Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 601/2016
PDF · 236.26 KB
No categories available
II. ÚS 601/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom
JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o.,
Rastislavova 784/68, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 187/2013 a jeho
rozsudkom zo 16. mája 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Co 77/2014 a jeho rozsudkom z 20. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 187/2013 a jeho rozsudkom
zo 16. mája 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 77/2014 a jeho rozsudkom z 20. januára 2016.
Žalobkyňa podala voči sťažovateľke žalobu, ktorou sa domáhala
zrušenia rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 2215/2012
z 19. januára 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd rozsudkom č. k.
10 C 187/2013-161 zo 16. mája 2014 rozhodol tak, že okrem iného zrušil napadnutý
rozhodcovský rozsudok. Sťažovateľka sa proti tomuto rozsudku odvolala. Krajský súd
rozsudkom č. k. 9 Co 77/2014-205 z 20. januára 2016 rozhodol tak, že rozsudok okresného
súdu vo výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že v obdobných veciach podala dovolania
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý ich však odmietol
z dôvodu podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 218 ods. 1
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, čo odôvodnil tým, že ide o dovolanie v obdobnej
veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom (napr.
uznesenie sp. zn. 3 Cdo 265/2015, kde poukázal na konania vedené pred najvyšším súdom
pod spisovými značkami: 5 Cdo 460/2014, 3 Cdo 102/2014, 3 Cdo 260/2014,
3 Cdo 332/2014, 3 Cdo 368/2014, 3 Cdo 474/2014, 3 Cdo 99/2015, 3 Cdo 224/2015). Podľa
sťažovateľky je preto zrejmé, že jej najvyšší súd neposkytol a ani neposkytne účinnú
ochranu jej ústavou garantovaných práv, a tak je ústavná sťažnosť jediným možným
prostriedkom ochrany ňou označených práv.
Vo vzťahu k odvolaciemu súdu sťažovateľka namieta, že sa s jej odvolacími
námietkami vysporiadal stručne a nekonkrétne, pričom na niektoré vôbec nereagoval a ani
neposkytol stanovisko k tomu, či tieto námietky sú alebo nie sú relevantné a prečo.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je preto podľa sťažovateľky nepreskúmateľné a arbitrárne:
„Odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu stručným spôsobom, poukazujúc
na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Uvedené ustanovenie však nemožno aplikovať mechanicky.
Pri aplikácii tohto ustanovenia je potrebné zohľadniť požiadavky vyplývajúce z práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V danom prípade je zrejmé, že neboli
splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 219 ods. 2 O.s.p., dokonca ani pre potvrdenie
rozsudku. Rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za riadne odôvodnený v súlade
s ust. § 157 O.s.p., je nepreskúmateľný a arbitrárny, pričom postupom odvolacieho súdu
v hrubom rozpore s ust. § 219 O.s.p. bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom ako
aj porušené jeho právo na spravodlivý proces.“
Sťažovateľka namieta, že sa odvolací súd nevysporiadal s jej námietkami, „ktoré sa
týkali nielen vedenia konania ale aj vykonania dokazovania. Sťažovateľ namietal porušenie
ust. § 118 ods. 2, § 118 ods. 1 aj § 118 ods. 4 O.s.p., § 122 a nasl. a najmä § 129 O.s.p.,
tieto námietky odvolací súd ale ignoroval a vôbec sa k nim nevyjadril.“.
Odvolací súd sa ďalej podľa sťažovateľky riadne nevysporiadal s konkrétnymi
skutkovými okolnosťami prípadu, najmä s otázkou individuálneho dojednania
rozhodcovskej doložky, s tým, že rozhodcovská doložka bola zjavne formálne aj obsahovo
oddelená od textu všeobecných poistných podmienok (osobitný stĺpec na poslednej strane,
väčšie písmo zvýraznené kurzívou, výslovne v písomnej forme uvedené právo odmietnuť
rozhodcovskú doložku, výslovne písomne uvedené právo aj dodatočne odstúpiť od
rozhodcovskej doložky a i.). Napokon namieta, že odvolací súd sa nevyjadril ani
k odvolacej námietke, že súd mal povinnosť vykonať test primeranosti podmienky.
Sťažovateľka vidí porušenie svojich ústavných práv aj v porušení jej procesných
práv, ktoré namietala v podanom odvolaní a s ktorými sa krajský súd „nijako nevyporiadal
ale úplne ich ignoroval“.
Podľa sťažovateľky mimoriadne dôležitou námietkou, ku ktorej sa krajský súd
nevyjadril, „bolo porušenie ust. § 122 O.s.p. a najmä § 129 O. s. p. zo strany súdu prvého
stupňa. Sťažovateľ namietal a naďalej namieta, že by prvostupňový súd vykonal listinné
dôkazy, ktoré predkladali účastníci konania, a teda že súd nepostupoval v súlade s ust.
§ 129 O.s.p., preto je celé konanie zmätočné a skutkový stav ani nebol zistený. K uvedenej
námietke sa odvolací súd nevyjadril. Ako teda mohol odvolací súd potvrdiť rozsudok, ak
nebol ani skutkový stav zistený v súlade so zákonmi? Je úplne zrejmé, že nedodržaním
postupu vykonávania listinných dôkazov podľa ust. § 129 O.s.p. došlo k hrubému porušeniu
ústavných práv sťažovateľa a k odňatiu jeho práva na spravodlivý proces.“. Sťažovateľka
uvádza, že v spise a ani v zápisniciach z pojednávania sa nenachádza údaj o tom, že by súd
čítal listiny, teda dôkazy podľa § 129 Občianskeho súdneho poriadku. „Prvostupňový súd
žiaden z listinných dôkazov nevykonal podľa § 129 O.s.p., a toto sťažovateľ namietal,
a odvolací súd sa s týmto nijako nevyporiadal. Súd prvého stupňa rovnako neuviedol
a nezdôvodnil, ktoré dôkazy (napr. listinné) nevykoná a prečo. To všetko predstavuje hrubý
zásah do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“ Sťažovateľka ďalej namieta aj to, že
krajský súd „neoznámil výsledky prípravy pojednávania, čím porušil ust. § 118 ods. 1
O.s.p., súd porušil aj ust. § 118 ods. 2 a 4 – k týmto námietkam sa odvolací súd
nevyjadroval vôbec“.
Okresný súd podľa sťažovateľky „nedodržal snáď ani jedno z ustanovení § 118
O.s.p., upravujúce priebeh konania. Rozhodnutie súdu tak bolo nepredvídateľné a je aj
nepreskúmateľné, nakoľko skutkový stav, o ktorý sa opiera súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku nebol zistený v súlade so zákonom a nemôže byť podkladom pre žiadne zákonné
rozhodnutie. Vzhľadom na nedodržanie postupu podľa ust. § 118 a to § 118 ods. 1, § 118
ods. 2, § 118 ods.4, § 122 a nasl. či § 129 O.s.p. bolo rozhodnutie aj celé konanie pred
Okresným súdom nepredvídateľné, zmätočné, a sťažovateľovi bolo odňaté právo na
spravodlivý proces a prístup k súdu.“.
Sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, že súdy
postupovali v rozpore nielen s predpismi Slovenskej republiky, ale aj so smernicou
93/13/EHS a rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie. Uvádza, že ak „súd v konaní
posudzuje ne/prijateľnosť rozhodcovskej doložky ako podmienky, tak súd by musel
vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prípadu vykonať tzv. test primeranosti podmienky
a až podľa jeho výsledkov prípadne konštatovať hrubú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa – k tomuto však nedošlo“.
V rámci testu primeranosti „ten, kto mieni označiť podmienku za neprijateľnú, teda
musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu vznikol nepomer v konkrétnych právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa A TO V ČASE UZAVRETIA ZMLUVY
(nie neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je bežný, ale dokonca HRUBÝ...
Je nepochybné, že aj rozhodnutie o tom, že prípadný skutkovo zistený nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa musí byť presvedčivo a preskúmateľne
zdôvodnené logickým myšlienkovým postupom, pričom súd musí uviesť premisy a skutkové
zistenia z ktorých vychádzal.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie vo veci Csipai (C-472/11), z ktorého pre súdy vyplýva povinnosť „opodstatniť
vyhlásenie podmienky za neprijateľnú podmienku skutkovými a právnymi závermi získanými
postupom podľa čl. 4 Smernice (u nás § 53 ods. 10 OZ)“.
Odvolávajúc sa aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (C-342/13), uvádza,
že súdy sú povinné skúmať, či rozhodcovská doložka zbavuje spotrebiteľa práva na
prerokovanie veci pred všeobecným súdom alebo mu tento prístup sťažuje. „V danom
prípade dojednaná rozhodcovská doložka takéto následky nielenže nemá (ani dohodnuté)
ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu existencie zákonnej úpravy rozhodcovského
konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva spotrebiteľa podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu porušenia právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Preto aj zákonná úprava bráni tomu, aby v danom prípade
rozhodcovská doložka bránila spotrebiteľovi v jeho práve obrátiť sa na všeobecný súd.“
Sťažovateľka uvádza, že povinnosť vykonania testu primeranosti podmienky vyplýva
z toho, že „zákonodarca prezumuje legitímnosť dojednania samotnej rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve“. V tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 3057/10, v ktorom sa uvádza, že na záver o neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky je potrebné najmä individuálne posúdenie jej
formulácie a jej obsahu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozsudkom okresného
súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že
sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu
odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozsudkom krajského
súdu
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že súdy okrem iného nevykonali „test
primeranosti podmienky“, v dôsledku čoho postupovali nielen v rozpore s predpismi
Slovenskej republiky, ale aj so smernicou 93/13/EHS a rozhodnutiami Súdneho dvora
Európskej únie. V rámci tohto testu „ten, kto mieni označiť podmienku za neprijateľnú, teda
musí skutkovo preukázať, že v jej dôsledku tu vznikol nepomer v konkrétnych právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa A TO V ČASE UZAVRETIA ZMLUVY (nie
neskôr) a preukázať navyše, že tento nepomer nie je bežný, ale dokonca HRUBÝ...
Je nepochybné, že aj rozhodnutie o tom, že prípadný skutkovo zistený nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa musí byť presvedčivo a preskúmateľne
zdôvodnené logickým myšlienkovým postupom, pričom súd musí uviesť premisy a skutkové
zistenia z ktorých vychádzal.“.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak
pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Krajský súd v napadnutom rozsudku, stotožňujúc sa s odôvodnením okresného súdu,
okrem iného uviedol: „Podstatnou právnou otázkou v danej veci v súvislosti aj s dôvodmi
uvádzanými žalovaným v odvolaní bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej
rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v čl. XV. VPP žalovaného, podľa ktorej
všetky vzájomné spory a sporné otázky poistenia budú rozhodované v rozhodcovskom
konaní je podmienkou individuálne dojednanou a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka).
Vychádzajúc z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 22.1.2010 bola medzi účastníkmi
konania uzatvorená poistná zmluva, pričom jej súčasť tvorili všeobecné poistné
podmienky.“
„Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy... je to, že je pre spotrebiteľa vopred
pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Zmluvy uzatvorené so žalobcom túto charakteristiku v celom rozsahu spĺňajú. Súčasťou
poistnej zmluvy boli aj Všeobecné poistné podmienky, ktoré žalobca ovplyvniť nemohol
nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Podľa dohodnutej
rozhodcovskej doložky (XV. Všeobecných poistných podmienok) sa všetky spory mali riešiť
výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných poistných podmienkach
inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná,
a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Za právne bezvýznamné je potrebné označiť tvrdenie žalovaného o individuálnom
dojednaní rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach. V týchto
osobitných zmluvných dojednaniach (časť XVII. Všeobecných poistných podmienok bod 3)
si účastníci len opätovne dohodli povinnosť v prípade akéhokoľvek sporu podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu už raz dohodnutému vo Všeobecných poistných podmienkach.
Z týchto zmluvných dojednaní nevyplýva, aby v prípade ich nepodpísania žalobcom mala
stratiť platnosť tiež časť XV. Všeobecných poistných podmienok, ktorá sa týkala
rozhodcovského konania. Preto bez ohľadu na to, či by žalobca osobitné zmluvné
dojednania podpísal alebo nie, jeho povinnosťou vyplývajúcou z Všeobecných poistných
podmienok bolo podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takúto duplicitnú úpravu riešenia
sporov vo Všeobecných poistných podmienkach a osobitných zmluvných dojednaniach
nemožno označiť inak, ako zavádzajúcu.
V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je
dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom, ako súkromnou osobou, na ktorého
zmluvné strany delegovali túto právomoc. Často sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len
v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej
zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne
o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na
rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov,
je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná
alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že
slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces
nedokáže náležite naplánovať, sú úplne na mieste.
Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci si žalobca osobitne nevyjednal, nakoľko
táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom.“
Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno
považovať za arbitrárny. Hoci sa, vychádzajúc z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu,
v záujme presvedčivosti argumentáciu okresného súdu rozvinul, a tak sa nemožno stotožniť
s názorom sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd rozhodnutie potvrdil stručným spôsobom
a iba mechanicky aplikoval uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe a záveroch krajského súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s argumentáciou krajského súdu
nestotožňuje, sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť
v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa sťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal s námietkami, „ktoré sa týkali nie
len vedenia konania ale aj vykonania dokazovania. Sťažovateľ namietal porušenia ust.
§ 118 ods. 2, § 118 ods. 1 aj § 118 ods. 4 O.s.p., § 122 a nasl. a najmä § 129 O.s.p., tieto
námietky odvolací súd ale ignoroval a vôbec sa k nim nevyjadril.“. Sťažovateľka uvádza, že
krajský súd sa v rozhodnutí o jej odvolaní nezaoberal námietkou, obsahom ktorej bolo
„porušenie ust. § 122 O.s.p. a najmä § 129 O. s. p. zo strany súdu prvého stupňa.
Sťažovateľ namietal a naďalej namieta, že by prvostupňový súd vykonal listinné dôkazy,
ktoré predkladali účastníci konania, a teda že súd nepostupoval v súlade s ust. § 129 O.s.p.,
preto je celé konanie zmätočné a skutkový stav ani nebol zistený. K uvedenej námietke sa
odvolací súd nevyjadril.“. Podľa sťažovateľky v spise a ani v zápisniciach z pojednávania
sa nenachádza údaj o tom, že by súd čítal listiny, teda dôkazy podľa § 129 Občianskeho
súdneho poriadku. „Prvostupňový súd žiaden z listinných dôkazov nevykonal podľa § 129
O.s.p., a toto sťažovateľ namietal, a odvolací súd sa s týmto nijako nevyporiadal. Súd
prvého stupňa rovnako neuviedol a nezdôvodnil, ktoré dôkazy (napr. listinné) nevykoná
a prečo. To všetko predstavuje hrubý zásah do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“
Podstatou tejto námietky sťažovateľky je tvrdenie, že krajský súd sa nedostatočne,
resp. vôbec nevyporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní, týkajúcimi sa vedenia
konania a vykonávania dokazovania.
Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol: „Je tiež zrejmé, že súd prvého stupňa vo veci
vykonal dokazovanie v zmysle návrhov účastníkov konania, vypočul svedkyňu
, sprostredkovateľku poistenia a zároveň na pojednávaní konanom dňa
14.3.2014 oboznámil obsah spisu spolu so všetkými predloženými listinnými dôkazmi (č. l.
143).“ Podľa názoru ústavného súdu je uvedené vyjadrenie odvolacieho súdu postačujúce,
keďže týmto dáva odpoveď na podstatu námietky sťažovateľky. Ústavný súd poukazuje na
svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej sú všeobecné súdy povinné v rámci
odôvodnenia rozhodnutia poskytnúť odpoveď na konkrétne námietky účastníkov konania
a zároveň dať jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany. Uvedené však neznamená
povinnosť všeobecných súdov dať odpoveď na všetky otázky, ktoré nastolili účastníci
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Na základe už uvedeného preto ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016