Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 412/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel

Blyšťan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného

súdu Humenné sp. zn. zo 16. mája 2011, postupom a uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 27. septembra 2011 a postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. mája 2011, postupom

a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. septembra 2011 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrhy podal

na okresnom súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom

bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, ktorý sťažovateľka identifikovala

v sťažnosti.

Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel,

keď „bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie)

exekučné konanie zamietol“.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom

a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala

možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je

podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti

poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu Českej republiky,

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou

súvisia (napr. , , zo 7. novembra 2012

a ), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal

na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“

a označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu,

keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil

odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podanom

dovolaní. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa

s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom

zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo

Európskej únie“.

Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali

riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel § 122 a nasl.

), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom.

Namiesto tohto procesne správneho postupu súdy vykonali dokazovanie bez účasti

účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym

úradníkom, t.j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine

na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník“.

Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. ,

a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území

Slovenskej republiky. Sťažovateľka totiž tvrdí, že recitál smernice Rady č. 93/13/EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)

„stanovuje výnimku pre jednu zo spotrebiteľských zmlúv, a to poistnú zmluvu a tá je

predmetom skúmania v tomto exekučnom konaní. Táto výnimka sa v rámci implementácie

Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla.“. Práve uvedená skutočnosť

determinuje podľa sťažovateľky možnosť jednotlivca dovolávať sa priameho účinku

smernice č. 93/13/EHS, čo všeobecné súdy konajúce v jej veci nevzali do úvahy.

Ďalej sťažovateľka vo svojom podaní konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) upravujúci neprijateľnosť podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve,

ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS, čo je dôsledkom chyby pri jej

preklade do slovenského jazyka. Smernica č. 93/13/EHS totiž neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky v spotrebiteľských zmluvách podmieňuje skutočnosťou, že doložkou je založená

právomoc rozhodcovského súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov.

Podľa sťažovateľky potom, „keďže je v právnom poriadku Slovenskej republiky

rozhodcovské konanie upravené v zákone – – tak nie je ani možná

aplikácia prílohy čl. I bodu q) Smernice 93/13/EHS v tom zmysle, že samotné dojednanie

rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských vzťahoch“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozhodnutím

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva

zaručené v a a listiny a právo zaručené v

ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutie okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho

súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné

súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44

ods. 2 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej

odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedené

poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako

riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenie okresného

súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol

teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto

potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie

sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3

počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým

neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred

zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky

vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie a neumožnil

jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého stupňa

nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť,

zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221

ods. 1 písm. f) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne

na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou

podľa , ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným

dovolacím dôvodom [ ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť

aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací

konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný

súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej

námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd

dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo

v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,

keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto

časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd vyzval

súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie o poistnú zmluvu a všeobecné

obchodné podmienky. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.

Po doručení poistnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor

tieto predložil okresnému súdu, ktorý napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka

bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku

neplatná v zmysle účinného v čase uzatvárania zmluvy.

Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez

riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto

konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie

na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,

a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia , d) a .

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu

bez nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že „tvrdenie odvolateľa

o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe

platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je v súlade

s... ustanoveniami Exekučného poriadku a ZRK. Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je

povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne

skúmať splnenie formálnych a materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie. Exekučný

súd predovšetkým musí skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41

Exekučného poriadku...“. Ďalej krajský súd podotkol, že „rozhodcovskému súdu jeho

kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd

ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto

dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou

súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe

rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej

zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon,

ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský

rozsudok trpí neúčinnosťou, pretože rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie

takéhoto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolania, podľa ktorých exekučný súd

nepostupoval v súlade so zákonom tým, že preskúmaval splnenie podmienok na exekúciu,

a to súlad predloženého exekučného titulu so zákonom, nie je právnym názorom

vychádzajúcim z platnej právnej úpravy.“.

Krajský súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že „rozhodcovskú doložku

koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z XV. časti bod 1 VPP, ktoré sú súčasťou Poistnej

zmluvy, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku

obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska -vyslovenia

absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola

so spotrebiteľom individuálne dohodnutá. Čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných

poistných podmienok vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ

reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré

zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo

predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je

neprijateľnou podmienkou v zmysle , na základe ktorého je potrebné túto

rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne

neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že

rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná

do Všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou Poistnej zmluvy. Spotrebiteľ teda

ak chcel od dodávateľa získať predmet Zmluvy, kvôli ktorému Zmluvu uzatváral, nemal inú

možnosť, než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu

medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.“ .

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým

Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť

tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana

spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom

a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje

ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka

doplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní v podanom

opravnom prostriedku nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný súd nemá

právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa mu v tom

bráni.

2.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť

signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité

a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje

za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatiu možnosti konať pred súdom

ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred

okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe

ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu

posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného je potrebné uviesť, že ústavný súd vzhľadom

na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov pri právnom

posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil k zjednoteniu

odchylných právnych názorov a prijal takéto stanovisko sp. zn. PLz. zo 7. mája

2014 v pléne, ktorým v zmysle poslednej vety je ústavný súd

pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť

konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá

v odvolacom konaní (PLz. ).

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna je nutné konštatovať, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých

porušenie sa namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom

z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach

nenariadil pojednávanie pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení

sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v napadnutom uznesení okresného

súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj

využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné

a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá

by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád

zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem

Európskej únie v prípadoch poistných zmlúv v spojitosti s posudzovaním rozhodcovskej

doložky obsiahnutej v poistnej zmluve, ktorá spočíva na tvrdení, že dohoda

o rozhodcovskom konaní tvorí súčasť výpočtu poistného rizika a zodpovednosti

poisťovateľa, preto nepodlieha súdnemu prieskumu z hľadiska cieľov smernice

č. 93/13/EHS, je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane

sťažovateľka tvrdí, že poistné riziko je viazané, respektíve ráta s riešením sporov

v rozhodcovskom konaní, na strane druhej pred všeobecnými súdmi sťažovateľka

prezentovala názor o prijateľnosti takejto rozhodcovskej doložky s argumentáciou, že

spotrebiteľ mal možnosť nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom

na použitie tejto argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol

na ňu prihliadať, pretože ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

mu v tom bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014