Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 218/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu

Humenné sp. zn. z 5. apríla 2013, postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 9. apríla 2014 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného

práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. apríla 2013, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 9. apríla 2014 a postupom a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. . septembra

2015.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi

sťažovateľkou a fyzickou osobou – poistníkom 22. októbra 2007 sa tento zaviazal platiť

dohodnuté poistné. Súčasťou tejto zmluvy boli aj Všeobecné poistné podmienky, v zmysle

XV. časti ktorých sa sťažovateľka a poistník dohodli, že „všetky vzájomné spory a sporné

nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom“;

citované ustanovenie „chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“. Na základe

návrhu sťažovateľky Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“) rozhodcovským

rozsudkom sp. zn. z 19. januára 2012 zaviazal poistníka na zaplatenie sumy

92,61 € a trov rozhodcovského konania v sume 276 €.

Po doručení rozhodcovského rozsudku 17. decembra 2012 podal poistník (žalobca)

16. januára 2013 okresnému súdu žalobu, ktorou sa podľa ustanovení § 40 ods. 1 zákona

č. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014 (ďalej len

„zákon o rozhodcovskom konaní“) domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov,

že ním boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, že

rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, keďže poistník nemohol ovplyvniť

jej obsah, a preto treba rozhodcovskú doložku považovať za neplatnú, obsahujúcu

neprijateľné zmluvné podmienky.

Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodcovský rozsudok arbitrážneho súdu

zrušil, pričom „z pripojeného rozhodcovského spisu..., z rozhodcovského rozsudku, návrhu

na jeho vydanie, poistnej zmluvy a VPP“ zistil, že „predmetom rozhodcovského konania je

pohľadávka poisťovne podľa čl. XVII, ods. 7a VPP (č. l. 113), čo predstavujú náklady

poisťovne spojené s uzavretím poistenia a to konkrétne províziu, ktorú vyplatila poisťovňa

svojmu sprostredkovateľovi poistenia, ktorý za ňu uzavrel poistnú zmluvu so žalobcom. Súd

považuje toto dojednanie na neprijateľnú zmluvnú podmienku ( ), ktorá spôsobuje

nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa – žalobcu.

Poisťovňa na neho prenáša spotrebiteľské riziko spojené s týmto podnikaním a zo vzťahu,

ktorý je medzi poisťovňou a jej sprostredkovateľským agentom. Pokiaľ je sprostredkovateľ

poistenia podľa zmluvy s poisťovňou povinný vrátiť províziu poisťovni, je to vzťah len medzi

nimi, je to záväzok sprostredkovateľa poistenia a nemôže sa to prenášať na spotrebiteľa.

Takéto dojednanie je absolútne neplatné ako neprijateľná podmienka ( ) a okrem

toho ide o neplatné zmluvné dojednanie pre rozpor s dobrými mravmi (podľa ).

Tento samostatný dôvod taktiež sám o sebe umožňuje súdu v tomto konaní zrušiť

rozhodcovský rozsudok podľa § 40 písm. j) zákona o rozhodcoch.“.

Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol po tom, ako dospel k záveru, že jeho prípustnosť nemožno

vyvodiť z ustanovení ani (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „vo veci došlo zo strany súdu prvého stupňa

k porušeniu ust. upravujúceho vykonanie dokazovania, čo malo za následok

nielen vadu spočívajúcu v nesprávnom zistení skutkového stavu, následnú nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov, ale aj odňatie práva odporcu na spravodlivý proces...

Skutkové či právne závery Okresného aj Krajského súdu vo veci nemajú žiadnu zákonnú

oporu – súd si môže myslieť čokoľvek, ale závery uvedené v rozsudku musia mať oporu vo

vykonanom dokazovaní, ktoré musí byť v súlade so zákonom – čo v danom prípade splnené

nebolo a rozsudky sú preto nepreskúmateľné. Navyše nedodržanie procesných predpisov

o vykonaní dokazovania je zjavne odňatím práva konať pred súdom ako aj porušením

rovnosti, pretože ak niektoré dôkazy súd nevykonal, musí uviesť a zdôvodniť, prečo ich

vykonanie odmietol, resp. prečo ich nevykonal – v tomto prípade to ale absentuje... Súd

porušením procesných povinností v podstate odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom aj

tým, že mu ani neumožnil vykonať dôkazy a uniesť dôkazné bremeno preukázania

individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky... Ako to vyplýva aj z uznesenia

Najvyššieho súdu SR, tento sa vyjadril k viacerým dovolacím dôvodom a námietkam

odporcu, uvedeným v podanom dovolaní, avšak opomenul sa vysporiadať s podstatnou

dovolacou námietkou odporcu, a to porušením ustanovenia zo strany

vo veci konajúceho Okresného súdu.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu, napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu a napadnutým postupom a uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutia

všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a listiny a práva podľa dohovoru postupom

a rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 5. apríla 2013

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , ktorý limituje hranice právomoci ústavného

súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutí okresných súdov bol

v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa

v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (podobne , , , ,

, a iné).

K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a listiny a práva podľa dohovoru postupom

a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 9. apríla 2014

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako

procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

považoval v tomto prípade za zachovanú.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti

sťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského

súdu učinených v rozpore s ustanoveniami týkajúcimi

sa predovšetkým dokazovania, v dôsledku ktorých považuje jeho rozsudok

za nepreskúmateľný.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z pomerne obšírneho odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, konštatuje, že krajský súd sa v rámci odvolacieho

prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v rozsudku prvostupňového súdu,

ktorým tento podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní zrušil

rozhodcovský rozsudok arbitrážneho súdu, pretože „formuláciou rozhodcovskej doložky

došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom

na to, že táto rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná so spotrebiteľom

a vylučuje spotrebiteľa z možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi aj na všeobecný súd

a naviac v zmysle písm. j) citovaného zákona, pri rozhodovaní boli porušené všeobecne

záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, a to § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho

zákonníka, ktorý individuálne nedojednanú rozhodcovskú doložku považuje na neprijateľnú

zmluvnú podmienku“. Krajský súd navyše zdôraznil, že „neprijateľná rozhodcovská doložka

je absolútne neplatná ( ) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto

právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami... Aj toto konanie je prejavom nerešpektovania

práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu...

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní

zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma

a odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je

neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je

vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku.“.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnutý rozsudok krajského

súdu za nepreskúmateľný, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov

odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval

relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo

a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka

svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom

a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

a a listiny a práva podľa dohovoru,

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že vo viacerých

svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn. z 26. septembra

2013, sp. zn. z 22. januára 2014, sp. zn. z 29. januára 2014,

sp. zn. z 13. augusta 2014, sp. zn. z 23. júla 2014,

sp. zn. z 25. novembra 2014, sp. zn. z 26. novembra 2014,

sp. zn. z 24. júla 2014, sp. zn. z 9. decembra 2014,

sp. zn. z 2. júna 2015 a iných) podrobne reagoval na obsahovo identické

námietky sťažovateľky a analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti jej sťažností podľa

, ktorými napádala porušenie identických práv v rôznych typoch konaní

pred všeobecnými súdmi, ktoré dospeli k rovnakým právnym záverom o neplatnosti

rozhodcovských rozsudkov z dôvodu, že rozhodcovské doložky si povinní, t. j. spotrebitelia,

individuálne nevyjednali. V okolnostiach posudzovaného prípadu preto ústavný súd na tieto

rozhodnutia opätovne odkazuje.

K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a listiny a práva podľa dohovoru postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. septembra 2015

Z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu ústavný súd odmietol

sťažnosť aj v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv najvyšším

súdom, ktorý napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože dospel

k záveru, že jeho prípustnosť nemožno vyvodiť z ustanovení ani .

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nepreskúmateľné,

pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybenia súdov nižších stupňov,

o ktorých existencii je presvedčená.

Aj preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne

zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tieto

opätovne predniesla ako dôvody dovolania. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných

namietaných okolností, avšak nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu

v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného

procesnoprávneho predpisu sa pri posudzovaní vecí sťažovateľky riadil a ako ich aplikoval.

Jasne a zrozumiteľne ozrejmil, prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého

prípustnosť nemožno vyvodiť z , a . Najvyšší súd napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných

ustanovením , avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho

neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí

vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty

a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. ,

, ). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany

práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým

súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutý

postup a uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi

nimi a námietkou porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a listiny a práva podľa dohovoru nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016