Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 548/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o.,

Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20

ods. 1 , na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom zaručeného , práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k ,,Európskemu

dohovoru o ľudských právach“ postupom a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 23

Er 1258/2010 z 30. decembra 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 29. apríla 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok zaručeného (ďalej len „“),

na súdnu ochranu zaručeného a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“), postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom

bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice znejúceho na zaplatenie sumy

42,95 € a trov rozhodcovského konania, ktorý sťažovateľka identifikovala v sťažnosti.

Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel,

keď „rozhodol bez účasti sťažovateľa a bez nariadenia pojednávania uznesením, tak, že

žiadosť súdneho exekútora zamietol“.

2

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom

a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala

možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je

podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti

poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia, v ktorých ústavný súd

v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil už

aj porušenie jej práv.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“

a napadnutému uzneseniu krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho

arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu,

keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.

Krajský súd podľa sťažovateľky „nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil,

čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už

dokazovaním nie je“ .

Ďalej sťažovateľka vo svojom podaní konštatuje, že § 53 ods. 4 písm. r) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) upravujúci neprijateľnosť podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, ktorá

od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,

nie je v súlade so zámerom smernice č. 93/13/EHS.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozhodnutím

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, aby

napadnuté uznesenie okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny, ako aj dohovoru a dodatkového

protokolu vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli

bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

4

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj jeho postup, ktorý

vydaniu uznesenia predchádzal, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa

, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak

o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že

nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu ani jeho predchádzajúci

postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti uzneseniu

súdu prvého stupňa, ako aj jeho postupu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky

odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým

neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred

zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky

vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky, ako aj arbitrárnosť jeho záverov.

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie

a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd

prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania

povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou

podľa , teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na

základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou

podľa , ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným

dovolacím dôvodom [ ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj v dovolaní

proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací konkretizovanú

vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii,

vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej námietkou odňatia

možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Preto

vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo v právomoci

ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na

základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto časti

musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

6

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri

jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , , , ). K

8

iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s

konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že súdny exekútor

v uvedenej veci doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie

označenej sumy, ako aj trov rozhodcovského konania na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd vychádzajúc z predložených listín zistil, že

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné

zamietnuť z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou

podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 a 5 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom

bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán

a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom

na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu na krajskom súde

odvolanie, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné a svoje

odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1

písm. f) .

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu

bez nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že „vzhľadom na charakter

právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je spotrebiteľský, exekučný súd mal

povinnosť preskúmať, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský

rozsudok, ktorý má byť v danej veci exekučným titulom, bola dojednaná platne aj vzhľadom

na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v “. Ďalej krajský súd uviedol, „keďže

predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. je

neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská

zmluva v zmysle a nasledujúcich , nebola založená právomoc

rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý

bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať

právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.“. Krajský súd v tejto súvislosti

v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na závery najvyššieho súdu vo veciach sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva povinnosť skúmať existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a následne posúdiť materiálnu vykonateľnosť takéhoto

exekučného titulu.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým

Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu

je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa

(). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim

právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského

10

súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje

ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka

doplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní v podanom

opravnom prostriedku nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný súd nemá

právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa mu v tom

bráni.

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné s odkazom, že „v danom prípade ide

o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom

konania pred dovolacím súdom na základe dovolania podaného tou istou dovolateľkou – viď

konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. ... , ..., 4

ECdo 22/2013, , “, pričom dovolací súd „sa stotožnil a

poukázal na odôvodnenia týchto rozhodnutí“ a konštatoval, že už ďalšie dôvody

nepovažoval za potrebné uviesť. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že

citované rozhodnutia najvyššieho súdu už boli predmetom jeho prieskumu v rozhodnutiach

o sťažnostiach sťažovateľky vedených v konaniach ústavného súdu pod sp. zn.

(, ) a sp. zn. (4 ECdo

22/2013, , ), v ktorých boli sťažnosti v tejto časti

odmietnuté ako zjavne neopodstatnené, pričom ústavný súd konštatuje, že argumenty

sťažovateľky boli v podstatnom obsahovo totožné ako tie, ktoré sťažovateľka prezentovala

v tejto sťažnosti. Keďže ústavný súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v týchto svojich

rozhodnutiach, pre účely tohto rozhodnutia postačuje, aby v podrobnostiach na nich odkázal

a sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z rovnakého dôvodu ako predtým, teda

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Nad rámec uvedených dôvodov odmietnutia sťažovateľky vzhľadom na totožnosť tak

v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových

okolností prípadov sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľke sú notoricky

známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, preto

sa ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí

(, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , ,

...) a v podrobnostiach na ne odkazuje. V tejto súvislosti ústavný súd ešte

12

dodáva, že pokiaľ sťažovateľka aj v budúcnosti bude podávať rovnaké sťažnosti v rovnakých

prípadoch (čo sa týka podstatných argumentov, skutočností a okolností), ústavný súd

v zmysle poslednej vety môže takéto sťažnosti

odmietnuť aj bez odôvodnenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015