Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 54/2012
PDF · 236.15 KB
No categories available
I. ÚS 54/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. B.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 5 Co 119/2010 z 28. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 24. mája
2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 119/2010
z 28. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobným návrhom doručeným
na Okresný súd Martin (ďalej len „okresný súd“) 10. júna 2000 sa sťažovateľka domáhala
okrem iného aj určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich
sa v katastrálnom území M., zapísaných na liste vlastníctva č. ... ako obytný dom vedený
pod súpisným č. ..., postavený na ..., M., na parcele číslo ..., ktorý pozostáva z 36 bytových
jednotiek.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 231/01 z 21. júna 2005 žalobný návrh
sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka podala proti zamietavému rozsudku súdu prvého
stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 465/2005
z 8. marca 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
4. Po opätovnom prerokovaní veci okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 231/01
zo 16. októbra 2008 žalobný návrh rovnako v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto
rozsudku podala sťažovateľka ďalšie odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením
sp. zn. 5 Co 27/2009 zo 4. augusta 2009 rozsudok okresného súdu opätovne zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.
5. Po druhom zrušujúcom uznesení krajského súdu okresný súd vec prerokoval
a ďalším (v poradí tretím) meritórnym rozsudkom sp. zn. 7 C 231/01 z 11. februára 2010
žalobný návrh sťažovateľky opätovne zamietol. Sťažovateľka podala odvolanie aj proti
tomuto rozsudku prvostupňového súdu. Krajský súd odvolaniu sťažovateľky nevyhovel
a napadnutým rozsudkom potvrdil v poradí tretí meritórny rozsudok okresného súdu.
6. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jej
označené základné práva tým, že „jeho rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného
súdu je nezákonné a v rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj s nesprávnym aplikovaním
jednotlivých hmotnoprávnych ustanovení“.
7. Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla celý rad argumentov, ktoré predniesla
(aj) v konaní pred súdmi nižšej inštancie a ktoré boli podľa jej názoru súdmi odmietnuté bez
ich logického odôvodnenia. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka preukazovala
nadobudnutie svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam (okrem iných
listinných dôkazov) predovšetkým hospodárskou zmluvou č. 25/1990, ktorá nadobudla
účinnosť 30. júna 1990 (ďalej len „hospodárska zmluva“), v spojitosti s rozhodnutím
ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky č. 54/1990 z 20. júna 1990 (ďalej len
„rozhodnutie ministra“), ktorých obsah bol podľa názoru sťažovateľky interpretovaný
konajúcimi súdmi v rozpore s hmotným právom. Sťažovateľka z ústavnoprávneho hľadiska
v sťažnosti namietala:
«Podľa nášho názoru oba súdy nepochopili prejednávanú problematiku, a to najmä
vo vzťahu k otázke vlastníctva. Náležité pochopenie tejto problematiky bolo podstatou,
ktorá by vytvorila základ pre spravodlivé a zákonné vyriešenie tohto sporu. Analytická
definícia vymedzuje vlastnícke právo tak, že je to právo ovládať vec, to znamená, že vlastník
vec drží - ius possidendi, vec užíva - ius utendi, vec užíva, požíva - ius utendi, ius fruendi a
oprávňuje ho s vecou nakladať - ius disponendi a to svojou mocou. Toto je nakoniec
uvedené aj v ust. §-u 123 OZ.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, tento bez opory v zákone a bez
akejkoľvek citácie na hmotné právo sa dopracoval „k akémusi“ právnemu názoru, „že
úmyslom zakladateľa nebolo prevedenie vlastníctva k tomuto majetku na našu akciovú
spoločnosť, ale prevedenie dispozičného práva, aby existoval právny podklad pre následné
uskutočňovanie dispozičných úkonov navrhovateľa s týmto majetkom."
Takýto právny názor je „nóvum“ v našom právnom poriadku a neudržateľnosť
takéhoto stanoviska je daná aj tým, že okresný súd v konečnom dôsledku ani nenašiel oporu
v hmotnom práve a neodkázal, ktoré ustanovenie v súdenej veci aplikoval na tento právny
vzťah.
Len skutkovo sa okresný sud zaoberá touto problematikou na str. 19. rozsudku. keď
rozoberá problematiku časti III. rozhodnutia č. 54/1990 (rozhodnutie ministra, pozn.), a to
formulácie „..převádím v souladu se zakládající listinou". Ďalej vo svojom rozsudku tento
český termín aj sám preložil do slovenčiny a tiež ho chápe ako pojem „previesť", čo
v konečnom dôsledku my akceptujeme, ale ďalej zmätočne sa zaoberá výkladom
problematiky či sa jednalo o prevod vlastníctva, alebo o prevod hospodárenia k tomuto
majetku, pričom poukazuje na tú skutočnosť, že toto slovo použil zakladateľ aj v rozhodnutí
v časti II., vo vzťahu k štátnym podnikom.
Stotožňujeme sa s odôvodnením okresného súdu, že na novozaložené štátne podniky
zakladateľ v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi prevádzal len právo hospodárenia
(prevod práva hospodárenia), nie vlastnícke právo a to z toho dôvodu, že išlo o štátne
podniky, pričom právne vzťahy k nim boli upravované zákonom o štátnom podniku č.
111/90 Zb. a prevod práva hospodárenia vyhláškou č. 119/1988 Zb.. Je teda bez
pochybností, že vlastníkom tohto majetku bol štát, išlo teda o štátne vlastníctvo a v zmysle
citovanej vyhlášky tieto štátne podniky nemohli mať k takémuto majetku, ktorý bol vo
vlastníctve štátu nič iné, len právo hospodárenia.
Okresný súd ale opomenul tú skutočnosť, že naša akciová spoločnosť nebola štátnym
podnikom a teda my sme nemohli nadobudnúť právo hospodárenia s majetkom
vo vlastníctve štátu, ale mohli sme nadobúdať veci len do vlastníctva, na ktorú skutočnosť
poukázal aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení na strane 9., s poukazom na § 32
ods. 2 zák. č. 111/90 Zb., ktorý definuje prevod vlastníckeho práva do majetku a nie prevod
práva hospodárenia. Teda pokiaľ sa týka predmetu tohto konania, bez akýchkoľvek
pochybností nadobudli sme vlastnícke právo k týmto bytom a to v súlade s vtedy platnými
právnymi normami, titulom zmluvy č. 25/1990, ktorá nadobudla účinnosť dňa 30.6.1990
a bola podpísaná oboma zmluvnými stranami dňa 30.6.1990, pričom dôvod k prevodu je
konštatované rozhodnutie FMHSE č. 54/90 časť III.., v ktorej časti sa konštatuje, že dňom
30.6.1990 štátny podnik Z. kombinát sa zrušuje a po vyčlenení jeho vnútorných
organizačných jednotiek a závodov z jeho vnútorných organizačných jednotiek uvedených
v časti I. rozhodnutia, sa majetok a všetky práva a záväzky, ktoré neboli týmto rozhodnutím
a k nemu pripojenými zakladacími listinami prevedené na štátne podniky uvedené v časti II.
tohto rozhodnutia, prevádzajú v súlade so zakladateľskou zmluvou zo dňa 6.6.1990
podpísanou všetkými zakladajúcimi akcionármi na Z. a.s., ktorá vykoná rozdelenie
(delimitáciu) všetkého majetku, práv a záväzkov, ktoré na ňu prešli vyššie uvedeným
rozhodnutím.
Z uvedeného vyplýva, že na základe tohto rozhodnutia bývalý š.p. uzavrel s nami
hospodársku zmluvu č. 25/90, ktorou sme nadobudli sporný majetok do vlastníctva
a zároveň sme sa v tejto zmluve zaviazali predmetný majetok delimitovať na novovzniknuté
štátne podniky, ktoré vznikli vyčlenením z pôvodného Z., š.p.»
8. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namietala nedostatočné skutkové a právne
posúdenie jej veci konajúcimi súdmi aj v ďalších sporných otázkach:
„Ďalej chceme poukázať na tú skutočnosť, že tak okresný, ako aj odvolací súd
nesprávne použili na súdenú vec právnu normu a to ust. z. č. 111/91 Zb., konkrétne list. §-u
32 ods. 3 a 4, ktorá je v rozpore s listinným dôkazom a to rozhodnutím č. 54/1990, a to
vo vzťahu k nedostatku udeleného súhlasu so zmluvou. Bez akýchkoľvek pochybností je
preukázané, že na našu a.s. nedošlo k zmluvnému prevodu celého majetku zo štátneho
podniku Z., ale len tej nepatrnej a nerozdelenej časti majetku, ktorá sa technicky neviazala
na ich predmet podnikania a ktorá v konečnom dôsledku percentuálne vyjadrovala podiel
0,2 % z pôvodnej hodnoty majetku Z. š.p. ...
Súhlas vlády bol vyžadovaný v prípade ustanovenom v §-c 32 ods. 4, a to
za podmienok uvedených v ods. 3 a to len pre ten prípad, že by došlo k prevodu celého
majetku štátneho podniku do vlastníctva inej právnickej, alebo fyzickej osoby. Z toho
vyplýva, že pri prevode len časti majetku zo štátneho podniku sa takýto súhlas nevyžadoval,
pričom išlo o majetok, ktorý mal pôvodne v správe zaniknutý š.p. - jeho generálne
riaditeľstvo. Je preto nesprávna úvaha súdov, ktorú si osvojili na základe tvrdenia právneho
zástupcu odporcov, že takáto podmienka sa vzťahovala aj pri čiastočnom prevode majetku
- že je potrebný súhlas vlády.“
9. Sťažovateľka poukázala aj na odlišnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov,
konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 728/95 z 15. marca
1995, v ktorom podľa jej názoru bola v skutkovo obdobnej veci vyslovená argumentácia,
ktorá korešponduje s jej právnym výkladom uplatneným pred všeobecnými súdmi
a v ústavnej sťažnosti.
10. V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka vytkla krajskému súdu aj
nedostatočné a arbitrárne odôvodnenie rozsudku, keď uviedla:
„Je pravdou, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, avšak my máme
za to, že v tomto prípade sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec
nezaoberal podstatnými otázkami, ktoré sme v podanom odvolaní nastolili.“
11. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu, zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil vec na nové konanie
a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podstatu odôvodnenia ústavnej sťažnosti tvoria námietky sťažovateľky
spočívajúce v tvrdení, že konajúce súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie,
na základe čoho dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, a zároveň vec nesprávne
právne posúdili. Sťažovateľka argumentovala, že v dôsledku nesprávnej interpretácie
listinných dôkazov zo strany konajúcich súdov, najmä rozhodnutia ministra a hospodárskej
zmluvy, došlo k zásahu do jej označených základných práv.
17. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha mu hodnotiť
správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, tak ako to
požaduje sťažovateľka vo svojej sťažnosti, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.
18. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný
súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý
upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).
K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,
navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre
každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou
(II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, nie však zákonnosti.
19. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
20. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnuté
rozhodnutie krajského súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia
právnych predpisov nebola neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať
za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.
21. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v plnom rozsahu stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, na ktoré aj odkázal. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd
posudzoval ústavnú konformnosť rozsudku krajského súdu aj v spojitosti s odôvodnením
rozsudku súdu prvého stupňa. Okresný súd odôvodnil svoj rozsudok v podstatnom takto:
„Spornou medzi účastníkmi konania zostala skutočnosť, či navrhovateľ nadobudol
rozhodnutím ministra hospodárstva, hutníctva, strojárstva a elektrotechniky č. 54/1990
alebo iným právnym úkonom urobeným po vydaní tohto rozhodnutia spornú nehnuteľnosť
do vlastníctva. Navrhovateľ vo svojich písomných vyjadreniach podávaných na súd v celom
priebehu konania uvádzal, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol do vlastníctva. V
žiadnom z písomných vyjadrení však neuviedol konkrétny titul nadobudnutia vlastníckeho
práva. Za účelom preukázania svojho tvrdenia odkazuje na list adresovaný prvému
námestníkovi ministra hospodárstva č. j. AS/186 90, v ktorom uvádza, že Z. a. s., mala na
základe rozhodnutia FMHSE č. 54/90 vykonať delimitáciu 60 bytových jednotiek. Tieto boli
ponúknuté novozaloženým štátnym podnikom - subjektom delimitácie, ktoré majú sídlo v M.
Ani jeden z nich neprejavil o bytové jednotky záujem. Navrhovateľ bytové jednotky
nepreviedol ani na B., ktorý podmienil ich prevzatie bezodplatným prevodom. V liste
navrhovateľ uviedol, že Valné zhromaždenie Z., a. s., doporučilo, aby bol majetok
ponechaný v rámci „iného majetku" akciovej spoločnosti Z., a. s. Za týmto účelom
navrhovateľ v liste žiadal Ministerstvo hospodárstva SR, aby sa stal subjektom delimitácie a
prešiel na neho majetok - 60 bytových jednotiek v kat. úz. M. Predmetný súhlas bol
navrhovateľovi udelený listom prvého námestníka ministra hospodárstva SR, Ing. J. K. zo
dňa 10.12.1990. Udelený súhlas však sám o sebe neznamená prechod vlastníctva k bytovým
jednotkám na navrhovateľa. Jedná sa len o súhlas s budúcim prevodom, ku ktorému by
malo dôjsť na základe na to nadväzujúceho právneho úkonu alebo rozhodnutia. Na
pojednávaní dňa 16.06.2005 navrhovateľ uviedol, že vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti na neho prešlo Rozhodnutím ministra hospodárstva, strojárstva a
elektrotechniky č. 54/1990, a to v súlade s ust. § 32 Zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku,
ktorý v ods. 3 ustanovoval, že zakladateľ môže do 31.12.1990 podnik zrušiť bez likvidácie a
hmotný majetok zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho
zmluvne previesť do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. V súlade rozhodnutím
č. 54/1990 bola podľa vyjadrenia navrhovateľa následne realizovaná Hospodárska zmluva
č. 25/90 zo dňa 30.06.1990, ktorou Z. previedol na navrhovateľa vlastníctvo k 36 bytovým
jednotkám na ulici ..., na parcele ..., v kat. úz. M., pričom prevod sa uskutočnil ku dňu
30.6.1990. V ďalších vyjadreniach - súd poukazuje aj na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku súdu zo dňa 16.10.2008, navrhovateľ následne zotrval na tom, že vlastnícke právo
k spornej nehnuteľnosti nadobudli titulom hospodárskej zmluvy č. 25/90 s účinnosťou ku
dňu 30.06.1990. Uviedol, že na rozhodnutím FMHSE č. 180/553/90 zo dňa 20.06.1990
označené pod č. 54/1990 mali povinnosť majetok po zrušenom štátnom podniku delimitovať
- bezodplatne zmluvne previesť k nim vlastnícke právo na novovzniknuté štátne podniky.
Z vyššie uvedených vyjadrení navrhovateľa v podstate by sa dalo vyvodzovať, že
vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam mohol nadobudnúť dvakrát, a to dvomi
samostatnými nadobúdacími titulmi. Jednak na základe rozhodnutia ministra hutníctva,
strojárstva a elektrotechniky a jednak hospodárskou zmluvou o prevode vlastníctva.
Nakoľko nadobudnúť vlastníctvo k jednej nehnuteľnosti na základe dvoch samostatných
titulov nie je možné, súd skúmal, či tak došlo aspoň niektorým z nich. V prvom rade skúmal,
či navrhovateľ mohol nadobudnúť vlastnícke právo Rozhodnutím ministra hutníctva,
strojárstva a elektrotechniky č. 54/1990. Podľa ustanovenia § 32 ods. 3 veta prvá
Zák. č. 111/1990 Zb., zakladateľ môže do 31. decembra 1990 podnik zrušiť bez likvidácie
a hmotný majetok zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne
ho zmluvne previesť do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. Toto ustanovenie
upravovalo prípady, v ktorých zakladateľ rozhodnutím rušil štátny podnik bez likvidácie,
pričom mu umožňovalo vložiť jeho hmotný majetok ako celok do akciovej spoločnosti.
S majetkom prešli podľa tohto ustanovenia na akciovú spoločnosť aj práva a povinnosti
zrušeného štátneho podniku. Išlo o prípady, v ktorých sa akciová spoločnosť stala právnym
nástupcom zrušeného štátneho podniku. Ako je však zrejmé z časti III. rozhodnutia ministra
č. 54/1990, zriaďovateľ na navrhovateľa previedol len ten majetok zrušeného š.p. Z., ktorý
nebol týmto rozhodnutím prevedený na štátne podniky založené v bode II. predmetného
rozhodnutia. Nejde teda o vloženie celého majetku do akciovej spoločnosti tak, ako to
ustanovuje § 32 ods. 3 Zákona o štátnom podniku. Predmetné zákonné ustanovenie inú
alternatívu ako vloženie celého hmotného majetku zrušeného podniku do akciovej
spoločnosti nepripúšťa. Preto je zrejmé, že v rozhodnutí č. 54/1990 nešlo o postup
zakladateľa podľa tohto zákonného ustanovenia. Okrem toho súd poukazuje aj na
ustanovenia § 32 ods. 4 Zákona o štátnom podniku, podľa ktorého opatrenia podľa odseku
3 vyžadujú predchádzajúci súhlas vlády Česko-slovenskej federatívnej republiky, prípadne
vlády Českej republiky alebo Slovenskej republiky, ak je zakladateľom ústredný orgán
štátnej správy republiky alebo národný výbor. Keďže zakladateľom zrušeného podniku bolo
Federálne ministerstvo hutníctva, strojárenstva a elektrotechniky Praha, teda ústredný
orgán štátnej správy, vyžadovalo by sa v tomto prípade pre uskutočnenie takéhoto postupu
povolenie federálnej vlády. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal, že by federálna vlády
by takýto súhlas udelila a niet o tom nikde záznam.
Pokiaľ ide o nadobúdací titul vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, za ktorý
právny zástupca okrem iného i na pojednávaní súdu dňa 16.06.2005 označil hospodársku
zmluvu č. 25/90 zo dňa 30.6.1990, v tejto súvislosti súd uvádza, že v dôsledku jej rozporu
s právnymi predpismi, je táto hospodárska zmluva neplatná, a teda nemohla nastoliť
sledovane účinky. Súd v tejto súvislosti poukazuje na zákonné opatrenie č. 364/1990 Zb.
podľa ktorého, štátne podniky do dňa účinnosti zákona o podmienkach prevodov majetku
štátu, nemôžu okrem obvyklého hospodárenia uzavierať zmluvy o prevode vlastníctva
majetku, ku ktorému majú právo hospodárenia, a nemôžu sa svojimi vkladmi podieľať
na spoločných podnikoch, združeniach, ktoré sú právnickými osobami, alebo na akciových
alebo iných obchodných spoločnostiach, ak nejde o podniky so zahraničnou majetkovou
účasťou. Je síce pravda, že toto zákonné opatrenie nadobudlo účinnosť až dňa 30.08.1990,
avšak v § 2 zakotvuje povinnosť štátnych podnikov, aby oznámili do 31.10.1990 svojmu
zakladateľovi právne úkony, ktoré štátny podnik urobil v dobe od 01.05.1990 do účinnosti
tohto zákonného opatrenia. Nedodržanie tejto povinnosti má za následok neplatnosť
vykonaného právneho úkonu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ani zo strany
štátneho podniku Z. ani zo strany navrhovateľa nebol v termíne do 31.10.1990 tento právny
úkon oznámený, čo spôsobuje jeho neplatnosť v zmysle vyššie uvedeného ust. § 2.
Zákonného opatrenia. Predmetne zákonné opatrenie tu zakotvilo povinnosť i spätne
preveriť právne úkony spojené s nakladaním majetku štátu štátnymi podnikmi. Uvedenou
právnou normou sa reagovalo na potrebu riešiť neoprávnene prevody majetku, ktorým
dochádzalo v dôsledku zrušenia ustanovenia § 14 ods. 4 vyhlášky Federálneho ministerstva
financií č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom od 01.05.1990. Súd sa
nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že zákonné opatrenie sa nemohlo vzťahovať na danú
situáciu, a to s odôvodnením, že hospodárskou zmluvou č. 25/90 len realizovali rozhodnutie
zakladateľa, ktorému všetky skutočnosti boli známe. Zákonné opatrenie nerozlišuje, či
nejaký úkon bol, resp. nebol vykonaný so súhlasom zakladateľa, alebo bez neho, ale ukladá
všeobecnú povinnosť oznámiť vykonaný právny úkon zakladateľovi. Ďalej súd v tejto
súvislostí poukazuje aj na to, že podľa rozhodnutia č. 54/1990 vôľa zakladateľa prvotne
nesmerovala k tomu, aby majetok ostal vo vlastníctve navrhovateľa, ale aby navrhovateľ
vykonal jeho delimitáciu - prerozdelenie medzi novovzniknuté štátne podniky. Z tohto
hľadiska teda neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že hospodárskou zmluvou č. 25/1990 sa
realizovala vôľa navrhovateľa. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že hospodárska zmluva
č. 25/1990 bola uzavretá v rozpore s vôľou zakladateľa. ...
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočnosti možno konštatovať, že navrhovateľ
v konaní nepreukázal, že v súlade so zákonom nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam,
ktoré sú predmetom tejto žaloby.“
22. V nadväznosti na závery uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa
sa krajský súd vyjadril aj k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľky
vydržaním, k čomu uviedol toto:
„V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na konštatovanie
prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý správne zdôraznil, že
napriek tvrdeniu navrhovateľa, že na neho rozhodnutím č. 54/1990 prešlo vlastnícke právo
k nerozdelenému majetku zrušeného Štátneho podniku, z následného konania navrhovateľa
vyplýva, že za vlastníka sa sám nepovažoval, čo preukazuje list zo dňa 27.11.1990
adresovaný prvému námestníkovi ministra hospodárstva, ktorým ho žiada o udelenie
súhlasu stať sa subjektom delimitácie a aby prešiel na neho majetok, konkrétne 60 bytových
jednotiek v k. ú. M. Uvedené potom vylučuje aj nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním, nakoľko síce navrhovateľ sa ujal držby dňa 30.6.1990, ale vzhľadom na vyššie
uvedené ešte k 27.11.1990 sa sám nepovažoval za vlastníka veci a teda nie je splnená
podmienka dobromyseľnosti v tom, že mu vec patrí a nakoľko Ministerstvo hospodárstva
dňa 1.5.2000 vydalo dodatok č. 1/2000, nedošlo k uplynutiu 10-ročnej vydržacej doby.“
23. Prevažná časť argumentácie sťažovateľky v podanej ústavnej sťažnosti spočíva
iba v zopakovaní dôvodov, ktoré už sťažovateľka predniesla v konaní pred všeobecnými
súdmi a na podklade ktorých vyvodzuje záver, že „... bývalý š. p. uzavrel s nami
hospodársku zmluvu č. 25/90, ktorou sme nadobudli sporný majetok do vlastníctva...“.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu v spojitosti
s odôvodnením rozsudku okresného súdu jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, na základe
akých vykonaných dôkazov a aplikáciou ktorých relevantných právnych predpisov dospeli
konajúce súdy k odlišnému právnemu názoru. V rozsudku krajského súdu ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,
a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je
vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky
otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe i následnému odvolaniu. Ústavný súd
poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľky vo veci
(podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
24. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že napadnutý rozsudok krajského súdu
v spojitosti s rozsudkom okresného súdu sa dostatočne vysporiadali aj s argumentáciou
sťažovateľky uvedenou v ústavnej sťažnosti, ktorou spochybňovala záver všeobecných
súdov, „že úmyslom zakladateľa nebolo prevedenie vlastníctva k tomuto majetku na našu
akciovú spoločnosť, ale prevedenie dispozičného práva...“. Konajúce súdy sa správne
zaoberali aj identifikáciou skutočnej vôle samotného zriaďovateľa, ktorú v daných
okolnostiach prípadu možno prioritne odvodiť od ním určenej povinnosti pre sťažovateľku
delimitovať predmetné nehnuteľnosti na ďalšie osoby, pričom takto uložená povinnosť
nebola v konaní pred súdmi spochybňovaná. Všeobecné súdy pri interpretácii nastolenej
otázky použili taký gramatický a systematický výklad, ktorý ústavný súd po predbežnom
prerokovaní sťažnosti považuje za ústavne konformný, v súlade s účelom použitých
právnych noriem. Rovnako adekvátne sa všeobecné súdy v už citovanej časti odôvodnenia
rozsudkov vysporiadali aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nadobudnutia vlastníctva
na základe rozhodnutia ministra vo vzťahu k nedostatku súhlasu vlády Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky. Ústavný súd poznamenáva, že námietky sťažovateľky uvedené
v sťažnosti nesmerovali k nosným dôvodom, na základe ktorých konajúce súdy meritórne
rozhodli, ale skôr k podpornej argumentácii, avšak ústavný súd ani v tejto časti odôvodnenia
meritórnych rozhodnutí nezistil nič, čo by mohlo signalizovať porušenie základných práv
sťažovateľky.
25. Ústavný súd zaujal stanovisko aj k namietanej obsahovo odlišnej judikatúre
všeobecných súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 18 Co 728/95
z 15. marca 1995). Ústavný súd v prvom rade uvádza, že nie je jeho úlohou zjednocovať
rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej prax je vecou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08). Zároveň však ústavný
súd poukazuje aj na to, že v konkrétnych okolnostiach prípadu vychádza odlišný názor
Krajského súdu v Banskej Bystrici, na ktorý poukazuje sťažovateľka, z rozličného
skutkového stavu (v označenom prípade predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho
práva, ale vypratanie nebytových priestorov), a preto aj z tohto pohľadu možno napadnutý
rozsudok krajského súdu považovať za legitímny a v súlade s označenými základnými
právami.
26. Napokon ústavný súd reagujúc na námietku sťažovateľky, ktorou poukazovala
na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, iba opakovane uvádza, že
odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojitosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu
jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval, z akého dôvodu
a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vychádzajúc z už
uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia okresného súdu či krajského súdu a tvrdeným porušením
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
27. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy videla sťažovateľka iba v záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu. Iné
skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie tohto základného práva, sťažovateľka
neuviedla. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva vlastniť majetok
garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy.
28. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie merita veci všeobecným súdom
sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,
ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu
(I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). Odkazujúc na už uvedené, v prípade
sťažovateľkou namietaného rozsudku krajského súdu to tak nie je.
29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2012