Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1CoEk-6-2026.pdf
PDF · 124.52 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoEk/6/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Michala Drimáka, PhD., v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, o vymoženie 3.574,99 eur s prísl., o odvolaniach oprávneného a povinného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov, č.k. 23Er/862/2005-24 zo dňa 18.11.2016 a o návrhu na prerušenie konania, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP z a m i e t a .
P o t v r d z u j e uznesenie vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení a vo výroku o trovách exekúcie súdneho exekútora.
Z r u š u j e uznesenie vo výroku o trovách konania medzi oprávneným a povinným a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. O trovách konania medzi oprávneným a povinným rozhodol tak, že žiadnemu z nich náhradu trov konania nepriznal. O trovách exekúcie súdneho exekútora rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.
2. Vychádzal zo zistenia, že na základe návrhu oprávneného a poverenia Okresného súdu Prešov zo dňa 13.5.2005, sp. zn. 23Er/862/2005-10, súdny exekútor D. A. C. E. začal exekučné konanie proti povinnému o vymoženie 107.700 ,- Sk s príslušenstvom. Exekučným titulom v danej veci je notárska zápisnica N XXX/XXXX, NZ XXXX/XXXX spísaná dňa 6.2.2005 v F., notárom G. H. I., na základe ktorej sa povinný zastúpený advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom zaviazal zaplatiť oprávnenému pohľadávku vo výške 107.700 ,- Sk, vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne od 17.11.2004 do zaplatenia, v lehote do 22.2.2005 k rukám oprávnenej osoby. Neoddeliteľnou súčasťou notárskej zápisnice je zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 10.3.2004, uzatvorená medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Z uvedenej zmluvy vyplýva, že povinný v časti označenej ako Splnomocnenie splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, advokátska kancelária Za kasárňou 1, 831 03 Bratislava 1, na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z.z. na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného plnenia jeho dlhu) a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice ďalej vyplýva, že splnomocnenec Mgr. Tomáš Kušnír požiadal notára v mene povinného, aby do notárskej zápisnice spísal vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 písm. c)
zákona č. 233/1995 Z.z.. Ďalej za povinného vyhlásil, že povinný uzatvoril s oprávneným dňa 10.3.2004 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, za povinného uznal dlh voči oprávnenému v plnom rozsahu čo do základu aj výšky, spolu vo výške 107.700 ,- Sk, vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne od 17.11.2004 do zaplatenia a vyhlásil, že uvedený dlh zaplatí v lehote do 22.2.2005. Mgr. Tomáš Kušnír taktiež v mene povinného vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu tak, ako je uvedené v notárskej zápisnici, súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 zákona č. 233/1995 Z.z. s tým, aby táto notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z.z.
3. Predpokladom pre vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Povinnosť plnenia na základe notárskej zápisnice možno charakterizovať ako plnenie, ktoré má svoj základ v procesnom práve, teda bez vzťahu na hmotnoprávny titul. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny a ako každá verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Notárska zápisnica môže obsahovať aj samotný hmotnoprávny úkon. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať, aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu. Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti notárskej zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a ktoré musia byť určené presným a nepochybným spôsobom t.j. presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie právneho záväzku, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
4. Exekučným titulom v tomto konaní je Notárska zápisnica N XXX/XXXX, NZ XXXX/XXXX, spísaná dňa 6.2.2005 v Partizánskom, notárom G. H. I.. Tento exekučný titul nepochybne spĺňa požiadavku formálnych náležitostí v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a z hľadiska podmienok jeho materiálnej vykonateľnosti jednoznačne definuje oprávneného, povinného, predmet aj čas plnenia ako aj súhlas splnomocnenca povinného s jeho vykonateľnosťou ako exekučným titulom. Skutkovým i právnym základom tejto notárskej zápisnice je zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 10.3.2004, uzavretá medzi oprávneným a povinným. Predmetná zmluva bola spísaná na formulárovom tlačive, ktorého súčasťou je i splnomocnenie už obsahujúce meno splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Pre posúdenie otázky, či predmetná notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom, je potrebné preskúmať, či vyššie uvedené splnomocnenie je platným právnym úkonom, nakoľko iba platné právne úkony spôsobujú žiadané právne účinky. Právny úkon musí byť dostatočne určitý, aby nevznikli pochybnosti o obsahu práv a povinností vyplývajúcich z tohto právneho úkonu. Neurčitý právny úkon je i úkon, ktorý je síce vyjadrený zrozumiteľne, ale vyvoláva pochybnosti o obsahu práv a povinností. Predmetné splnomocnenie je koncipované veľmi široko a všeobecne, splnomocnencovi dáva široký priestor pre konanie, zároveň však vzbudzuje pochybnosti o skutočnom obsahu splnomocnenia. Takto formulované splnomocnenie spôsobuje podľa názoru súdu jeho neurčitosť. Povinný týmto splnomocnením splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, aby v jej mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu výšku v čase udelenia plnej moci nemohla predpokladať. Týmto postupom sa povinný vopred vzdal práva uznať alebo neuznať dlh, ktorý možno v budúcnosti vznikne, a teda už v čase udelenia splnomocnenia mu bolo odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Právna úprava nepripúšťa, aby sa niekto platne vzdal práva, ktoré mu môže vzniknúť až v budúcnosti (§ 574 ods. 2, § 39 OZ). Uznať možno len dlh, ktorý vznikol a nie ešte len vznikne. Neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Okrem toho splnomocnenec za povinného určil lehotu, v ktorej má povinný uhradiť záväzok, hoci takéto oprávnenie
mu z udeleného splnomocnenia priamo nevyplýva a povinného tak zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej povinný nemohol mať vedomosť.
5. Ďalšou okolnosťou spôsobujúcou neplatnosť právneho úkonu je nedostatok slobodnej vôle. V danom prípade bolo splnomocnenie súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Už v tomto splnomocnení bolo priamo uvedené meno Mgr. Tomáša Kušníra ako splnomocnenca dlžníka. Zmluvná voľnosť povinného pri výbere zástupcu bola v tomto prípade podstatným spôsobom obmedzená, povinný nemal možnosť zvoliť si iného splnomocnenca, obsah zmluvy aj splnomocnenia bol dopredu daný a povinný ju mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Možno teda ťažko hovoriť o slobodnej vôli povinného pri výbere splnomocnenca. V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. V danom prípade bolo meno splnomocnenca uvedené do formulára zmluvy priamo oprávneným, splnomocnenec bol teda vybraný oprávneným, čo nasvedčuje záveru, že splnomocnenec bude skôr hájiť záujmy osoby, ktorá ho vybrala, teda oprávneného, ako osoby, ktorá ho splnomocnila, teda povinného. Súd považoval splnomocnenie udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi za absolútne neplatné. Táto neplatnosť spôsobuje to, že udelené splnomocnenie nevyvoláva žiadne právne účinky a teda ani úkony splnomocnenca v mene splnomocniteľa - povinného, smerujúce k vzniku exekučného titulu, nevyvolávajú právne účinky, ktoré zákon s týmito úkonmi spája. Z tohto dôvodu je i predmetná notárska zápisnica nulitným právnym aktom a teda i nespôsobilým exekučným titulom, na podklade ktorého nemožno ďalej viesť exekúciu. Z uvedených dôvodov súd v zmysle § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň túto exekúciu zastavil.
6. O trovách konania medzi oprávneným a povinným exekučný súd rozhodol podľa § 257 CSP tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
7. O trovách exekúcie súdneho exekútora rozhodol podľa § 196 Exekučného poriadku, keďže podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie.
8. Proti uzneseniu voči výroku o trovách konania medzi oprávneným a povinným v zákonnej lehote podal odvolanie povinný a navrhol, aby odvolací súd tento výrok zmenil tak, že prizná povinnému náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa vo výške 223,92 eur s DPH a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 112,88 eur s DPH.
9. Namietal, že exekučný súd svojim tretím výrokom predmetného rozhodnutia rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznáva náhradu trov konania. Uvedené exekučný súd odôvodnil len tým, že v bode 24 predmetného rozhodnutia uviedol, že: „Súd o trovách účastníkov konania rozhodol podľa ustanovenia § 257 C.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.“ S takýmto odôvodnením sa nemožno stotožniť, nakoľko exekučný súd dostatočne nezdôvodnil svoje rozhodnutie a z uvedeného nie je zrejmé, prečo exekučný súd trovy účastníkom konania nepriznal a čo mal na mysli pod slovným spojením „dôvodov hodných osobitného zreteľa.“
10. Nesprávnosť napádaného výroku predmetného rozhodnutia exekučného súdu je daná tým, že ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uvádza, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Opierajúc sa o odbornú literatúru (napr. Mazák, J. - Šoltýs, Ľ: Trovy konania v civilnom procese, Bratislava, Slovenská advokátska komora 19997) majú podľa zákona nárok na náhradu trov exekúcie oprávnený, exekútor a za splnenia hypotézy uvedenej v § 203 EP aj povinný. Teda nemožno tvrdiť, že trovami exekúcie sú len trovy súdneho exekútora, ktorému vo veci konajúci exekučný súd náhradu trov konania štvrtým výrokom predmetného rozhodnutia priznal. Povinný má nárok na náhradu trov exekúcie výlučne vtedy, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, ktoré procesne zavinil oprávnený. Bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia oprávneného, ktorý podal návrh na vykonanie exekúcie aj napriek tomu, že nebol splnený predpoklad exekúcie, ktorým je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie. Podľa názoru povinného mal oprávnený k dispozícii také poznatky, aby mohol takýto výsledok konania predvídať a preto mal možnosť predísť zastaveniu exekúcie. K zastaveniu exekúcie došlo práve zavinením oprávneného z toho dôvodu, že predložil súdu materiálne nevykonateľný exekučný titul, ktorý tvorí neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie.
11. V prípade nielenže nepriznania, ale ani neposúdenia nároku na náhradu trov konania povinného môže dôjsť k porušeniu základného práva povinného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, ak by v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecného záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu). Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi ustanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (I ÚS 119/2012). K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd môže dôjsť nielen postupom všeobecného súdu, ktorý je založený na zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich náhradu trov konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle (napr. v prípade nerešpektovania jednoznačne kogentnej normy či prehnaného formalizmu), ale v neposlednom rade aj v takom prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné. Ústavný súd Slovenskej republiky považuje za nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov zodpovedali zákonným kritériám nielen v merite veci a aby ich vydaniu predchádzal postup rešpektujúci procesné normy, ale aby aj odôvodnenia týchto rozhodnutí vo vzťahu ku všetkým ich výrokom zodpovedali kritériám ustanoveným v § 220 ods. 2 poslednej vete Civilného sporového poriadku, pretože iba takéto rozhodnutia možno považovať za súladné s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 348/2011).
12. Proti uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj oprávnený z dôvodov, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej mu právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, ďalej nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Namietal porušenie zásady legality v zmysle Čl. 2 ods.2 Ústavy SR s tým, že všeobecný súd, konajúci v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Poukázal tiež na povinnosť štátnych notárov postupovať pri výkone svojej funkcie s náležitou právnou starostlivosťou v kontexte zodpovednosti, zadefinovanej zákonom v § 40 Notárskeho poriadku a na základnú vlastnosť notárskej listiny, jej vierohodnosť v zmysle § 43 ods.1 Notárskeho poriadku a z toho vyplývajúcu tak povinnosť exekučného súdu rešpektovať tieto nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, pričom ich nemôže nahrádzať vlastnou činnosťou. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť a teda skutkové a právne závery. Nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol vydaný. V prípade nestotožnenia sa súdu s argumentáciou, požiadal odvolateľ o prerušenie konania postupom podľa § 162 ods.1 písm. b/ CSP a o podanie návrhu Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods.2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s Čl. 1 ods.1 veta prvá Ústavy SR. V odvolaní ďalej poukázal oprávnený na porušenie Čl. 12 ods.2 Ústavy SR a Čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a že postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, poukazujúc na Čl. 46 ods.1 Ústavy SR, zaručujúci právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu a to ustanovenie § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Žalobca – oprávnený ďalej nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu a pritom toto výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, pričom nezákonným postupom exekučného súdu došlo k zmareniu exekúcie, ktorou bol vymáhaný legitímny dlh oprávneného – veriteľa. Exekučný súd navyše napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, k zásadným právnym názorom a úplným uskutočnením judiciálneho procesu tak porušil v podmienkach exekučného konania zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Pokiaľ ide o okolnosti udelenia plnomocenstva tretej osobe
na zastupovanie spotrebiteľa a to vzhľadom na to, že treťou osobou tu nie je oprávnený, povinný mal možnosť plnomocenstvo kedykoľvek v zmysle § 33b ods.1 písm. b/ Občianskeho zákonníka vypovedať. Plnomocenstvo, udelené v zmluve o úvere, považuje odvolateľ za dostatočne určité a zrozumiteľné. Súd svoje konštatovanie založil na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. V závere odvolateľ upozornil, že nie sú v danom prípade dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a právoplatného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Odvolateľ tak zotrval na legitimite exekučného titulu oprávneného a navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
14. Povinný navrhol uznesenie ako vecne správne potvrdiť (s výnimkou výroku o trovách konania medzi oprávneným a povinným).
15. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 243h, § 9a Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 a § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného, ani jeho návrh na prerušenie konania, nie sú dôvodné, a že dôvodným je len odvolanie povinného voči výroku o trovách konania medzi ním a oprávneným.
16. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.
17. Exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť (§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení do 31.3.2017) s výnimkami stanovenými osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (platný do 31.12.2005). Uvedená úprava sa nevzťahovala aj na návrh (podnet) oprávneného, aby súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre tvrdený „rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť na návrh účastníka exekučné konanie, okrem zákonom stanovených prípadov. Preto ustanovenie § 162 ods. 1 písm. b) CSP možno aplikovať aj na exekučné konanie, a teda možno exekučné konanie prerušiť, ak o to žiadal súd, nie však oprávnený. Niet zákonného dôvodu, aby o prerušení nerozhodol súd, ktorý takýto návrh postúpil Ústavnému súdu. Súd však nie je povinný takémuto návrhu (podnetu) účastníka vyhovieť. Vychádzajúc zo záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR R 53/1999 prerušiť konanie možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, dospel súd, a nie účastník konania.
18. Návrh na zistenie nesúladu všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR môže podať len sudca pri prejednávaní konkrétneho prípadu. Súd preruší konanie až potom, čo podal návrh na prerušenie Ústavnému súdu.
19. V rámci skúmania podmienok na postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP je všeobecný súd oprávnený posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou SR. Zo strany všeobecného súdu nejde o prekročenie právomoci (R 70/2007). Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci nejde o nesúlad § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku s Ústavou SR, konkrétne s článkom 1 ods. 1. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu, ani náboženstvo. Právny štát je štátom, v ktorom vládne právo. Štát, štátne orgány môžu postupovať len na základe práva a len spôsobom stanoveným právom. Vládcom, ktorý prikazuje všetkým a každému, je zákon.
20. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I.ÚS 87/93, Pl.ÚS 16/95, III.ÚS 356/2006). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom
sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS 92/2009).
21. Súlad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s ústavnými princípmi vyplývajúcimi z citovaného článku Ústavy SR vyplýva z ustálenej súdnej praxe, napr. z uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 375/2012 z 30.4.203, sp. zn. 3MCdo 11/2010 z 26.9.2011, sp. zn. 2MCdo 1/2012 z 31.1.2013, sp. zn. 5MCdo 6/2012 z 29.4.2013.
22. Z týchto dôvodov odvolací súd nemal pochybnosti o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s Ústavou SR (konkrétne článkom 1 ods. 1). Preto nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP.
23. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktoré sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Samotná možnosť existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.
24. Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo formulárovej spotrebiteľskej zmluve zastupuje veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách, čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca, ktorý túto funkciu vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci.
25. Pri zastupovaní dlžníka povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.
26. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 spisovej značky 3Cdo63/2009 „aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.
27. Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je spôsobilým exekučným titulom.
28. Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových a právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia, že notárska zápisnica z dňa 6.2.2005 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Nespôsobilosť tejto notárskej zápisnice byť exekučným titulom v preskúmavanej veci je dôsledkom neplatnosti splnomocnenia daného povinným pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 10.3.2004.
29. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011 č. k. I.UD456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným
z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
30. V nadväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci spisovej značky 2Cdo263/2010 z dňa 21.12.2011. „Podstatnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlho v čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd považuje za neplatné. Povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol neskorší právny úkon uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocentsva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.
31. Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 499/2010 a II. ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.
32. So zreteľom na uvedené, považuje odvolací súd postup súdu prvej inštancie, ktorý napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, za vecne správne. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej t.j. o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách exekúcie súdneho exekútora. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výrokoch o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení a vo výroku o trovách exekúcie súdneho exekútora postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
33. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
34. Súd prvej inštancie o trovách konania medzi oprávneným a povinným rozhodol podľa § 257 CSP a účastníkom náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa (bod 24. odôvodnenia uznesenia). Odvolací súd zistil, že prvoinštančný súd sa aplikáciou ustanovenia § 257 CSP vôbec nezaoberal, z dôvodu ktorého potom odvolací súd nemohol preskúmavať, či boli v danom spore výnimočné okolnosti a existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, t. j. či boli alebo neboli splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, nakoľko sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvoinštančný súd týmito predpokladmi vôbec nezaoberal. Z tohto dôvodu potom považuje odvolací súd napadnuté uznesenie v tomto rozsahu za nepreskúmateľné a tvrdenie povinného v odvolaní o tom, že mal súd prvej inštancie pri použití ustanovenia § 257 CSP podrobne zdôvodniť dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré mu nepriznal náhradu trov konania, za dôvodné.
35. Vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 CSP). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozhodnutí upravených v ustanoveniach § 220 ods. 2 a § 236 CSP. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezistil riadne skutkový stav veci, neaplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie presvedčivo neodôvodnil.
36. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje právne posúdenie súdom prvej inštancie za nesprávne.
37. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal, zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP. V záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania odvolací súd vo veci náhrady trov konania nerozhodol sám, pretože by tým znemožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu v otázke týkajúcej sa (ne)priznania náhrady trov konania a tak by im odňal možnosť konať pred súdom. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania medzi oprávneným a povinným a svoj záver o (ne)priznaní náhrady trov konania účastníkom konania dostatočne odôvodniť podľa požiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 236 CSP.
38. V novom rozhodnutí rozhodne opätovne o náhrade trov konania medzi oprávneným a povinným pred súdom prvej inštancie vrátane trov vzniknutých v konaní pred odvolacím súdom (§ 396 ods. 1, ods. 3, § 255 a nasl. CSP).
39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).