Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)II. ÚS 433/2012
PDF · 188.61 KB
No categories available
II. ÚS 433/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2013 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
prerokoval prijatú sťažnosť D. D. a M. D., Ž., zastúpených advokátom JUDr. M. B.,
A., s. r. o., M., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.
7 Co 183/2009 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 183/2009 p o r u š i l
základné právo D. D. a M. D. vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. D. D. a M. D. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €
(slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Krajský súd v Žiline
p o v i n n ý vyplatiť na účet A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti D. D. a M. D. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 433/2012-15 z 11. októbra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. D.
a M. D., Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským
súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 183/2009. Zároveň bola odložená
vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 20. novembra
2012 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 29. októbra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti a z doplňujúceho podania z 11. septembra 2012 doručeného ústavnému
súdu osobne do podateľne 12. septembra 2012 vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 98/2005-349 zo 14. januára 2009 bolo určené, že
zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 21. decembra
2004 uzavretá medzi veriteľmi T. Š. (ďalej len „žalovaný 1“) a F. Č. (ďalej len
„žalovaný 2“) na jednej strane a dlžníkom P. S. ako žalobcom (ďalej len „žalobca“) je
neplatná a že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností. Ďalej bolo tiež určené, že
kúpna zmluva z 30. mája 2005 uzavretá medzi žalovaným 1 a žalovaným 2 ako
predávajúcimi a A. P. (ďalej len „žalovaná 3“) ako kupujúcou je neplatná. Napokon bolo
určené, že kúpna zmluva z 26. júna 2007 uzavretá medzi žalovanou 3 ako predávajúcou
a sťažovateľmi (žalovanými 4 a 5) ako kupujúcimi je neplatná. Na základe odvolania
sťažovateľov rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 bol
rozsudok okresného súdu potvrdený. Napokon rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 208/2010 z 30. júla 2012 bolo dovolanie
sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu zamietnuté.
Všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach zhodne konštatovali, že zmluva
o zabezpečovacom prevode práva uzavretá medzi žalovaným 1 a žalovaným 2 ako veriteľmi
a žalobcom ako dlžníkom, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam ležiacim v kat. území B., zapísaným na liste vlastníctva č. 511, je
absolútne neplatná. Žalovaný 1 a žalovaný 2 ako veritelia a žalobca ako dlžník uzavreli
21. decembra 2004 zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31. decembra 2007. V súvislosti s touto zmluvou bola uzavretá zmluva o pôžičke,
na základe ktorej žalovaný 1 a žalovaný 2 požičali žalobcovi spolu 569 000 Sk, pričom
žalobca sa zaviazal pôžičku vrátiť do 21. januára 2005. Tento záväzok bol zabezpečený
zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Ocenenie
sporných nehnuteľností vykonal znalec a dospel k sume 1 864 000 Sk. Zabezpečenie malo
zaniknúť, ak žalobca riadne a včas splní záväzok vrátiť poskytnutú pôžičku. Všeobecné
súdy považovali zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 21. decembra
2004 za absolútne neplatný právny úkon. Nesplnením záväzku dlžníka zabezpečovací
prevod spĺňa uhradzovaciu funkciu a z toho plynie povinnosť pre účastníkov zmluvy
upraviť v zmluve práva a povinnosti tak, aby nebolo pochýb o tom, akým spôsobom sa
majú účastníci z prevodu práva medzi sebou vysporiadať. V danej veci však absentuje také
dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným, vzniká mu právo
na plnohodnotné nakladanie s vecou, avšak nebolo zrejmé, že dlžníkovi po speňažení
majetku malo byť zaistené vydanie tzv. hyperochy. Absencia takéhoto dojednania spôsobila
absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Ak potom následne žalovaný 1 a žalovaný 2
previedli sporné nehnuteľnosti na žalovanú 3 a táto zasa ďalej na sťažovateľov, treba tieto
ďalšie prevody považovať za neplatné, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť žalovanej 3 ako
aj sťažovateľov.
Okresný súd skonštatoval, že vyslovením neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva z 21. decembra 2004 treba za neplatné považovať aj následné
prevody, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb na strane nadobúdateľov. Zároveň určil,
že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca. Krajský súd, ale ani najvyšší súd sa
odôvodnením správnosti výroku o určení vlastníckeho práva žalobcu vôbec nezaoberali
a dôvod, pre ktorý krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu a najvyšší súd zamietol
dovolanie proti rozsudku krajského súdu, takisto neuviedli. Takáto vada spôsobuje
nepreskúmateľnosť rozhodnutí a je v rozpore s právom sťažovateľov na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Je ďalej nanajvýš paradoxné konštatovanie okresného súdu, podľa
ktorého nezáležalo na dobromyseľnosti sťažovateľov žalovanej 3. Ak je Slovenská
republika právnym štátom a ak má byť pretavením čl. 1 ods. 1 ústavy do právneho poriadku
Slovenskej republiky aj znenie ustanovení § 1 ods. 1 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
potom nie je možné v právnom štáte skonštatovať, že dobromyseľný účastník právneho
vzťahu nepožíva žiadnu právnu ochranu, resp. že mu ju súd neposkytne. S ohľadom
na všetky okolnosti prípadu sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam dobromyseľne. Táto skutočnosť nebola žiadnym spôsobom spochybnená.
Ak má byť dobromyseľný nadobúdateľ práva osobou, ktorá požíva právnu ochranu, a ak má
byť rešpektované jeho právne postavenie v konkrétnej veci, tak v právnom štáte má súd
takémuto dobromyseľnému nadobúdateľovi práva poskytnúť právnu ochranu, ktorá by mala
spočívať v rešpektovaní v dobrej viere nadobudnutých práv, a, samozrejme, zároveň aj
v adekvátnom odškodnení žalobcu. V napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov to
však tak nie je. Predovšetkým nie je uvedené, akú právnu normu aplikovali pri určení
vlastníckeho práva v prospech žalobcu a následne nerešpektovali vlastnícke právo
sťažovateľov nadobudnuté v dobrej viere.
Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
17 C 98/2005, krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 183/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn.
5 Cdo 208/2010 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu zo 14. januára 2009, krajského
súdu z 20. januára 2010 a najvyššieho súdu z 31. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadujú tiež priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 280 000 € spoločne a nerozdielne od všeobecných súdov, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,50 €.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 527/2012 z 29. októbra 2012
doručeného ústavnému súdu 31. októbra 2012 vyplýva, že pripojené vyjadrenie predsedu
senátu (a zároveň sudcu spravodajcu) je možné považovať aj za vyjadrenie krajského súdu.
Podľa jeho názoru v ustanovení § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú upravené spôsoby
nadobúdania vlastníctva. Vyplýva z neho, že vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe
iných skutočností ustanovených zákonom. Z toho je zrejmé, že vlastníctvo sa nadobúda buď
originárne (pôvodne), alebo derivatívne (odvodene). Pri originárnom nadobudnutí sa
nadobúda vec do vlastníctva bez ohľadu na prípadné vlastnícke právo predchodcu. Ide
napríklad o vyvlastnenie, vydržanie, ale aj zhotovenie novej veci, prírastok či zmluvné
nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka tam, kde to zákon umožňuje. Pri odvodenom
nadobudnutí (zmluva, dedenie) sa nadobúdateľ stáva zásadne vlastníkom, len pokiaľ bol
jeho predchodca vlastníkom. Platí zásada, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než
sám mal. Ten, kto nadobudol vec od nevlastníka v dobrej viere, môže sa stať len jej
oprávneným držiteľom, ak nejde o prípad, keď právo pripúšťa nadobudnutie od nevlastníka.
V danom prípade sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy, ktorá
bola vyslovená za neplatnú. Preto im mohlo vzniknúť len právo oprávnenej držby, pričom
ani súčasná súdna prax nezastáva názor, že by dobromyseľnosť ako podmienka
nadobudnutia vlastníckeho práva v ponímaní sťažovateľov na základe neplatného právneho
úkonu znamenala priznanie ochrany vlastníckeho práva, alebo dokonca priznanie
(nadobudnutie) vlastníckeho práva spôsobom vymenovaným v ustanovení § 132
Občianskeho zákonníka. Preto sťažnosť nie je dôvodná.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 20. novembra 2012 doručenej
ústavnému súdu 27. novembra 2012 vyplýva, že na základe skutočností uvedených
v sťažnosti treba túto považovať za plne opodstatnenú s tým, že sťažovatelia i naďalej trvajú
na všetkých namietaných porušeniach práv.
Ústavný súd doručil sťažnosť spolu s jej doplnením a uznesenie č. k.
II. ÚS 433/2012-15 z 11. októbra 2012 žalobcovi, žalovanému 1, žalovanému 2
a žalovanej 3 s tým, aby sa aj oni mohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím
ústavného súdu môžu byť dotknutí vo svojich právach. Možnosť vyjadriť sa využil iba
žalobca.
Z vyjadrenia žalobcu z 30. decembra 2012 doručeného ústavnému súdu 24. januára
2013 (spísaného advokátom JUDr. L. P., Ž.) vyplýva, že sa domáha zamietnutia sťažnosti,
ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v sume 255,72 €. Sťažovatelia pozitívne vedeli, že
na okresnom súde sa vedie spor týkajúci sa predmetných nehnuteľností, pričom táto
skutočnosť bola uvedená aj na Správe katastra Ž. Sťažovatelia však napriek tomu vstúpili
so žalovanou 3 do zmluvného vzťahu. Konanie žalovaného 1, žalovaného 2, žalovanej 3
a sťažovateľov treba hodnotiť ako úmyselné a zámerné s cieľom rýchlo sa zbaviť
predmetných nehnuteľností viacerými prevodmi a získať takto nezákonne finančné
prostriedky. Všetci sa vystavili právnemu riziku, keď nerešpektovali prebiehajúci súdny
spor. Žalovanú 3 právny zástupca žalobcu vo svojej kancelárii osobne informoval o riziku
uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie. Sťažovatelia mali
vedomosť o poznámke prebiehajúceho súdneho konania v katastri nehnuteľností, hoci túto
žalovaná 3 v záujme prevodu nehnuteľností na sťažovateľov dala odstrániť. Sťažovateľov
navštívila žalobcova matka s tým, aby nešli do rizika uzavretia kúpnej zmluvy. Sťažovatelia
ju však vyhodili. Takáto bola preto ich „dobromyseľnosť“.
II.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 98/2005-349 zo 14. januára 2009 vyplýva, že
ním bola určená jednak neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
z 21. decembra 2004, ako aj kúpnych zmlúv z 30. septembra 2005 a 19. marca 2007.
Zároveň bolo tiež určené, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca. Podľa názoru
okresného súdu vzhľadom na vyslovenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva z 21. decembra 2004 sú neplatné aj nasledujúce prevody sporných
nehnuteľností, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb na strane nadobúdateľov, teda
žalovanej 3 a sťažovateľov. Preto bolo zároveň aj určené, že vlastníkom sporných
nehnuteľností je žalobca.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 98/2005-349 zo 14. januára 2009.
Zároveň bolo pripustené dovolanie proti rozsudku. V podanom odvolaní sťažovatelia okrem
iného namietali, že ak žalovaný 1 a žalovaný 2 následne previedli sporné nehnuteľnosti
na žalovanú 3 a táto zasa na sťažovateľov, pri uzatvorení kúpnej zmluvy boli títo
nadobúdatelia dobromyseľní a vychádzali z údajov zapísaných na liste vlastníctva č. 79.
Sporné nehnuteľnosti neboli ničím zaťažené a boli plne spôsobilé na prevod. Sťažovatelia
do sporných nehnuteľností aj investovali a podstatnou mierou ich zhodnotili. Z tohto
dôvodu sa zaťažili aj úverom. Podľa názoru krajského súdu okresný súd riadne zistil
skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu záveru o neplatnosti
zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a na ňu nadväzujúcich kúpnych
zmlúv, ktorými sporné nehnuteľnosti boli prevedené na žalovanú 3, resp. na sťažovateľov.
Krajský súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Otázkou zásadného právneho významu je posúdenie, či absencia takých podstatných
podmienok, ktoré ustanovenie § 553 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31. decembra 2007 neupravuje, ale ktoré majú význam pre posúdenie určitosti
a zrozumiteľnosti právneho úkonu (predmet záväzku, obsah záväzku a v danom prípade aj
spôsob speňaženia zaistenia predmetu prevodu), robí právny úkon neplatným podľa § 37
ods. 1, prípadne podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V danom prípade zo skutkových
okolností vyplýva, že medzi účastníkmi konania nebol určený spôsob, ktorým by sa mala
naplniť uhradzovacia funkcia zaisťovaného prevodu práva, resp. akým spôsobom sa má
vykonať speňaženie zaisteného prevodu práva a v akom rozsahu má právo dlžník
na vyplatenie rozdielu, keďže z výsledkov dokazovania vyplýva, že pre absenciu takéhoto
dojednania žalovaný 1 a žalovaný 2 k výplate rozdielu do súčasnej doby nepristúpili. Právne
posúdenie veci teda spočíva v nejednoznačnosti znenia ustanovenia § 553 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007 vo vzťahu k naplneniu
účelu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorým podľa názoru krajského súdu je aj
uhradzovacia funkcia, ak prevod vlastníckeho práva na veriteľov sa stane trvalým.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovatelia poukazujú na to, že vlastnícke právo nadobudli dobromyseľne, a preto
im mala byť poskytnutá ochrana ako dobromyseľným nadobúdateľom. Hoci túto skutočnosť
v podanom odvolaní namietali, krajský súd sa s touto ich argumentáciou vôbec nezaoberal
a nijako nevysporiadal, pretože sa zaoberal iba výrokmi o určení neplatnosti zmlúv, nie však
už zdôvodňovaním výroku o určení vlastníckeho práva žalobcu.
Krajský súd je presvedčený, že žalobca bol právom určený za vlastníka
nehnuteľností, pretože všetky zmluvy o prevode vlastníctva boli neplatné, a preto ani
žalovaný 2, ale následne ani žalovaná 3 nemohli nehnuteľnosti ďalej previesť, keďže
v skutočnosti sami vlastnícke právo nenadobudli.
Podľa názoru žalobcu sťažovatelia neboli pri uzatváraní zmluvy so žalovanou 3
dobromyseľní, pretože boli upozornení na to, že otázka vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam je predmetom prebiehajúceho (ešte neskončeného) súdneho konania. Tým
sa sami vedome vystavili riziku.
„Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko)
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovatelia sa v konaní pred
všeobecnými súdmi bránili okrem iného aj poukazom na ich dobromyseľnosť, teda na to, že
sporné nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere od osoby, ktorú považovali za vlastníčku.
Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. 17 C 98/2005-349 zo 14. januára 2009
uviedol, že podľa jeho názoru vzhľadom na vyslovenie neplatnosti zmluvy
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 21. decembra 2004 sú neplatné aj
nasledujúce prevody sporných nehnuteľností, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb
na strane nadobúdateľov, teda žalovanej 3 a sťažovateľov. Práve na tomto základe bolo
určené, že sporným vlastníkom je žalobca.
Sťažovatelia v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu poukázali inter alia
aj na to, že ak žalovaný 1 a žalovaný 2 následne previedli sporné nehnuteľnosti na
žalovanú 3 a táto zasa na sťažovateľov, pri uzatvorení kúpnej zmluvy boli títo nadobúdatelia
dobromyseľní a vychádzali z údajov zapísaných na liste vlastníctva č. 79. Sporné
nehnuteľnosti neboli ničím zaťažené a boli plne spôsobilé na prevod. Sťažovatelia
do sporných nehnuteľností aj investovali a podstatnou mierou ich zhodnotili, pričom sa
zaťažili aj úverom.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 možno zistiť,
že okresný súd riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnemu záveru
o neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a na ňu nadväzujúcich
kúpnych zmlúv, ktorými sporné nehnuteľnosti boli prevedené na žalovanú 3, resp.
na sťažovateľov.
Na základe dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že krajský súd sa námietkou
sťažovateľov poukazujúcich na to, že konali v dobrej viere, nijako nezaoberal, a preto sa
s ňou ani nevysporiadal. Skonštatoval totiž iba to, že tak zmluva o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva, ako aj následné kúpne zmluvy boli z dôvodov podrobne uvedených
v rozsudku (a následne odobrených najvyšším súdom v dovolacom konaní) neplatné. Nijako
sa však nevyjadril k vecnej správnosti či nesprávnosti toho výroku rozsudku okresného
súdu, ktorým bolo určené, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností, a to z pohľadu
sťažovateľmi uplatnenej námietky, že kúpnu zmluvu uzavreli v dobrej viere.
Možno zovšeobecniť, že nezaujatie žiadneho stanoviska k namietanej otázke, či
dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od niekoho, kto objektívne vlastníkom
nebol, zakladá nárok na ochranu takto nadobudnutého práva, a ak áno, v akej forme, resp.
rozsahu, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia.
Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že krajský súd v konaní
vedenom ústavným súdom prostredníctvom predsedu senátu, resp. sudcu spravodajcu
doplnil chýbajúcu argumentáciu. Takýmto spôsobom nie je možné nedostatok odôvodnenia
rozsudku krajského súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo procesnoprávne vymedzeného
kontradiktórneho rámca odvolacieho konania a okrem toho ide o názor iba jedného člena
odvolacieho senátu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva
vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku
nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k.
7 Co 183/2009-396 z 20. januára 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Bude
sa teda musieť vysporiadať s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej kúpnu zmluvu uzavreli
v dobrej viere. Bude tiež potrebné zaoberať sa tvrdením žalobcu, ktorý dobromyseľnosť
konania sťažovateľov spochybňuje.
Hoci sťažovatelia požadovali priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom
vo výške 323,50 €, ústavný súd im priznal sumu 269,58 €, a to za 2 úkony právnych služieb
v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €, ako aj 2 režijné
paušály po 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľov na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 280 000 € (spoločne a nerozdielne od okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu), keďže došlo jednak k vysloveniu porušenia označených
práv sťažovateľov, k zrušeniu rozsudku krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie,
čo v plnej miere napravilo vzniknutý protiústavný stav. Priznanie finančného
zadosťučinenia prichádza totiž spravidla do úvahy vtedy, ak už uvedenými krokmi
ústavného súdu nedôjde k plnej náprave porušených základných práv (bod 4 výroku
nálezu).
Vychádzajúc z ustanovenia § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie
spočívajúce v odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396
z 20. januára 2010 vydané uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 433/2012-15 z 11. októbra
2012 zanikne dňom právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2013