Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 412/2014
PDF · 295.93 KB
No categories available
III. ÚS 412/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,
Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel
Blyšťan, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného
súdu Humenné sp. zn. 12 Er 1030/2009 zo 16. mája 2011, postupom a uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 17 CoE 58/2011 z 27. septembra 2011 a postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 37/2012 z 28. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu
Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 1030/2011 zo 16. mája 2011, postupom
a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 58/2011
z 27. septembra 2011 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 37/2012 z 28. januára 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrhy podal
na okresnom súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, ktorý sťažovateľka identifikovala
v sťažnosti.
Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel,
keď „bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie)
exekučné konanie zamietol“.
Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom
a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala
možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je
podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti
poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu Českej republiky,
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou
súvisia (napr. IV. ÚS 344/2012, II. ÚS 499/2012, I. ÚS 54/2012 zo 7. novembra 2012
a I. ÚS 38/2013), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal
na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.
Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“
a označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu,
keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.
Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil
odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podanom
dovolaní. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa
s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom
zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo
Európskej únie“.
Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali
riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel § 122 a nasl.
O.s.p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní, a za obsadenia súdu sudcom.
Namiesto tohto procesne správneho postupu súdy vykonali dokazovanie bez účasti
účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym
úradníkom, t.j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať jedine
na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník“.
Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012,
a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území
Slovenskej republiky. Sťažovateľka totiž tvrdí, že recitál smernice Rady č. 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“)
„stanovuje výnimku pre jednu zo spotrebiteľských zmlúv, a to poistnú zmluvu a tá je
predmetom skúmania v tomto exekučnom konaní. Táto výnimka sa v rámci implementácie
Smernice 93/13/EHS do vnútroštátneho práva nepremietla.“. Práve uvedená skutočnosť
determinuje podľa sťažovateľky možnosť jednotlivca dovolávať sa priameho účinku
smernice č. 93/13/EHS, čo všeobecné súdy konajúce v jej veci nevzali do úvahy.
Ďalej sťažovateľka vo svojom podaní konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) upravujúci neprijateľnosť podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve,
ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS, čo je dôsledkom chyby pri jej
preklade do slovenského jazyka. Smernica č. 93/13/EHS totiž neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľských zmluvách podmieňuje skutočnosťou, že doložkou je založená
právomoc rozhodcovského súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov.
Podľa sťažovateľky potom, „keďže je v právnom poriadku Slovenskej republiky
rozhodcovské konanie upravené v zákone – zák. č. 244/2002 Z. z. – tak nie je ani možná
aplikácia prílohy čl. I bodu q) Smernice 93/13/EHS v tom zmysle, že samotné dojednanie
rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských vzťahoch“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozhodnutím
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva
zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6
ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutie okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho
súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné
súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej
odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou
ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedené
poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako
riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenie okresného
súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol
teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto
potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie
sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch
procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho
súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým
neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred
zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil
s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky
vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie a neumožnil
jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého stupňa
nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť,
zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221
ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne
na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou
podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným
dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť
aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací
konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný
súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej
námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd
dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo
v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,
keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto
časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom
na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd vyzval
súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie o poistnú zmluvu a všeobecné
obchodné podmienky. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.
Po doručení poistnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor
tieto predložil okresnému súdu, ktorý napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka
bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku
neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy.
Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie
na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,
a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b) d) a f) OSP.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že „tvrdenie odvolateľa
o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe
platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je v súlade
s... ustanoveniami Exekučného poriadku a ZRK. Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je
povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne
skúmať splnenie formálnych a materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie. Exekučný
súd predovšetkým musí skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41
Exekučného poriadku...“. Ďalej krajský súd podotkol, že „rozhodcovskému súdu jeho
kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd
ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto
dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe
rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej
zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon,
ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský
rozsudok trpí neúčinnosťou, pretože rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie
takéhoto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolania, podľa ktorých exekučný súd
nepostupoval v súlade so zákonom tým, že preskúmaval splnenie podmienok na exekúciu,
a to súlad predloženého exekučného titulu so zákonom, nie je právnym názorom
vychádzajúcim z platnej právnej úpravy.“.
Krajský súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že „rozhodcovskú doložku
koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z XV. časti bod 1 VPP, ktoré sú súčasťou Poistnej
zmluvy, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska -vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dohodnutá. Čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných
poistných podmienok vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo
predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto
rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne
neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že
rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná
do Všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou Poistnej zmluvy. Spotrebiteľ teda
ak chcel od dodávateľa získať predmet Zmluvy, kvôli ktorému Zmluvu uzatváral, nemal inú
možnosť, než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.“ .
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny
charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým
Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť
tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana
spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom
a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje
ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka
doplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní v podanom
opravnom prostriedku nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný súd nemá
právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom
bráni.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie
najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť
signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité
a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje
za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné
od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatiu možnosti konať pred súdom
ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred
okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe
ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu
posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného je potrebné uviesť, že ústavný súd vzhľadom
na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov pri právnom
posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil k zjednoteniu
odchylných právnych názorov a prijal takéto stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája
2014 v pléne, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je ústavný súd
pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.
Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť
konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá
v odvolacom konaní (PLz. ÚS 1/2014).
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna je nutné konštatovať, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv, ktorých
porušenie sa namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom
z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach
nenariadil pojednávanie pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení
sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v napadnutom uznesení okresného
súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj
využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné
a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá
by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád
zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem
Európskej únie v prípadoch poistných zmlúv v spojitosti s posudzovaním rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v poistnej zmluve, ktorá spočíva na tvrdení, že dohoda
o rozhodcovskom konaní tvorí súčasť výpočtu poistného rizika a zodpovednosti
poisťovateľa, preto nepodlieha súdnemu prieskumu z hľadiska cieľov smernice
č. 93/13/EHS, je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane
sťažovateľka tvrdí, že poistné riziko je viazané, respektíve ráta s riešením sporov
v rozhodcovskom konaní, na strane druhej pred všeobecnými súdmi sťažovateľka
prezentovala názor o prijateľnosti takejto rozhodcovskej doložky s argumentáciou, že
spotrebiteľ mal možnosť nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom
na použitie tejto argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol
na ňu prihliadať, pretože ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
ústavy mu v tom bráni.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažností tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014