Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 433/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2013 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

prerokoval prijatú sťažnosť D. D. a M. D., Ž., zastúpených advokátom JUDr. M. B.,

A., s. r. o., M., vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo D. D. a M. D. vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1

a .

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -396 z 20. januára 2010

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. D. D. a M. D. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €

(slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Krajský súd v Žiline

p o v i n n ý vyplatiť na účet A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti D. D. a M. D. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-15 z 11. októbra 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. D.

a M. D., Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v konaní vedenom Krajským

súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Zároveň bola odložená

vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. -396 z 20. januára 2010.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 20. novembra

2012 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 29. októbra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z doplňujúceho podania z 11. septembra 2012 doručeného ústavnému

súdu osobne do podateľne 12. septembra 2012 vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -349 zo 14. januára 2009 bolo určené, že

zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z 21. decembra

2004 uzavretá medzi veriteľmi T. Š. (ďalej len „žalovaný 1“) a F. Č. (ďalej len

„žalovaný 2“) na jednej strane a dlžníkom P. S. ako žalobcom (ďalej len „žalobca“) je

neplatná a že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností. Ďalej bolo tiež určené, že

kúpna zmluva z 30. mája 2005 uzavretá medzi žalovaným 1 a žalovaným 2 ako

predávajúcimi a A. P. (ďalej len „žalovaná 3“) ako kupujúcou je neplatná. Napokon bolo

určené, že kúpna zmluva z 26. júna 2007 uzavretá medzi žalovanou 3 ako predávajúcou

a sťažovateľmi (žalovanými 4 a 5) ako kupujúcimi je neplatná. Na základe odvolania

sťažovateľov rozsudkom krajského súdu č. k. -396 z 20. januára 2010 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený. Napokon rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2012 bolo dovolanie

sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu zamietnuté.

Všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach zhodne konštatovali, že zmluva

o zabezpečovacom prevode práva uzavretá medzi žalovaným 1 a žalovaným 2 ako veriteľmi

a žalobcom ako dlžníkom, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam ležiacim v kat. území B., zapísaným na liste vlastníctva č. 511, je

absolútne neplatná. Žalovaný 1 a žalovaný 2 ako veritelia a žalobca ako dlžník uzavreli

21. decembra 2004 zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam podľa v znení účinnom

do 31. decembra 2007. V súvislosti s touto zmluvou bola uzavretá zmluva o pôžičke,

na základe ktorej žalovaný 1 a žalovaný 2 požičali žalobcovi spolu 569 000 Sk, pričom

žalobca sa zaviazal pôžičku vrátiť do 21. januára 2005. Tento záväzok bol zabezpečený

zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Ocenenie

sporných nehnuteľností vykonal znalec a dospel k sume 1 864 000 Sk. Zabezpečenie malo

zaniknúť, ak žalobca riadne a včas splní záväzok vrátiť poskytnutú pôžičku. Všeobecné

súdy považovali zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 21. decembra

2004 za absolútne neplatný právny úkon. Nesplnením záväzku dlžníka zabezpečovací

prevod spĺňa uhradzovaciu funkciu a z toho plynie povinnosť pre účastníkov zmluvy

upraviť v zmluve práva a povinnosti tak, aby nebolo pochýb o tom, akým spôsobom sa

majú účastníci z prevodu práva medzi sebou vysporiadať. V danej veci však absentuje také

dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným, vzniká mu právo

na plnohodnotné nakladanie s vecou, avšak nebolo zrejmé, že dlžníkovi po speňažení

majetku malo byť zaistené vydanie tzv. hyperochy. Absencia takéhoto dojednania spôsobila

absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Ak potom následne žalovaný 1 a žalovaný 2

previedli sporné nehnuteľnosti na žalovanú 3 a táto zasa ďalej na sťažovateľov, treba tieto

ďalšie prevody považovať za neplatné, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť žalovanej 3 ako

aj sťažovateľov.

Okresný súd skonštatoval, že vyslovením neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom

prevode vlastníckeho práva z 21. decembra 2004 treba za neplatné považovať aj následné

prevody, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb na strane nadobúdateľov. Zároveň určil,

že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca. Krajský súd, ale ani najvyšší súd sa

odôvodnením správnosti výroku o určení vlastníckeho práva žalobcu vôbec nezaoberali

a dôvod, pre ktorý krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu a najvyšší súd zamietol

dovolanie proti rozsudku krajského súdu, takisto neuviedli. Takáto vada spôsobuje

nepreskúmateľnosť rozhodnutí a je v rozpore s právom sťažovateľov na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Je ďalej nanajvýš paradoxné konštatovanie okresného súdu, podľa

ktorého nezáležalo na dobromyseľnosti sťažovateľov žalovanej 3. Ak je Slovenská

republika právnym štátom a ak má byť pretavením do právneho poriadku

Slovenskej republiky aj znenie ustanovení a ,

potom nie je možné v právnom štáte skonštatovať, že dobromyseľný účastník právneho

vzťahu nepožíva žiadnu právnu ochranu, resp. že mu ju súd neposkytne. S ohľadom

na všetky okolnosti prípadu sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam dobromyseľne. Táto skutočnosť nebola žiadnym spôsobom spochybnená.

Ak má byť dobromyseľný nadobúdateľ práva osobou, ktorá požíva právnu ochranu, a ak má

byť rešpektované jeho právne postavenie v konkrétnej veci, tak v právnom štáte má súd

takémuto dobromyseľnému nadobúdateľovi práva poskytnúť právnu ochranu, ktorá by mala

spočívať v rešpektovaní v dobrej viere nadobudnutých práv, a, samozrejme, zároveň aj

v adekvátnom odškodnení žalobcu. V napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov to

však tak nie je. Predovšetkým nie je uvedené, akú právnu normu aplikovali pri určení

vlastníckeho práva v prospech žalobcu a následne nerešpektovali vlastnícke právo

sťažovateľov nadobudnuté v dobrej viere.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

, krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby boli rozsudky okresného súdu zo 14. januára 2009, krajského

súdu z 20. januára 2010 a najvyššieho súdu z 31. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadujú tiež priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 280 000 € spoločne a nerozdielne od všeobecných súdov, ako aj

náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,50 €.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 527/2012 z 29. októbra 2012

doručeného ústavnému súdu 31. októbra 2012 vyplýva, že pripojené vyjadrenie predsedu

senátu (a zároveň sudcu spravodajcu) je možné považovať aj za vyjadrenie krajského súdu.

Podľa jeho názoru v ustanovení sú upravené spôsoby

nadobúdania vlastníctva. Vyplýva z neho, že vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,

darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe

iných skutočností ustanovených zákonom. Z toho je zrejmé, že vlastníctvo sa nadobúda buď

originárne (pôvodne), alebo derivatívne (odvodene). Pri originárnom nadobudnutí sa

nadobúda vec do vlastníctva bez ohľadu na prípadné vlastnícke právo predchodcu. Ide

napríklad o vyvlastnenie, vydržanie, ale aj zhotovenie novej veci, prírastok či zmluvné

nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka tam, kde to zákon umožňuje. Pri odvodenom

nadobudnutí (zmluva, dedenie) sa nadobúdateľ stáva zásadne vlastníkom, len pokiaľ bol

jeho predchodca vlastníkom. Platí zásada, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než

sám mal. Ten, kto nadobudol vec od nevlastníka v dobrej viere, môže sa stať len jej

oprávneným držiteľom, ak nejde o prípad, keď právo pripúšťa nadobudnutie od nevlastníka.

V danom prípade sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy, ktorá

bola vyslovená za neplatnú. Preto im mohlo vzniknúť len právo oprávnenej držby, pričom

ani súčasná súdna prax nezastáva názor, že by dobromyseľnosť ako podmienka

nadobudnutia vlastníckeho práva v ponímaní sťažovateľov na základe neplatného právneho

úkonu znamenala priznanie ochrany vlastníckeho práva, alebo dokonca priznanie

(nadobudnutie) vlastníckeho práva spôsobom vymenovaným v ustanovení § 132

. Preto sťažnosť nie je dôvodná.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 20. novembra 2012 doručenej

ústavnému súdu 27. novembra 2012 vyplýva, že na základe skutočností uvedených

v sťažnosti treba túto považovať za plne opodstatnenú s tým, že sťažovatelia i naďalej trvajú

na všetkých namietaných porušeniach práv.

Ústavný súd doručil sťažnosť spolu s jej doplnením a uznesenie č. k.

-15 z 11. októbra 2012 žalobcovi, žalovanému 1, žalovanému 2

a žalovanej 3 s tým, aby sa aj oni mohli vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím

ústavného súdu môžu byť dotknutí vo svojich právach. Možnosť vyjadriť sa využil iba

žalobca.

Z vyjadrenia žalobcu z 30. decembra 2012 doručeného ústavnému súdu 24. januára

2013 (spísaného advokátom JUDr. L. P., Ž.) vyplýva, že sa domáha zamietnutia sťažnosti,

ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v sume 255,72 €. Sťažovatelia pozitívne vedeli, že

na okresnom súde sa vedie spor týkajúci sa predmetných nehnuteľností, pričom táto

skutočnosť bola uvedená aj na Správe katastra Ž. Sťažovatelia však napriek tomu vstúpili

so žalovanou 3 do zmluvného vzťahu. Konanie žalovaného 1, žalovaného 2, žalovanej 3

a sťažovateľov treba hodnotiť ako úmyselné a zámerné s cieľom rýchlo sa zbaviť

predmetných nehnuteľností viacerými prevodmi a získať takto nezákonne finančné

prostriedky. Všetci sa vystavili právnemu riziku, keď nerešpektovali prebiehajúci súdny

spor. Žalovanú 3 právny zástupca žalobcu vo svojej kancelárii osobne informoval o riziku

uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie. Sťažovatelia mali

vedomosť o poznámke prebiehajúceho súdneho konania v katastri nehnuteľností, hoci túto

žalovaná 3 v záujme prevodu nehnuteľností na sťažovateľov dala odstrániť. Sťažovateľov

navštívila žalobcova matka s tým, aby nešli do rizika uzavretia kúpnej zmluvy. Sťažovatelia

ju však vyhodili. Takáto bola preto ich „dobromyseľnosť“.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -349 zo 14. januára 2009 vyplýva, že

ním bola určená jednak neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

z 21. decembra 2004, ako aj kúpnych zmlúv z 30. septembra 2005 a 19. marca 2007.

Zároveň bolo tiež určené, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca. Podľa názoru

okresného súdu vzhľadom na vyslovenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva z 21. decembra 2004 sú neplatné aj nasledujúce prevody sporných

nehnuteľností, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb na strane nadobúdateľov, teda

žalovanej 3 a sťažovateľov. Preto bolo zároveň aj určené, že vlastníkom sporných

nehnuteľností je žalobca.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -396 z 20. januára 2010 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -349 zo 14. januára 2009.

Zároveň bolo pripustené dovolanie proti rozsudku. V podanom odvolaní sťažovatelia okrem

iného namietali, že ak žalovaný 1 a žalovaný 2 následne previedli sporné nehnuteľnosti

na žalovanú 3 a táto zasa na sťažovateľov, pri uzatvorení kúpnej zmluvy boli títo

nadobúdatelia dobromyseľní a vychádzali z údajov zapísaných na liste vlastníctva č. 79.

Sporné nehnuteľnosti neboli ničím zaťažené a boli plne spôsobilé na prevod. Sťažovatelia

do sporných nehnuteľností aj investovali a podstatnou mierou ich zhodnotili. Z tohto

dôvodu sa zaťažili aj úverom. Podľa názoru krajského súdu okresný súd riadne zistil

skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu záveru o neplatnosti

zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a na ňu nadväzujúcich kúpnych

zmlúv, ktorými sporné nehnuteľnosti boli prevedené na žalovanú 3, resp. na sťažovateľov.

Krajský súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Otázkou zásadného právneho významu je posúdenie, či absencia takých podstatných

podmienok, ktoré ustanovenie a v znení účinnom

do 31. decembra 2007 neupravuje, ale ktoré majú význam pre posúdenie určitosti

a zrozumiteľnosti právneho úkonu (predmet záväzku, obsah záväzku a v danom prípade aj

spôsob speňaženia zaistenia predmetu prevodu), robí právny úkon neplatným podľa § 37

ods. 1, prípadne podľa . V danom prípade zo skutkových

okolností vyplýva, že medzi účastníkmi konania nebol určený spôsob, ktorým by sa mala

naplniť uhradzovacia funkcia zaisťovaného prevodu práva, resp. akým spôsobom sa má

vykonať speňaženie zaisteného prevodu práva a v akom rozsahu má právo dlžník

na vyplatenie rozdielu, keďže z výsledkov dokazovania vyplýva, že pre absenciu takéhoto

dojednania žalovaný 1 a žalovaný 2 k výplate rozdielu do súčasnej doby nepristúpili. Právne

posúdenie veci teda spočíva v nejednoznačnosti znenia ustanovenia § 553 ods. 1 a 2

v znení účinnom do 31. decembra 2007 vo vzťahu k naplneniu

účelu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorým podľa názoru krajského súdu je aj

uhradzovacia funkcia, ak prevod vlastníckeho práva na veriteľov sa stane trvalým.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovatelia poukazujú na to, že vlastnícke právo nadobudli dobromyseľne, a preto

im mala byť poskytnutá ochrana ako dobromyseľným nadobúdateľom. Hoci túto skutočnosť

v podanom odvolaní namietali, krajský súd sa s touto ich argumentáciou vôbec nezaoberal

a nijako nevysporiadal, pretože sa zaoberal iba výrokmi o určení neplatnosti zmlúv, nie však

už zdôvodňovaním výroku o určení vlastníckeho práva žalobcu.

Krajský súd je presvedčený, že žalobca bol právom určený za vlastníka

nehnuteľností, pretože všetky zmluvy o prevode vlastníctva boli neplatné, a preto ani

žalovaný 2, ale následne ani žalovaná 3 nemohli nehnuteľnosti ďalej previesť, keďže

v skutočnosti sami vlastnícke právo nenadobudli.

Podľa názoru žalobcu sťažovatelia neboli pri uzatváraní zmluvy so žalovanou 3

dobromyseľní, pretože boli upozornení na to, že otázka vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam je predmetom prebiehajúceho (ešte neskončeného) súdneho konania. Tým

sa sami vedome vystavili riziku.

„Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko)

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovatelia sa v konaní pred

všeobecnými súdmi bránili okrem iného aj poukazom na ich dobromyseľnosť, teda na to, že

sporné nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere od osoby, ktorú považovali za vlastníčku.

Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. -349 zo 14. januára 2009

uviedol, že podľa jeho názoru vzhľadom na vyslovenie neplatnosti zmluvy

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 21. decembra 2004 sú neplatné aj

nasledujúce prevody sporných nehnuteľností, a to bez ohľadu na dobromyseľnosť osôb

na strane nadobúdateľov, teda žalovanej 3 a sťažovateľov. Práve na tomto základe bolo

určené, že sporným vlastníkom je žalobca.

Sťažovatelia v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu poukázali inter alia

aj na to, že ak žalovaný 1 a žalovaný 2 následne previedli sporné nehnuteľnosti na

žalovanú 3 a táto zasa na sťažovateľov, pri uzatvorení kúpnej zmluvy boli títo nadobúdatelia

dobromyseľní a vychádzali z údajov zapísaných na liste vlastníctva č. 79. Sporné

nehnuteľnosti neboli ničím zaťažené a boli plne spôsobilé na prevod. Sťažovatelia

do sporných nehnuteľností aj investovali a podstatnou mierou ich zhodnotili, pričom sa

zaťažili aj úverom.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -396 z 20. januára 2010 možno zistiť,

že okresný súd riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnemu záveru

o neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a na ňu nadväzujúcich

kúpnych zmlúv, ktorými sporné nehnuteľnosti boli prevedené na žalovanú 3, resp.

na sťažovateľov.

Na základe dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že krajský súd sa námietkou

sťažovateľov poukazujúcich na to, že konali v dobrej viere, nijako nezaoberal, a preto sa

s ňou ani nevysporiadal. Skonštatoval totiž iba to, že tak zmluva o zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva, ako aj následné kúpne zmluvy boli z dôvodov podrobne uvedených

v rozsudku (a následne odobrených najvyšším súdom v dovolacom konaní) neplatné. Nijako

sa však nevyjadril k vecnej správnosti či nesprávnosti toho výroku rozsudku okresného

súdu, ktorým bolo určené, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností, a to z pohľadu

sťažovateľmi uplatnenej námietky, že kúpnu zmluvu uzavreli v dobrej viere.

Možno zovšeobecniť, že nezaujatie žiadneho stanoviska k namietanej otázke, či

dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od niekoho, kto objektívne vlastníkom

nebol, zakladá nárok na ochranu takto nadobudnutého práva, a ak áno, v akej forme, resp.

rozsahu, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia.

Na uvedenom zásadnom závere nič nemení skutočnosť, že krajský súd v konaní

vedenom ústavným súdom prostredníctvom predsedu senátu, resp. sudcu spravodajcu

doplnil chýbajúcu argumentáciu. Takýmto spôsobom nie je možné nedostatok odôvodnenia

rozsudku krajského súdu zhojiť, pretože k nemu došlo mimo procesnoprávne vymedzeného

kontradiktórneho rámca odvolacieho konania a okrem toho ide o názor iba jedného člena

odvolacieho senátu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva

vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa a (bod 1 výroku

nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k.

-396 z 20. januára 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Bude

sa teda musieť vysporiadať s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej kúpnu zmluvu uzavreli

v dobrej viere. Bude tiež potrebné zaoberať sa tvrdením žalobcu, ktorý dobromyseľnosť

konania sťažovateľov spochybňuje.

Hoci sťažovatelia požadovali priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

vo výške 323,50 €, ústavný súd im priznal sumu 269,58 €, a to za 2 úkony právnych služieb

v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 127,16 €, ako aj 2 režijné

paušály po 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľov na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 280 000 € (spoločne a nerozdielne od okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu), keďže došlo jednak k vysloveniu porušenia označených

práv sťažovateľov, k zrušeniu rozsudku krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie,

čo v plnej miere napravilo vzniknutý protiústavný stav. Priznanie finančného

zadosťučinenia prichádza totiž spravidla do úvahy vtedy, ak už uvedenými krokmi

ústavného súdu nedôjde k plnej náprave porušených základných práv (bod 4 výroku

nálezu).

Vychádzajúc z ustanovenia dočasné opatrenie

spočívajúce v odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu č. k. -396

z 20. januára 2010 vydané uznesením ústavného súdu č. k. -15 z 11. októbra

2012 zanikne dňom právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013