Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 776/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie základných práv

podľa a a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 a postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 3. februára

2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2016

osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho

rozsudkom z 3. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s poistníkom poistnú zmluvu, ktorá

obsahovala vo všeobecných poistných podmienkach pre životné poistenie aj tzv.

rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretou poistnou zmluvou

budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol Arbitrážny súd Košice. Sťažovateľka

v sťažnosti uvádza, že ako žalovaná bola účastníčkou napadnutého konania vedeného

okresným súdom, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o zrušení rozhodcovského

rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. z 19. januára 2012 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“) priznávajúceho jej peňažné nároky, ktoré boli predmetom

rozhodcovského konania.

Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu

Košice zrušil, odložil jeho vykonateľnosť, uložil sťažovateľke zaplatiť žalobcovi trovy

konania v sume 593,45 €, ako aj zaplatiť z titulu súdneho poplatku sumu 99,50 €

a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 177,40 €.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom napadnutý

rozsudok okresného súdu vo výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu

Košice a vo výroku o odložení jeho vykonateľnosti potvrdil, vo výroku o trovách konania

rozhodol tak, že sťažovateľka je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 472,46 €,

a vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 177,40 €

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

2

Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný

a arbitrárny, a v tejto súvislosti najmä uvádza:

„Dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku súdom prvého stupňa bolo to, že aj

keď bola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná - čo súd prvého stupňa výslovne

uviedol - existoval dôvod neplatnosti keďže sa strany nedohodli na osobe konkrétneho

rozhodcu resp. rozhodcovského súdu. Sťažovateľ tento záver namietal - jeho podstatnou

odvolacou námietkou bolo, že neuvedenie konkrétneho rozhodcu či súdu nespôsobuje

neplatnosť (ani neurčitosť) rozhodcovskej doložky ako takej, nakoľko samotný zákon

s takouto situáciou počíta a v ju aj rieši. Odvolací súd potvrdil

rozhodnutie prvostupňového súdu poukazujúc na ust. , ale nijako

nezdôvodnil, prečo by uvedené malo spôsobovať neplatnosť celej rozhodcovskej doložky ale

najmä podľa akého právneho predpisu vyvodil takúto neplatnosť, pretože samotný zákon

o rozhodcovskom konaní s touto situáciou výslovne počíta a upravuje ju.“

Sťažovateľka zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nedáva dostatočné

odpovede na jej námietky smerujúce proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pričom

z jeho všeobecných záverov nie je zrejmé, že by sa krajský súd zaoberal podstatnými

otázkami. Podľa sťažovateľky krajský súd bez ďalšieho prevzal závery okresného súdu,

pričom nesprávnosť záveru o tom, že „neuvedenie konkrétneho rozhodcu či

rozhodcovského súdu je dôvodom neplatnosti rozhodcovskej doložky, sťažovateľ podrobne

odôvodnil v podanom odvolaní a na ňom aj trvá“.

Sťažovateľka okrem toho zdôrazňuje, že okresný súd „tento dôvod neplatnosti

uviedol až v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, a tieto skutočnosti neboli predmetom

konania pred súdom, a ani jedna zo strán, teda ani žalobca na tento dôvod nepoukazovali.

Ide jednoznačne o prekvapivé rozhodnutie, a to aj vzhľadom na to, že súd porušil ust. § 118

ods. 2 ako aj nevyužil ust. , aby strany informoval o tom, že

mieni rozhodcovskú doložku posudzovať aj z tohto hľadiska. Súd prvého stupňa ani

neumožnil stranám dokazovanie v tejto časti, ani im neumožnil sa k tomuto vyjadriť! Súd

porušil zásadu kontradiktórnosti konania, konal nad rámec žalobného návrhu, porušil

rovnosť strán pretože znemožnil sťažovateľovi svojim postupom vyjadriť sa k tomu, čo súd

považoval za dôležité pre rozhodnutie vo veci samej a znemožnil mu aj dokazovanie.“.

Sťažovateľka tvrdí, že jej práva boli hrubo porušené postupom okresného súdu,

pričom krajský súd uvedené porušenie nielenže „nenapravil, ale znásobil“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i právo sťažovateľa

garantované , postupom v konaní a rozhodnutím

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. 2. 2016 sp. zn. -230 a postupom

v konaní a rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. 10. 2014 sp. zn.

-177, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. 2. 2016 sp. zn. -230

a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. 10. 2014 sp. zn. -177

sa rušia a vec sa vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 €, ktorú

je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Daniel

Blyšťan s. r. o., konajúcej JUDr. Danielom Blyšťanom, advokátom, do dvoch mesiacov od

vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

4

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a listiny a práva

podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

rozsudkom

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto

časť sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a listiny a práva

podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

rozsudkom

Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojich práv podľa , listiny

a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť postupom krajského súdu a napadnutým rozsudkom

vydaným v tomto konaní predovšetkým tým, že krajský súd sa nevysporiadal s jej

odvolacou námietkou, ktorou spochybňovala správnosť záveru okresného súdu o tom, že

„neuvedenie konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu je dôvodom neplatnosti

rozhodcovskej doložky“. Z uvedených dôvodov sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok

krajského súdu za arbitrárny a porušujúci jej práva podľa ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem toho sťažovateľka namieta, že okresný súd o žalobe o zrušenie

rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu v Košiciach rozhodol bez toho, aby

účastníkov konania informoval o tom, že mieni rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou

všeobecných poistných podmienok, posúdiť aj z hľadiska prípadnej neplatnosti z dôvodu

6

„neuvedenia konkrétneho rozhodcu, či rozhodcovského súdu“. Napadnutý rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky potvrdené,

preto odporuje zárukám kontradiktórnosti konania obsiahnutým v základnom práve

zaručenom v .

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak

pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ).

Ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného

porušenia sťažovateľkinho základného práva podľa a

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či je

napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a či

ho nemožno považovať za arbitrárny.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do

obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

8

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:

„Nárok, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.

zo dňa 19. 01. 2012 žalovaný opiera o zmluvné dojednanie, ktoré súvisí

s poistnou zmluvou, uzavretou medzi účastníkmi konania, ktorá je jednoznačne zmluvou

spotrebiteľskou, keďže napĺňa všetky znaky v zmysle , účinného

v čase uzavretia zmluvy. Niet pochýb o tom, že poistnú zmluvu uzavrela žalovaná, ktorá pri

poskytovaní poistenia vystupovala v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ

a žalobca vystupoval ako fyzická osoba, ktorý zabezpečoval svoje potreby, teda ako

spotrebiteľ. Súčasne išlo o štandardnú formulárovú zmluvu, keďže daný zmluvný vzťah sa

riadil aj obsahom zmluvných dojednaní, obsiahnutých vo VPP, ktoré sa stali súčasťou

zmluvy a ktoré spĺňajú všetky znaky zmluvy formulárovej. Preto správne súd prvého stupňa

pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky a dôvodov zrušenia rozhodcovského

rozsudku túto skúmal aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa... Odvolací súd sa zhoduje

so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že

rozhodcovská doložka neobsahuje určenie rozhodcu, resp. konkrétny spôsob jeho určenia.

Takáto rozhodcovská doložka je neplatná v zmysle pre rozpor

so zákonom. Podľa rozhodcovská zmluva je dohoda

medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli

alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú

v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy

alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je

neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente

podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá

telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie

obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 8 ods. 1 cit. zákona zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve môžu

dohodnúť na osobe rozhodcu (rozhodcov) alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia.

Podľa § 8 ods. 2 cit. zákona ak sa zmluvné strany nedohodli na osobe rozhodcu

(rozhodcov), ani na postupe jeho dodatočného ustanovenia,

a) pri rozhodcovskom konaní s tromi rozhodcami každá zmluvná strana ustanoví

jedného rozhodcu a takto ustanovení rozhodcovia následne ustanovia tretieho

predsedajúceho rozhodcu; ak zmluvná strana neustanoví rozhodcu do 15 dní od požiadania

druhej zmluvnej strany alebo ak dvaja ustanovení rozhodcovia neustanovia tretieho

10

predsedajúceho rozhodcu do 30 dní od ich ustanovenia, rozhodcu na žiadosť zmluvnej

strany ustanoví vybraná osoba alebo súd,

b) pri rozhodcovskom konaní s viac ako tromi rozhodcami sa postupuje pri merane

podľa písmena a),

c) pri rozhodcovskom konaní s jedným rozhodcom tohto rozhodcu na žiadosť

zmluvnej strany ustanoví vybraná osoba alebo súd.

Ako vyplýva z vyššie cit. zákonných ustanovení, vzhľadom na skutočnosť, že pre

platnosť rozhodcovskej doložky sa vyžaduje jej písomné dojednanie je nevyhnutné, aby

písomnou formou bol ustanovený aj rozhodca, ktorý bude prejednávať a rozhodovať vec

v rozhodcovskom konaní alebo postup jeho ustanovenia. Pre zachovanie transparentnosti

výberu rozhodcu a rovnosti strán v rozhodcovskom konaní nemôže byť výber rozhodcu

ponechaný len na vôli jednej zo sporových strán. Táto požiadavka je zvlášť zvýraznená

v spotrebiteľských vzťahoch, keďže jej porušenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda ak k výberu rozhodcu

dochádza zo strany dodávateľa.“

Konkretizujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, krajský súd v napadnutom

rozsudku ďalej uvádza:

«V prejednávanej veci je zrejmé, že v osobitných zmluvných dojednaniach č. 01/2007

k poistnej zmluve č. 4483500012 účastníci konania síce prejavili vôľu, že namiesto súdneho

konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti v prípade vzniku akéhokoľvek sporu sa

podrobia rozhodcovskému konaniu, z tohto dojednania však nevyplýva, že by sa dohodli na

osobe rozhodcu alebo postupe jeho ustanovenia tak, ako má na mysli § 8 ods. 1 zákona

č. Z týchto dôvodov nemožno takúto rozhodcovskú doložku považovať za

platnú. Úvahy žalovanej, že v danom prípade došlo k porušeniu rovnosti strán tým, že súd

prvého stupňa nevyrubil žalobcovi súdny poplatok za podanie žaloby, nemožno považovať

za opodstatnené. Žalobca je totiž v zmysle a/ ako

spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojich práv oslobodený od platenia súdnych poplatkov.

Polemiky odvolateľa o tom, že súd prvého stupňa považoval rozhodcovskú doložku za

individuálne dojednanú a preto túto zmluvnú podmienku je nutné považovať za platnú

z pohľadu spotrebiteľského práva sú bez právneho významu za situácie, keď v danom

prípade bol naplnený dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1

písm. d Pre zrušenie rozhodcovského rozsudku totiž „stačí“,

pokiaľ je naplnený jeden z dôvodov uvedených v Zo

všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa , potvrdil

rozsudok vo výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku a vo výroku o odložení

vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa názoru ústavného

súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu v časti

neplatnosti rozhodcovskej doložky, pričom jeho závery možno považovať z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľkou ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou poznamenáva, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právnych záverov krajského súdu.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

12

(, ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 v časti záruk týkajúcich sa kontradiktórnosti napadnutého konania.

Sťažovateľka pritom namieta, že napadnutý rozsudok okresného súdu je prekvapivý, keďže

okresný súd účastníkov konania neoboznámil s tým, že mieni posúdiť neplatnosť

rozhodcovskej doložky aj z dôvodu neuvedenia konkrétneho rozhodcu, v ktorého

právomoci by bolo prípadný spor medzi účastníkmi konania rozhodnúť. Na tento dôvod

neplatnosti pritom okresný súd poukázal až v odôvodnení svojho rozhodnutia, takže tieto

skutočnosti neboli predmetom konania pred okresným súdom. Okresný súd tým podľa

sťažovateľky porušil v znení

účinnom do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) a neuplatnil ani postup podľa § 100 ods. 1

, „aby strany informoval o tom, že mieni rozhodcovskú doložku posudzovať aj z tohto

hľadiska“.

Podľa po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia

svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.

Podľa po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo

samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd

nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu samotné porušenie alebo 2 vo veci

sťažovateľky konajúcimi všeobecnými súdmi nemôže eo ipso mať za následok porušenie

základného práva zaručeného v v časti zaručujúcej kontradiktórnosť

konania. Dôležitými skutočnosťami relevantnými pre posúdenie namietaného porušenia

príslušnej časti základného práva podľa je totiž dodržanie záruk

kontradiktórnosti v napadnutom konaní ako celku.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“), ktorý už judikoval, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami

a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa

právo účastníkov konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom

uplatňovaným súdom ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Súdny dvor

zdôraznil, že na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je

totiž potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa

vyjadriť tak ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre

výsledok konania (Európska Komisia proti Írsku a i., C-89/08, rozsudok z 2. 12. 2009,

Obdobne bola otázka dodržania záruk kontradiktórnosti už predmetom

preskúmavania v totožných veciach sťažovateľky prostredníctvom posúdenia kľúčovej

otázky, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke

možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu

posúdeniu veci, konvalidovať v odvolacom konaní. Podľa právnych záverov k tejto

kľúčovej námietke sťažovateľky zhrnutých do zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného

súdu sp. zn. zo 7. mája 2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku

postačí, ak je účastníkovi konania táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

Aplikáciou právnych záverov vyslovených v označenom zjednocujúcom stanovisku

pléna ústavného súdu na veci sťažovateľky je preto potrebné aj jej námietku týkajúcu sa

namietaného porušenia základného práva podľa v časti záruk

14

kontradiktórnosti, ku ktorému malo dôjsť porušením zo strany

všeobecného súdu, považovať za nedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť napadnutých konaní

ako celku totiž postačovalo, že sťažovateľke bola daná možnosť vyjadriť sa k sporným

skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci okresným súdom

v následnom odvolacom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

aj túto časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

zaručeného v napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2016