Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 119/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22,

Košice, ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného

Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku

zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. novembra 2011, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. júna 2012, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 17. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,

a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48

ods. 1 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. novembra 2011,

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. júna 2012, ako aj postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 17. júna 2014.

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazal

platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné

prestal platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila

na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom

sp. zn. z 21. septembra 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného

poistného v sume 18,55 € s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote

vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súd uznesením

sp. zn. z 22. novembra 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 20. júna 2012 tak,

že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Následne najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 17. júna 2014 odmietol dovolanie proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) v spojení s .

Sťažovateľka uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné nové

dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľa sťažovateľky z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných

dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel k opačným právnym záverom

ako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkov

rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľky

exekučný súd preskúmal exekučný titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti

poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým PLz.

a ).

Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací «Napriek uvedeným

ústavnoprocesným pochybeniam okresného a krajského súdu, napriek arbitrárnym

svojvoľným záverom okresného súdu vo veci „určenia“ neprijateľnosti podmienky, napriek

nepreskúmateľným záverom krajského súdu... nezistil prípustnosť dovolania, i keď mu je

dozaista známe, že porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu... zakladá

prípustnosť dovolania vždy.». Sťažovateľka považuje za nesprávny záver najvyššieho súdu

vyjadrený v napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

súdu zakladá vadu konania v zmysle , a nie vadu konania

v zmysle .

Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súdu

vo veciach exekučných konaní začatých z jej strany „nález ústavného súdu

č. “, a v nadväznosti na to poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. novembra 2013, v ktorom tento v takmer identickej exekučnej

veci sťažovateľky zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie (berúc do úvahy tento nález ústavného súdu) z dôvodu

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti. Sťažovateľka uzatvára, že pokiaľ najvyšší súd

v napadnutom uznesení rozhodol v rozpore s názorom vyjadreným v citovanom uznesení,

došlo k porušeniu princípu právnej istoty v rozhodnutí a posúdení sporných právnych

otázok.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záverom

krajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva podľa , , a a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby

označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa

a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného

súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalo

jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej

veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 , listiny a práva zaručeného dohovoru

napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2

, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd nenariadil pojednávanie a neumožnil jej

uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého stupňa

nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť,

zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221

ods. 1 písm. f) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne

na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou

podľa , ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným

dovolacím dôvodom [ ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť

aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací

konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Túto možnosť aj využila, a tak

o námietke spočívajúcej v tvrdení, že odvolací súd nenapravil predmetné pochybenie

okresného súdu, meritórne rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom

na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo v právomoci ústavného

súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformity

s požiadavkami základných práv vyplývajúcich z . V tejto časti musel

ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

, listiny, ako aj práva zaručeného dohovoru postupom

a uznesením krajského súdu, sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým

a právnym záverom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež

namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský

súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej

s odvolacími dôvodmi.

Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu už vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti

sťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených

v rozpore so zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajským súdom.

Krajský súd sa v uznesení sp. zn. z 20. júna 2012 v rámci odvolacieho

prieskumu stotožnil s právnym názorom formulovaným v uznesení okresného súdu sp. zn. 8

Er 804/2011 z 22. novembra 2011, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v poistnej zmluve

uzatvorenej medzi účastníkmi konania v časti XV všeobecných poistných podmienok nebola

spotrebiteľom osobitne dojednaná, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku

v zmysle . K tomu dodal, že to „z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre poistenie

zjednávané, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.

Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné

strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné

zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú

v poistných podmienkach.“.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského

súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.

Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je

posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (), ale posúdenie ich

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru,

že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných

pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní

o iných porovnateľných sťažnostiach (, ,

a iné).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru,

že medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu, a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 , listiny a práva zaručeného dohovoru

napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom

dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania

podľa , hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdenia

vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek

tomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní

neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd

takýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až , resp.

listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru

možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti

(m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka,

že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil

pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne

navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok

pritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci

konania o dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným

súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej

názoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky je

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup

najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ,

listiny a dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade

identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu

sp. zn. z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny záver

vyslovený v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti

konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze

«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného

titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho

preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami

a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli

súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej

povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho

o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo

priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade

zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za

týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu

dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a

skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne

navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne

nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie

sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu

práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“

a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje .».

Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil

základné práva sťažovateľky podľa a , listiny,

ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právne

prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce

a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013 III. senát

ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 26. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra 2013

a I. senát v uznesení sp. zn. z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti

sťažovateľky podľa , pričom v uzneseniach

sp. zn. z 13. novembra 2013, sp. zn. z 23. januára 2014

a sp. zn. z 29. januára 2014 vyslovil I. senát ústavného súdu právny názor,

podľa ktorého «Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla

vyjadriť k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti

s rozhodovaním o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera,

že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci

ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci

primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z

hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa

všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými

sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred

okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri , ,

bod 38, ).

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vyslovenia

porušenia ňou označených základných práv podľa a listiny,

ako aj a práva podľa dohovoru podstatná odpoveď

na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal

sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu

(novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal

nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom

(prípadne dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného

súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

k uplatneniu postupu podľa , v rámci ktorého

IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súdu

vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky

na posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní

o dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov

prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 a prijalo toto stanovisko:

«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný

titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe

posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa

k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie

dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú

konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne

poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna ústavného

súdu“).»

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, III. senát

ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna

ústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju

judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané

sťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b

ods. 5 v spojení s , k dovolaciemu dôvodu uplatnenému

sťažovateľkou podľa uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutie

vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,

za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto

štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore

so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa

dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti

dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených

listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdu

nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva

nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi

§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov

výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,

a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok

[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,

vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči

povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie

priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo

treba povinného predvolať (pozri ), by však bolo, že by sa o exekúcii

dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec

prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem

v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob

a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa

toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať

za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade

s poslednou vetou (m. m. ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zastáva názor, že nenariadením

pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48

ods. 2 nedošlo.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej

neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,

a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení

jej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,

že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať

všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013), podľa

ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol

vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach

navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval

nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,

aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti

najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok

z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor už rozhodol, že zásada

kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania oboznamovať sa

s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci

Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými právnymi

zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov,

s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť

(rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom na uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou

nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať

ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu

„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich

vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného

opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou

zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. , ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia

okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.

Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal

sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemu

uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu

najvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho

konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušuje

sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

.

Vzhľadom na citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, ktoré bolo

výsledkom konania vedeného pod sp. zn. PLz. (predmetom ktorého bolo

zjednotenie odchylných právnych názorov vyslovených v náleze sp. zn.

z 10. júla 2013 a okrem iných v rozhodnutiach sp. zn. z 10. septembra

2013, sp. zn. z 26. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra

2013 a sp. zn. z 30. októbra 2013), ústavný súd nepovažoval za potrebné

osobitne sa ďalej zaoberať námietkou sťažovateľky, podľa ktorej jediným

a ústavne kompatibilným rozhodnutím ústavného súdu je jeho nález sp. zn.

z 10. júla 2013.

Sťažovateľka argumentuje tiež uznesením sp. zn. z 28. novembra

2013, ktorým najvyšší súd v jej identickej veci uznesenie prvostupňového,

ako aj druhostupňového súdu zrušil a vec sťažovateľky vrátil prvostupňovému súdu na nové

konanie, súc viazaný právnym názorom vysloveným v už citovanom náleze ústavného súdu

sp. zn. z 10. júla 2013. Sťažovateľka namieta, že v napadnutom konaní

postupoval najvyšší súd v rozpore s právnym názorom vyjadreným v uznesení najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. novembra 2013, a preto došlo k „porušeniu princípu

právnej istoty“. Ústavný súd nerozporuje tvrdenie sťažovateľky o odlišnom právnom názore

týkajúcom sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyslovenom v uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2013. Predmetom posúdenia

tejto sťažnosti je však postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté

uznesenie z hľadiska ich konformnosti so závermi vyjadrenými v zjednocujúcom stanovisku

pléna ústavného súdu, ktorými je ústavný súd v súlade s

viazaný. Navyše, najvyšší súd vydal uznesenie sp. zn. 28. novembra

2013, teda pred tým, ako plénum ústavného súdu zjednocujúce stanovisko prijalo

(7. mája 2014). Najvyšší súd teda za daných okolností musel (a aj postupoval) v súlade

s právnymi závermi vyjadrenými v náleze ústavného súdu sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené je zjavne neopodstatnená aj námietka sťažovateľky týkajúca sa

porušenia princípu právnej istoty zo strany najvyššieho súdu.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa , listiny a dohovoru

došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jej

dovolacej námietky podľa založenej na tvrdení, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. , , ) opakovane uvádza,

že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania

podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa .

Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej

doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne

neopodstatnená.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností ústavný súd dospel

k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa , listiny

a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým

postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka pojala do sťažnostného petitu, záväzného pre ústavný súd podľa § 20

ods. 4 , aj tvrdené porušenie svojho práva „na zákonné obsadenie

súdu podľa ...“. V dôvodoch sťažnosti len stručne

namieta „nesprávne obsadenie konajúceho súdu na úrovni prvého stupňa, keď

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie zákonný

sudca“.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

4.1 Nesprávne obsadenie súdu môže mať za následok odňatie účastníka konania jeho

zákonnému sudcovi. Ústavný súd tu však poukazuje na ,

podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Ak súd prvého stupňa rozhodne nesprávne obsadený, zaťažuje svoj procesný postup

(a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa .

Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj

postup vadou podľa , ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti

dovolania i samotným dovolacím dôvodom [ ].

Námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu teda sťažovateľka mohla predniesť

aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ak podľa jej názoru ako súd odvolací

konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z naratívnej časti odôvodnenia

dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu však nevyplýva, že by túto námietku sťažovateľka

v dovolaní bola predniesla. Fotokópiu dovolania k sťažnosti nepriložila, a tak ústavný súd

považuje za preukázané, že nesprávne obsadenie súdu sťažovateľka v dovolaní nenamietla.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na podklade rekapitulovaných skutkových zistení musel ústavný súd sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie základného práva zaručeného napadnutým

postupom a uznesením krajského súdu odmietnuť pre neprípustnosť.

4.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi postupom a uznesením najvyššieho súdu, už bolo ustálené, že námietku

nesprávneho obsadenia okresného súdu a následného nenapravenia tejto vady krajským

súdom sťažovateľka v dovolaní nepredniesla. Najvyšší súd sa v konaní o dovolaní

eventuálnym nesprávnym obsadením okresného súdu a postojom krajského súdu k tejto

otázke meritórne nezaoberal v dôsledku spôsobu, akým sťažovateľka využila dispozičné

oprávnenie pri koncipovaní svojho dovolania. Preto neexistuje ústavne relevantná príčinná

súvislosť medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní a sťažovateľkiným

základným právom zaručeným v . V tejto časti preto sťažnosť bolo

potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.

5. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým postupom a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa a

dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle

ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z ,

ako aj z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa a dodatkového

protokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením

(napr. alebo ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho uznesením ani postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho

uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016