Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 776/2016
PDF · 273.71 KB
No categories available
II. ÚS 776/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 213/2013 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 113/2015 a jeho rozsudkom z 3. februára
2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2016
osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 213/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 29. októbra 2014 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 113/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho
rozsudkom z 3. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s poistníkom poistnú zmluvu, ktorá
obsahovala vo všeobecných poistných podmienkach pre životné poistenie aj tzv.
rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretou poistnou zmluvou
budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol Arbitrážny súd Košice. Sťažovateľka
v sťažnosti uvádza, že ako žalovaná bola účastníčkou napadnutého konania vedeného
okresným súdom, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o zrušení rozhodcovského
rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 2745/2012 z 19. januára 2012 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“) priznávajúceho jej peňažné nároky, ktoré boli predmetom
rozhodcovského konania.
Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu
Košice zrušil, odložil jeho vykonateľnosť, uložil sťažovateľke zaplatiť žalobcovi trovy
konania v sume 593,45 €, ako aj zaplatiť z titulu súdneho poplatku sumu 99,50 €
a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 177,40 €.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom napadnutý
rozsudok okresného súdu vo výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu
Košice a vo výroku o odložení jeho vykonateľnosti potvrdil, vo výroku o trovách konania
rozhodol tak, že sťažovateľka je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 472,46 €,
a vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 177,40 €
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.
2
Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný
a arbitrárny, a v tejto súvislosti najmä uvádza:
„Dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku súdom prvého stupňa bolo to, že aj
keď bola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná - čo súd prvého stupňa výslovne
uviedol - existoval dôvod neplatnosti keďže sa strany nedohodli na osobe konkrétneho
rozhodcu resp. rozhodcovského súdu. Sťažovateľ tento záver namietal - jeho podstatnou
odvolacou námietkou bolo, že neuvedenie konkrétneho rozhodcu či súdu nespôsobuje
neplatnosť (ani neurčitosť) rozhodcovskej doložky ako takej, nakoľko samotný zákon
s takouto situáciou počíta a v zák. č. 244/2002 Z. z. ju aj rieši. Odvolací súd potvrdil
rozhodnutie prvostupňového súdu poukazujúc na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ale nijako
nezdôvodnil, prečo by uvedené malo spôsobovať neplatnosť celej rozhodcovskej doložky ale
najmä podľa akého právneho predpisu vyvodil takúto neplatnosť, pretože samotný zákon
o rozhodcovskom konaní s touto situáciou výslovne počíta a upravuje ju.“
Sťažovateľka zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nedáva dostatočné
odpovede na jej námietky smerujúce proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pričom
z jeho všeobecných záverov nie je zrejmé, že by sa krajský súd zaoberal podstatnými
otázkami. Podľa sťažovateľky krajský súd bez ďalšieho prevzal závery okresného súdu,
pričom nesprávnosť záveru o tom, že „neuvedenie konkrétneho rozhodcu či
rozhodcovského súdu je dôvodom neplatnosti rozhodcovskej doložky, sťažovateľ podrobne
odôvodnil v podanom odvolaní a na ňom aj trvá“.
Sťažovateľka okrem toho zdôrazňuje, že okresný súd „tento dôvod neplatnosti
uviedol až v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, a tieto skutočnosti neboli predmetom
konania pred súdom, a ani jedna zo strán, teda ani žalobca na tento dôvod nepoukazovali.
Ide jednoznačne o prekvapivé rozhodnutie, a to aj vzhľadom na to, že súd porušil ust. § 118
ods. 2 O. s. p. ako aj nevyužil ust. § 100 ods. 1 O. s. p., aby strany informoval o tom, že
mieni rozhodcovskú doložku posudzovať aj z tohto hľadiska. Súd prvého stupňa ani
neumožnil stranám dokazovanie v tejto časti, ani im neumožnil sa k tomuto vyjadriť! Súd
porušil zásadu kontradiktórnosti konania, konal nad rámec žalobného návrhu, porušil
rovnosť strán pretože znemožnil sťažovateľovi svojim postupom vyjadriť sa k tomu, čo súd
považoval za dôležité pre rozhodnutie vo veci samej a znemožnil mu aj dokazovanie.“.
Sťažovateľka tvrdí, že jej práva boli hrubo porušené postupom okresného súdu,
pričom krajský súd uvedené porušenie nielenže „nenapravil, ale znásobil“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i právo sťažovateľa
garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom v konaní a rozhodnutím
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. 2. 2016 sp. zn. 9 Co 113/2015-230 a postupom
v konaní a rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. 10. 2014 sp. zn.
6 C 213/2013-177, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3. 2. 2016 sp. zn. 9 Co 113/2015-230
a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. 10. 2014 sp. zn. 6 C 213/2013-177
sa rušia a vec sa vracia Okresnému súdu Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 €, ktorú
je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Daniel
Blyšťan s. r. o., konajúcej JUDr. Danielom Blyšťanom, advokátom, do dvoch mesiacov od
vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
4
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny a práva
podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
rozsudkom
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto
časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny a práva
podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
rozsudkom
Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojich práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť postupom krajského súdu a napadnutým rozsudkom
vydaným v tomto konaní predovšetkým tým, že krajský súd sa nevysporiadal s jej
odvolacou námietkou, ktorou spochybňovala správnosť záveru okresného súdu o tom, že
„neuvedenie konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu je dôvodom neplatnosti
rozhodcovskej doložky“. Z uvedených dôvodov sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok
krajského súdu za arbitrárny a porušujúci jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Okrem toho sťažovateľka namieta, že okresný súd o žalobe o zrušenie
rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu v Košiciach rozhodol bez toho, aby
účastníkov konania informoval o tom, že mieni rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou
všeobecných poistných podmienok, posúdiť aj z hľadiska prípadnej neplatnosti z dôvodu
6
„neuvedenia konkrétneho rozhodcu, či rozhodcovského súdu“. Napadnutý rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky potvrdené,
preto odporuje zárukám kontradiktórnosti konania obsiahnutým v základnom práve
zaručenom v čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak
pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj
absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 362/09).
Ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného
porušenia sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či je
napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a či
ho nemožno považovať za arbitrárny.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne
čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Do
obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby
sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
8
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:
„Nárok, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.
3 C/2745/12 zo dňa 19. 01. 2012 žalovaný opiera o zmluvné dojednanie, ktoré súvisí
s poistnou zmluvou, uzavretou medzi účastníkmi konania, ktorá je jednoznačne zmluvou
spotrebiteľskou, keďže napĺňa všetky znaky v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, účinného
v čase uzavretia zmluvy. Niet pochýb o tom, že poistnú zmluvu uzavrela žalovaná, ktorá pri
poskytovaní poistenia vystupovala v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ
a žalobca vystupoval ako fyzická osoba, ktorý zabezpečoval svoje potreby, teda ako
spotrebiteľ. Súčasne išlo o štandardnú formulárovú zmluvu, keďže daný zmluvný vzťah sa
riadil aj obsahom zmluvných dojednaní, obsiahnutých vo VPP, ktoré sa stali súčasťou
zmluvy a ktoré spĺňajú všetky znaky zmluvy formulárovej. Preto správne súd prvého stupňa
pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky a dôvodov zrušenia rozhodcovského
rozsudku túto skúmal aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa... Odvolací súd sa zhoduje
so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že
rozhodcovská doložka neobsahuje určenie rozhodcu, resp. konkrétny spôsob jeho určenia.
Takáto rozhodcovská doložka je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor
so zákonom. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je
neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá
telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie
obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Podľa § 8 ods. 1 cit. zákona zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve môžu
dohodnúť na osobe rozhodcu (rozhodcov) alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia.
Podľa § 8 ods. 2 cit. zákona ak sa zmluvné strany nedohodli na osobe rozhodcu
(rozhodcov), ani na postupe jeho dodatočného ustanovenia,
a) pri rozhodcovskom konaní s tromi rozhodcami každá zmluvná strana ustanoví
jedného rozhodcu a takto ustanovení rozhodcovia následne ustanovia tretieho
predsedajúceho rozhodcu; ak zmluvná strana neustanoví rozhodcu do 15 dní od požiadania
druhej zmluvnej strany alebo ak dvaja ustanovení rozhodcovia neustanovia tretieho
10
predsedajúceho rozhodcu do 30 dní od ich ustanovenia, rozhodcu na žiadosť zmluvnej
strany ustanoví vybraná osoba alebo súd,
b) pri rozhodcovskom konaní s viac ako tromi rozhodcami sa postupuje pri merane
podľa písmena a),
c) pri rozhodcovskom konaní s jedným rozhodcom tohto rozhodcu na žiadosť
zmluvnej strany ustanoví vybraná osoba alebo súd.
Ako vyplýva z vyššie cit. zákonných ustanovení, vzhľadom na skutočnosť, že pre
platnosť rozhodcovskej doložky sa vyžaduje jej písomné dojednanie je nevyhnutné, aby
písomnou formou bol ustanovený aj rozhodca, ktorý bude prejednávať a rozhodovať vec
v rozhodcovskom konaní alebo postup jeho ustanovenia. Pre zachovanie transparentnosti
výberu rozhodcu a rovnosti strán v rozhodcovskom konaní nemôže byť výber rozhodcu
ponechaný len na vôli jednej zo sporových strán. Táto požiadavka je zvlášť zvýraznená
v spotrebiteľských vzťahoch, keďže jej porušenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda ak k výberu rozhodcu
dochádza zo strany dodávateľa.“
Konkretizujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, krajský súd v napadnutom
rozsudku ďalej uvádza:
«V prejednávanej veci je zrejmé, že v osobitných zmluvných dojednaniach č. 01/2007
k poistnej zmluve č. 4483500012 účastníci konania síce prejavili vôľu, že namiesto súdneho
konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti v prípade vzniku akéhokoľvek sporu sa
podrobia rozhodcovskému konaniu, z tohto dojednania však nevyplýva, že by sa dohodli na
osobe rozhodcu alebo postupe jeho ustanovenia tak, ako má na mysli § 8 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z. z. Z týchto dôvodov nemožno takúto rozhodcovskú doložku považovať za
platnú. Úvahy žalovanej, že v danom prípade došlo k porušeniu rovnosti strán tým, že súd
prvého stupňa nevyrubil žalobcovi súdny poplatok za podanie žaloby, nemožno považovať
za opodstatnené. Žalobca je totiž v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb. ako
spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojich práv oslobodený od platenia súdnych poplatkov.
Polemiky odvolateľa o tom, že súd prvého stupňa považoval rozhodcovskú doložku za
individuálne dojednanú a preto túto zmluvnú podmienku je nutné považovať za platnú
z pohľadu spotrebiteľského práva sú bez právneho významu za situácie, keď v danom
prípade bol naplnený dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1
písm. d zákona č. 244/2002 Z. z. Pre zrušenie rozhodcovského rozsudku totiž „stačí“,
pokiaľ je naplnený jeden z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. Zo
všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil
rozsudok vo výroku o zrušení rozhodcovského rozsudku a vo výroku o odložení
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa názoru ústavného
súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu v časti
neplatnosti rozhodcovskej doložky, pričom jeho závery možno považovať z ústavného
hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľkou ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou poznamenáva, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právnych záverov krajského súdu.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
12
(I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom
Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy v časti záruk týkajúcich sa kontradiktórnosti napadnutého konania.
Sťažovateľka pritom namieta, že napadnutý rozsudok okresného súdu je prekvapivý, keďže
okresný súd účastníkov konania neoboznámil s tým, že mieni posúdiť neplatnosť
rozhodcovskej doložky aj z dôvodu neuvedenia konkrétneho rozhodcu, v ktorého
právomoci by bolo prípadný spor medzi účastníkmi konania rozhodnúť. Na tento dôvod
neplatnosti pritom okresný súd poukázal až v odôvodnení svojho rozhodnutia, takže tieto
skutočnosti neboli predmetom konania pred okresným súdom. Okresný súd tým podľa
sťažovateľky porušil § 118 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
účinnom do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) a neuplatnil ani postup podľa § 100 ods. 1
OSP, „aby strany informoval o tom, že mieni rozhodcovskú doložku posudzovať aj z tohto
hľadiska“.
Podľa § 118 ods. 1 OSP po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia
svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.
Podľa § 118 ods. 2 OSP po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo
samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové
tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové
tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd
nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa názoru ústavného súdu samotné porušenie § 118 ods. 1 alebo 2 OSP vo veci
sťažovateľky konajúcimi všeobecnými súdmi nemôže eo ipso mať za následok porušenie
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v časti zaručujúcej kontradiktórnosť
konania. Dôležitými skutočnosťami relevantnými pre posúdenie namietaného porušenia
príslušnej časti základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je totiž dodržanie záruk
kontradiktórnosti v napadnutom konaní ako celku.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“), ktorý už judikoval, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami
a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa
právo účastníkov konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom
uplatňovaným súdom ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Súdny dvor
zdôraznil, že na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je
totiž potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa
vyjadriť tak ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre
výsledok konania (Európska Komisia proti Írsku a i., C-89/08, rozsudok z 2. 12. 2009,
Obdobne bola otázka dodržania záruk kontradiktórnosti už predmetom
preskúmavania v totožných veciach sťažovateľky prostredníctvom posúdenia kľúčovej
otázky, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke
možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu
posúdeniu veci, konvalidovať v odvolacom konaní. Podľa právnych záverov k tejto
kľúčovej námietke sťažovateľky zhrnutých do zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku
postačí, ak je účastníkovi konania táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.
Aplikáciou právnych záverov vyslovených v označenom zjednocujúcom stanovisku
pléna ústavného súdu na veci sťažovateľky je preto potrebné aj jej námietku týkajúcu sa
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v časti záruk
14
kontradiktórnosti, ku ktorému malo dôjsť porušením § 118 ods. 2 OSP zo strany
všeobecného súdu, považovať za nedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť napadnutých konaní
ako celku totiž postačovalo, že sťažovateľke bola daná možnosť vyjadriť sa k sporným
skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci okresným súdom
v následnom odvolacom konaní.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
aj túto časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2016