Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 489/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., vo veci namietaného porušenia základných

práv zaručených v , 3 a 4, a Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. júla 2010

doručené podanie M. M., P.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základných práv zaručených v , 3 a 4, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. 2 Co

177/09.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

základných práv zaručených v , 3 a 4, a

rozsudkom okresného súdu č. k. -80 z 23. mája 2006, ktorým tento konanie

sčasti zastavil a žalobu sčasti zamietol. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 19. marca 2008 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom č. k. -171 zo 17. júna 2009 konanie sčasti zastavil

a žalobu sčasti zamietol. Sťažovateľka 1. júla 2007 podala proti napadnutému rozsudku

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. apríla

2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka zastáva názor, že všeobecné súdy sa nevysporiadali so skutkovým

stavom, ich rozhodnutia boli nezrozumiteľné, nepresvedčivé a nejasné.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

napravil chyby v označených rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu a priznal jej

primerané zadosťučinenie v sume 28 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, 3 a 4,

a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -80 z 23. mája 2006 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2008

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Rozsudok okresného súdu č. k. -80 z 23. mája 2006 bol vyhlásený

23. mája 2006 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2008, ktorým bol

zrušený rozsudok okresného súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, bolo vyhlásené

19. marca 2008.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú

oneskorene podľa .

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, 3 a 4,

a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -171 zo 17. júna 2009

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2010

2.1 Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti namietaného

porušenia základných práv zaručených v , 3 a 4 a postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-171 zo 17. júna 2009 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,

ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu, ktorý vo veci rozhodol

rozsudkom č. k. -171 zo 17. júna 2009, proti ktorému sťažovateľka podala

odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 19. apríla 2010. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci

ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. a jeho

rozsudok zo 17. júna 2009.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti po

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

.

2.2 Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva zaručeného v postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -171 zo 17. júna 2009 je zjavne

neopodstatnená.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

V súlade so svojou judikatúrou (, , ,

, ) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie

bez zbytočných prieťahov zaručenému v len vtedy, ak bola sťažnosť na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo

alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. okresný

súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -171 zo 17. júna 2009. Sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená 23. júla 2010, teda až potom, ako okresný súd vo veci vyhlásil

rozsudok. Takže v čase podania sťažnosti už okresný súd nemohol ovplyvniť plynulosť

priebehu konania, a teda ani porušiť označené právo sťažovateľky, pretože vyhlásením

rozsudku vo veci samej okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené

úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky v konaní pred súdom prvého stupňa.

Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo

potrebné vec posudzovať so zreteľom na ako vec, v ktorej ústavná úloha

okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci

samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , ).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2.3 Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti namietaného porušenia základných

práv zaručených v , 3 a 4 a rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 19. apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-171 zo 17. júna 2009, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212

ods. 1, 2 spolu s konaním, ktoré jeho (vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( ods.. 2 ) a zistil, že odvolanie

žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec

správne právne posúdil a skutkové zistenia súdu prvého stupňa majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Podľa , návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Podľa vlastníctvo veci možno nadobudnúť

kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na

základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Podľa , len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znovu.

Podľa prvá veta , ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Ako vyplynulo z obsahu spisu, žalobkyňa sa vo vzťahu k žalovanému v tomto konaní

domáhala určenia, že jej otec, nebohý A. J., bol kú dňu svojej smrti podielovým

spoluvlastníkom v polovici k nehnuteľnostiam a to parcelám označeným KN č. 125, 126,

127, 128 a 129 nachádzajúcim sa v kat. úz. H., ktoré sú v súčasnosti zapísané na LV č. 25.

kat. úz. H. vo výlučnom vlastníctve žalovaného.

V predchádzajúcom období prebiehalo na Okresnom súde Bardejov konanie pod

sp. zn. 7 C 395/75 medzi právnymi predchodcami účastníkov s tým, že rozsudkom zo dňa

19. 7. 1977 bolo určené, že právny predchodca žalovaného je vlastníkom nehnuteľností

zapísaných v PK č. 7, mpč. 21, kat. úz. H. a to k tej časti, ktorá je totožná s parcelami

vedenými vo vtedajšej evidencii nehnuteľností pod č. 18/2, 20/1, 20/2 a to v rozsahu ½ k

celku. Ako vyplynulo zo správy Katastra Bardejov z 27. 6. 2006 ( č. l. 68 ), parcelám č. EN

18/2, 20/1 a 20/2 po prečíslovaní vykonanom technicko-hospodárskym mapovaním v obci

zodpovedajú v súčasnosti parcely KN 125, KN 126 a KN 128 kat. úz. H.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo

právoplatne rozhodnuté bola znovu prejednávaná. Podľa ide o rovnakú

(tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní p ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka toho istého predmetu konania a tých istých účastníkov.

Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol

uplatnený, teda o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých

skutkových okolností. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, ak majú tí istí

účastníci v rôznych konaniach rozdielne procesné postavenie a tých istých účastníkov sa

konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovi či už z dôvodu

singulárnej, alebo univerzálnej sukcesie účastníkov, ktorí sú resp. boli účastníkmi už

skončeného konania.

Ako už bolo uvádzané, nehnuteľnosti tvoriace predmet konania parcely KN 125, KN

126 a KN 128 boli vytvorené z pôvodnej pozemnoknižnej parcely mpč. 21 zapísanej v PK

č. 7 kat. úz. H. a ich pôvodnými spoluvlastníkmi v rozsahu po ½ boli A. J., právny

predchodca žalobkyne a J. J., právny predchodca žalovaného. K podielu ½ týchto

nehnuteľností patriacich právnemu predchodcovi žalobkyne A. J. prebiehalo v minulosti na

Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. . Rozsudkom Okresného súdu Bardejov, č.

k. -52 zo dňa 19. 7. 1977 bolo k tomuto podielu ½ určené vlastnícke právo zo

sporných nehnuteľností v prospech právneho predchodcu žalovaného J. J. Aj odvolací súd

sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom zmysle, že v konaní Okresného

súdu Bardejov, sp. zn. už bolo právoplatne rozhodnuté o určení vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, ktorým v súčasnosti zodpovedajú parcely KN 125, KN 126, KN

128 zapísané na LV č. 25 kat. úz. H. Je zrejmé, že aj v uvedenom konaní išlo o totožný

predmet konania – totožné nehnuteľnosti, o ktorých sa právoplatne rozhodlo, pričom aj

v danom prebiehajúcom konaní sa žalobkyňa vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam opiera

o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu ako v konaní sp. zn. 7 C

395/75 OS Bardejov, a to z existencie pôvodného podielového spoluvlastníctva predchodcov

účastníkov a uzatvorenej dohody o pokonávke z 11. 3. 1950. Je daná taktiež aj totožnosť

účastníkov, kde ako už bolo spomínané nie je významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych

konaniach rozdielne procesné postavenie a tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy,

ak v neskoršom konaní vystupujú ako právni nástupcovia účastníkov, ktorí boli účastníkmi

už skončeného konania. So zreteľom na tieto dôvody bol správny postup súdu prvého

stupňa, keď konanie v časti určenia vlastníckeho práva ku dni smrti A. J. vo vzťahu k

parcelám č. KN 125, KN 126 a KN 128 zapísaných na LV č. 25 kat úz. H. zastavil z dôvodu

prekážky právoplatne rozhodnutej veci.

Pokiaľ ide o nehnuteľnosti parcely KN č. 127 a KN 129 kat. úz. H. , tieto boli

vytvorené z pôvodnej mpč. parcely 121/22/a.b., a 23-27/b zapísanej pôvodne v PK č. 102

kat úz. H. Ako vyplynulo z obsahu výpisu z PK č. 102 kat. úz. H., pôvodná mpč. 121/22/a.b.,

23-27/b, bola stavebným pozemkom a jeho výlučným Vlastníkom bol právny predchodca

žalovaného J. J., kde vlastníctvo bolo nadobudnuté titulom kúpy zo dňa 22. 9. 1948. Podľa

identifikácie parciel č. 370/1972 v tejto pôvodnej pozemnoknižnej nehnuteľnosti

zodpovedali neskôr parcely En 21/1 a EN 21/2, ktorým po prečíslovaní po realizovanom

technicko-hospodárskom mapovaní parciel v obci zodpovedajú parcely KN 127 a KN 129

zapísané taktiež na LV č. 25 kat úz. H. ako výlučné vlastníctvo žalovaného. Tieto,

nehnuteľnosti boli predmetom notárskej zápisnice spísanej na bývalom Štátnom notárstve v

Bardejove dňa 19. 6. 1972, ktorou došlo k uzatvoreniu zaopatrovacej zmluvy, ktorou J. J.

spolu s manželkou A. J., rod. U. previedli tieto nehnuteľnosti do vlastníctva synovi J. J. a

jeho manželke H. J., rod. P. a to za protihodnotu poskytnutia doživotnej opatery. Následne

J. J. spolu s manželkou H. J. rod. P. previedli tieto nehnuteľnosti darovacou zmluvou z

15. 12. 2000 do výlučného vlastníctva žalovaného.

Je preto správny záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní právneho predchodcu

žalobkyne k týmto nehnuteľnostiam – parcelám KN 127 a KN 129 kat. úz. H. Vlastníkom

týchto nehnuteľností bol v minulosti výlučne iba právny predchodca žalovaného a ak

žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na obsah dohody – pokonávky právnych predchodcov

účastníkov zo dňa 11. 3. 1950 táto sa týkala iba ornej pôdy, lesov a pasienkov, ktoré boli

vlastníctvom J. J. a M. J. ako rodičov týchto účastníkov. Ako už bolo uvádzané,

nehnuteľnosť zapísaná pôvodne v PK č. 102 kat. úz. H. bola stavebným pozemkom a aj

podľa obsahu dohody – pokonávky z 11. 3. 1950 pozemok, na ktorom zostával J. J., právny

predchodca žalovaného, mal ostať jeho výlučným vlastníctvom.

Za tejto situácie odvolací sud vo výroku o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa

pozemkov KN č. 129 a KN, 127, zapísaných na LV č. 29 kat. úz. H. potvrdil ako vecne

správny podľa “

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol

postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného súdu, jeho rozsudok

obsahuje výklad právnych noriem , ktorý nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom

a rozsudkom okresného súdu spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a rozsudok

okresného súdu považuje za zodpovedajúci zákonu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných

právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných

a použitých právnych noriem.

Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym

názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že

krajský súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnili s právnym názorom

sťažovateľky.

2.4 Podľa sťažovateľky postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. došlo k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2

.

Krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu

č. k. -171 zo 17. júna 2009 a vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 19. apríla 2010.

Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno iba na základe skutočností uvedených

v sťažnosti považovať označený postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle citovaného článku , preto bolo potrebné

sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (, , ).

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý

možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2

(napr. ). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe

ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (napr. ). Postup krajského súdu sa

v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle .

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu

v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať

ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v , preto

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky rozhodol

podľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010