Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 455/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej A.

s. r. o., K., v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 , základného práva na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupmi a uzneseniami Okresného súdu Prešov sp. zn. z 22. júna 2011,

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. decembra 2011 a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013

doručená sťažnosť (doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 18. júna 2013

a 4. septembra 2013) obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ a v citáciách

aj „sťažovateľ“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa

, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a

uzneseniami Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22.

júna 2011, Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21.

decembra 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. februára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu K.

Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď

„bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie)

exekučné konanie zamietol“.

Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy

nedisponovali rozhodcovským spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali

dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, a rozhodli bez

nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom,

pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu

Českej republiky, Európskeho súdneho dvora a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia

(napr. , , zo 7. novembra 2012

a ), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal

na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv. Prípad sťažovateľky je z pohľadu

zásad dokazovania v princípe analogický aj s prípadom sp. zn. .

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“

a označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri

vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutých uznesení žiadnym spôsobom nezdôvodnil

odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú oprávnený poukázal v podanom dovolaní,

a sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa s konkrétnymi právnymi

a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom zistenia nekalej povahy

konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie“.

Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesné správne a nevykonali

riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel 122 a nasl.

), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom.

Namiesto tohto procesné správneho postupu súdy vykonali dokazovanie bez účasti

účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym

úradníkom, t. j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať

jedine na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník. Okolnosť, že

takto Okresný súd Prešov konal, znamená porušenie práva sťažovateľa na zákonného

sudcu. Porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa je teda

dôsledkom porušenia ostatných namietaných základných práv sťažovateľa.“.

V závere sťažovateľka uvádza, že „Exekučné súdy nepostupovali procesne správne

a nevykonali riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel

( a nasl. ), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní“ .

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva zaručené v a a 2 a v listiny

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal

úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa

a a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru označenými postupmi a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe

právoplatného rozhodcovského rozsudku, v ktorej vystupovala ako oprávnená osoba.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez

nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 22. júna 2011

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 21. decembra 2011

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti

uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53

a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť

dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní)

a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr.

, ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 35,85 € s prísl. na základe exekučného

titulu – rozhodcovského rozsudku, ktoré vydal Arbitrážny súd K., pričom okresný súd

obsadený vyšším súdnym úradníkom vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhov

na začatie exekúcií o poistné zmluvy. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny

sťažovateľku.

Po doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor

tieto predložil okresnému súdu, ktorý uznesením z 22. júna 2011 č. k. -21

žiadosť súdnej exekútorky JUDr. E. B. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou

podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom

bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia strany zmluvnej strany a

rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na

vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie na krajskom súde,

v ktorom o. i. namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné, a svoje odvolacie dôvody

oprela o ustanovenia , d) až f) (ďalej

len „OSP“).

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia na s. 5 a s. 6 okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnená s povinným uzavreli poistnú zmluvu, pričom

povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako

spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej

činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je preto

spotrebiteľskou zmluvou.

Namietané nesprávne právne posúdenie oprávneným nebolo opodstatnené. Súd

prvého stupňa bol oprávnený pri exekučnom titule, ktorým je rozhodcovský rozsudok,

preskúmavať materiálnu i formálnu právoplatnosť rozhodnutia. V prípade, že zistí, že

rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je právom nedovolené, v rozpore so

zákonom alebo dobrými mravmi, je oprávnený ex offo exekučné konanie zastaviť (§ 45

ods. 1, 2 ZoRK). V danom prípade súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia zamietol

postupom podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre neplatne dojednanú

rozhodcovskú doložku vyplývajúcu zo Všeobecných poistných podmienok. Takýto postup

súdu nemal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že následne po

nadobudnutí právoplatnosti napadnutého rozhodnutia exekučný súd exekúciu zastaví

postupom podľa ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.

Uplatnené námietky týkajúce sa právoplatne rozhodnutej veci neboli opodstatnené.

Oprávnenie preskúmavať materiálnu a formálnu právoplatnosť exekučného titulu vyplýva

exekučnému súdu z osobitného právneho predpisu, t. j. zákona o rozhodcovskom konaní.

Navyše odvolací súd poukazuje na to, že pri posudzovaní obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší ( ),

na čo súd prvého stupňa taktiež správne poukázal. Oprávnený v konaní nepreukázal, že by

si povinná osobitne vyjednala rozhodcovské konanie. Inštitút individuálne dohodnutej

podmienky je potrebné vykladať v súlade s cieľom smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorej

sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred

a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne

formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 smernice). Aj na túto skutočnosť súd

správne poukázal. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve bolo preto správne...

Oprávnený ďalej namietal, že exekučný súd nemôže vyhodnocovať zmluvné

podmienky, preto podľa jeho názoru došlo k porušeniu ústavných práv.

K tejto odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora

týkajúcu sa povinnosti exekučného súdu prihliadať na neprijateľné podmienky

v spotrebiteľských zmluvách (A., O., M. a iné). Proces pred rozhodcom je procesom

súkromnoprávnym a nie je dôvod neaplikovať princípy súkromného práva, ak zákon o

rozhodcovskom konaní priamo ukladá súdu zastaviť exekučné konanie pre rozpor

vymáhaného plnenia s dobrými mravmi (pórov. , ).

Podľa ust. § 33 ods. 2 ZoRK, rozhodcovský súd vydá rozhodcovský rozsudok,

a) ak rozhoduje o veci samej,

b) na základe zmieru uzavretého účastníkmi rozhodcovského konania.

(2) Rozhodcovský súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo

vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas rozhodcovského konania; nesmie však

prekročiť medze uplatnených návrhov. Nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho

obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné.

Aj rozhodcovský súd je povinný rozhodnúť o návrhu v súlade so zásadou poctivého

obchodno-právneho styku a dobrých mravov (§ 31 ods. 3 ZoRK).

Ďalšie uplatnené námietky týkajúce sa zachovania zásady rovnováhy procesných

práv a povinností v rozhodcovskom konaní, ako aj možnosti vyjadrenia sa k žalobe, podania

návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku neboli opodstatnené z dôvodu, že

v exekučnom konaní súd nevykonáva dokazovania na základe osobitného právneho

predpisu. V prípade rozhodcovského rozsudku posudzuje len to, či priznané plnenie nie je

v rozpore so zákonom, nezaväzuje na plnenie nedovolené alebo v rozpore so dobrými

mravmi. Ide o osobitné oprávnenie exekučného súdu vyplývajúce mu z osobitného právneho

predpisu...“.

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie

a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv (poukázala na nález ústavného súdu

sp. zn. ), krajský súd uviedol, že „predmetné rozhodnutie ústavného súdu

vychádzalo z iných okolností. Oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom

konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne

nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom

exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov, nebola oprávnenému

odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Ústavný súd uvádza, že na nenariadenie pojednávania použil krajský súd zákonný

dôvod a vzhľadom na charakter prerokúvanej veci (čo je v stávke, pretože ide o malichernú

vec) nepovažoval jeho nariadenie za dôvodné. Hoci využitie zákonného dôvodu

na nenariadenie pojednávania súdom nemôže byť samo osebe považované za porušenie

základného práva účastníka konania (obdobne ), môže byť napadnuté

opravným prostriedkom na súde vyššieho stupňa (k čomu v danom prípade aj došlo).

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že „... judikatúra Súdneho dvora Európskej únie

vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou

a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa.“

(). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim

právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského

súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2013

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné. Okrem toho zamietol aj jej návrh

na prerušenie konania z 2. augusta 2012, ktorý odôvodnila tým, že ústavný súd 3. júla 2012

pod sp. zn. v obdobnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

dovolanie odmietol ako neprípustné a zamietol jej návrh na prerušenie konania, a nezistil

pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. Podľa názoru ústavného súdu koncipované uznesenie najvyššieho súdu a jeho

odôvodnenie na s. 4 až s. 9 je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma

stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne,

a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok

porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry

ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

Argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť

opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo

odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [ ], že súdy

zaťažili konanie tzv. inou vadou [ ], že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom [ ].

Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva

a rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorá sa zaoberá jeho

viacerými aspektmi. Na podporu svojho tvrdenia, že v súdnych konaniach, v ktorých

dochádza k skúmaniu súdnej či arbitrážnej doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd

povinný nariadiť aj pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora.

Tu treba uviesť, že ústavný súd nálezom sp. zn. z 10. júla 2013

rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto

skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na s. 5 svojho odôvodnenia

nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše

v konaní vedenom pod sp. zn. a pod sp. zn. boli

sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito

dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje.

Okrem toho ústavný súd sa stotožnil aj s názorom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o návrhu sťažovateľky na prerušenie dovolacieho konania, že „samo podanie ústavnej

sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie Ústavným súdom... na ďalšie konanie

nie je dôvodom, so zreteľom na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti

porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2012 sp. zn.

)“.

4. Čo sa týka námietky sťažovateľky, podľa ktorej v konaní vedenom najvyšším

súdom pod sp. zn. došlo k porušeniu jej základného práva na zákonného

sudcu podľa , ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je

neprípustná (obdobne čiastočné odmietnutie sťažnosti sťažovateľky sp. zn.

z 8. novembra 2012).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka síce podala proti uzneseniu krajského súdu

dovolanie, avšak námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu

konal a rozhodoval vyšší súdny úradník, neuplatnila. Formálne využila účinný právny

prostriedok poskytnutý zákonom, avšak z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobila, lebo

uvedenú námietku v dovolaní neuplatnila.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by k nesplneniu

podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného

súdu v zmysle .

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013