Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/375/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., A., IČO:

X., zastúpený: V., s. r. o. (predtým A., s. r. o.), K., IČO: X., proti povinnému: S.S., nar. X., P.,

o vymoženie 1 370,35 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.

zn.: , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 22.

marca 2012, č. k.: -64, takto

rozhodol:

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

istiny 1 370,35 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnému zaplatiť mu túto sumu

preukazoval rozhodcovským rozsudkom z 08. apríla 2011, sp. zn.: IBB0410023, ktorý vydal

STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s. so sídlom T., IČO: X. (ďalej len

rozhodcovský rozsudok). Súdny exekútor následne v zmysle o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") požiadal Okresný súd Humenné o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Humenné uznesením zo 16. decembra 2011, č. k.: -35

žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

2

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, 45

ods. 2, ods. 1 písm. b/, c/, , o rozhodcovskom konaní

(ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní") a uviedol, že preskúmal žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcia a exekučný titul, ich súlad so

zákonom, pričom dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie

nemožno vyhovieť. Súd je povinný v prípade rozhodcovských rozsudkov skúmať, či tieto

nezaväzujú účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd predmetnú Zmluvu o úvere z 12.

decembra 2007 uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným (ďalej len

„Zmluva o úvere" alebo „Zmluva") vzhľadom na povahu zmluvných strán a čl. 2 písm. b/ a c/

Smernice rady 93/13/EHS posúdil ako spotrebiteľskú, kde povinný je v pozícii spotrebiteľa.

Uviedol, že rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy, podľa názoru súdu je

však jej dojednanie neprijateľnou podmienkou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň

informovanosti. V predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah

predmetnej Zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní

znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú

doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s

ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo

podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.

Rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,

ale na začiatku zmluvného vzťahu. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie

rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou, ktorá

nie je pre spotrebiteľa záväzná, preto žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením uznesenie súdu prvého stupňa (exekučného súd) potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa na základe

vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne

posúdil. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam

uvedenými. Uviedol, že k otázke preskúmavania rozhodcovského rozsudku po formálnej a

materiálnej stránke je potrebné uviesť, že rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale

zákonodarca upravil postup, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného

odporuje zákonu alebo dobrým mravom. Poukázal na ust. § 35 a § 37 Zákona o

rozhodcovskom konaní a charakterizoval formálnu a materiálnu právoplatnosť rozhodnutí.

Uviedol, že z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú

výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým

prejavom tejto výnimky je ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní v konaní o žalobe o

zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní

bolo vykladané doslovne, potom by súd o tejto žalobe nemohol rozhodnúť, pretože by bol

rozhodcovským rozsudkom viazaný v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení

s (ďalej len „"). Z uvedeného je zrejmé, že

účinkami materiálnej právoplatnosti nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok

preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle

je potrebné vykladať aj ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré v sebe zakotvuje

osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. Čo sa týka právneho

posúdenia rozhodcovskej doložky dojednanej v predmetnej Zmluve, odvolací súd sa stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa, že výkon práv a povinností z predmetnej rozhodcovskej

doložky odporuje dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer

v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná

podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa v štandardnej spotrebiteľskej

zmluve, nemali by byť žiadne pochybnosti, že táto zmluvná podmienka sa prieči dobrým

mravom. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako

aj bez návrhu exekúciu zastaví. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola

samotná rozhodcovská doložka, čo je aj v danom prípade a dodávateľ ju použije, v takom

prípade ide o výkon práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi. Súd exekúciu v celom

rozsahu zastaví, prípadne nevydá poverenie na vykonanie exekúcie, ak exekučným titulom je

rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej

rozhodcovskej zmluvy. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1

považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú. Vo vzťahu k odvolacej

námietke oprávneného, že mu ukladal povinnosť ponúknuť klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd konštatoval, že aj táto

námietka je nedôvodná, pretože splnenie tejto povinnosti sa musí realizovať v medziach práv

na ochranu spotrebiteľa.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. d/ Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „"), že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v

tej istej veci a už prv začalo konanie, ust. , že sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust. , že účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie

odôvodnil ust. , že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ust. , že rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Uviedol, že rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté v súlade so zákonom. Tiež je

neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,

nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný.

Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a rovnako je

právne záväzný ako rozsudok všeobecného súdu, po uplynutí lehoty na plnenie je aj

vykonateľný - spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Dovolateľ má za to, že exekučný súd

nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské

konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Doručený rozhodcovský rozsudok má pre

účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Teda je

tu prekážka „res iudicata". Súd svojím konaním išiel nad rámec zákona nerešpektujúc ust.

§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní a rozhodoval o správnosti rozhodcovského rozsudku.

Zákonodarca prijatím Zákona o rozhodcovskom konaní umožnil mimosúdne riešenie sporov s

tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu kontrolu rozhodcovského rozsudku. Účastník

rozhodcovského konania má však iba zákonom obmedzenú možnosť brániť sa proti

rozhodcovským rozsudkom. Exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po

podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmava

žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska súladu

so zákonom, teda posudzuje predložené dokumenty, ale nepreskúmava ich po hmotnoprávnej

ani procedurálnej stránke, keďže na takýto postup nemá právomoc, nakoľko by otváral

konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Ďalej uviedol, že exekučný súd nie

je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu, a že v

exekučnom konaní súd nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným

titulom. Rovnako v tomto rámci vykladá vec aj súdny dvor, ktorý vo veci C-40/08 vyslovil

úradnú povinnosť exekučného súdu skúmať či dohoda (rozhodcovská doložka) medzi

spotrebiteľom a podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu, je alebo

nie je nekalou podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné

pravidlá. Súdny dvor ES v žiadnom zo svojich rozhodnutí týkajúcich sa výkladu smernice

93/13/EHS nevyslovil nekalosť takéhoto dojednania, ale naopak trvá na tom, že jeho nekalosť

môže byť daná len pri splnení konkrétnych podmienok. Absencia právomoci exekučného

súdu rušiť či meniť rozhodcovský rozsudok v kombinácii s rozhodnutím o nevydaní

poverenia alebo zastavení exekúcie predstavuje zásah do práva oprávneného na súdnu a inú

právnu ochranu v spojení s právom na ochranu vlastníckeho práva.

Pre prieskum rozhodcovského rozsudku zákon predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu

pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní a redukovanú

kontrolnú jurisdikciu pre súd, konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe

žaloby. Konaním súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej

pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a

vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím konal v rozpore

so zásadou, že nikomu nie je možné odoprieť spravodlivosť. Poukázal na výrok Súdneho

dvora EÚ v prípade P. (C243/08) a v prípade A. (C-40/08). Ďalej uviedol, že pri porovnaní

definície nekalých podmienok vo viacerých jazykoch vychádzajúc zo smernice Rady

93/13/EHS z 05. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

dospel k záveru, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá ako keby

sa atribút neupravenosti právnymi predpismi vzťahoval k sporom. Ostatné verzie ukazujú, že

atribút neupravenosti právnymi predpismi sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom

arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi, to však nie je prípad rozhodcovského

konania. Oprávnený má za to, že predmetná rozhodcovská doložka nie je v zmysle smernice

nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Uviedol, že treba brať na zreteľ povinnosť

súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora

vo veci C-14/83 S. v L.).

Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo potvrdil svojím

podpisom. Súd svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za irelevantnú, zasiahol do

zmluvnej voľnosti strán, odňal oprávnenému právo uspokojiť svoju pohľadávku, porušil

základné princípy právneho štátu. Dovolateľ má zato, že rozhodcovský súd postupoval v

súlade so zákonom. Dovolateľ v súvislosti so záverom súdu, že rozhodcovský rozsudok

zaväzuje účastníka konania na plnenie ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, resp.

odporuje dobrým mravom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. októbra 2009,

sp. zn.: . Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd sa vo vzťahu k

námietkam oprávneného v napadnutom uznesení obmedzil len na ich citáciu. Aj napriek

zásady zákazu retroaktivity a riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, súd nezaujal k

tvrdeniam oprávneného žiadne stanovisko. Súd nepotvrdil ani nepoprel opodstatnenosť

tvrdení oprávneného uvedených v odvolaní. Uvedeným postupom došlo podľa oprávneného k

porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a SR a k odňatiu možnosti

oprávneného konať pred súdom v zmysle , keďže oprávnený nemal

možnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku

nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa ani nezaoberal odvolacími

dôvodmi oprávneného.

Ďalej dovolateľ poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorej je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni

dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na všeobecnom súde. Oprávnený je toho

názoru, že z ust. vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky v

spotrebiteľskej zmluve môže rozhodnúť súd aj bez návrhu rozsudkom, pokiaľ ide o sporové

konanie. Uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať v exekučnom konaní, keďže tam

rozhoduje súd uznesením. Uviedol, že Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému

podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie.

Povinný však nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že o bankách v znení účinnom

v čase uzavretia Zmluvy o úvere, ktorý v ust. § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk

ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Poštová

banka, a. s. si splnila svoju zákonnú povinnosť inkorporovaním rozhodcovskej doložky do

Zmluvy o úvere a povinný potvrdil, že prijíma návrhy predložené v Obchodných

podmienkach. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho zmenil tak, aby

súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie udelil alebo alternatívne, aby

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa , dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa , dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o

uznesenie uvedené v a Rovnako na danú vec nemožno

aplikovať ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť

dovolania v zmysle , a nie je proti napadnutému uzneseniu

daná.

V zmysle /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (R

117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v

tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

§ 237 písm. d/, písm. e/ a písm. f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá , ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v

novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke

preskúmavali rozsudok rozhodcovského súdu - exekučný titul. Uviedol, že doručený

rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako

právoplatný rozsudok všeobecného súdu. A len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova. Tvrdil, že iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (ust.

§ 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní) za splnenia zákonom požadovaných náležitostí,

je možné pristúpiť k preskúmavaniu vecnej stránky rozhodcovského rozsudku. Bol toho

názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je

exekučným titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.

osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že

nejde o námietku dovolateľa v zmysle , ale napáda vecnú správnosť

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P. s. r. o., A., IČO: X., proti povinnému: S.S., nar. X., P., o vymoženie 1 370,35 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.: , na základe

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 08. apríla 2011, sp. zn.: IBB0410023,

ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s., nepredchádzalo žiadne

iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec

rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.

Prekážku veci rozsúdenej pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný

titul je materiálne vykonateľný.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237 písm.

e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o

zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska ( 1 ods. 2 )

nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na

otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Námietka dovolateľa preto o existencii vady uvedenej v ust. nie

je preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

K tejto námietke dovolateľ uviedol, že právo na výkon rozhodnutia je súčasťou práva

na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu bolo oprávnenému odňaté právo domáhať sa

svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím

oprávnenému spôsobil ujmu. Ďalej namietal, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezaujal

žiadne stanovisko k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní. Nepotvrdil a ani nepoprel

opodstatnenosť tvrdení oprávneného v odvolaní. Ďalej uviedol, že nemal možnosť podať

kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku nedostatočného

odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani uvedenými odvolacími

dôvodmi.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so

skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú v

tomto ustanovení ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa , každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v

prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, II.

ÚS 251/03).

V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu - rozhodcovského

rozsudku z 08. apríla 2011, sp. zn.: IBB0410023, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ

SÚD zriadený pri R., a. s. Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že právomoc rozhodcovského

rozsudku bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone (rozhodcovskej doložke ako

neprijateľnej podmienke v zmysle ), tým bol

exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom.

Podľa názoru do volacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) ().

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t. j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto

oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide

o rozhodnutie ničotné nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa

predpoklad materiálnej vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: , pozri

aj , ).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

14

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v

súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia

zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu

byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži

svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v

konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné),

v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v

spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

oprávnený, a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v

prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo

zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V

tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18.

septembra 2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

15

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v článku

11.2 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto správnym

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie súdy neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd dospel k záveru, že nieje dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š. z 09.

decembra 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

16

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a

právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a

nezlučiteľné s a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(, ). Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto do volacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu

prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.

dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

17

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková