Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)I. ÚS 641/2013
PDF · 247.98 KB
No categories available
I. ÚS 641/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej A. s. r. o.,
Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné
prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupmi a uzneseniami Okresného súdu Lučenec
sp. zn. 12 Er 1102/2010 z 20. januára 2011, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 42
CoE 170/2011 z 22. marca 2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Oboer
68/2013 z 31. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra
2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2013)
obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupmi a uzneseniami Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er
1102/2010 z 20. januára 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 42 CoE 170/2011 z 22. marca 2012 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Oboer 68/2013 z 31. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s M. O. (ďalej len „povinný“) poistnú
zmluvu č. 4455200012 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory
súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka
si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnému, ktoré jej
boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C
91/2009 zo 7. mája 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné
poistné v sume 464,25 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal okresnému
súdu žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie, ktorú okresný súd uznesením
sp. zn. 12 Er 1102/2010 z 20. januára 2011 zamietol. Sťažovateľka namieta, že okresný súd
v súvislosti so svojím rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré
vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou zabezpečil listinné dôkazy,
ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie... Sťažovateľovi bolo upreté
jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj
k ich obsahu.“.
Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu a uznesením sp. zn. 42 CoE 170/2011 z 22. marca 2012 uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka vyčíta krajskému súdu nesprávne skutkové a právne závery učinené
v rozpore so zákonnými podmienkami, v rozpore s právom sťažovateľky byť oboznámená
s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim a zároveň nedostatočné odôvodnenie
napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala okrem iného z § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a) až c) OSP namietajúc, že jej súdy
nižšieho stupňa odňali možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd bol toho názoru, že nie sú
splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a napadnutým
uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.
Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy
nedisponovali rozhodcovským spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali
dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, a rozhodli bez
nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom,
pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu
Českej republiky, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného
súdu, ktoré s vecou súvisia (napr. IV. ÚS 344/2012, II. ÚS 499/2012, I. ÚS 547/2012),
v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie
a vyslovil už aj porušenie jej práv.
Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale
nanovo konštruoval skutkový stav“, pričom sťažovateľka nemala možnosť sa k takto
nazhromaždeným listinným dôkazom vyjadriť.
Označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri
vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie. Dovolací súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon od judikatúry
ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka ako oprávnená poukázala v podanom dovolaní.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť
sa s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom
zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo
Európskej únie (C-40/08, ASTURCOM)“.
Podľa sťažovateľky „sa exekučné súdy od tradičného prieskumného konania
odklonili. Nepreskúmavali rozhodcovský spis, ale vykonali vlastné dokazovanie Exekučný
titul preskúmali vecne aj právne a dospeli k opačnému právnemu názoru ako rozhodcovský
súd. Kým v rozhodcovskom konaní sa mohli obaja účastníci k návrhom na dôkazy
a k výsledkom dokazovania vyjadriť, v exekučnom konaní to účastníkom umožnené nebolo.
Činnosť exekučných súdov mala podstatný vplyv na účinky exekučného titulu.
Odlišný postup exekučných súdov v prípade sťažovateľa (odklon od obvyklosti)
nenašiel svoj procesný priemet do spôsobu, akým exekučné súdy konali. Exekučné súdy mali
správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických pravidiel (§ 122
a nasl. O. s. p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní.“.
V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol, ak „úplne
ignoroval dovolaciu námietku sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ poukázal na skutočnosť,
že senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky
ako predbežnej otázky pre svoje rozhodnutie, považovali rozhodcovskú doložku za platnú
z hľadísk podľa ZRK, ako aj podľa § 52 a nasl. OZ“. Súčasne sa dovolací súd nezaoberal
argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa toho, že v tejto veci bola rozhodcovská doložka
dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka, čo súčasne vylučuje, aby bola považovaná
za neprijateľnú podmienku. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 OSP,
a preto zakladá porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej
základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal
úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným postupom a uznesením okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho
súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe právoplatného
rozhodcovského rozsudku. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka v postavení
oprávneného v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia
pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) vykonávali dokazovanie (nepreskúmavali pritom rozhodcovský spis), čím jej
odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou
ústavného súdu, ktorú nerešpektovali a touto jej argumentáciou sa ani nezaoberali.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému
uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,
v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského
súdu
V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti
uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53
a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť
dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09,
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 Exekučného poriadku na základe
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, ktoré vydal Arbitrážny súd Košice, pričom
okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom podľa § 40 ods. 1 Exekučného poriadku
vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie o poistnú zmluvu.
Súdny exekútor následne požiadal o uvedenú listinu sťažovateľku. Po doručení poistnej
zmluvy a všeobecných obchodných podmienok exekútor tieto predložil okresnému súdu.
Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej
uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia
zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho považoval okresný súd
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti
za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Sťažovateľka podala
proti uzneseniu okresného súdu odvolanie na krajskom súde, v ktorom o. i. namietala, že
napadnuté uznesenie je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o § 205 ods. 2 písm. a),
b), d) a f) OSP.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dôsledne vyložil svoje úvahy
týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to rozhodcovskej doložky
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Krajský súd tiež posúdil právny vzťah medzi
sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc
z príslušných ustanovení § 52 a § 53 Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom
na ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady č. 93/13/EHS“), ako aj ustálenej
judikatúry ústavného súdu a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie
ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj
tie ustanovenia poistnej zmluvy, z ktorých vyplýva absencia individuálne dojednanej takejto
zmluvnej podmienky, ako aj reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej
obsah koncipovaný formulárovou zmluvou.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal najmä na rozhodnutie
Súdneho dvora vo veci C-243/08 Pannom GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustiké Györfi, podľa
ktorého čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS je potrebné vykladať v tom zmysle, že
nekalá zmluvná podmienka spotrebiteľa nezaväzuje a nie je potrebné, aby spotrebiteľ takú
podmienku vopred úspešne napadol. Súčasne podľa rozhodnutia Súdneho dvora C-76/2010
vo veci Pohotovosť, s. r. o., proti Ivete Korčkovskej, vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej
v zmluve o úvere.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenie
okresného súdu a konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi
na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného konania.
Z uvedeného teda vyplýva, že exekučný súd je pred samotným rozhodnutím povinný
zistiť si právne a skutkové okolnosti potrebné na svoje rozhodnutie. Odôvodnenie uznesenia
krajského súdu nevykazuje arbitrárny charakter. Ústavný súd už judikoval, že „...
judikatúra Súdneho dvora Európskej únie vychádza z predpokladu, že kontrolu
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom
nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana spotrebiteľa.“ (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s
takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v
odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS
134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré
sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
najvyššieho súdu
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,
ktorý ho odmietol ako neprípustné.
Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie jeho právneho názoru o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje
arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobilá
spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo
odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy
zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne
právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá
vzhľadom na judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 60/04) tvrdila, že jej vec mala byť
prerokovaná verejne, v jej prítomnosti, takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie.
Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd
jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:
«V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu
exekučného konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medzitým skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul
opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne
vykonateľný, či sú oprávnená a povinná osobami uvedenými v exekučnom titulu a či sú
splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd
skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,
ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov, za ktorých
možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej a povinnej.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f) OSP z toho, že súdy si zabezpečili dôkazy od súdneho exekútora a vykonali
„dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku
neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej
procesných oprávnení.»
Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva
a rozsudkov Súdneho dvora, ktorá sa zaoberá jeho viacerými aspektmi. Na podporu svojho
tvrdenia, že v súdnych konaniach, v ktorých dochádza ku skúmaniu súdnej či
arbitrážnej doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd povinný nariadiť aj
pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora (C-473/00, C-40/08,
C-243/08, C-137/08), v dôsledku čoho dospela k záveru, že „Aj zo samotnej judikatúry ESD
teda vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne vykonaného dokazovania
a riadne zisteného skutkového stavu. Tento príkaz bol exekučnými súdmi porušený, pretože
súdy riadne nezistili skutkový stav a pri jeho zisťovaní nepoužili príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku a za účelom riadne vykonaného dokazovania nenariadili
pojednávanie.“.
Ústavný súd konštatuje, že ak sa aj najvyšší súd v konaní o dovolaní nezaoberal
označenými rozsudkami Súdneho dvora, samo osebe to neznamená porušenie procesných
práv sťažovateľky, keďže európske pravidlá ochrany spotrebiteľa môžu obsahovať odlišnú
právnu úpravu, ktorá má pred vnútroštátnym právom (a súdom) prednosť a zabezpečuje
lepšie procesné postavenie účastníka (v danom prípade priznaním práva na verejné
prerokovanie veci a uskutočnenie dokazovania v konaní, kde dochádza ku preskúmaniu
doložiek v spotrebiteľských zmluvách). Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd
konštatuje, že identifikácia obsahovej odlišnosti úniovej a vnútroštátnej právnej úpravy
počas predbežného prerokovania sťažnosti môže signalizovať možnosť porušenia
základného práva účastníka súdneho konania podľa úniového práva, dôvodnosť ktorej by
bolo potrebné zisťovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto skúmal sťažovateľkou označené rozhodnutia Súdneho
dvora a konštatuje, že dokazovanie v konaní o ochrane spotrebiteľa sa spomína iba vo veci
C-137/08, pričom bod 3 výrokovej časti rozsudku z 9. novembra 2010 uvádza:
„Vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonanie dôkazov s cieľom zistiť či ustanovenie
o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve ktorá je predmetom
sporu ktorý prejednáva a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom
a spotrebiteľom patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo
prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia.“ Podľa sťažovateľky uvedený rozsudok
potvrdzuje, že povinnosť súdu vykonať dokazovanie v zmysle uvedeného rozsudku viaže aj
slovenské súdy, ktoré ho v jej veci nevykonali, a tak porušili jej práva.
Na účely overenia znenia slovenského prekladu rozsudku vo veci C-137/08 ústavný
súd preskúmal aj jeho ďalšie jazykové verzie, na základe čoho bol nútený konštatovať
obsahovú nesprávnosť slovenského znenia. Ako totiž vyplýva z ďalších jazykových verzií,
tieto namiesto „ex offo nariadenia dokazovania“ uvádzajú povinnosť súdu ex offo „nariadiť
vyšetrovanie“. Vychádzajúc z porovnania viacerých jazykových verzií rozsudku, ktoré
zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť vyšetrovanie (a nie dokazovanie)
na zistenie, či súdna doložka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici
č. 93/13, si ústavný súd osvojil výklad označeného rozsudku v zmysle zodpovedajúcom
jeho viacerým jazykovým verziám a použil ho pre potreby ďalšieho konania. V zmysle
označeného rozsudku je podstatou záväzku vnútroštátneho súdu povinnosť ex offo
zisťovania skutkového stavu (bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu)
na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva. V tomto smere postup
súdov označených sťažovateľkou zodpovedá plne smernici č. 93/13. Na základe uvedeného
preto ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia
podmienky § 237 písm. f) OSP ako prípustnosti dovolania nebol na ujmu označeným
právam sťažovateľky na verejné pojednávanie jej veci a vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
a postupmi, ktoré predchádzali jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami
sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne
dospieť k záveru o porušení týchto práv.
Tu treba uviesť, že ústavný súd síce nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013
rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie jej sťažnosti na ďalšie konanie,
ale táto skutočnosť nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného
pravidla“, ak navyše v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 595/2012,
sp. zn. III. ÚS 264/2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 a I. ÚS 332/2012 boli sťažnosti
sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s ktorých odôvodnením
sa I. senát plne stotožňuje.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto časti o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2013