Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 601/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom

JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o.,

Rastislavova 784/68, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. mája 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 16. mája 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. januára 2016.

Žalobkyňa podala voči sťažovateľke žalobu, ktorou sa domáhala

zrušenia rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.

z 19. januára 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd rozsudkom č. k.

-161 zo 16. mája 2014 rozhodol tak, že okrem iného zrušil napadnutý

rozhodcovský rozsudok. Sťažovateľka sa proti tomuto rozsudku odvolala. Krajský súd

rozsudkom č. k. -205 z 20. januára 2016 rozhodol tak, že rozsudok okresného

súdu vo výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že v obdobných veciach podala dovolania

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý ich však odmietol

z dôvodu podľa v spojení s

písm. c) , čo odôvodnil tým, že ide o dovolanie v obdobnej

veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom (napr.

uznesenie sp. zn. , kde poukázal na konania vedené pred najvyšším súdom

pod spisovými značkami: , , ,

, , , , ). Podľa

sťažovateľky je preto zrejmé, že jej najvyšší súd neposkytol a ani neposkytne účinnú

ochranu jej garantovaných práv, a tak je ústavná sťažnosť jediným možným

prostriedkom ochrany ňou označených práv.

Vo vzťahu k odvolaciemu súdu sťažovateľka namieta, že sa s jej odvolacími

námietkami vysporiadal stručne a nekonkrétne, pričom na niektoré vôbec nereagoval a ani

neposkytol stanovisko k tomu, či tieto námietky sú alebo nie sú relevantné a prečo.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je preto podľa sťažovateľky nepreskúmateľné a arbitrárne:

„Odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu stručným spôsobom, poukazujúc

na ust. Uvedené ustanovenie však nemožno aplikovať mechanicky.

Pri aplikácii tohto ustanovenia je potrebné zohľadniť požiadavky vyplývajúce z práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V danom prípade je zrejmé, že neboli

splnené podmienky pre aplikáciu ust. , dokonca ani pre potvrdenie

rozsudku. Rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za riadne odôvodnený v súlade

s ust. , je nepreskúmateľný a arbitrárny, pričom postupom odvolacieho súdu

v hrubom rozpore s ust. bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom ako

aj porušené jeho právo na spravodlivý proces.“

Sťažovateľka namieta, že sa odvolací súd nevysporiadal s jej námietkami, „ktoré sa

týkali nielen vedenia konania ale aj vykonania dokazovania. Sťažovateľ namietal porušenie

ust. , aj , a nasl. a najmä ,

tieto námietky odvolací súd ale ignoroval a vôbec sa k nim nevyjadril.“.

Odvolací súd sa ďalej podľa sťažovateľky riadne nevysporiadal s konkrétnymi

skutkovými okolnosťami prípadu, najmä s otázkou individuálneho dojednania

rozhodcovskej doložky, s tým, že rozhodcovská doložka bola zjavne formálne aj obsahovo

oddelená od textu všeobecných poistných podmienok (osobitný stĺpec na poslednej strane,

väčšie písmo zvýraznené kurzívou, výslovne v písomnej forme uvedené právo odmietnuť

rozhodcovskú doložku, výslovne písomne uvedené právo aj dodatočne odstúpiť od

rozhodcovskej doložky a i.). Napokon namieta, že odvolací súd sa nevyjadril ani

k odvolacej námietke, že súd mal povinnosť vykonať test primeranosti podmienky.

Sťažovateľka vidí porušenie svojich ústavných práv aj v porušení jej procesných

práv, ktoré namietala v podanom odvolaní a s ktorými sa krajský súd „nijako nevyporiadal

ale úplne ich ignoroval“.

Podľa sťažovateľky mimoriadne dôležitou námietkou, ku ktorej sa krajský súd

nevyjadril, „bolo porušenie ust. a najmä zo strany súdu prvého

stupňa. Sťažovateľ namietal a naďalej namieta, že by prvostupňový súd vykonal listinné

dôkazy, ktoré predkladali účastníci konania, a teda že súd nepostupoval v súlade s ust.

, preto je celé konanie zmätočné a skutkový stav ani nebol zistený. K uvedenej

námietke sa odvolací súd nevyjadril. Ako teda mohol odvolací súd potvrdiť rozsudok, ak

nebol ani skutkový stav zistený v súlade so zákonmi? Je úplne zrejmé, že nedodržaním

postupu vykonávania listinných dôkazov podľa ust. došlo k hrubému porušeniu

ústavných práv sťažovateľa a k odňatiu jeho práva na spravodlivý proces.“. Sťažovateľka

uvádza, že v spise a ani v zápisniciach z pojednávania sa nenachádza údaj o tom, že by súd

čítal listiny, teda dôkazy podľa . „Prvostupňový súd

žiaden z listinných dôkazov nevykonal podľa , a toto sťažovateľ namietal,

a odvolací súd sa s týmto nijako nevyporiadal. Súd prvého stupňa rovnako neuviedol

a nezdôvodnil, ktoré dôkazy (napr. listinné) nevykoná a prečo. To všetko predstavuje hrubý

zásah do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“ Sťažovateľka ďalej namieta aj to, že

krajský súd „neoznámil výsledky prípravy pojednávania, čím porušil ust. § 118 ods. 1

, súd porušil aj ust. a – k týmto námietkam sa odvolací súd

nevyjadroval vôbec“.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nedodržal snáď ani jedno z ustanovení § 118

, upravujúce priebeh konania. Rozhodnutie súdu tak bolo nepredvídateľné a je aj

nepreskúmateľné, nakoľko skutkový stav, o ktorý sa opiera súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku nebol zistený v súlade so zákonom a nemôže byť podkladom pre žiadne zákonné

rozhodnutie. Vzhľadom na nedodržanie postupu podľa ust. § 118 a to § 118 ods. 1, § 118

ods. 2, , a nasl. či bolo rozhodnutie aj celé konanie pred

Okresným súdom nepredvídateľné, zmätočné, a sťažovateľovi bolo odňaté právo na

spravodlivý proces a prístup k súdu.“.

Sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, že súdy

postupovali v rozpore nielen s predpismi Slovenskej republiky, ale aj so smernicou

93/13/EHS a rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie. Uvádza, že ak „súd v konaní

posudzuje ne/prijateľnosť rozhodcovskej doložky ako podmienky, tak súd by musel

vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prípadu vykonať tzv. test primeranosti podmienky

a až podľa jeho výsledkov prípadne konštatovať hrubú nerovnováhu v neprospech

spotrebiteľa – k tomuto však nedošlo“.

V rámci testu primeranosti „ten, kto mieni označiť podmienku za neprijateľnú, teda

musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu vznikol nepomer v konkrétnych právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa A TO V ČASE UZAVRETIA ZMLUVY

(nie neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je bežný, ale dokonca HRUBÝ...

Je nepochybné, že aj rozhodnutie o tom, že prípadný skutkovo zistený nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa musí byť presvedčivo a preskúmateľne

zdôvodnené logickým myšlienkovým postupom, pričom súd musí uviesť premisy a skutkové

zistenia z ktorých vychádzal.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie vo veci Csipai (C-472/11), z ktorého pre súdy vyplýva povinnosť „opodstatniť

vyhlásenie podmienky za neprijateľnú podmienku skutkovými a právnymi závermi získanými

postupom podľa Smernice (u nás )“.

Odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (C-342/13), uvádza,

že súdy sú povinné skúmať, či rozhodcovská doložka zbavuje spotrebiteľa práva na

prerokovanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento prístup sťažuje. „V danom

prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky nielenže nemá (ani dohodnuté)

ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej úpravy rozhodcovského

konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych predpisov na

ochranu spotrebiteľa. Preto aj zákonná úprava bráni tomu, aby v danom prípade

rozhodcovská doložka bránila spotrebiteľovi v jeho práve obrátiť sa na všeobecný súd.“

Sťažovateľka uvádza, že povinnosť vykonania testu primeranosti podmienky vyplýva

z toho, že „zákonodarca prezumuje legitímnosť dojednania samotnej rozhodcovskej doložky

v spotrebiteľskej zmluve“. V tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. , v ktorom sa uvádza, že na záver o neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky je potrebné najmä individuálne posúdenie jej

formulácie a jej obsahu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozsudkom okresného

súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že

sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozsudkom krajského

súdu

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že súdy okrem iného nevykonali „test

primeranosti podmienky“, v dôsledku čoho postupovali nielen v rozpore s predpismi

Slovenskej republiky, ale aj so smernicou 93/13/EHS a rozhodnutiami Súdneho dvora

Európskej únie. V rámci tohto testu „ten, kto mieni označiť podmienku za neprijateľnú, teda

musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu vznikol nepomer v konkrétnych právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa A TO V ČASE UZAVRETIA ZMLUVY (nie

neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je bežný, ale dokonca HRUBÝ...

Je nepochybné, že aj rozhodnutie o tom, že prípadný skutkovo zistený nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa musí byť presvedčivo a preskúmateľne

zdôvodnené logickým myšlienkovým postupom, pričom súd musí uviesť premisy a skutkové

zistenia z ktorých vychádzal.“.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak

pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , , ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku, stotožňujúc sa s odôvodnením okresného súdu,

okrem iného uviedol: „Podstatnou právnou otázkou v danej veci v súvislosti aj s dôvodmi

uvádzanými žalovaným v odvolaní bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej

rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v čl. XV. VPP žalovaného, podľa ktorej

všetky vzájomné spory a sporné otázky poistenia budú rozhodované v rozhodcovskom

konaní je podmienkou individuálne dojednanou a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý

nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka).

Vychádzajúc z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 22.1.2010 bola medzi účastníkmi

konania uzatvorená poistná zmluva, pričom jej súčasť tvorili všeobecné poistné

podmienky.“

„Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy... je to, že je pre spotrebiteľa vopred

pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

Zmluvy uzatvorené so žalobcom túto charakteristiku v celom rozsahu spĺňajú. Súčasťou

poistnej zmluvy boli aj Všeobecné poistné podmienky, ktoré žalobca ovplyvniť nemohol

nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Podľa dohodnutej

rozhodcovskej doložky (XV. Všeobecných poistných podmienok) sa všetky spory mali riešiť

výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka

v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných poistných podmienkach

inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná,

a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Za právne bezvýznamné je potrebné označiť tvrdenie žalovaného o individuálnom

dojednaní rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach. V týchto

osobitných zmluvných dojednaniach (časť XVII. Všeobecných poistných podmienok bod 3)

si účastníci len opätovne dohodli povinnosť v prípade akéhokoľvek sporu podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu už raz dohodnutému vo Všeobecných poistných podmienkach.

Z týchto zmluvných dojednaní nevyplýva, aby v prípade ich nepodpísania žalobcom mala

stratiť platnosť tiež časť XV. Všeobecných poistných podmienok, ktorá sa týkala

rozhodcovského konania. Preto bez ohľadu na to, či by žalobca osobitné zmluvné

dojednania podpísal alebo nie, jeho povinnosťou vyplývajúcou z Všeobecných poistných

podmienok bolo podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takúto duplicitnú úpravu riešenia

sporov vo Všeobecných poistných podmienkach a osobitných zmluvných dojednaniach

nemožno označiť inak, ako zavádzajúcu.

V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je

dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom, ako súkromnou osobou, na ktorého

zmluvné strany delegovali túto právomoc. Často sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len

v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej

zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam

rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne

o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok

z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na

rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov,

je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná

alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že

slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces

nedokáže náležite naplánovať, sú úplne na mieste.

Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci si žalobca osobitne nevyjednal, nakoľko

táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj

rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom.“

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno

považovať za arbitrárny. Hoci sa, vychádzajúc z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu,

v záujme presvedčivosti argumentáciu okresného súdu rozvinul, a tak sa nemožno stotožniť

s názorom sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd rozhodnutie potvrdil stručným spôsobom

a iba mechanicky aplikoval uvedené ustanovenie . Ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe a záveroch krajského súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s argumentáciou krajského súdu

nestotožňuje, sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Podľa sťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal s námietkami, „ktoré sa týkali nie

len vedenia konania ale aj vykonania dokazovania. Sťažovateľ namietal porušenia ust.

, aj , a nasl. a najmä , tieto

námietky odvolací súd ale ignoroval a vôbec sa k nim nevyjadril.“. Sťažovateľka uvádza, že

krajský súd sa v rozhodnutí o jej odvolaní nezaoberal námietkou, obsahom ktorej bolo

„porušenie ust. a najmä zo strany súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ namietal a naďalej namieta, že by prvostupňový súd vykonal listinné dôkazy,

ktoré predkladali účastníci konania, a teda že súd nepostupoval v súlade s ust. ,

preto je celé konanie zmätočné a skutkový stav ani nebol zistený. K uvedenej námietke sa

odvolací súd nevyjadril.“. Podľa sťažovateľky v spise a ani v zápisniciach z pojednávania

sa nenachádza údaj o tom, že by súd čítal listiny, teda dôkazy podľa § 129 Občianskeho

súdneho poriadku. „Prvostupňový súd žiaden z listinných dôkazov nevykonal podľa § 129

, a toto sťažovateľ namietal, a odvolací súd sa s týmto nijako nevyporiadal. Súd

prvého stupňa rovnako neuviedol a nezdôvodnil, ktoré dôkazy (napr. listinné) nevykoná

a prečo. To všetko predstavuje hrubý zásah do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“

Podstatou tejto námietky sťažovateľky je tvrdenie, že krajský súd sa nedostatočne,

resp. vôbec nevyporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní, týkajúcimi sa vedenia

konania a vykonávania dokazovania.

Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol: „Je tiež zrejmé, že súd prvého stupňa vo veci

vykonal dokazovanie v zmysle návrhov účastníkov konania, vypočul svedkyňu

, sprostredkovateľku poistenia a zároveň na pojednávaní konanom dňa

14.3.2014 oboznámil obsah spisu spolu so všetkými predloženými listinnými dôkazmi (č. l.

143).“ Podľa názoru ústavného súdu je uvedené vyjadrenie odvolacieho súdu postačujúce,

keďže týmto dáva odpoveď na podstatu námietky sťažovateľky. Ústavný súd poukazuje na

svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej sú všeobecné súdy povinné v rámci

odôvodnenia rozhodnutia poskytnúť odpoveď na konkrétne námietky účastníkov konania

a zároveň dať jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany. Uvedené však neznamená

povinnosť všeobecných súdov dať odpoveď na všetky otázky, ktoré nastolili účastníci

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania ().

Na základe už uvedeného preto ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016