Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 548/2015
PDF · 535.8 KB
No categories available
III. ÚS 548/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o.,
Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k ,,Európskemu
dohovoru o ľudských právach“ postupom a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 23
Er 1258/2010 z 30. decembra 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 5 CoE 261/2012 z 29. apríla 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 136/2014 z 26. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej
prítomnosti, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Okresného súdu Galanta
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Er 1258/2010 z 30. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“), postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 261/2012 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 ECdo 136/2014 z 26. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom
súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice znejúceho na zaplatenie sumy
42,95 € a trov rozhodcovského konania, ktorý sťažovateľka identifikovala v sťažnosti.
Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel,
keď „rozhodol bez účasti sťažovateľa a bez nariadenia pojednávania uznesením, tak, že
žiadosť súdneho exekútora zamietol“.
2
Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom
a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala
možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je
podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti
poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia, v ktorých ústavný súd
v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil už
aj porušenie jej práv.
Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“
a napadnutému uzneseniu krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho
arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu,
keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.
Krajský súd podľa sťažovateľky „nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil,
čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už
dokazovaním nie je“ .
Ďalej sťažovateľka vo svojom podaní konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) upravujúci neprijateľnosť podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozhodnutím
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, aby
napadnuté uznesenie okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli
bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou
ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.
4
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj jeho postup, ktorý
vydaniu uznesenia predchádzal, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak
o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že
nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu ani jeho predchádzajúci
postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol
oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti uzneseniu
súdu prvého stupňa, ako aj jeho postupu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky
odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým
neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred
zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil
s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky
vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky, ako aj arbitrárnosť jeho záverov.
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie
a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd
prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania
povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou
podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na
základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou
podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným
dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj v dovolaní
proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací konkretizovanú
vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii,
vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej námietkou odňatia
možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Preto
vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci
ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na
základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto časti
musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
6
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,
ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri
jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K
8
iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj
absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s
konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že súdny exekútor
v uvedenej veci doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie
označenej sumy, ako aj trov rozhodcovského konania na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd vychádzajúc z predložených listín zistil, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné
zamietnuť z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 a 5 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán
a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom
na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu na krajskom súde
odvolanie, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné a svoje
odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1
písm. f) OSP.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že „vzhľadom na charakter
právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je spotrebiteľský, exekučný súd mal
povinnosť preskúmať, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský
rozsudok, ktorý má byť v danej veci exekučným titulom, bola dojednaná platne aj vzhľadom
na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ“. Ďalej krajský súd uviedol, „keďže
predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. §53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je
neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská
zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z. z., nebola založená právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať
právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.“. Krajský súd v tejto súvislosti
v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na závery najvyššieho súdu vo veciach sp. zn.
3 Cdo 146/2011 a sp. zn. 6 Cdo 1/2012, z ktorých vyplýva povinnosť skúmať existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a následne posúdiť materiálnu vykonateľnosť takéhoto
exekučného titulu.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny
charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým
Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu
je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa
(II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim
právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského
10
súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje
ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka
doplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní v podanom
opravnom prostriedku nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný súd nemá
právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom
bráni.
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie
najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné s odkazom, že „v danom prípade ide
o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom
konania pred dovolacím súdom na základe dovolania podaného tou istou dovolateľkou – viď
konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. ... 6 ECdo 126/2013, 1 ECdo 119/2013..., 4
ECdo 22/2013, 5 ECdo 271/2013, 7 ECdo 33/2014“, pričom dovolací súd „sa stotožnil a
poukázal na odôvodnenia týchto rozhodnutí“ a konštatoval, že už ďalšie dôvody
nepovažoval za potrebné uviesť. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že
citované rozhodnutia najvyššieho súdu už boli predmetom jeho prieskumu v rozhodnutiach
o sťažnostiach sťažovateľky vedených v konaniach ústavného súdu pod sp. zn.
II. ÚS 440/2015 (6 ECdo 126/2013, 1 ECdo 119/2013) a sp. zn. III. ÚS 264/2012 (4 ECdo
22/2013, 5 ECdo 271/2013, 7 ECdo 33/2014), v ktorých boli sťažnosti v tejto časti
odmietnuté ako zjavne neopodstatnené, pričom ústavný súd konštatuje, že argumenty
sťažovateľky boli v podstatnom obsahovo totožné ako tie, ktoré sťažovateľka prezentovala
v tejto sťažnosti. Keďže ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v týchto svojich
rozhodnutiach, pre účely tohto rozhodnutia postačuje, aby v podrobnostiach na nich odkázal
a sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z rovnakého dôvodu ako predtým, teda
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Nad rámec uvedených dôvodov odmietnutia sťažovateľky vzhľadom na totožnosť tak
v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových
okolností prípadov sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľke sú notoricky
známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, preto
sa ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí
(I. ÚS 332/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013,
I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015,
II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013, II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014,
II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013,
III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015,
III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV. ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012,
IV. ÚS 367/2014...) a v podrobnostiach na ne odkazuje. V tejto súvislosti ústavný súd ešte
12
dodáva, že pokiaľ sťažovateľka aj v budúcnosti bude podávať rovnaké sťažnosti v rovnakých
prípadoch (čo sa týka podstatných argumentov, skutočností a okolností), ústavný súd
v zmysle § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde môže takéto sťažnosti
odmietnuť aj bez odôvodnenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015