Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b78/391539.637517.pdf
PDF · 155.96 KB
No categories available
2ECdo/248/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 248/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., so sídlom v K.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou J., so sídlom v K., proti povinnej J. S., bývajúcej v L., pre
vymoženie 33,99 € s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej na Okresnom súde Lučenec
pod sp. zn. 17 Er 1074/2010, Ex X., o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 13. júla 2011, sp. zn. 15 CoE 139/2011, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. júla 2011 sp. zn.
15 CoE 139/2011 a uznesenie Okresného súdu Lučenec z 20. januára 2011, č.k. 17 Er 1074/2010-
29 a vec vracia Okresnému súdu Lučenec na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec uznesením z 20. januára 2011 č.k. 17 Er 1074/2010-29 zamietol
žiadosť súdneho exekútora JUDr. M. J. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn.
Ex X.. Rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn.
2 C 488/2009 z 8.3.2010, ktorý vydal rozhodca Arbitrážneho súdu Košice podľa zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej iba ZoRK). Tento rozsudok uložil povinnej
zaplatiť priznané nároky oprávnenej z titulu dlžného poistného z poistenia na základe poistnej
zmluvy č. 4325200011 z 27.2.2007 uzavretej medzi oprávnenou a povinnou. Prvostupňový
súd vyvodil, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáhalo plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a že
na zmluvný vzťah medzi poistníkom a poistencom je potrebné aplikovať ustanovenia
spotrebiteľského práva. Predmetná zmluva obsahuje také podmienky, ktoré treba v zmysle
platnej legislatívy posudzovať ako neprijateľné a v konečnom dôsledku za neplatné. Neprijateľné
a neplatné je zmluvné dojednanie účastníkov o rozhodcovskej doložke v časti XV bod 2.
Všeobecných poistných podmienok. Rozhodcovská doložka bola v čase uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy, ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS.
Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, nespĺňa podmienku uvedenú v písm.q/
bod 1. Prílohy citovanej smernice v tom smere, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako
výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie,
keďže nie je materiálne vykonateľný.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávnenej uznesením z 13. júla 2011 sp. zn.
15 CoE 139/2011 uznesenie okresného súdu potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Preskúmaním veci
dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol. Prednostne sa zaoberal otázkou
právomoci orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný titul. Zistenie o neplatnosti
rozhodcovskej doložky je samo osebe postačujúcim dôvodom pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd správne konštatoval, že
napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu rovnováhy
medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ nemal možnosť
žiadnym spôsobom zmeniť obsah všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy
o poistení, nemohol vyjednávať, jedinou alternatívou bolo prijatie alebo odmietnutie nároku
oprávnenej ako celku. Uviedol, že nie je dôvodná ani odvolacia námietka oprávnenej, že okresný
súd vo svojom procesnom postupe prekročil rámec preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril
zákon č. 233/1995 Z.z. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ods. 1 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom
na vykonanie exekúcie. Povinnosťou exekučného súdu je preskúmať aj exekučný titul a môže ho
preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ustanovení § 45 ZoRK aj pokiaľ ide o materiálnu
správnosť. Predmetný exekučný titul teda nie je vykonateľný. Nesúhlasil s námietkou
oprávnenej, že ak okresný súd v danej veci nenariadil pojednávanie, odňal jej možnosť konať
pred súdom. Uviedol, že exekučné konanie je konaním vykonávacím a nie konaním sporovým.
Napokon aj sama oprávnená uviedla, že v exekučných konaniach sa spravidla pojednávania
nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základnom konaní a dokazovanie nie je
potrebné. Predmetný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach nie je riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm.d/ Exekučného poriadku.
Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého by mala byť vykonaná exekúcia.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla uznesenia
oboch súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu. Namietala
odňatie jej možnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) a súdy rozhodli vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci okresného i krajského súdu (§ 237 písm.a/ O.s.p.). Navyše rozhodnutie
prvostupňového aj odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Oba exekučné súdy považovali predložené Všeobecné poistné podmienky
a rozhodcovskú doložku za zásadné. Nenariadením pojednávania jej súdy odňali možnosť konať
pred súdom, vyvrátiť alebo oslabiť právny názor, ktorý je základom pre rozhodnutie oboch
stupňov súdov. Ďalej uviedla, že Exekučný poriadok ani iný právny predpis vnútroštátneho práva
či práva EÚ neumožňuje exekučnému súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky. Takáto právomoc exekučných súdov nevyplýva ani z judikatúry Európskeho súdneho
dvora. Podľa názoru oprávnenej súdy nižších stupňov sa dopustili nesprávneho právneho
posúdenia dvoch základných otázok a to, že dospeli k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky a nesprávne právne posúdili ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli
k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého sú oprávnené zamietnuť žiadosť na vydanie
poverenia, resp. zastaviť exekúciu z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. januára 2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012
odmietol dovolanie oprávnenej a povinnej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť
z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. a preto dovolanie oprávnenej v súlade
s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. pre neprípustnosť odmietol.
S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej povinnej nevznikli žiadne trovy.
Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti oprávnenej, nálezom z 10. júla
2013 sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 rozhodol tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 5/2012 porušil základné práva a právo spoločnosti R., zaručené
v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 5/2012 z 31. januára 2012 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť
spoločnosť R., trovy právneho zastúpenia v sume 323,48 € (slovom tristodvadsaťtri eur
a štyridsaťosem centov) do rúk Advokátskej kancelárie J. do jedného mesiaca od právoplatnosti
vyššie uvedeného nálezu.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze okrem iného uviedol :
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 10. júla 2013 sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 (§ 56
ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred
ním a postavení jeho sudcov a § 135 ods. 1 O.s.p.).
Ústavný súd uviedol, že v predmetnej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní
o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len
na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale
nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými podmienkami
a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy
k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto
postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného
súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila
s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje,
a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových
zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné
alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde
ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci
„v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2
Okresný súd svojím postupom v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy znemožnil realizáciu práva
sťažovateľky na prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom pri
rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Nesprávny postup, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv,
ktoré mu procesné predpisy priznávajú, však konštantná judikatúra všeobecných súdov i právna
veda zhodne považujú za odňatie možnosti konať pred súdom (porov. napríklad 3 Cdo 132/2012,
5 Cdo 375/2012, 6 Cdo 467/2012, Bajánková, J. In: Števček, M., Ficová, S., a kol. : Občiansky
súdny poriadok, Komentár, Praha : C.H. BECK, 2009, s. 671), ktoré v zmysle § 237 písm.f/
a § 243b ods. 1 a 2 O.s.p. vždy zakladajú prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Opačný výklad
najvyššieho súdu preto nemožno považovať za ústavne konformný, v dôsledku čoho bolo
potrebné vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Sťažovateľka v odvolaní aj dovolaní vytýkala súdom, že vzali do úvahy listinné dôkazy
bez toho, aby ich vykonali na pojednávaní, čo bez ich vykonania na pojednávaní nebolo
prípustné. Napriek takto konštruovaným odvolacím a dovolacím námietkam najvyšší súd
k namietaným ústavnoprávnym aspektom žiadne stanovisko nezaujal. Pritom sťažovateľka sa
argumentačne opierala najmä o nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04. Až vo vyjadrení
predsedu najvyššieho súdu v konaní vedenom ústavným súdom bol vyslovený názor, že uvedený
nález sa týka inej procesnej situácie, a preto nebolo možné naň prihliadnuť.
Možno povedať, že nezaujatie žiadneho stanoviska k namietanej ústavnej nekonformnosti
postupu okresného súdu, ktorý konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, znamená podľa
názoru ústavného súdu arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, a tým zásah
do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Na uvedenom zásadnom
závere nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd v konaní vedenom ústavným súdom doplnil
chýbajúcu argumentáciu. Takýmto spôsobom totiž nie je možné nedostatok odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo kontradiktórneho rámca
dovolacieho konania. Okrem toho nejde o právny názor senátu, ktorý vo veci rozhodoval (mutatis
mutandis II. ÚS 433/2012).
Zo skutkových okolností predmetnej veci je zrejmé, že okresný súd i krajský súd odopreli
vykonanie rozhodcovského rozsudku znejúceho v prospech sťažovateľky v podstate z toho
dôvodu, že rozhodcovskú doložku na ňom založenú predbežne posúdili ako neplatnú. Podľa
názoru ústavného súdu je tak vzhľadom na citovanú judikatúru ESĽP zrejmé, že na konanie pred
všeobecnými súdmi sa vzťahovalo ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Podľa stálej judikatúry ESĽP je obsahom práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru aj
právo na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní, čo znamená, že každému účastníkovi sa
poskytne primeraná možnosť oboznámiť sa so stanoviskom a dôkazmi protistrany, prípadne
predloženými inými osobami alebo obstaranými súdom, a vyjadriť sa k nim za podmienok, ktoré
ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s protistranou (porov. čiastočne
Grjaznov proti Rusku, sťažnosť č. 19673/03, rozsudok z 12. júna 2012, ods. 53 a 54 a tam
citovaná prejudikatúra).
Okresný súd ani krajský súd pri svojom rozhodovaní nevytvorili také podmienky, aby pri
vykonaní určitého (a v okolnostiach veci rozhodujúceho) dôkazu bez toho, aby dali sťažovateľke
akúkoľvek možnosť sa k nemu vyjadriť.
S poukazom na uvedené, právne závery ústavného súdu aj rozhodnutia okresného
i krajského súdu sú neodôvodnené, nepreskúmateľné a vykazujú arbitrárnosť. Tým súdy odňali
dovolateľke možnosť konať pred súdom. To zakladá v predmetnej veci prípustnosť dovolania
podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. a tým aj dôvodnosť podaného dovolania. Dovolací súd
poukazuje na uvedené právne názory ústavného súdu v predmetnom náleze ako celok (a na ne
odkazuje v celosti), ktorými je okresný súd viazaný, najmä ústavnokonformným výkladom
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o dokazovaní a ustanoveniami § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.
Na druhej strane však dovolací súd dáva do pozornosti rozhodovaciu prax ústavného súdu
v obdobných veciach (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2013
II. ÚS 160/2013-17, kde sťažnosti dovolateľky boli odmietnuté.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu aj okresného súdu zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Lučenec
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová