Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 155 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (181)6ca/387724.efe8bf.pdf
PDF · 232.31 KB
No categories available
5Cdo/375/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 375/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., A., IČO:
X., zastúpený: V., s. r. o. (predtým A., s. r. o.), K., IČO: X., proti povinnému: S.S., nar. X., P.,
o vymoženie 1 370,35 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.
zn.: 15Er 518/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 22.
marca 2012, č. k.: 17CoE 35/2012-64, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
istiny 1 370,35 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnému zaplatiť mu túto sumu
preukazoval rozhodcovským rozsudkom z 08. apríla 2011, sp. zn.: IBB0410023, ktorý vydal
STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s. so sídlom T., IČO: X. (ďalej len
rozhodcovský rozsudok). Súdny exekútor následne v zmysle § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") požiadal Okresný súd Humenné o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Humenné uznesením zo 16. decembra 2011, č. k.: 15Er 518/2011-35
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, 45
ods. 2, ods. 1 písm. b/, c/, § 40 písm. a/, b/ Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní") a uviedol, že preskúmal žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcia a exekučný titul, ich súlad so
zákonom, pričom dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie
nemožno vyhovieť. Súd je povinný v prípade rozhodcovských rozsudkov skúmať, či tieto
nezaväzujú účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd predmetnú Zmluvu o úvere z 12.
decembra 2007 uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným (ďalej len
„Zmluva o úvere" alebo „Zmluva") vzhľadom na povahu zmluvných strán a čl. 2 písm. b/ a c/
Smernice rady 93/13/EHS posúdil ako spotrebiteľskú, kde povinný je v pozícii spotrebiteľa.
Uviedol, že rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy, podľa názoru súdu je
však jej dojednanie neprijateľnou podmienkou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti. V predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah
predmetnej Zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky.
Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú
doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,
ale na začiatku zmluvného vzťahu. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou, ktorá
nie je pre spotrebiteľa záväzná, preto žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa (exekučného súd) potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne
posúdil. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam
uvedenými. Uviedol, že k otázke preskúmavania rozhodcovského rozsudku po formálnej a
materiálnej stránke je potrebné uviesť, že rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale
zákonodarca upravil postup, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného
odporuje zákonu alebo dobrým mravom. Poukázal na ust. § 35 a § 37 Zákona o
rozhodcovskom konaní a charakterizoval formálnu a materiálnu právoplatnosť rozhodnutí.
Uviedol, že z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú
výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým
prejavom tejto výnimky je ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní v konaní o žalobe o
zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní
bolo vykladané doslovne, potom by súd o tejto žalobe nemohol rozhodnúť, pretože by bol
rozhodcovským rozsudkom viazaný v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení
s § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p."). Z uvedeného je zrejmé, že
účinkami materiálnej právoplatnosti nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok
preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle
je potrebné vykladať aj ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré v sebe zakotvuje
osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. Čo sa týka právneho
posúdenia rozhodcovskej doložky dojednanej v predmetnej Zmluve, odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa, že výkon práv a povinností z predmetnej rozhodcovskej
doložky odporuje dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer
v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná
podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa v štandardnej spotrebiteľskej
zmluve, nemali by byť žiadne pochybnosti, že táto zmluvná podmienka sa prieči dobrým
mravom. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako
aj bez návrhu exekúciu zastaví. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola
samotná rozhodcovská doložka, čo je aj v danom prípade a dodávateľ ju použije, v takom
prípade ide o výkon práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi. Súd exekúciu v celom
rozsahu zastaví, prípadne nevydá poverenie na vykonanie exekúcie, ak exekučným titulom je
rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej
rozhodcovskej zmluvy. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú. Vo vzťahu k odvolacej
námietke oprávneného, že Zákon č. 483/2001 Z. z. mu ukladal povinnosť ponúknuť klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd konštatoval, že aj táto
námietka je nedôvodná, pretože splnenie tejto povinnosti sa musí realizovať v medziach práv
na ochranu spotrebiteľa.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. d/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p."), že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v
tej istej veci a už prv začalo konanie, ust. § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie
odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Uviedol, že rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté v súlade so zákonom. Tiež je
neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a rovnako je
právne záväzný ako rozsudok všeobecného súdu, po uplynutí lehoty na plnenie je aj
vykonateľný - spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Dovolateľ má za to, že exekučný súd
nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Doručený rozhodcovský rozsudok má pre
účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Teda je
tu prekážka „res iudicata". Súd svojím konaním išiel nad rámec zákona nerešpektujúc ust.
§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní a rozhodoval o správnosti rozhodcovského rozsudku.
Zákonodarca prijatím Zákona o rozhodcovskom konaní umožnil mimosúdne riešenie sporov s
tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu kontrolu rozhodcovského rozsudku. Účastník
rozhodcovského konania má však iba zákonom obmedzenú možnosť brániť sa proti
rozhodcovským rozsudkom. Exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po
podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmava
žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska súladu
so zákonom, teda posudzuje predložené dokumenty, ale nepreskúmava ich po hmotnoprávnej
ani procedurálnej stránke, keďže na takýto postup nemá právomoc, nakoľko by otváral
konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Ďalej uviedol, že exekučný súd nie
je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu, a že v
exekučnom konaní súd nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným
titulom. Rovnako v tomto rámci vykladá vec aj súdny dvor, ktorý vo veci C-40/08 vyslovil
úradnú povinnosť exekučného súdu skúmať či dohoda (rozhodcovská doložka) medzi
spotrebiteľom a podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu, je alebo
nie je nekalou podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné
pravidlá. Súdny dvor ES v žiadnom zo svojich rozhodnutí týkajúcich sa výkladu smernice
93/13/EHS nevyslovil nekalosť takéhoto dojednania, ale naopak trvá na tom, že jeho nekalosť
môže byť daná len pri splnení konkrétnych podmienok. Absencia právomoci exekučného
súdu rušiť či meniť rozhodcovský rozsudok v kombinácii s rozhodnutím o nevydaní
poverenia alebo zastavení exekúcie predstavuje zásah do práva oprávneného na súdnu a inú
právnu ochranu v spojení s právom na ochranu vlastníckeho práva.
Pre prieskum rozhodcovského rozsudku zákon predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu
pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní a redukovanú
kontrolnú jurisdikciu pre súd, konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe
žaloby. Konaním súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej
pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a
vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím konal v rozpore
so zásadou, že nikomu nie je možné odoprieť spravodlivosť. Poukázal na výrok Súdneho
dvora EÚ v prípade P. (C243/08) a v prípade A. (C-40/08). Ďalej uviedol, že pri porovnaní
definície nekalých podmienok vo viacerých jazykoch vychádzajúc zo smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
dospel k záveru, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá ako keby
sa atribút neupravenosti právnymi predpismi vzťahoval k sporom. Ostatné verzie ukazujú, že
atribút neupravenosti právnymi predpismi sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom
arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi, to však nie je prípad rozhodcovského
konania. Oprávnený má za to, že predmetná rozhodcovská doložka nie je v zmysle smernice
nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Uviedol, že treba brať na zreteľ povinnosť
súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora
vo veci C-14/83 S. v L.).
Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo potvrdil svojím
podpisom. Súd svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za irelevantnú, zasiahol do
zmluvnej voľnosti strán, odňal oprávnenému právo uspokojiť svoju pohľadávku, porušil
základné princípy právneho štátu. Dovolateľ má zato, že rozhodcovský súd postupoval v
súlade so zákonom. Dovolateľ v súvislosti so záverom súdu, že rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka konania na plnenie ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, resp.
odporuje dobrým mravom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. októbra 2009,
sp. zn.: 33Cdo 2675/2007. Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd sa vo vzťahu k
námietkam oprávneného v napadnutom uznesení obmedzil len na ich citáciu. Aj napriek
zásady zákazu retroaktivity a riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, súd nezaujal k
tvrdeniam oprávneného žiadne stanovisko. Súd nepotvrdil ani nepoprel opodstatnenosť
tvrdení oprávneného uvedených v odvolaní. Uvedeným postupom došlo podľa oprávneného k
porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ačl. 46 ods. 1 Ústavy SR a k odňatiu možnosti
oprávneného konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., keďže oprávnený nemal
možnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa ani nezaoberal odvolacími
dôvodmi oprávneného.
Ďalej dovolateľ poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorej je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni
dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na všeobecnom súde. Oprávnený je toho
názoru, že z ust. § 153 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky v
spotrebiteľskej zmluve môže rozhodnúť súd aj bez návrhu rozsudkom, pokiaľ ide o sporové
konanie. Uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať v exekučnom konaní, keďže tam
rozhoduje súd uznesením. Uviedol, že Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému
podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie.
Povinný však nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom
v čase uzavretia Zmluvy o úvere, ktorý v ust. § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk
ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Poštová
banka, a. s. si splnila svoju zákonnú povinnosť inkorporovaním rozhodcovskej doložky do
Zmluvy o úvere a povinný potvrdil, že prijíma návrhy predložené v Obchodných
podmienkach. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho zmenil tak, aby
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie udelil alebo alternatívne, aby
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o
uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno
aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu
daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/
O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred
súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (R
117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v
tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. d/, písm. e/ a písm. f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v
novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke
preskúmavali rozsudok rozhodcovského súdu - exekučný titul. Uviedol, že doručený
rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok všeobecného súdu. A len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova. Tvrdil, že iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (ust.
§ 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní) za splnenia zákonom požadovaných náležitostí,
je možné pristúpiť k preskúmavaniu vecnej stránky rozhodcovského rozsudku. Bol toho
názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.
233/1995 Z.z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že
nejde o námietku dovolateľa v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p., ale napáda vecnú správnosť
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P. s. r. o., A., IČO: X., proti povinnému: S.S., nar. X., P., o vymoženie 1 370,35 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.: 15Er 518/2011, na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 08. apríla 2011, sp. zn.: IBB0410023,
ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s., nepredchádzalo žiadne
iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec
rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.
Prekážku veci rozsúdenej pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul je materiálne vykonateľný.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237 písm.
e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez
návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska ( § 4 1 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na
otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Námietka dovolateľa preto o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie
je preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
K tejto námietke dovolateľ uviedol, že právo na výkon rozhodnutia je súčasťou práva
na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu bolo oprávnenému odňaté právo domáhať sa
svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím
oprávnenému spôsobil ujmu. Ďalej namietal, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezaujal
žiadne stanovisko k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní. Nepotvrdil a ani nepoprel
opodstatnenosť tvrdení oprávneného v odvolaní. Ďalej uviedol, že nemal možnosť podať
kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani uvedenými odvolacími
dôvodmi.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so
skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237
písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú v
tomto ustanovení ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).
V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku z 08. apríla 2011, sp. zn.: IBB0410023, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ
SÚD zriadený pri R., a. s. Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že právomoc rozhodcovského
rozsudku bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone (rozhodcovskej doložke ako
neprijateľnej podmienke v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka), tým bol
exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom.
Podľa názoru do volacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t. j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto
oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide
o rozhodnutie ničotné nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa
predpoklad materiálnej vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011, pozri
aj 3Cdo 122/2011, 3Cdo 146/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. V tejto
súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu
byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži
svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v
konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné),
v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v
spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený, a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo
zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V
tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18.
septembra 2012, sp. zn.: 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a
tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v článku
11.2 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom
konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto správnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súdy neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd dospel k záveru, že nieje dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09.
decembra 1994, séria A, č. 303-B).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. US 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a
právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a
nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2, § 211 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto do volacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu
prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková