Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 222/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária

JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného

práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2013 (),

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. mája 2014 () a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 17. decembra 2015 (), ako aj postupom Okresného súdu Lučenec

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. januára 2011

(), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. septembra 2011 ()

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. decembra 2015 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené

pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. marca

2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného

práva podľa a práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. januára 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. mája 2014 (sťažovateľka v podanej sťažnosti mylne

uvádza dátum „17. mája 2014“, a nie správny dátum „27. mája 2014“, pozn.) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 17. decembra 2015, ako aj postupom

Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. januára 2011, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. septembra 2011 a postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra

2015 (ďalej len „okresné súdy“ a „označené/napadnuté uznesenia okresných súdov“,

„krajské súdy“ a „označené/napadnuté uznesenia krajských súdov“ a „označené/napadnuté

uznesenia najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou

osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s tam označenými fyzickými

osobami (ďalej len „povinní“) poistné zmluvy obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku,

podľa ktorej všetky spory súvisiace s poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským

súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky

proti povinným, ktoré jej boli priznané rozhodcovskými rozsudkami Arbitrážneho súdu

Košice o uložení povinnosti povinných zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné spolu s úrokmi

z omeškania, ako i s trovami rozhodcovských konaní.

Sťažovateľka v podaných sťažnostiach zdôrazňuje, že povinní vlastnoručne podpísali

osobitné zmluvné dojednania k poistným zmluvám, v ktorých bola rozhodcovská doložka

písomne dohodnutá osobitne a oddelene od textu všeobecných zmluvných podmienok

či samotnej poistnej zmluvy, pričom tieto osobitné dojednania povinní nemuseli vôbec

podpísať.

3. Ako ďalej uvádza, príslušní súdni exekútori na jej návrhy podali na okresných

súdoch žiadosti o vydanie poverení na začatie exekúcií. Exekučným titulom boli

rozhodcovské rozsudky Arbitrážneho súdu Košice. Okresné súdy označenými uzneseniami

žiadosti súdnych exekútorov zamietli „... bez účasti sťažovateľky, bez nariadenia

pojednávania, bez toho, aby vôbec preskúmali rozhodcovské spisy o rozhodcovskom konaní,

bez toho, aby dali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, bez toho, aby

vykonanie exekúcie namietali povinný v základnom, resp. vykonávacom konaní, bez toho,

aby umožnil v zmysle zákona oprávnenému dokázať individuálnosť dojednania

rozhodcovskej doložky ako to vyžaduje a bez toho, aby riadne zisťoval

skutkový stav a konkrétne okolnosti prípadu a uzavretia rozhodcovskej doložky.“.

4. Proti napadnutým uzneseniam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania,

o ktorých rozhodli krajské súdy tak, že potvrdili označené uznesenia okresných súdov,

avšak opätovne bez toho, aby vo veci vykonali pojednávanie, a bez toho, aby riadne

zohľadnili konkrétne skutkové okolnosti prípadov. Sťažovateľka následne proti označeným

uzneseniam krajských súdov podala dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať

pred súdom podľa (ďalej aj „OSP“), pričom

najvyšší súd napadnutými uzneseniami podané dovolania sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že okresné súdy nevychádzali z obsahu rozhodcovských spisov,

ale nanovo konštruovali skutkový stav, pričom k nimi získaným listinným dôkazom sa

sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť. Označené okresné súdy tak vykonali kontrolu

postupu rozhodcovského súdu a dospeli k úplne opačným právnym záverom. Takýto postup

je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje

na judikatúru najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, ktorá s vecou súvisí

(napr. ).

5. Sťažovateľka následne, argumentujúc rozhodovacou praxou súdov, rozporuje

závery napadnutých uznesení tak okresných súdov a krajských súdov, ako i najvyššieho

súdu a zastáva názor, že ich postup bol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej

únie (ďalej len „ESD“). V kontexte uvedeného pozornosť ústavného súdu upriamuje

na rozhodnutie ESD C 472/11 „Csipai“, „... kde je jasne uvedené, že akonáhle súd konajúci

ex offo má podľa jeho názoru dostatok skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku

v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch

informovať účastníkov a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“.

6. Sťažovateľka taktiež poukazuje na skutočnosť, že napadnutými uzneseniami

všeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo aj k porušeniu jej základného práva

podľa , ako aj práva podľa dodatkového protokolu, keďže v ich dôsledku

sa jej zákonné nároky na úhrady dlžných poistných, ako aj jej ďalšie nároky voči povinným

stali súdne nevymožiteľnými.

7. V petite podaných sťažností sťažovateľka s ohľadom na už uvedené skutočnosti

žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto

rozhodnutia označených práv napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, ktoré ďalej

zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

10. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

11. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,

ako i obsahovú stránku napadnutých uznesení všeobecných súdov, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov

a ich napadnutými uzneseniami

12. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

13. Pokiaľ ide o postup okresných súdov a označené uznesenia okresných súdov,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné

podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou

podané sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom krajských súdov

a ich napadnutými uzneseniami

14. Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažností

smerujúcich proti postupu krajských súdov a ich označeným uzneseniam bral do úvahy

neskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými najvyšší súd

dovolania sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosti v tejto časti za oneskorené, pretože

lehota na podanie sťažností vo vzťahu k napadnutým uzneseniam krajských súdov je

v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri

rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3

počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam označených krajských súdov ústavný súd

odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51,

52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne

plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.

Ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči napadnutým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam označených

krajských súdov (, , ).

15. Ústavný súd preto sťažnosti v časti namietajúcej označené uznesenia krajských

súdov ako súdov odvolacích nepovažoval za oneskorene podané.

16. Označenému postupu a uzneseniam krajských súdov sťažovateľka vytýka

predovšetkým neodstránenie nedostatku v postupe okresných súdov spočívajúcej

v nenariadení pojednávania pred zamietnutím žiadosti súdnych exekútorov o udelenie

poverení na vykonanie exekúcií. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci

krajskými súdmi, ktoré sa stotožnili s právnym názorom okresných súdov o absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

17. Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresné súdy nenariadili pojednávanie

a neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd

prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania

povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)

vadou podľa , teda odňatím možnosti konať pred súdom.

Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj

postup vadou podľa , ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti

dovolania i samotným dovolacím dôvodom [ ].

18. Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj

v dovolaní proti uzneseniam krajských súdov, ktoré podľa jej názoru ako súdy odvolacie

konkretizovaný nedostatok postupu okresných súdov nenapravili.

Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť

sťažovateľka aj využila, a tak sa jej námietkou odňatia možnosti konať pred súdom zaoberal

najvyšší súd ako súd dovolací. Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

preto nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu

a uznesení krajských súdov, keďže na základe podaných dovolaní predmetné námietky

preskúmal najvyšší súd. V tejto časti musel ústavný súd sťažnosti odmietnuť pre nedostatok

svojej právomoci na ich prerokovanie.

19. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

20. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

21. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

22. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

23. Z ustanovenia vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

24. Z predložených listín vyplýva, že súdni exekútori v uvedených veciach doručili

žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií o vymoženie konkrétnych súm

s príslušenstvami na základe exekučných titulov – rozhodcovských rozsudkov. Okresné

súdy napadnutými uzneseniami žiadosti súdnych exekútorov o udelenie poverení

na vykonanie exekúcií zamietli z dôvodu, že rozhodcovské doložky boli už v čase ich

uzatvárania neprijateľnými podmienkami a ako také boli už od počiatku neplatné v zmysle

účinného v čase uzatvárania zmlúv.

Rozhodcovské konania, ktorých výsledkom boli exekučné tituly, sa teda uskutočnili

bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovské rozsudky vydané

v takýchto konaniach nemôžu byť exekučnými titulmi na vykonanie exekúcií.

25. Sťažovateľka podala proti označeným uzneseniam okresných súdov odvolania

na príslušných krajských súdoch, v ktorých primárne namietala nezákonnosť napadnutých

uznesení okresných súdov.

Krajské súdy po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresných súdov

bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením dospeli k záveru,

že odvolania sťažovateľky nie sú dôvodné, a napadnuté uznesenia okresných súdov

potvrdili ako vecne správne.

26. Odôvodnenia napadnutých uznesení krajských súdov, s ktorým sa ústavný súd

podrobne oboznámil, nemajú však v žiadnom prípade arbitrárny charakter.

27. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra ESD vychádza z predpokladu, že

kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo,

pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu,

z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s takýmto prístupom a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajských súdov vysloveným

v odvolacích konaniach nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajských súdov svojím vlastným (m. m. ,

).

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajských súdov iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

28. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daných prípadov (právoplatné

rozsudky rozhodcovského súdu v právnych veciach spotrebiteľov, pozn.) z uvedeného

vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých

okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania

o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov), potom postup všeobecného súdu,

ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom ESD (bod 5)

považoval skôr za svedčiacu v prospech správnosti napadnutých uznesení krajských súdov.

29. Vzhľadom na už uvedené bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné sťažnosti

v tejto ich časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.D K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

a jeho napadnutými uzneseniami

30. Proti napadnutým uzneseniam krajských súdov podala sťažovateľka dovolania

najvyššiemu súdu, ktorý ich odmietol ako neprípustné, pričom poukázal na svoje skoršie

rozhodnutia podané v obdobnej veci.

31. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

32. Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, ktorými

najvyšší súd dovolania sťažovateľky odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu

skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu označené uznesenia najvyššieho súdu a ich

odôvodnenia sú určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko

k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto

ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok

porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľky.

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

), čo však nie je tento prípad.

33. K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred

súdom (ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia

pojednávania pred okresnými súdmi a prekvapivosti posúdenia exekučných titulov

okresnými súdmi na základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť

sa k takémuto právnemu posúdeniu vecí pred rozhodnutím okresných súdov) je potrebné

uviesť, že ústavný súd vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie

jednotlivých senátov pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých

veciach pristúpil k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v pléne

stanovisko sp. zn. PLz. , ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom

súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný a v ktorom

uviedol: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť

konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá

v odvolacom konaní.“

34. Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu, je potrebné

konštatovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú v súlade s materiálnymi limitmi

označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta (bod 1).

V posudzovaných konaniach nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom

z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresné súdy v označených

konaniach nenariadili pojednávania na účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka

po oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrení a právneho posúdenia v napadnutých

uzneseniach okresných súdov mala možnosť sa k záverom okresných súdov vyjadriť

v odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie

ako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti

konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutých uznesení teda dospel k prijateľnému

právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktorý aj

primeraným spôsobom odôvodnil.

35. Vzhľadom na použitie argumentácie sťažovateľky, ktorou spochybňuje správnosť

aplikácie jednotlivých judikátov ESD všeobecnými súdmi v jej veci a ktorú predniesla až

v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd konštatuje, že nemohol na ňu prihliadať,

pretože, ako už bolo uvedené, mu v tom bráni princíp subsidiarity.

36. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

37. Ústavný súd v závere opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona

o ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného

zástupcu s návrhmi doručila i splnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenia boli udelené výlučne len na zastupovanie

splnomocniteľa „... pri uplatnení základných práv podľa

porušených v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov sp. zn.

(, pozn.), respektíve na Okresnom súde Lučenec sp. zn.

(, pozn.)“.

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,

že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne

vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím

osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenia udelené

advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórne náležitosti

návrhov na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) neboli udelené na zastupovanie sťažovateľky vo veci namietaného postupu krajských

súdov a ich napadnutých uznesení, ako i vo veci namietaného postupu najvyššieho súdu

a jeho napadnutých uznesení.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosti v týchto častiach

vykazujú i nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, a preto ich z uvedeného dôvodu

ústavný súd mohol rovnako už pri ich predbežnom prerokovaní odmietnuť i z tohto dôvodu

( ).

38. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016