Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 393 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (442)II. ÚS 499/2010
PDF · 215.54 KB
No categories available
II. ÚS 499/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.
J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE/178/2010-41 zo 14. júla 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
14 CoE/178/2010-41 zo 14. júla 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 11. novembra
2003 sťažovateľka v postavení veriteľa poskytla dlžníkovi (ďalej aj „povinný“) úver v sume
331,94 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie povinného, že v prípade
omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú
osobu, aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jej dlhu s tým, že táto zápisnica
bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže povinný sa omeškal so zaplatením dvoch
splátok, na základe ním udeleného splnomocnenia splnomocnenému zástupcovi povinného
v zmluve o úvere bola na notárskom úrade 3. apríla 2004 spísaná notárska zápisnica
o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul sťažovateľka predložila exekútorovi,
ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo
„exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Na základe
okresným súdom udeleného poverenia súdny exekútor začal exekučné konanie, pričom
podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe
povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal
opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením č. k.
14 Er 659/2004-16 z 22. decembra 2009 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a preto
ho zastavil. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na konštatovaní o neplatnosti
splnomocnenia udeleného povinným splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to
z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo
povinným udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď jej dlh z omeškania ešte neexistoval,
t. j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť
o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité
a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal na to, že splnomocnenec v notárskej
zápisnici o uznaní dlhu sám bez splnomocnenia povinným (t. j. nad rámec splnomocnenia)
určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh povinným zaplatený, pričom v tejto súvislosti sa
okresný súd zaoberal aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného. Vzhľadom na uvedené okresný súd poukázal na skutočnosť, že
splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu
splnomocnil, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd
konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska
zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná, a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul, preto
exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 14 Er 659/2004-16
z 28. decembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
14 CoE 178/2010-41 zo 14. júla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú, o zastavení exekučného konania a o zamietnutí návrhu na zmenu
súdneho exekútora ako vecne správne potvrdil.
Podľa tvrdení sťažovateľky v sťažnosti podanej ústavnému súdu uznesením
krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného
konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť
porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho
vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už
prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie
v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok.
Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1
Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do vlastníckeho práva musí spĺňať,
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný
sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že
zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandardného obchodno-
právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru
sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je
totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy. ...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že
zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa
názoru sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom
sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že
prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť
to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky
vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to,
že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí,
podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva.
Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako
veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy,
ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1
Dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/178/2010-41 zo dňa
14.07.2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/178/2010-41 zo dňa
14.07.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s.r.o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1 088,01 Eur (32777,39 Sk), ktoré mu zaplatí
krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 129,02 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za
64,51 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H. ... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE/178/2010-41 zo 14. júla 2010, ktorým podľa nej
malo byť zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský súd
potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávnenej
sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinného (dlžníka), ktorý
mu sťažovateľka poskytla.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd uznesenie č. k. 14 CoE/178/2010-41 zo 14. júla 2010 odôvodnil takto:
«Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2
O.s.p. uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a následne ju zastavil a vo výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo výroku
o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie uznesenie zmenil
podľa ustanovenia § 220 O.s.p. tak, ako je vo výroku tohto uznesenia uvedené. ...
Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak
povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
V zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa
možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom
plnomocenstvo splnomocniteľovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho
oprávnenia.
Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide,
ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka).
Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý
svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom. ...
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia
prvostupňového súdu aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov, na
podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou
skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované
široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala svoj
záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho
práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti.
Povinnému bolo už v tom čase, kedy záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu
neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý
záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno nemožno ani
predpokladať, či vôbec určité významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu)
vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh
zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k
lehote, o ktorej nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je
obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony
splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj
na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje.
Zmluvná voľnosť pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko,
že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej
priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli
pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení
plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného ako aj slobodná voľba
pri výbere svojho splnomocnenca. Už len všetky tieto skutočností, konštatované jednak
v napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala
za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda
plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov
uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne
účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva
nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená
notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného
titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania
exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul
za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, neobstojí.
Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či existujú
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom na
vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného titulu (§ 41
Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je
exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne
a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný
titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§
44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh
povinného na odklad č zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu
skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na
návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí nezákonne vedenú exekúciu aj
bez návrhu zastaviť. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného
titulu spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho
poriadku a materiálna stránka vykonateľnosti spočíva v dodržaní tých obsahových
náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Podobne ako v prípade
vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej
notárskej zápisnice je nevyhnutné, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené
presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle notárska zápisnica musí obsahovať
presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na
plnenie, presný rozsah a obsah plnenia. Pokiaľ však exekučný súd zistí formálne či
materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa plnej
moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť
postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie
je spôsobilým exekučným titulom a následne vysloviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku neprístupnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno viesť. Potom je nevyhnutné aj návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora
zamietnuť ako bezpredmetný, keďže je tu zákonný dôvod brániaci vedeniu exekúcie a majúci
za následok jej zastavenie.
Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a následne ju zastavil a vo výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.»
Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu vyplýva stotožnenie sa
krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie
o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len
„Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu
z dôvodu zistenia, že odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučného súdu totiž exekučný titul,
ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom
v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to
z viacerých dôvodov.
Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný
titul bola síce spísaná v mene povinného splnomocneného na podklade splnomocnenia
udeleného mu povinným, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho
záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec
nielenže uznal záväzok povinného, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil
povinnému aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore
so záujmami povinného), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinným
uzavretá podľa Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinným nespĺňalo ani
požiadavku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba
v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia
splnomocnenia povinným, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani
nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).
Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní
proti tomuto rozhodnutiu bola založená predovšetkým na tvrdení, že preskúmaním
exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení
daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučný súd preskúmaval
exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že
exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného
titulu.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného
konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno závery exekučného súdu ani závery
krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným
súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,
odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d) Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok v rozhodnom
znení na inom mieste ako v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene neupravoval povinnosť alebo
právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, sťažovateľka
zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na
základe ktorého bolo toto poverenie vydané.
Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé
ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda
v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom
zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už
začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne
zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení],
alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak
v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne
zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú
exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento
zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa
exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3
Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im
exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).
Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku v rozhodnom znení).
Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával
o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom
hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa
názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska
príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako
to namieta sťažovateľka.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu
nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými
ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila
sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne
znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla
povinnému, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne
prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho
majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010