Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 389/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a 2

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. septembra

2013, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. júla 2011 a postupom Okresného súdu Lučenec

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a 2

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25.

septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

Na základe poistných zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou a povinnou sa táto zaviazala

platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné

nezaplatila. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila

na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom

sp. zn. z 8. marca 2010 zaviazal povinnú na zaplatenie dlžnej sumy

s príslušenstvom.

Keďže povinná túto sumu v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku

nezaplatila, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie

na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil

okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech

sťažovateľky. Následne okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka

vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhu a po doručení požadovaných listín

napadnutým uznesením „žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bez akejkoľvek

ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie) zamietol“. Sťažovateľka

zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nedisponoval rozhodcovským spisom, a „preto ani

nemohol vykonávať prieskumné konanie“. Podľa sťažovateľky okresný súd svojím

postupom „nanovo konštruoval skutkový stav...“, pričom mu „bolo upreté jeho právo

na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj ich obsahu“.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol napadnutým uznesením krajský súd tak, že uznesenie súdu prvého

stupňa potvrdil. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd tak, že dovolanie odmietol.

Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľka uvádza, že v napadnutom uznesení síce

konštatuje, že „vo fáze exekučného konania, v ktorom sa skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom... V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie... postačujúce

totiž je, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu

vrátane do neho založených listín“, ale jeho rozhodnutie „je v tomto smere arbitrárne

a nepreskúmateľné, pretože tento jeho záver nie je nijako odôvodnený“. Sťažovateľka tiež

namieta, že dovolací súd sa vôbec nevysporiadal s jej „argumentmi uvedenými v dovolaní

podporujúcimi právny názor o odôvodnenosti nariadenia pojednávania...“.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že ak „Všeobecné súdy v exekučnom konaní o žiadosti

o udelenie poverenia rozhodli bez nariadenia pojednávania“, tak takýto „je v rozpore

so zákonom, nakoľko nenariadenie pojednávania v exekučnom konaní za situácie, v akej sa

ocitol sťažovateľ (exekučný súd v skutočnosti nevykonal prieskum rozhodcovského spisu, ale

samostatné nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k opačným

právnym záverom, ako súd v základnom nachádzacom konaní, čo viedlo ku faktickému

zrušeniu účinkov exekučného titulu sťažovateľa) nemá oporu v Občianskom súdnom

poriadku ani v Exekučnom poriadku“.

Popri procesno-právnych pochybeniach namieta sťažovateľka aj právny názor v jej

veci konajúcich všeobecných súdov týkajúci sa neplatnosti, resp. neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka tvrdí, že v jej veci „k záveru o neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky dospeli bez toho, aby preskúmali individuálnosť dojednania

rozhodcovskej doložky...“, pričom v tejto súvislosti argumentuje, že „Zákon použitie

rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje. Nie každá rozhodcovská

doložka je teda automaticky (ex lege) neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Neprijateľnou

zmluvnou podmienkou je iba taká rozhodcovská doložka, ktorá spôsobuje hrubý nepomer

v neprospech spotrebiteľa (pozri ), ak nebola súčasne individuálne

dojednaná. Záver o nekalom charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva zo samotnej jej

existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré

môžu spôsobiť, že procesné postavenie spotrebiteľa môže byť v hrubom nepomere ku

procesnému postaveniu dodávateľa.“.

Sťažovateľka argumentuje, že „Odpoveď na otázku ktorá doložka zo všetkých do

úvahy pripadajúcich je neprijateľnou, predpokladá skúmanie, teda zisťovanie odlišností,

ktoré je možné vykonať iba na základe zistenia konkrétnych skutkových okolností

prípadu. ... Toto exekučné súdy nedodržali.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na Smernicu 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“ alebo

„smernica o nekalých podmienkach“), na základe ktorej sa následne prostredníctvom

novelizácie premietla

do domáceho právneho poriadku zvýšená ochrana spotrebiteľa. V nadväznosti na označenú

smernicu sťažovateľka uvádza, že z jej „devätnásteho odôvodnenia vyplýva, že zámerom

smernice je, aby zmluvné podmienky v poistných zmluvách nepodliehali Smernici

93/13/EHS, ak spĺňajú tam vymedzené kritériá...“.

Sťažovateľka argumentuje tiež s poukazom na judikatúru súdnych orgánov

Európskej únie, pričom v tejto súvislosti uvádza, že „Povinnosť úplne a dôkladne

preskúmať skutkový stav pri rozhodovaní o nekalej povahe zmluvnej podmienky stanovil aj

Súdy dvor Európskych spoločenstiev vo svojej judikatúre (bod 57 rozsudku Asturcom

C-40/08; bod 37 rozsudku Cofidis C-473/00; bod 35 rozsudku Pannon GSM C-243/08).

ESD tiež vyslovil, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom

zistiť, či skúmané ustanovenie patrí do pôsobnosti smernice, a v prípade, že je to tak,

posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. (Rozsudok ESD vo veci

C-137/08 VB Pénzügyi Lízing Zrt. Proti Ferencovi Schneiderovi). Aj zo samotnej judikatúry

ESD teda vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne vykonaného dokazovania

a riadne zisteného skutkového stavu...“. Tento príkaz bol exekučnými súdmi porušený,

pretože súdy riadne nezistili skutkový stav a pri jeho zisťovaní nepoužili príslušné

ustanovenia (ďalej aj „OSP“) a na účely riadne vykonaného

dokazovania nenariadili pojednávanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

sťažovateľka zdôrazňuje, že na prvom stupni okresný súd rozhodoval vyšším súdnym

úradníkom, pričom v jej veci bolo vykonané „dokazovanie bez účasti účastníkov konania

a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym úradníkom, t. j. procesný

postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine na pojednávaní

za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník. Okolnosť, že takto Okresný súd Lučenec

konal, znamená porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu...“.

V podaní označenom ako „Doplnenie právnej argumentácie sťažovateľa k sp. zn.

“ doručenom ústavnému súdu 4. septembra 2013 sťažovateľka poukazuje

na rozhodovaciu činnosť samotného ústavného súdu, predovšetkým na jeho nález sp. zn.

z 10. júla 2013 vydaný v jej (v zásade) identickej veci.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu,

krajského súdu a okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli

porušené jej základné práva podľa a a 2 a podľa

ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší sťažnosťou napadnuté

rozhodnutia a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľka sa tiež domáha

úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie

(čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka sa v sťažnosti minimálne venuje výhradám proti skutkovým a právnym

záverom krajského súdu vyjadreným v jeho napadnutom uznesení, ktorým potvrdil

napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného

titulu. V zásade len vo všeobecnej rovine poukazuje na nedostatočnosť jeho odôvodnenia,

nevysporiadanie sa s jej odvolacími dôvodmi a neodstránenie pochybení okresného súdu.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom

dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti

dovolania podľa , hoci okresný súd v predmetnej veci podľa jej tvrdenia

vykonával dokazovanie listinami, ale napriek tomu v predmetnej veci nenariadil

pojednávanie, a tak ju ako účastníčku konaní neoboznámil s vykonanými dôkazmi

a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd takýto postup okresného súdu

potvrdzujúcimi uzneseniami odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až , resp.

listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru

možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m.

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že

okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil

pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom alebo prípadne

navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok

pritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci

konania o jej dovolaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namieta, že v jej veci konajúce

všeobecné súdy jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej

názoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky je

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup

najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom

a dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade

identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu

sp. zn. z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver

vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia

záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom

v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní

o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len

na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,

ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými

poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného

listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj

právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke

uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského

zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne

priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou

minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré

okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,

ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený

priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne

vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému

naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej

prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2

.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd

porušil základné práva sťažovateľky podľa a ,

listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne

právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce

a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013 III. senát

ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 26. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra 2013

a I. senát v uznesení sp. zn. z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti

sťažovateľky podľa , pričom v uzneseniach sp. zn.

z 13. novembra 2013, sp. zn. z 23. januára 2014 a sp. zn.

z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným

súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri , bod 38,

)

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky bola podľa názoru IV. senátu

ústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných

práv podľa a listiny, ako aj a práva podľa

ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa

spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým

zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú

dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť

súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku),

konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného

súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne

názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach

o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súdu

na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých

sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov

prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť

reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu“).

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senát

ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna

ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutia

najvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju

judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení

s , k dovolaciemu dôvodu uplatnenému sťažovateľkou podľa

uviedol, že dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v štádiu

exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom ustanovených

procesných predpokladov na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie. V tomto štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú

v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

sa dokazovanie nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín.

Dovolací súd tiež uviedol, že „Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania

s možnosťou účasti oprávneného i povinného) neprichádza do úvahy aj z tohto dôvodu, aby

sa nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť... až doručením

upovedomenia o začatí exekúcie...“. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania

a predpokladov na vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie

exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdu nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd uvádza, že jeho obsah tvoria dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to

právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka

a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že

tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi

§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov

výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,

a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok

[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,

vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči

povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie

priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo

treba povinného predvolať (pozri ), by však bolo, že by sa o exekúcii

dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec

prerokovaná v „prítomnosti“ účastníka. Podľa názoru ústavného súdu je pojem

„v prítomnosti“ účastníka potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob

a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa

toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

„v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať

za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade

s poslednou vetou (m. m. ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadením

pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48

ods. 2 nedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili

vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili

jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení jej

označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,

že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať

všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.

C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice o nekalých

podmienkach sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo

nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto

konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená

podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy,

ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009

vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že zásada

kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania oboznamovať sa

s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci

Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými právnymi

zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov,

s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť

(rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úradu, 42/59).

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc citované zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou

nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať

ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu

„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich

vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného

opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou

zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z uznesenia okresného súdu, proti

ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj keď okresný

súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť

vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu

posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, keďže tieto

procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu

nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý

predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za taký, ktorý porušuje sťažovateľkino

základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa .

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neodôvodnil odklon od judikatúry

ústavného súdu, na ktorý poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn.

), pričom uviedla, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu svoje odlišné

stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom, ústavný súd poukazuje na svoje vyjadrenie

obsiahnuté v náleze sp. zn. z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam

riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie,

ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom

dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd chce

stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje

protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď.

V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku

čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

V súvislosti s „devätnástym odôvodnením“ smernice o nekalých podmienkach

sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili špecifikum dané citovaným

odôvodnením, ktoré z pod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vyníma zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom

podľa sťažovateľky cieľom citovanej smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“ je, že

dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá

v poistnej zmluve.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej

uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný

súd dospieť len na základe komplexného posúdenia príslušnej spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané

„devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, podľa ktorého „keďže na

účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú

hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže

hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy

(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie

poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú

vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný

predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ

pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej

zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva

vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,

a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia najvyššieho súdu

uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa , listiny a dohovoru

došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou je

dovolacej námietky podľa založenej na tvrdení, že napadnuté uznesenia

krajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. , , ) opakovane uvádza, že

považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f) , ale len tzv. inú vadu konania podľa . Ústavný súd

nezistil v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej

judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne

neopodstatnená.

Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel

k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa , listiny

a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľka sa tiež domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na zákonného sudcu podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Zo sťažnosti vyplýva, že k porušeniu tohto

základného práva malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že na okresnom súde v jej veci

rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie sudca.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka síce podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie

a následne proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie, avšak námietku nesprávneho

obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal a rozhodoval vyšší súdny úradník,

ani v jednom z týchto opravných prostriedkov neuplatnila. Formálne preto využila účinné

právne prostriedky ochrany svojich práv ustanovených zákonom, avšak z materiálneho

hľadiska uvedenú námietku v nich neuplatnila. Zároveň sťažovateľka v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k nesplneniu

podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo v jej prípade

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za daných okolností neprichádzal do úvahy postup

ústavného súdu v zmysle .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48

ods. 1 sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2.3 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a nasl. , už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je

lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti

sťažnosti námietka sťažovateľky založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie krajského

súdu je založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch odvolacieho súdu

a zároveň je nedostatočné odôvodnené.

Krajský súd sa v uznesení sp. zn. z 20. júla 2011 stotožnil

s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu a uviedol nad jeho rámec

skutočnosti, pre ktoré ho považuje za vecne správne, pričom zároveň reagoval aj

na odvolacie dôvody sťažovateľky. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«... Exekučný súd správne kvalifikoval poistnú zmluvu uzavretú medzi oprávneným

a povinným ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože vyjadruje vzťah medzi spotrebiteľom

a dodávateľom. Odvolateľ v odvolaní polemizuje o správnosti záveru okresného súdu, keď

tvrdí, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný podľa zákona a predmetná poistná zmluva

neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pretože rozhodcovská doložka bola dohodnutá

individuálne a povinný nebol žiadnym spôsobom nútený túto podmienku prijať.

Odvolací súd sa s tvrdením oprávneného nestotožnil, naopak dôvody uvedené

okresným súdom v napadnutom uznesení považuje za správne. Bolo povinnosťou

exekučného súdu, aby preskúmal exekučný titul aj s ohľadom na ustanovenie § 45 ods. 1

ZoRK. Možnosť skúmať vykonateľnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek Štádiu exekučného

konania vyslovil Najvyšší súd SR už v rozhodnutí zo dňa 27. 01. 1997, sp. zn:

3 , v ktorom okrem iného uviedol, že v prípade zistenia, že exekúcia bola

nesprávne nariadená na základe titulu, ktorý nespĺňa požiadavku vykonateľnosti po stránke

formálnej a materiálnej: musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou oprávneného, že exekučný súd nie je oprávnený na

preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a svojim postupom v danej veci prekročil svoje

právomoci, pričom odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.:

-19 z 18. 02. 2010, v ktorom okrem iného, konštatoval, že súd je kedykoľvek

v priebehu exekučného konania oprávnený ex offo skúmať, či sú podmienky núteného

vymáhania pohľadávky splnené. Oprávnenie exekučného súdu skúmať materiálnu

vykonateľnosť exekučného titulu vyplýva aj z ustanovenia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1

Exekučného poriadku.

Exekučný súd v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej

zmluvnej podmienky preskúmal rozhodcovskú doložku. K námietke oprávneného k záveru

exekučného súdu o tom, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, poukazuje odvolací

súd na to, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca osobitných zmluvných dojednaní

k po i smej zmluve v danom prípade spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach

zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Jedná sa o nerovný, nevyvážený vzťah,

pričom nemožno pochybovať o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým

mravom. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu

a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví, ktorá sa vedie o vymoženie plnenia z takejto

neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak neprijateľnou zmluvnou podmienkou je samotná

rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, ide o výkon práv v rozpore s dobrými

mravmi. Súd je oprávnený a povinný zastaviť exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným

titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju

právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§§ 39, 53 ods. 5, § 45 ods. 1

písm. c/ ods. 2 ZoRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ článku 6 ods. 1 Smernice Rady ES

93/13/EHS zo 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách postarať

sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí

nezaväzovali. Pokiaľ exekučný súd zistí uvedené nedostatky už v štádiu žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, dôsledkom toho je procesné vyústenie - zamietnutie

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Význam posudzovania kritérií z hľadiska, či sa nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku

u rozhodcovej doložky je zvýraznený tým, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť

prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého

zmluvného strany delegovali takúto právomoc. V prípade narušenia zmluvných vzťahov,

v krízových situáciách vzniku sporu potom súkromná osoba rozhodne o právach a právom

chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.

Udeje sa tak v súkromnoprávnom procese, a preto je požiadavka na rešpektovanie

princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov plne opodstatnená.

V prípade rozhodovania rozhodcom sa nejedná o výkon verejnej Štátnej moci. Preto nad

všetky pochybnosti je potrebné mať preukázanú skutočnosť, či spotrebiteľ pri uzatváraní

rozhodcovskej doložky si plne uvedomoval význam, obsah a podstatu tohto inštitútu, ktorým

sa v podstate prenáša - deleguje právomoc na rozhodnutie prípadného sporu

súkromnoprávnou osobou a nie všeobecným súdom. Spotrebiteľ sa vzdáva

garantovaného práva na prejednanie jeho veci pred nezávislým štátnym súdom. V dôsledku

toho je plne oprávnená požiadavka na to, aby rozhodcovská doložka bola individuálne

dojednaná.

Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade vzhľadom na spôsob a obsah

rozhodcovskej doložky, rozhodcovská doložka nesleduje zachovanie rovnováhy — medzi

zmluvnými stranami, naopak vyznieva nesporne v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ

s ohľadom na vzdialenosť miesta konania v prípade podania návrhu zo strany veriteľa

nemá možnosť sa relevantným spôsobom brániť proti návrhu, ani sa zúčastniť

rozhodcovského konania. Nerovnováha vo vzájomnom vzťahu medzi spotrebiteľom a

dodávateľom, ktorú toto zmluvné dojednanie zakladá má reálny základ a v žiadnom prípade

nevyplýva len zo skutočnosti, že povinný „len nevyužil svoje procesné oprávnenia“.

Podpisom zmluvy, ktorej obsahom bolo aj dojednanie rozhodcovskej doložky v naznačenom

znení sa spotrebiteľ dopredu reálne vzdal práva na účinnú právnu ochranu.

Odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že rozhodnutie rozhodcu preberá

formálne argumenty žalujúcej strany a rozhodca sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov

zameraných na ochranu spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené

na ochranu spotrebiteľa.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nebolo

dôvodné. Rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto bola

od počiatku neplatná v zmysle . Z tohto dôvodu

exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní nemôže v danej veci byť zákonným

podkladom na vykonanie exekúcie. Rozhodcovská doložka v podstate zakladá oprávnenie

rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť. Exekučný súd skúmajúc platnosť rozhodcovskej

doložky posudzuje, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený. Predpokladom pre

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia exekučného titulu - vykonateľného

rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke, čo súd skúma ex offo. Ak rozhodnutie,

ktoré je titulom vydal nepríslušný orgán, potom ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom

konaní nie je možné vykonať, keďže nulitný právny akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň,

akoby neexistoval. Ak súd toto zistí pred vydaním poverenia je namieste zamietnuť žiadosť

o vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a následne, podľa ods. 3

citovaného ustanovenia Exekučného poriadku, exekučné konanie zastaviť. Keďže ani

ostatné odvolacie dôvody oprávneného neboli opodstatnené, odvolací súd dospel k záveru,

že exekučný súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie ako nedôvodnú zamietol. Zistenie o neplatností rozhodcovskej doložky je aj samo

o sebe postačujúcim dôvodom pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia...»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje

napadnuté uznesenie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné,

keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové

právne závery odvolacieho súdu. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných

rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“

(), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že

v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných

pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľky, ktorými

poukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou

doterajšou judikatúrou (m. m. ) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň

poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných

prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu

ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej

právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich

všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich

rozhodnutí ( ).

Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných

sťažnostiach (, , a iné).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a listiny a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie

mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o jej ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014