Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 641/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej A. s. r. o.,

Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupmi a uzneseniami Okresného súdu Lučenec

sp. zn. z 20. januára 2011, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 42

CoE 170/2011 z 22. marca 2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

68/2013 z 31. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2013)

obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupmi a uzneseniami Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er

1102/2010 z 20. januára 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. marca 2012 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s M. O. (ďalej len „povinný“) poistnú

zmluvu č. 4455200012 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory

súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka

si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnému, ktoré jej

boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C

91/2009 zo 7. mája 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné

poistné v sume 464,25 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal okresnému

súdu žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením

sp. zn. z 20. januára 2011 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd

v súvislosti so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré

vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou zabezpečil listinné dôkazy,

ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie... Sťažovateľovi bolo upreté

jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj

k ich obsahu.“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

okresného súdu a uznesením sp. zn. z 22. marca 2012 uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu nesprávne skutkové a právne závery učinené

v rozpore so zákonnými podmienkami, v rozpore s právom sťažovateľky byť oboznámená

s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim a zároveň nedostatočné odôvodnenie

napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzovala okrem iného z (ďalej

len „OSP“) a jeho dôvodnosť z až c) namietajúc, že jej súdy

nižšieho stupňa odňali možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd bol toho názoru, že nie sú

splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa , a napadnutým

uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy

nedisponovali rozhodcovským spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali

dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, a rozhodli bez

nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom,

pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu

Českej republiky, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného

súdu, ktoré s vecou súvisia (napr. , , ),

v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie

a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale

nanovo konštruoval skutkový stav“, pričom sťažovateľka nemala možnosť sa k takto

nazhromaždeným listinným dôkazom vyjadriť.

Označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri

vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie. Dovolací súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon od judikatúry

ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka ako oprávnená poukázala v podanom dovolaní.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť

sa s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom

zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo

Európskej únie (C-40/08, ASTURCOM)“.

Podľa sťažovateľky „sa exekučné súdy od tradičného prieskumného konania

odklonili. Nepreskúmavali rozhodcovský spis, ale vykonali vlastné dokazovanie Exekučný

titul preskúmali vecne aj právne a dospeli k opačnému právnemu názoru ako rozhodcovský

súd. Kým v rozhodcovskom konaní sa mohli obaja účastníci k návrhom na dôkazy

a k výsledkom dokazovania vyjadriť, v exekučnom konaní to účastníkom umožnené nebolo.

Činnosť exekučných súdov mala podstatný vplyv na účinky exekučného titulu.

Odlišný postup exekučných súdov v prípade sťažovateľa (odklon od obvyklosti)

nenašiel svoj procesný priemet do spôsobu, akým exekučné súdy konali. Exekučné súdy mali

správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických pravidiel (§ 122

a nasl. ), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní.“.

V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol, ak „úplne

ignoroval dovolaciu námietku sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ poukázal na skutočnosť,

že senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky

ako predbežnej otázky pre svoje rozhodnutie, považovali rozhodcovskú doložku za platnú

z hľadísk podľa ZRK, ako aj podľa a nasl. “. Súčasne sa dovolací súd nezaoberal

argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa toho, že v tejto veci bola rozhodcovská doložka

dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka, čo súčasne vylučuje, aby bola považovaná

za neprijateľnú podmienku. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ,

a preto zakladá porušenie základného práva sťažovateľky podľa , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva zaručené v a a 2 a listiny

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal

úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa

a a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho

súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe právoplatného

rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka v postavení

oprávneného v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia

pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) vykonávali dokazovanie (nepreskúmavali pritom rozhodcovský spis), čím jej

odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali a touto jej argumentáciou sa ani nezaoberali.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského

súdu

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti

uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53

a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť

dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. ,

).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku na základe

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, ktoré vydal Arbitrážny súd Košice, pričom

okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom podľa § 40 ods. 1 Exekučného poriadku

vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie o poistnú zmluvu.

Súdny exekútor následne požiadal o uvedenú listinu sťažovateľku. Po doručení poistnej

zmluvy a všeobecných obchodných podmienok exekútor tieto predložil okresnému súdu.

Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej

uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle

účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské

konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia

zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť

exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho považoval okresný súd

exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti

za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala

proti uzneseniu okresného súdu odvolanie na krajskom súde, v ktorom o. i. namietala, že

napadnuté uznesenie je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o § 205 ods. 2 písm. a),

b), d) a f) .

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dôsledne vyložil svoje úvahy

týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky

ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Krajský súd tiež posúdil právny vzťah medzi

sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc

z príslušných ustanovení a , ako aj s poukazom

na ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady č. 93/13/EHS“), ako aj ustálenej

judikatúry ústavného súdu a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie

ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj

tie ustanovenia poistnej zmluvy, z ktorých vyplýva absencia individuálne dojednanej takejto

zmluvnej podmienky, ako aj reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej

obsah koncipovaný formulárovou zmluvou.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal najmä na rozhodnutie

Súdneho dvora vo veci C-243/08 Pannom GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustiké Györfi, podľa

ktorého čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS je potrebné vykladať v tom zmysle, že

nekalá zmluvná podmienka spotrebiteľa nezaväzuje a nie je potrebné, aby spotrebiteľ takú

podmienku vopred úspešne napadol. Súčasne podľa rozhodnutia Súdneho dvora C-76/2010

vo veci Pohotovosť, s. r. o., proti Ivete Korčkovskej, vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu

rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej

v zmluve o úvere.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenie

okresného súdu a konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi

na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného konania.

Z uvedeného teda vyplýva, že exekučný súd je pred samotným rozhodnutím povinný

zistiť si právne a skutkové okolnosti potrebné na svoje rozhodnutie. Odôvodnenie uznesenia

krajského súdu nevykazuje arbitrárny charakter. Ústavný súd už judikoval, že „...

judikatúra Súdneho dvora Európskej únie vychádza z predpokladu, že kontrolu

neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom

nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana spotrebiteľa.“ (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s

takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v

odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , II. ÚS

134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré

sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje

arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobilá

spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo

odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [ ], že súdy

zaťažili konanie tzv. inou vadou [ ], že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom [ ].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá

vzhľadom na judikatúru ústavného súdu () tvrdila, že jej vec mala byť

prerokovaná verejne, v jej prítomnosti, takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie.

Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd

jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:

«V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu

exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medzitým skúma, či návrh

na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul

opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne

vykonateľný, či sú oprávnená a povinná osobami uvedenými v exekučnom titulu a či sú

splnené všeobecné podmienky konania v zmysle V štádiu, pri ktorom súd

skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

osobitne upravenú v ustanoveniach až 124 ) – postačujúce je totiž ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,

ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov, za ktorých

možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej a povinnej.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f) z toho, že súdy si zabezpečili dôkazy od súdneho exekútora a vykonali

„dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku

neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej

procesných oprávnení.»

Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva

a rozsudkov Súdneho dvora, ktorá sa zaoberá jeho viacerými aspektmi. Na podporu svojho

tvrdenia, že v súdnych konaniach, v ktorých dochádza ku skúmaniu súdnej či

arbitrážnej doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd povinný nariadiť aj

pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora (C-473/00, C-40/08,

C-243/08, C-137/08), v dôsledku čoho dospela k záveru, že „Aj zo samotnej judikatúry ESD

teda vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne vykonaného dokazovania

a riadne zisteného skutkového stavu. Tento príkaz bol exekučnými súdmi porušený, pretože

súdy riadne nezistili skutkový stav a pri jeho zisťovaní nepoužili príslušné ustanovenia

a za účelom riadne vykonaného dokazovania nenariadili

pojednávanie.“.

Ústavný súd konštatuje, že ak sa aj najvyšší súd v konaní o dovolaní nezaoberal

označenými rozsudkami Súdneho dvora, samo osebe to neznamená porušenie procesných

práv sťažovateľky, keďže európske pravidlá ochrany spotrebiteľa môžu obsahovať odlišnú

právnu úpravu, ktorá má pred vnútroštátnym právom (a súdom) prednosť a zabezpečuje

lepšie procesné postavenie účastníka (v danom prípade priznaním práva na verejné

prerokovanie veci a uskutočnenie dokazovania v konaní, kde dochádza ku preskúmaniu

doložiek v spotrebiteľských zmluvách). Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd

konštatuje, že identifikácia obsahovej odlišnosti úniovej a vnútroštátnej právnej úpravy

počas predbežného prerokovania sťažnosti môže signalizovať možnosť porušenia

základného práva účastníka súdneho konania podľa úniového práva, dôvodnosť ktorej by

bolo potrebné zisťovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto skúmal sťažovateľkou označené rozhodnutia Súdneho

dvora a konštatuje, že dokazovanie v konaní o ochrane spotrebiteľa sa spomína iba vo veci

C-137/08, pričom bod 3 výrokovej časti rozsudku z 9. novembra 2010 uvádza:

„Vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonanie dôkazov s cieľom zistiť či ustanovenie

o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve ktorá je predmetom

sporu ktorý prejednáva a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom

a spotrebiteľom patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo

prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia.“ Podľa sťažovateľky uvedený rozsudok

potvrdzuje, že povinnosť súdu vykonať dokazovanie v zmysle uvedeného rozsudku viaže aj

slovenské súdy, ktoré ho v jej veci nevykonali, a tak porušili jej práva.

Na účely overenia znenia slovenského prekladu rozsudku vo veci C-137/08 ústavný

súd preskúmal aj jeho ďalšie jazykové verzie, na základe čoho bol nútený konštatovať

obsahovú nesprávnosť slovenského znenia. Ako totiž vyplýva z ďalších jazykových verzií,

tieto namiesto „ex offo nariadenia dokazovania“ uvádzajú povinnosť súdu ex offo „nariadiť

vyšetrovanie“. Vychádzajúc z porovnania viacerých jazykových verzií rozsudku, ktoré

zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť vyšetrovanie (a nie dokazovanie)

na zistenie, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici

č. 93/13, si ústavný súd osvojil výklad označeného rozsudku v zmysle zodpovedajúcom

jeho viacerým jazykovým verziám a použil ho pre potreby ďalšieho konania. V zmysle

označeného rozsudku je podstatou záväzku vnútroštátneho súdu povinnosť ex offo

zisťovania skutkového stavu (bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu)

na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva. V tomto smere postup

súdov označených sťažovateľkou zodpovedá plne smernici č. 93/13. Na základe uvedeného

preto ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia

podmienky ako prípustnosti dovolania nebol na ujmu označeným

právam sťažovateľky na verejné pojednávanie jej veci a vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami

sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne

dospieť k záveru o porušení týchto práv.

Tu treba uviesť, že ústavný súd síce nálezom sp. zn. z 10. júla 2013

rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie jej sťažnosti na ďalšie konanie,

ale táto skutočnosť nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného

pravidla“, ak navyše v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a boli sťažnosti

sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s ktorých odôvodnením

sa I. senát plne stotožňuje.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013