Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 54/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. B.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.

zn. z 28. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 24. mája

2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobným návrhom doručeným

na Okresný súd Martin (ďalej len „okresný súd“) 10. júna 2000 sa sťažovateľka domáhala

okrem iného aj určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich

sa v katastrálnom území M., zapísaných na liste vlastníctva č. ... ako obytný dom vedený

pod súpisným č. ..., postavený na ..., M., na parcele číslo ..., ktorý pozostáva z 36 bytových

jednotiek.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. júna 2005 žalobný návrh

sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka podala proti zamietavému rozsudku súdu prvého

stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 8. marca 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

4. Po opätovnom prerokovaní veci okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 16. októbra 2008 žalobný návrh rovnako v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto

rozsudku podala sťažovateľka ďalšie odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením

sp. zn. zo 4. augusta 2009 rozsudok okresného súdu opätovne zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie.

5. Po druhom zrušujúcom uznesení krajského súdu okresný súd vec prerokoval

a ďalším (v poradí tretím) meritórnym rozsudkom sp. zn. z 11. februára 2010

žalobný návrh sťažovateľky opätovne zamietol. Sťažovateľka podala odvolanie aj proti

tomuto rozsudku prvostupňového súdu. Krajský súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel

a napadnutým rozsudkom potvrdil v poradí tretí meritórny rozsudok okresného súdu.

6. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jej

označené základné práva tým, že „jeho rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného

súdu je nezákonné a v rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj s nesprávnym aplikovaním

jednotlivých hmotnoprávnych ustanovení“.

7. Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla celý rad argumentov, ktoré predniesla

(aj) v konaní pred súdmi nižšej inštancie a ktoré boli podľa jej názoru súdmi odmietnuté bez

ich logického odôvodnenia. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka preukazovala

nadobudnutie svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam (okrem iných

listinných dôkazov) predovšetkým hospodárskou zmluvou č. 25/1990, ktorá nadobudla

účinnosť 30. júna 1990 (ďalej len „hospodárska zmluva“), v spojitosti s rozhodnutím

ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky č. 54/1990 z 20. júna 1990 (ďalej len

„rozhodnutie ministra“), ktorých obsah bol podľa názoru sťažovateľky interpretovaný

konajúcimi súdmi v rozpore s hmotným právom. Sťažovateľka z ústavnoprávneho hľadiska

v sťažnosti namietala:

«Podľa nášho názoru oba súdy nepochopili prejednávanú problematiku, a to najmä

vo vzťahu k otázke vlastníctva. Náležité pochopenie tejto problematiky bolo podstatou,

ktorá by vytvorila základ pre spravodlivé a zákonné vyriešenie tohto sporu. Analytická

definícia vymedzuje vlastnícke právo tak, že je to právo ovládať vec, to znamená, že vlastník

vec drží - ius possidendi, vec užíva - ius utendi, vec užíva, požíva - ius utendi, ius fruendi a

oprávňuje ho s vecou nakladať - ius disponendi a to svojou mocou. Toto je nakoniec

uvedené aj v ust. §-u 123 .

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, tento bez opory v zákone a bez

akejkoľvek citácie na hmotné právo sa dopracoval „k akémusi“ právnemu názoru, „že

úmyslom zakladateľa nebolo prevedenie vlastníctva k tomuto majetku na našu akciovú

spoločnosť, ale prevedenie dispozičného práva, aby existoval právny podklad pre následné

uskutočňovanie dispozičných úkonov navrhovateľa s týmto majetkom."

Takýto právny názor je „nóvum“ v našom právnom poriadku a neudržateľnosť

takéhoto stanoviska je daná aj tým, že okresný súd v konečnom dôsledku ani nenašiel oporu

v hmotnom práve a neodkázal, ktoré ustanovenie v súdenej veci aplikoval na tento právny

vzťah.

Len skutkovo sa okresný sud zaoberá touto problematikou na str. 19. rozsudku. keď

rozoberá problematiku časti III. rozhodnutia č. 54/1990 (rozhodnutie ministra, pozn.), a to

formulácie „..převádím v souladu se zakládající listinou". Ďalej vo svojom rozsudku tento

český termín aj sám preložil do slovenčiny a tiež ho chápe ako pojem „previesť", čo

v konečnom dôsledku my akceptujeme, ale ďalej zmätočne sa zaoberá výkladom

problematiky či sa jednalo o prevod vlastníctva, alebo o prevod hospodárenia k tomuto

majetku, pričom poukazuje na tú skutočnosť, že toto slovo použil zakladateľ aj v rozhodnutí

v časti II., vo vzťahu k štátnym podnikom.

Stotožňujeme sa s odôvodnením okresného súdu, že na novozaložené štátne podniky

zakladateľ v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi prevádzal len právo hospodárenia

(prevod práva hospodárenia), nie vlastnícke právo a to z toho dôvodu, že išlo o štátne

podniky, pričom právne vzťahy k nim boli upravované zákonom o štátnom podniku č.

111/90 Zb. a prevod práva hospodárenia vyhláškou č. . Je teda bez

pochybností, že vlastníkom tohto majetku bol štát, išlo teda o štátne vlastníctvo a v zmysle

citovanej vyhlášky tieto štátne podniky nemohli mať k takémuto majetku, ktorý bol vo

vlastníctve štátu nič iné, len právo hospodárenia.

Okresný súd ale opomenul tú skutočnosť, že naša akciová spoločnosť nebola štátnym

podnikom a teda my sme nemohli nadobudnúť právo hospodárenia s majetkom

vo vlastníctve štátu, ale mohli sme nadobúdať veci len do vlastníctva, na ktorú skutočnosť

poukázal aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení na strane 9., s poukazom na § 32

ods. 2 zák. č. 111/90 Zb., ktorý definuje prevod vlastníckeho práva do majetku a nie prevod

práva hospodárenia. Teda pokiaľ sa týka predmetu tohto konania, bez akýchkoľvek

pochybností nadobudli sme vlastnícke právo k týmto bytom a to v súlade s vtedy platnými

právnymi normami, titulom zmluvy č. 25/1990, ktorá nadobudla účinnosť dňa 30.6.1990

a bola podpísaná oboma zmluvnými stranami dňa 30.6.1990, pričom dôvod k prevodu je

konštatované rozhodnutie FMHSE č. 54/90 časť III.., v ktorej časti sa konštatuje, že dňom

30.6.1990 štátny podnik Z. kombinát sa zrušuje a po vyčlenení jeho vnútorných

organizačných jednotiek a závodov z jeho vnútorných organizačných jednotiek uvedených

v časti I. rozhodnutia, sa majetok a všetky práva a záväzky, ktoré neboli týmto rozhodnutím

a k nemu pripojenými zakladacími listinami prevedené na štátne podniky uvedené v časti II.

tohto rozhodnutia, prevádzajú v súlade so zakladateľskou zmluvou zo dňa 6.6.1990

podpísanou všetkými zakladajúcimi akcionármi na Z. a.s., ktorá vykoná rozdelenie

(delimitáciu) všetkého majetku, práv a záväzkov, ktoré na ňu prešli vyššie uvedeným

rozhodnutím.

Z uvedeného vyplýva, že na základe tohto rozhodnutia bývalý š.p. uzavrel s nami

hospodársku zmluvu č. 25/90, ktorou sme nadobudli sporný majetok do vlastníctva

a zároveň sme sa v tejto zmluve zaviazali predmetný majetok delimitovať na novovzniknuté

štátne podniky, ktoré vznikli vyčlenením z pôvodného Z., š.p.»

8. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namietala nedostatočné skutkové a právne

posúdenie jej veci konajúcimi súdmi aj v ďalších sporných otázkach:

„Ďalej chceme poukázať na tú skutočnosť, že tak okresný, ako aj odvolací súd

nesprávne použili na súdenú vec právnu normu a to ust. z. č. 111/91 Zb., konkrétne list. §-u

32 ods. 3 a 4, ktorá je v rozpore s listinným dôkazom a to rozhodnutím č. 54/1990, a to

vo vzťahu k nedostatku udeleného súhlasu so zmluvou. Bez akýchkoľvek pochybností je

preukázané, že na našu a.s. nedošlo k zmluvnému prevodu celého majetku zo štátneho

podniku Z., ale len tej nepatrnej a nerozdelenej časti majetku, ktorá sa technicky neviazala

na ich predmet podnikania a ktorá v konečnom dôsledku percentuálne vyjadrovala podiel

0,2 % z pôvodnej hodnoty majetku Z. š.p. ...

Súhlas vlády bol vyžadovaný v prípade ustanovenom v §-c 32 ods. 4, a to

za podmienok uvedených v ods. 3 a to len pre ten prípad, že by došlo k prevodu celého

majetku štátneho podniku do vlastníctva inej právnickej, alebo fyzickej osoby. Z toho

vyplýva, že pri prevode len časti majetku zo štátneho podniku sa takýto súhlas nevyžadoval,

pričom išlo o majetok, ktorý mal pôvodne v správe zaniknutý š.p. - jeho generálne

riaditeľstvo. Je preto nesprávna úvaha súdov, ktorú si osvojili na základe tvrdenia právneho

zástupcu odporcov, že takáto podmienka sa vzťahovala aj pri čiastočnom prevode majetku

- že je potrebný súhlas vlády.“

9. Sťažovateľka poukázala aj na odlišnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov,

konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 15. marca

1995, v ktorom podľa jej názoru bola v skutkovo obdobnej veci vyslovená argumentácia,

ktorá korešponduje s jej právnym výkladom uplatneným pred všeobecnými súdmi

a v ústavnej sťažnosti.

10. V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka vytkla krajskému súdu aj

nedostatočné a arbitrárne odôvodnenie rozsudku, keď uviedla:

„Je pravdou, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, avšak my máme

za to, že v tomto prípade sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec

nezaoberal podstatnými otázkami, ktoré sme v podanom odvolaní nastolili.“

11. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa a

rozsudkom krajského súdu, zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil vec na nové konanie

a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podstatu odôvodnenia ústavnej sťažnosti tvoria námietky sťažovateľky

spočívajúce v tvrdení, že konajúce súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie,

na základe čoho dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, a zároveň vec nesprávne

právne posúdili. Sťažovateľka argumentovala, že v dôsledku nesprávnej interpretácie

listinných dôkazov zo strany konajúcich súdov, najmä rozhodnutia ministra a hospodárskej

zmluvy, došlo k zásahu do jej označených základných práv.

17. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha mu hodnotiť

správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, tak ako to

požaduje sťažovateľka vo svojej sťažnosti, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

18. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný

súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý

upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).

K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,

navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre

každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou

(). Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, nie však zákonnosti.

19. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

20. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnuté

rozhodnutie krajského súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia

právnych predpisov nebola neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva vlastniť majetok podľa .

21. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v plnom rozsahu stotožnil

so závermi súdu prvého stupňa, na ktoré aj odkázal. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd

posudzoval ústavnú konformnosť rozsudku krajského súdu aj v spojitosti s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa. Okresný súd odôvodnil svoj rozsudok v podstatnom takto:

„Spornou medzi účastníkmi konania zostala skutočnosť, či navrhovateľ nadobudol

rozhodnutím ministra hospodárstva, hutníctva, strojárstva a elektrotechniky č. 54/1990

alebo iným právnym úkonom urobeným po vydaní tohto rozhodnutia spornú nehnuteľnosť

do vlastníctva. Navrhovateľ vo svojich písomných vyjadreniach podávaných na súd v celom

priebehu konania uvádzal, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol do vlastníctva. V

žiadnom z písomných vyjadrení však neuviedol konkrétny titul nadobudnutia vlastníckeho

práva. Za účelom preukázania svojho tvrdenia odkazuje na list adresovaný prvému

námestníkovi ministra hospodárstva č. j. AS/186 90, v ktorom uvádza, že Z. a. s., mala na

základe rozhodnutia FMHSE č. 54/90 vykonať delimitáciu 60 bytových jednotiek. Tieto boli

ponúknuté novozaloženým štátnym podnikom - subjektom delimitácie, ktoré majú sídlo v M.

Ani jeden z nich neprejavil o bytové jednotky záujem. Navrhovateľ bytové jednotky

nepreviedol ani na B., ktorý podmienil ich prevzatie bezodplatným prevodom. V liste

navrhovateľ uviedol, že Valné zhromaždenie Z., a. s., doporučilo, aby bol majetok

ponechaný v rámci „iného majetku" akciovej spoločnosti Z., a. s. Za týmto účelom

navrhovateľ v liste žiadal Ministerstvo hospodárstva SR, aby sa stal subjektom delimitácie a

prešiel na neho majetok - 60 bytových jednotiek v kat. úz. M. Predmetný súhlas bol

navrhovateľovi udelený listom prvého námestníka ministra hospodárstva SR, Ing. J. K. zo

dňa 10.12.1990. Udelený súhlas však sám o sebe neznamená prechod vlastníctva k bytovým

jednotkám na navrhovateľa. Jedná sa len o súhlas s budúcim prevodom, ku ktorému by

malo dôjsť na základe na to nadväzujúceho právneho úkonu alebo rozhodnutia. Na

pojednávaní dňa 16.06.2005 navrhovateľ uviedol, že vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti na neho prešlo Rozhodnutím ministra hospodárstva, strojárstva a

elektrotechniky č. 54/1990, a to v súlade s ust. o štátnom podniku,

ktorý v ods. 3 ustanovoval, že zakladateľ môže do 31.12.1990 podnik zrušiť bez likvidácie a

hmotný majetok zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho

zmluvne previesť do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. V súlade rozhodnutím

č. 54/1990 bola podľa vyjadrenia navrhovateľa následne realizovaná Hospodárska zmluva

č. 25/90 zo dňa 30.06.1990, ktorou Z. previedol na navrhovateľa vlastníctvo k 36 bytovým

jednotkám na ulici ..., na parcele ..., v kat. úz. M., pričom prevod sa uskutočnil ku dňu

30.6.1990. V ďalších vyjadreniach - súd poukazuje aj na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku súdu zo dňa 16.10.2008, navrhovateľ následne zotrval na tom, že vlastnícke právo

k spornej nehnuteľnosti nadobudli titulom hospodárskej zmluvy č. 25/90 s účinnosťou ku

dňu 30.06.1990. Uviedol, že na rozhodnutím FMHSE č. 180/553/90 zo dňa 20.06.1990

označené pod č. 54/1990 mali povinnosť majetok po zrušenom štátnom podniku delimitovať

- bezodplatne zmluvne previesť k nim vlastnícke právo na novovzniknuté štátne podniky.

Z vyššie uvedených vyjadrení navrhovateľa v podstate by sa dalo vyvodzovať, že

vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam mohol nadobudnúť dvakrát, a to dvomi

samostatnými nadobúdacími titulmi. Jednak na základe rozhodnutia ministra hutníctva,

strojárstva a elektrotechniky a jednak hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva.

Nakoľko nadobudnúť vlastníctvo k jednej nehnuteľnosti na základe dvoch samostatných

titulov nie je možné, súd skúmal, či tak došlo aspoň niektorým z nich. V prvom rade skúmal,

či navrhovateľ mohol nadobudnúť vlastnícke právo Rozhodnutím ministra hutníctva,

strojárstva a elektrotechniky č. 54/1990. Podľa ustanovenia § 32 ods. 3 veta prvá

, zakladateľ môže do 31. decembra 1990 podnik zrušiť bez likvidácie

a hmotný majetok zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne

ho zmluvne previesť do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. Toto ustanovenie

upravovalo prípady, v ktorých zakladateľ rozhodnutím rušil štátny podnik bez likvidácie,

pričom mu umožňovalo vložiť jeho hmotný majetok ako celok do akciovej spoločnosti.

S majetkom prešli podľa tohto ustanovenia na akciovú spoločnosť aj práva a povinnosti

zrušeného štátneho podniku. Išlo o prípady, v ktorých sa akciová spoločnosť stala právnym

nástupcom zrušeného štátneho podniku. Ako je však zrejmé z časti III. rozhodnutia ministra

č. 54/1990, zriaďovateľ na navrhovateľa previedol len ten majetok zrušeného š.p. Z., ktorý

nebol týmto rozhodnutím prevedený na štátne podniky založené v bode II. predmetného

rozhodnutia. Nejde teda o vloženie celého majetku do akciovej spoločnosti tak, ako to

ustanovuje § 32 ods. 3 Zákona o štátnom podniku. Predmetné zákonné ustanovenie inú

alternatívu ako vloženie celého hmotného majetku zrušeného podniku do akciovej

spoločnosti nepripúšťa. Preto je zrejmé, že v rozhodnutí č. 54/1990 nešlo o postup

zakladateľa podľa tohto zákonného ustanovenia. Okrem toho súd poukazuje aj na

ustanovenia § 32 ods. 4 Zákona o štátnom podniku, podľa ktorého opatrenia podľa odseku

3 vyžadujú predchádzajúci súhlas vlády Česko-slovenskej federatívnej republiky, prípadne

vlády Českej republiky alebo Slovenskej republiky, ak je zakladateľom ústredný orgán

štátnej správy republiky alebo národný výbor. Keďže zakladateľom zrušeného podniku bolo

Federálne ministerstvo hutníctva, strojárenstva a elektrotechniky Praha, teda ústredný

orgán štátnej správy, vyžadovalo by sa v tomto prípade pre uskutočnenie takéhoto postupu

povolenie federálnej vlády. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal, že by federálna vlády

by takýto súhlas udelila a niet o tom nikde záznam.

Pokiaľ ide o nadobúdací titul vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, za ktorý

právny zástupca okrem iného i na pojednávaní súdu dňa 16.06.2005 označil hospodársku

zmluvu č. 25/90 zo dňa 30.6.1990, v tejto súvislosti súd uvádza, že v dôsledku jej rozporu

s právnymi predpismi, je táto hospodárska zmluva neplatná, a teda nemohla nastoliť

sledovane účinky. Súd v tejto súvislosti poukazuje na

podľa ktorého, štátne podniky do dňa účinnosti zákona o podmienkach prevodov majetku

štátu, nemôžu okrem obvyklého hospodárenia uzavierať zmluvy o prevode vlastníctva

majetku, ku ktorému majú právo hospodárenia, a nemôžu sa svojimi vkladmi podieľať

na spoločných podnikoch, združeniach, ktoré sú právnickými osobami, alebo na akciových

alebo iných obchodných spoločnostiach, ak nejde o podniky so zahraničnou majetkovou

účasťou. Je síce pravda, že toto zákonné opatrenie nadobudlo účinnosť až dňa 30.08.1990,

avšak v § 2 zakotvuje povinnosť štátnych podnikov, aby oznámili do 31.10.1990 svojmu

zakladateľovi právne úkony, ktoré štátny podnik urobil v dobe od 01.05.1990 do účinnosti

tohto zákonného opatrenia. Nedodržanie tejto povinnosti má za následok neplatnosť

vykonaného právneho úkonu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ani zo strany

štátneho podniku Z. ani zo strany navrhovateľa nebol v termíne do 31.10.1990 tento právny

úkon oznámený, čo spôsobuje jeho neplatnosť v zmysle vyššie uvedeného ust. § 2.

Zákonného opatrenia. Predmetne zákonné opatrenie tu zakotvilo povinnosť i spätne

preveriť právne úkony spojené s nakladaním majetku štátu štátnymi podnikmi. Uvedenou

právnou normou sa reagovalo na potrebu riešiť neoprávnene prevody majetku, ktorým

dochádzalo v dôsledku zrušenia ustanovenia § 14 ods. 4 vyhlášky Federálneho ministerstva

financií č. o hospodárení s národným majetkom od 01.05.1990. Súd sa

nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že zákonné opatrenie sa nemohlo vzťahovať na danú

situáciu, a to s odôvodnením, že hospodárskou zmluvou č. 25/90 len realizovali rozhodnutie

zakladateľa, ktorému všetky skutočnosti boli známe. Zákonné opatrenie nerozlišuje, či

nejaký úkon bol, resp. nebol vykonaný so súhlasom zakladateľa, alebo bez neho, ale ukladá

všeobecnú povinnosť oznámiť vykonaný právny úkon zakladateľovi. Ďalej súd v tejto

súvislostí poukazuje aj na to, že podľa rozhodnutia č. 54/1990 vôľa zakladateľa prvotne

nesmerovala k tomu, aby majetok ostal vo vlastníctve navrhovateľa, ale aby navrhovateľ

vykonal jeho delimitáciu - prerozdelenie medzi novovzniknuté štátne podniky. Z tohto

hľadiska teda neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že hospodárskou zmluvou č. 25/1990 sa

realizovala vôľa navrhovateľa. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že hospodárska zmluva

č. 25/1990 bola uzavretá v rozpore s vôľou zakladateľa. ...

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočnosti možno konštatovať, že navrhovateľ

v konaní nepreukázal, že v súlade so zákonom nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam,

ktoré sú predmetom tejto žaloby.“

22. V nadväznosti na závery uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa

sa krajský súd vyjadril aj k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľky

vydržaním, k čomu uviedol toto:

„V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na konštatovanie

prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý správne zdôraznil, že

napriek tvrdeniu navrhovateľa, že na neho rozhodnutím č. 54/1990 prešlo vlastnícke právo

k nerozdelenému majetku zrušeného Štátneho podniku, z následného konania navrhovateľa

vyplýva, že za vlastníka sa sám nepovažoval, čo preukazuje list zo dňa 27.11.1990

adresovaný prvému námestníkovi ministra hospodárstva, ktorým ho žiada o udelenie

súhlasu stať sa subjektom delimitácie a aby prešiel na neho majetok, konkrétne 60 bytových

jednotiek v k. ú. M. Uvedené potom vylučuje aj nadobudnutie vlastníckeho práva

vydržaním, nakoľko síce navrhovateľ sa ujal držby dňa 30.6.1990, ale vzhľadom na vyššie

uvedené ešte k 27.11.1990 sa sám nepovažoval za vlastníka veci a teda nie je splnená

podmienka dobromyseľnosti v tom, že mu vec patrí a nakoľko Ministerstvo hospodárstva

dňa 1.5.2000 vydalo dodatok č. 1/2000, nedošlo k uplynutiu 10-ročnej vydržacej doby.“

23. Prevažná časť argumentácie sťažovateľky v podanej ústavnej sťažnosti spočíva

iba v zopakovaní dôvodov, ktoré už sťažovateľka predniesla v konaní pred všeobecnými

súdmi a na podklade ktorých vyvodzuje záver, že „... bývalý š. p. uzavrel s nami

hospodársku zmluvu č. 25/90, ktorou sme nadobudli sporný majetok do vlastníctva...“.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu v spojitosti

s odôvodnením rozsudku okresného súdu jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, na základe

akých vykonaných dôkazov a aplikáciou ktorých relevantných právnych predpisov dospeli

konajúce súdy k odlišnému právnemu názoru. V rozsudku krajského súdu ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,

a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je

vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky

otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe i následnému odvolaniu. Ústavný súd

poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľky vo veci

(podobne , ).

24. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že napadnutý rozsudok krajského súdu

v spojitosti s rozsudkom okresného súdu sa dostatočne vysporiadali aj s argumentáciou

sťažovateľky uvedenou v ústavnej sťažnosti, ktorou spochybňovala záver všeobecných

súdov, „že úmyslom zakladateľa nebolo prevedenie vlastníctva k tomuto majetku na našu

akciovú spoločnosť, ale prevedenie dispozičného práva...“. Konajúce súdy sa správne

zaoberali aj identifikáciou skutočnej vôle samotného zriaďovateľa, ktorú v daných

okolnostiach prípadu možno prioritne odvodiť od ním určenej povinnosti pre sťažovateľku

delimitovať predmetné nehnuteľnosti na ďalšie osoby, pričom takto uložená povinnosť

nebola v konaní pred súdmi spochybňovaná. Všeobecné súdy pri interpretácii nastolenej

otázky použili taký gramatický a systematický výklad, ktorý ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosti považuje za ústavne konformný, v súlade s účelom použitých

právnych noriem. Rovnako adekvátne sa všeobecné súdy v už citovanej časti odôvodnenia

rozsudkov vysporiadali aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nadobudnutia vlastníctva

na základe rozhodnutia ministra vo vzťahu k nedostatku súhlasu vlády Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky. Ústavný súd poznamenáva, že námietky sťažovateľky uvedené

v sťažnosti nesmerovali k nosným dôvodom, na základe ktorých konajúce súdy meritórne

rozhodli, ale skôr k podpornej argumentácii, avšak ústavný súd ani v tejto časti odôvodnenia

meritórnych rozhodnutí nezistil nič, čo by mohlo signalizovať porušenie základných práv

sťažovateľky.

25. Ústavný súd zaujal stanovisko aj k namietanej obsahovo odlišnej judikatúre

všeobecných súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 15. marca 1995). Ústavný súd v prvom rade uvádza, že nie je jeho úlohou zjednocovať

rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej prax je vecou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (, ). Zároveň však ústavný

súd poukazuje aj na to, že v konkrétnych okolnostiach prípadu vychádza odlišný názor

Krajského súdu v Banskej Bystrici, na ktorý poukazuje sťažovateľka, z rozličného

skutkového stavu (v označenom prípade predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho

práva, ale vypratanie nebytových priestorov), a preto aj z tohto pohľadu možno napadnutý

rozsudok krajského súdu považovať za legitímny a v súlade s označenými základnými

právami.

26. Napokon ústavný súd reagujúc na námietku sťažovateľky, ktorou poukazovala

na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, iba opakovane uvádza, že

odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojitosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu

jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval, z akého dôvodu

a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vychádzajúc z už

uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia okresného súdu či krajského súdu a tvrdeným porušením

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

27. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

videla sťažovateľka iba v záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu. Iné

skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie tohto základného práva, sťažovateľka

neuviedla. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva vlastniť majetok

garantovaného .

28. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie merita veci všeobecným súdom

sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,

ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu

(, , , ). Odkazujúc na už uvedené, v prípade

sťažovateľkou namietaného rozsudku krajského súdu to tak nie je.

29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012