Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 571/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vedené pod sp. zn. a sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 13. októbra 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2016 (), ako

aj v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. marca 2016

(), a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené

pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júna 2016

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Daniel Blyšťan, ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na kontradiktórnosť konania vyvoditeľného z a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. októbra 2014

a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014

a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2016 [Rvp 7905/2016 (ďalej aj

„rozsudok z 24. februára 2014“)] a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 22. marca 2016 [Rvp 7625/2016 (ďalej aj „rozsudok z 22. marca 2016“, spolu

„napadnuté rozsudky“)].

Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že ako žalovaná bola účastníčkou súdnych

konaní vedených pred okresným súdom o zrušenie rozhodcovských rozsudkov Arbitrážneho

súdu Košice sp. zn. z 19. januára 2012 () a sp. zn.

z 19. januára 2012 () (ďalej len „rozhodcovské rozsudky“).

Žalobcovia ( v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a v konaní vedenom pod sp. zn. ) žalobu odôvodnili tým,

že im rozhodcovskými rozsudkami bola uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke

(sumu v prvom prípade 51,45 € a v druhom prípade 61,74 €) nárok vyplývajúci z poistného

vzťahu medzi žalobcami a sťažovateľkou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva a trovy

rozhodcovského konania, pričom rozhodcovské doložky, na základe ktorých bola založená

právomoc Arbitrážneho súdu Košice, tvoriace súčasť poistných zmlúv sú neprijateľnou

zmluvnou podmienkou a ako také sú neplatné. V dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky

nemal podľa žalobcov v ich veciach Arbitrážny súd Košice právomoc, takže následne týmto

súdom vydané rozhodcovské rozsudky nespĺňajú zákonom požadované podmienky riadneho

exekučného titulu. Okresný súd napadnutými rozsudkami rozhodcovské rozsudky zrušil

podľa o rozhodcovskom konaní v znení

účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Sťažovateľka

proti týmto rozsudkom okresného súdu podala odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd

v záhlaví tohto nálezu uvedenými rozsudkami tak, že rozsudky okresného súdu potvrdil ako

vecne správne.

K napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2016

sťažovateľka uvádza:

„... (okresný, pozn.) súd dňa 13. 10. 2014 nevykonával listinné dôkazy ako to

stanovuje , ale len oboznamoval prípravu pojednávania, v rámci ktorej nečítal obsah

listín uvedených na strane 2 zápisnice zo dňa 13. 10. 2014. Nasvedčuje tomuto záveru aj

skutočnosť, že na strane 2 nie sú uvedené listinné dôkazy, ale cely obsah spisu. Zo zápisnice

z 13. 10. 2014 nevyplýva, že by boli dôkazy - konkrétne listinné dôkazy - vykonané v súlade

so zákonom - tento názor odvolacieho súdu nemá oporu v tejto zápisnici. Ide zjavne len

o vymenovanie obsahu spisu, čo sa bežne robí na súdoch v úvode pojednávania v rámci

postupu súdu podľa - oboznámenie s prípravou pojednávania - ale

nejde o dokazovanie.

Odvolací súd tak úplne zrejmé porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces

odmietol a nevykonal nápravu vo veci, čím došlo odmietnutiu spravodlivosti

voči sťažovateľovi a celé konanie trpí aj vadou zmätočnosti.“

Obsahovo totožnú námietku vzťahujúcu sa na pojednávanie konané 22. januára 2014

uplatnila sťažovateľka aj v sťažnosti proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 22. marca 2016.

Proti rozsudku odvolacieho súdu z 24. februára 2016 sťažovateľka ďalej namieta:

„Ďalšími z odvolacích námietok sťažovateľa bolo aj porušenie ust. § 118 ods. 2

13. 10. 2014 tak, že sudkyňa sa na základe požiadavky žalovanej vyjadrila podľa

, a odvolací súd nezistil existenciu tejto vady, pričom ani prípadné

porušenie tohto ustanovenia nespôsobuje existenciu vady, ktorá by mala za následok

odňatie možnosti konať pred súdom.

K tomuto sťažovateľ uvádza, že ak súd na výslovnú požiadavku sťažovateľa ako

sporné prehlásil len okolnosti uzavretia poistnej zmluvy, ktoré ale následne označil

za právne bezvýznamné vzhľadom na predmet sporu (viď str. 8 druhý odsek zápisnice

zo dňa 13. 10. 2014 ) tak ide o odňatie práva na spravodlivý proces.“

V sťažnosti proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. marca 2016

sťažovateľka porovnateľným spôsobom okrem iného uvádza: „Ďalšími z odvolacích

námietok sťažovateľa bolo aj porušenie ust. , a ods.

4 “ v konaní pred okresným súdom, „... nakoľko práve dodržanie tejto povinnosti

zo strany súdu má priamy vplyv na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, a priamo

ovplyvňuje správanie sa účastníkov konania či ich zástupcov, keďže od uvedenej povinnosti

súdu zrejme závisí aj správanie sa účastníkov konania či ich zástupcov, ale najmä obsah ich

podaní vrátane návrhov na dokazovanie a pod. Vzhľadom na nedodržanie postupu podľa

ust. bolo rozhodnutie Okresného súdu pre odporcu nepredvídateľné,

bolo mu odňaté právo na spravodlivý proces, a ide jednoznačne a vadu majúcu za následok

zmätočnosť rozhodnutia, čím došlo k porušeniu Ústavných práv odporcu na spravodlivý

proces a prístup k súdu.“.

V oboch sťažnostiach sťažovateľka zhodne namieta aj „... ďalší dôvod porušenia

práva sťažovateľa na spravodlivý proces je to, že súdy postupovali v rozpore nielen

s predpismi Slovenskej republiky, ale aj Smernicou 93/13/EHS, a so záväznými

rozhodnutiami ESD.

Ak totiž súd v konaní posudzuje ne/prijateľnosť rozhodcovskej doložky ako

podmienky, tak súd by musel vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prípadu vykonať tzv.

test primeranosti podmienky a až podľa jeho výsledkov prípadne konštatovať hrubú

nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa - k tomuto však nedošlo.

Tento postup je pre súd záväzný aj v zmysle judikatúry ESD, a teda súd bol povinný

postupom podľa -7 Smernice [transponovaných do nášho v

(po 1. 6. 2014 v )] vykonať test primeranosti podmienky a to podľa

charakteru služby poskytovanej podľa zmluvy, súvislostí s ostatnými ustanoveniami zmluvy,

okolností uzatvárania zmluvy a právnych okolností a to všetko PLATNÝCH resp.

ZNÁMYCH V ČASE UZATVORENIA ZMLUVY. Na okolnosti, právne okolnosti vzniknuté

po tomto čase sa neprihliada - nemôžu za žiadnych okolností (pravdepodobne má byť

použité slovo „mať“, pozn.) vplyv na uvedený test.“.

K posudzovaniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v oboch

sťažnostiach sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C 342/13 z 3. 4. 2014, ktoré „jasne ukladá súdu skúmať,

či rozhodcovská doložka zbavuje spotrebiteľa práva na prejednanie veci pred všeobecným

súdom alebo mu tento prístup sťažuje. V danom prípade dojednaná rozhodcovská doložka

takéto následky nielenže nemá (ani dohodnuté) ale ani mať nemôže, a to práve z dôvodu

existencie zákonnej úpravy rozhodcovského konania okrem iného aj zákonnej úpravy práva

spotrebiteľa podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku okrem iného aj z dôvodu

porušenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa.“. V súvislosti so záväznosťou

aplikácie judikatúry Súdneho dvora pre všetky vnútroštátne súdy sťažovateľka poukazuje

na ratio decidendi nálezu ústavného súdu sp. zn. .

Podľa názoru sťažovateľky ak všeobecný súd neuskutoční individuálne posúdenie

formulácie obsahu rozhodcovskej doložky a podmienok, za ktorých bola dojednaná,

dochádza z jeho strany k odňatiu práva na spravodlivý proces. „Nevykonaný test

primeranosti podmienky v danom prípade mal za následok aj úplne nesprávne právne

posúdenie veci. Súdy neprihliadali na dôležité okolnosti a s tým súvisiacu argumentáciu

k posúdeniu ne/prijateľnosti rozhodcovskej doložky v tomto konkrétnom prípade aj

z hľadiska jej individuálneho dojednania.

A následne, ak test primeranosti podmienky preukáže jej neprimeranosť, súd musí

skúmať to, či nebola individuálne dojednaná, pretože ZÁKON umožňuje aj inak

neprimeranú podmienku dojednať individuálne.

Ak súdy individuálnosť ani neskúmali, odňali tým sťažovateľovi právo na spravodlivý

proces.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že napadnutými rozsudkami okresného

súdu a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené jej

práva podľa , dohovoru a listiny označené v petite sťažnosti, aby napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie okresnému

súdu a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „“) alebo .

Podľa v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne

o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: a a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky

a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení

sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa ,

dohovoru a listiny napadnutými rozsudkami okresného súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal ich

vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolania (čo aj využila), o ktorých bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto

časť sťažností odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd bez toho, aby sa náležite vyrovnal s jej

argumentmi obsiahnutými v odvolaniach proti napadnutým rozsudkom okresného súdu,

potvrdil závery prvostupňového súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovských doložiek ako

súčasti všeobecných poistných podmienok sťažovateľky a na tomto základe napadnuté

rozsudky okresného súdu o zrušení rozhodcovských rozsudkov potvrdil ako vecne správne.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ).

Ústavný súd napadnuté rozsudky krajského súdu preskúmal z hľadiska možného

porušenia sťažovateľkinho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či sú napadnuté rozsudky krajského

súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a či ich nemožno považovať

za arbitrárne.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania ().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z napadnutých rozsudkov krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd

sa v nich stotožnil s napadnutými rozsudkami okresného súdu, keď posúdil rozhodcovskú

doložku obsiahnutú v samotných všeobecných poistných podmienkach ako neplatnú, keďže

nebola individuálne dojednaná a žalobca nemal možnosť brániť svoje práva pred

všeobecnými súdmi, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami

v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. V dôsledku uvedeného krajský súd potvrdil

napadnuté rozsudky okresného súdu, ktorými došlo k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov

Arbitrážneho súdu Košice, ako vecne správne [§ 40 ods. 1 písm. c) a j) zákona

o rozhodcovskom konaní].

V relevantnej časti napadnutého rozsudku sp. zn. z 22. marca 2016

krajský súd predovšetkým uvádza:

«Rozhodcovská doložka tak, ako bola zakomponovaná vo VPP, splynula s ostatnými

poistnými podmienkami, jej obsah navrhovateľka ako spotrebiteľ nemohla žiadnym

spôsobom ovplyvniť a ani sa s ním dôsledne oboznámiť. Aj keď rozhodcovská doložka bola

vo VPP zvýraznená v tabuľke a označená ako „Osobitné zmluvné dojednania“, možno

jednoznačne uzavrieť, že fakticky splynula s ostatnými poistnými podmienkami, keďže

nasledovala ako pokračovanie predtlačeného formulára v neprehľadnom texte, písanom

drobným písmom, a tiež bola podpísaná v rovnaký deň ako VPP.

Nemožno opomenúť ani tú rozhodujúcu skutočnosť, že výslovne v rozhodcovskej

doložke bolo odkázané na časť XV. VPP, ktoré sú jednoznačne súčasťou poistných

podmienok.

Svojím obsahom a formou rozhodcovská doložka z dôvodov vyššie uvedených

spôsobila nevyváženosť práv a povinností zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako

spotrebiteľky.

Navyše išlo o rozhodcovskú doložku, ktorá zakotvila výlučnú právomoc

rozhodcovského súdu vec prejednať, čo taktiež zakladá dôvod jej neprijateľnosti podľa § 53

ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka.

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu

na konanie a rozhodnutie a súčasne je dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku

podľa zákona

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky odporkyne

o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky nenáležité.»

V podstatnej časti obsahovo porovnateľné odôvodnenie je uvedené aj v rozsudku

krajského súdu pod sp. zn. z 24. februára 2016.

Odôvodnenie napadnutých rozsudkov krajského súdu nemá podľa názoru ústavného

súdu arbitrárny charakter. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát poukázal

na judikatúru Súdneho dvora, ktorá vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť

tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana

spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom

a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní

nestotožňuje, nemôže viesť sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov uplatnenou vo veci sťažovateľky

všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení právnych predpisov, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Podľa názoru ústavného súdu výklad relevantných právnych noriem uplatnený

krajským súdom v napadnutých rozsudkoch takéto nedostatky nevykazuje, a preto túto časť

sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 48

ods. 2 v časti záruk týkajúcich sa kontradiktórnosti napadnutého konania. V tejto

súvislosti možno zo sťažnosti vyvodiť argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej okresný súd

postupoval v rozpore s

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pričom krajský súd nezistil existenciu

vady, ktorá by mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Podľa po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia

svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.

Podľa po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo

samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd

nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu samotné porušenie alebo 2 vo veci

sťažovateľky konajúcimi všeobecnými súdmi nemôže eo ipso mať za následok porušenie

základného práva zaručeného v v časti zaručujúcej kontradiktórnosť

konania. Dôležitými skutočnosťami relevantnými pre posúdenie namietaného porušenia

príslušnej časti základného práva podľa je totiž dodržanie záruk

kontradiktórnosti v napadnutom konaní ako celku.

Súdny dvor už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti nepriznáva

každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami

predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníkov

konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom

ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Súdny dvor zdôraznil, že na splnenie

požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby

sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť tak

ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania

(pozri rozsudok Komisia/Írsko a i. z 2. 12. 2009, C-89/08 P, Zb. s. I-11245, už citovaný

bod 55, ako aj bod 56).

Obdobne bola otázka dodržania záruk kontradiktórnosti predmetom preskúmavania

v totožných veciach sťažovateľky prostredníctvom posúdenia kľúčovej otázky, či možno

pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť

sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci,

konvalidovať v odvolacom konaní. Podľa právnych záverov k tejto kľúčovej námietke

sťažovateľky zhrnutých do zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn.

zo 7. mája 2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačí, ak je

účastníkovi konania táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.

Aplikáciou právnych záverov vyslovených v označenom zjednocujúcom stanovisku

pléna ústavného súdu na veci sťažovateľky je preto potrebné aj jej námietku týkajúcu sa

namietaného porušenia základného práva podľa v časti záruk

kontradiktórnosti, ku ktorému malo dôjsť porušením a zo strany

všeobecného súdu, považovať za nedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť napadnutých konaní

ako celku totiž postačovalo, že sťažovateľke bola daná možnosť vyjadriť sa k sporným

skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci okresným súdom

v následných odvolacích konaniach.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

aj tie časti sťažností, ktorými sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

zaručeného v napadnutými rozsudkami krajského súdu, odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júla 2016