Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 915/2016
PDF · 155.78 KB
No categories available
II. ÚS 915/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o., Rastislavova 784/68, Košice,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 664/2010 a jeho uznesením z 11. marca 2011
a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 20/2014 a jeho
uznesením z 24. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Er 664/2010 a jeho uznesením z 11. marca 2011 (ďalej len
„rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 20/2014 a jeho uznesením z 24. februára 2015
(ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
S povinným uzavrela poistnú zmluvu, na základe ktorej sa povinný zaviazal platiť
dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich z poistnej
zmluvy povinným obrátila na základe uzavretej rozhodcovskej doložky na Arbitrážny súd
Košice, ktorý povinného zaviazal na zaplatenie dlžného poistného a trov konania. Následne
z dôvodu neplnenia povinností uvedených v rozhodcovskom rozsudku podala súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie však bola okresným súdom zamietnutá v nadväznosti na konštatáciu
neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
Sťažovateľka namieta, že okresný súd takto rozhodol bez jej účasti, bez nariadenia
pojednávania a bez toho, aby preskúmal rozhodcovský spis o rozhodcovskom konaní, aby
sťažovateľke dal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, aby vykonanie exekúcie
namietal povinný v základnom, resp. vykonávacom konaní a taktiež bez toho, aby umožnil
oprávnenému dokázať individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky.
2
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd a krajský súdy ako odvolací súd
nevykonali vo veci pojednávanie a neinformovali ju o tom, že mienia niektorú podmienku
v zmluve posudzovať ako neprijateľnú, a ani ju nevyzvali, aby sa k tejto skutočnosti
vyjadrila, pričom svoje rozhodnutia riadne nezdôvodnili. Poukazuje pritom na rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Csipai (C-472/11) a uvádza, že ani okresný súd, ani
krajský súd «žiadnym spôsobom neupozornil oprávneného na úmysel či dokonca čo i len
možnosť posúdenia niektorej zmluvnej podmienky − konkrétne rozhodcovskej doložky − ako
neprijateľnej a ani ho nevyzval, aby sa k takejto skutočnosti vyjadril, čím porušil povinnosti
vyplývajúce pre súd z rozsudku ESP C-472/11 „Csipai“». Podľa sťažovateľky jej týmto
postupom bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý
proces. Okresné súdy podľa argumentácie sťažovateľky nevychádzali „z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval[i] skutkový stav“. K listinám, ktoré okresné
súdy zhromaždili, sa sťažovateľka nemala možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť,
a tak jej bolo upreté „právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných
dôkazov, ako aj k ich obsahu“. V dôsledku namietaných pochybení tak došlo okrem iného
aj k „arbitrárnemu, svojvoľnému resp. nepreskúmateľnému rozhodnutiu príslušných súdov,
pričom samotný skutkový stav zistený okresným súdom bol neúplný“.
Postupom všeobecných súdov sa tak stal právoplatný a vykonateľný rozsudok
rozhodcovského súdu súdne nevymožiteľným, keďže v uplatnení nároku sťažovateľky na
všeobecnom súde jej bráni zásada res iudicata. To podľa sťažovateľky predstavuje
nedôvodný a vážny zásah do jej majetkových práv.
Vo vzťahu k arbitrárnosti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu
sťažovateľka ďalej uvádza, že nebolo preukázané, „že by rozhodcovská doložka postrádala
akúkoľvek svoju podstatnú náležitosť“. Navyše namieta, že všeobecné súdy mali vykonať
tzv. test primeranosti podmienky a až podľa výsledkov tohto testu mohli prípadne
konštatovať hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. „V rámci tohto testu, ten kto
mieni označiť podmienku za neprijateľnú, teda musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu
vznikol nepomer v konkrétnych právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
a to v čase uzavretia zmluvy (nie neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer
nie je bežný, ale dokonca hrubý...“ Odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie (C-342/13), uvádza, že všeobecné súdy sú povinné skúmať, či rozhodcovská
doložka zbavuje spotrebiteľa práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom alebo
mu tento prístup sťažuje. „V danom prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto
následky nielenže nemá (ani dohodnuté) ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie
zákonnej úpravy rozhodcovského konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva
spotrebiteľa podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu
porušenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Preto aj zákonná úprava bráni
tomu, aby v danom prípade rozhodcovská doložka bránila spotrebiteľovi v jeho práve
obrátiť sa na všeobecný súd. Iba ak ustanovenia neplatné z titulu ich neprijateľnosti
spôsobia, že rozhodcovská doložka už nemá podstatnú náležitosť vyžadovanú podľa zák.
244/2002 (viď uznesenie NS SR sp. zn. Obdo V 73/2003), tak môže byť vyhlásená celá
za neplatnú.“
Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka okrem už uvedeného namieta,
že uznesenie okresného súdu potvrdil bez toho, aby vo veci vykonali pojednávanie či inak
umožnili sťažovateľke využitie jej ústavných práv – najmä právo konať pred súdom
v súlade so zásadami bezprostrednosti a ústnosti, ale najmä bez toho, aby riadne zohľadnil
konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľka uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia
sa nezaoberal jej námietkami uvedenými v odvolaní, a tak je toto rozhodnutie
nepreskúmateľné a arbitrárne.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom, nepripojila k sťažnosti relevantné rozhodnutia všeobecných súdov –
uznesenie krajského súdu a uznesenie okresného súdu. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila
časť príloh označených v sťažnosti, avšak nie uznesenie krajského súdu a uznesenie
okresného súdu (napadnuté rozhodnutia), ktoré majú byť predmetom posúdenia v konaní
o tejto sťažnosti. V uvedenej podobe ústavný súd nemôže prerokovať sťažnosť
sťažovateľky s prihliadnutím na to, že sťažovateľka namieta právne závery krajského súdu
v spojení so závermi okresného súdu, ktorými mali byť porušené jej práva.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatky v zákonom predpísaných
náležitostiach, aké vyplývajú z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
Navyše tieto skutočnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie a do času
podania tejto sťažnosti podaných 140 sťažností musia byť sťažovateľke notoricky známe.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
6
Uvedený nedostatok zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti bol dôvodom na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na kvalifikované právne
zastúpenie ústavný súd sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval,
primerane aplikujúc § 160 ods. 3 písm. b) Civilného sporového poriadku v spojení s § 31a
ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec odôvodnenia uznesenia ústavný súd zdôrazňuje, že argumentácia
prezentovaná sťažovateľkou je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už
použila v celom rade svojich predchádzajúcich sťažností, ktorými sa ústavný súd
v uplynulom období už zaoberal, pričom námietky sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodné
a na tomto základe všetky predchádzajúce sťažnosti odmietol v častiach smerujúcich proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu ako zjavne neopodstatnené (napríklad II. ÚS 571/2016,
II. ÚS 776/2016, I. ÚS 222/2016, II. ÚS 601/2016, III. ÚS 253/2015, III. ÚS 218/2016).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke musia byť známe dôvody, pre ktoré ústavný
súd odmietol jej predchádzajúce sťažnosti, ktoré sa týkali obdobných prípadov,
aké sú preskúmavané v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd, uplatňujúc zásadu
hospodárnosti svojho postupu, považuje za dostatočné poukázať na svoju argumentáciu
obsiahnutú v už uvedených uzneseniach a konštatovať, že aj v tomto konaní, by boli
preskúmavané sťažnosti i po splnení zákonom predpísaných náležitostí neopodstatnené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016