Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 119/2016
PDF · 402.18 KB
No categories available
III. ÚS 119/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22,
Košice, ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku
zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 804/2011
a jeho uznesením z 22. novembra 2011, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 CoE 18/2012 a jeho uznesením z 20. júna 2012, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Oboer 121/2013
a jeho uznesením zo 17. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,
a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48
ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 804/2011 a jeho uznesením z 22. novembra 2011,
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 CoE 18/2012 a jeho uznesením z 20. júna 2012, ako aj postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Oboer 121/2013 a jeho uznesením zo 17. júna 2014.
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazal
platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné
prestal platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila
na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom
sp. zn. 3 C 645/2010 z 21. septembra 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného
poistného v sume 18,55 € s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote
vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súd uznesením
sp. zn. 8 Er 804/2011 z 22. novembra 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 CoE 18/2012 z 20. júna 2012 tak,
že rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Následne najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Oboer 121/2013 zo 17. júna 2014 odmietol dovolanie proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné nové
dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľa sťažovateľky z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných
dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel k opačným právnym záverom
ako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkov
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľky
exekučný súd preskúmal exekučný titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.
Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti
poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým PLz. ÚS 1/2014
a II. ÚS 499/2012).
Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací «Napriek uvedeným
ústavnoprocesným pochybeniam okresného a krajského súdu, napriek arbitrárnym
svojvoľným záverom okresného súdu vo veci „určenia“ neprijateľnosti podmienky, napriek
nepreskúmateľným záverom krajského súdu... nezistil prípustnosť dovolania, i keď mu je
dozaista známe, že porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu... zakladá
prípustnosť dovolania vždy.». Sťažovateľka považuje za nesprávny záver najvyššieho súdu
vyjadrený v napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
súdu zakladá vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a nie vadu konania
v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súdu
vo veciach exekučných konaní začatých z jej strany „nález ústavného súdu
č. II. ÚS 499/2012“, a v nadväznosti na to poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, v ktorom tento v takmer identickej exekučnej
veci sťažovateľky zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie (berúc do úvahy tento nález ústavného súdu) z dôvodu
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti. Sťažovateľka uzatvára, že pokiaľ najvyšší súd
v napadnutom uznesení rozhodol v rozpore s názorom vyjadreným v citovanom uznesení,
došlo k porušeniu princípu právnej istoty v rozhodnutí a posúdení sporných právnych
otázok.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záverom
krajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej
základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby
označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa
ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného
súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej
veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd nenariadil pojednávanie a neumožnil jej
uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého stupňa
nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť,
zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221
ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne
na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou
podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným
dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť
aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací
konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Túto možnosť aj využila, a tak
o námietke spočívajúcej v tvrdení, že odvolací súd nenapravil predmetné pochybenie
okresného súdu, meritórne rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom
na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného
súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformity
s požiadavkami základných práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto časti musel
ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a uznesením krajského súdu, sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým
a právnym záverom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež
namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský
súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej
s odvolacími dôvodmi.
Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti
sťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených
v rozpore so zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajským súdom.
Krajský súd sa v uznesení sp. zn. 1 CoE 18/2012 z 20. júna 2012 v rámci odvolacieho
prieskumu stotožnil s právnym názorom formulovaným v uznesení okresného súdu sp. zn. 8
Er 804/2011 z 22. novembra 2011, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v poistnej zmluve
uzatvorenej medzi účastníkmi konania v časti XV všeobecných poistných podmienok nebola
spotrebiteľom osobitne dojednaná, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K tomu dodal, že to „z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre poistenie
zjednávané, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.
Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné
strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné
zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú
v poistných podmienkach.“.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského
súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.
Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska
formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich
ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru,
že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných
pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom
základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní
o iných porovnateľných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012
a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru,
že medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu, a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne
dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 56 ods. 1 dohovoru
napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom
dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdenia
vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek
tomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní
neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd
takýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36
listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti
(m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka,
že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil
pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne
navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok
pritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci
konania o dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným
súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo
nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej
názoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky je
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup
najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,
listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnej
rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade
identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny záver
vyslovený v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti
konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze
«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného
titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho
preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami
a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli
súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej
povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho
o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo
priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za
týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu
dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a
skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne
navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne
nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie
sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu
práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“
a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».
Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil
základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právne
prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce
a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senát
ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,
sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013
a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach
sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014
a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 vyslovil I. senát ústavného súdu právny názor,
podľa ktorého «Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla
vyjadriť k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti
s rozhodovaním o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera,
že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci
ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci
primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z
hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa
všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými
sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred
okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,
bod 38, I. ÚS 41/2014).
V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vyslovenia
porušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď
na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal
sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu
(novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal
nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom
(prípadne dovolacom) konaní.
Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného
súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktorého
IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súdu
vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky
na posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní
o dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov
prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 a prijalo toto stanovisko:
«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný
titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe
posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa
k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie
dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú
konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne
poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna ústavného
súdu“).»
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný
uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, III. senát
ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna
ústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju
judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané
sťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b
ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenému
sťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutie
vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,
za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto
štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa
dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených
listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je
zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdu
nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva
nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých
veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.
Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi
§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov
výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,
a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok
[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,
vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči
povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie
priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo
treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii
dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec
prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem
v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob
a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa
toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci
v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi
možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať
za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade
s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zastáva názor, že nenariadením
pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy nedošlo.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej
neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,
a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení
jej označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,
že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať
všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013), podľa
ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol
vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach
navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval
nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich,
aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti
najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok
z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor už rozhodol, že zásada
kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania oboznamovať sa
s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci
Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými právnymi
zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov,
s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť
(rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou
nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať
ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu
„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich
vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného
opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou
zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,
bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom
prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí
byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci
sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia
okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.
Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal
sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemu
uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu
najvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho
konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušuje
sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Vzhľadom na citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, ktoré bolo
výsledkom konania vedeného pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 (predmetom ktorého bolo
zjednotenie odchylných právnych názorov vyslovených v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012
z 10. júla 2013 a okrem iných v rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra
2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra
2013 a sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013), ústavný súd nepovažoval za potrebné
osobitne sa ďalej zaoberať námietkou sťažovateľky, podľa ktorej jediným
a ústavne kompatibilným rozhodnutím ústavného súdu je jeho nález sp. zn. II. ÚS 499/2012
z 10. júla 2013.
Sťažovateľka argumentuje tiež uznesením sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra
2013, ktorým najvyšší súd v jej identickej veci uznesenie prvostupňového,
ako aj druhostupňového súdu zrušil a vec sťažovateľky vrátil prvostupňovému súdu na nové
konanie, súc viazaný právnym názorom vysloveným v už citovanom náleze ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013. Sťažovateľka namieta, že v napadnutom konaní
postupoval najvyšší súd v rozpore s právnym názorom vyjadreným v uznesení najvyššieho
súdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, a preto došlo k „porušeniu princípu
právnej istoty“. Ústavný súd nerozporuje tvrdenie sťažovateľky o odlišnom právnom názore
týkajúcom sa zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyslovenom v uznesení
najvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013. Predmetom posúdenia
tejto sťažnosti je však postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté
uznesenie z hľadiska ich konformnosti so závermi vyjadrenými v zjednocujúcom stanovisku
pléna ústavného súdu, ktorými je ústavný súd v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde
viazaný. Navyše, najvyšší súd vydal uznesenie sp. zn. 2 ECdo 248/2013 28. novembra
2013, teda pred tým, ako plénum ústavného súdu zjednocujúce stanovisko prijalo
(7. mája 2014). Najvyšší súd teda za daných okolností musel (a aj postupoval) v súlade
s právnymi závermi vyjadrenými v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012.
Vzhľadom na uvedené je zjavne neopodstatnená aj námietka sťažovateľky týkajúca sa
porušenia princípu právnej istoty zo strany najvyššieho súdu.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jej
dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uznesenie
krajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne odôvodnené.
Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou
(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza,
že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania
podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.
Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej
doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne
neopodstatnená.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností ústavný súd dospel
k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
tejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy
napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým
postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľka pojala do sťažnostného petitu, záväzného pre ústavný súd podľa § 20
ods. 4 zákona o ústavnom súde, aj tvrdené porušenie svojho práva „na zákonné obsadenie
súdu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“. V dôvodoch sťažnosti len stručne
namieta „nesprávne obsadenie konajúceho súdu na úrovni prvého stupňa, keď
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie zákonný
sudca“.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...
4.1 Nesprávne obsadenie súdu môže mať za následok odňatie účastníka konania jeho
zákonnému sudcovi. Ústavný súd tu však poukazuje na § 237 ods. 1 písm. g) OSP,
podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Ak súd prvého stupňa rozhodne nesprávne obsadený, zaťažuje svoj procesný postup
(a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. g) OSP.
Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj
postup vadou podľa § 237 ods. 1 písm. g) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti
dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu teda sťažovateľka mohla predniesť
aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ak podľa jej názoru ako súd odvolací
konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z naratívnej časti odôvodnenia
dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu však nevyplýva, že by túto námietku sťažovateľka
v dovolaní bola predniesla. Fotokópiu dovolania k sťažnosti nepriložila, a tak ústavný súd
považuje za preukázané, že nesprávne obsadenie súdu sťažovateľka v dovolaní nenamietla.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Na podklade rekapitulovaných skutkových zistení musel ústavný súd sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým
postupom a uznesením krajského súdu odmietnuť pre neprípustnosť.
4.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi postupom a uznesením najvyššieho súdu, už bolo ustálené, že námietku
nesprávneho obsadenia okresného súdu a následného nenapravenia tejto vady krajským
súdom sťažovateľka v dovolaní nepredniesla. Najvyšší súd sa v konaní o dovolaní
eventuálnym nesprávnym obsadením okresného súdu a postojom krajského súdu k tejto
otázke meritórne nezaoberal v dôsledku spôsobu, akým sťažovateľka využila dispozičné
oprávnenie pri koncipovaní svojho dovolania. Preto neexistuje ústavne relevantná príčinná
súvislosť medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní a sťažovateľkiným
základným právom zaručeným v čl. 48 ods. 1 ústavy. V tejto časti preto sťažnosť bolo
potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.
5. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a napadnutým
uznesením krajského súdu a napadnutým postupom a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle
ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,
ako aj z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením
(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho uznesením ani postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho
uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších
návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016