Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 252/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 26. júna 2012,

postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 31. januára 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 26. júna 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2013 a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi

sťažovateľkou a fyzickou osobou – povinnou sa táto 21. októbra 2008 zaviazala platiť

dohodnuté poistné. Keďže povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné

za riadne sťažovateľkou poskytnutú službu nezaplatila, sťažovateľka sa „v súlade

s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“,

obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským

rozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinná

dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, preto

sťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd označeným uznesením žiadosť súdneho

exekútora zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd označeným

uznesením potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd označeným uznesením odmietol,

pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani

z ustanovenia “.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď

po preskúmaní vyžiadaných „Všeobecných poistných podmienok...“ dospel k záveru, že

tieto obsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán (t. j. neprijateľné zmluvné podmienky), a preto je rozhodcovská doložka

dojednaná v ich XV. časti neplatná, v dôsledku čoho je rozhodcovský rozsudok materiálne

nevykonateľný. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného

titulu prekročil svoju právomoc, keď rozhodcovský rozsudok preskúmal z hľadísk, na ktoré

ho zákon neoprávňuje, ale „nanovo konštruoval skutkový stav“, pričom „dospel k úplne

opačným právnym záverom ako rozhodcovský súd“. Keďže ani krajský súd a najvyšší súd

neochránili sťažovateľku pred svojvoľným postupom okresného súdu, rovnako porušili jej

právo na spravodlivý súdny proces. Krajskému súdu pritom vytýka, že vo svojom

rozhodnutí nevenoval žiadnu pozornosť ňou predostretej právnej argumentácii a že

opomenul vykonať ňou navrhované listinné dôkazy. Na druhej strane právny záver

najvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že „v tomto štádiu exekučného

konania... sa vychádza z tvrdení sťažovateľa v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného

titulu, nevykonáva sa v tomto štádiu dokazovanie a vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a tiež predpokladov, za

ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenej osoby“, považuje

sťažovateľka za arbitrárny a nepreskúmateľný.

Sťažovateľka v závere sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že uvedený postup

a rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi

normami vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného

súdu (, , ) a Súdneho dvora Európskej únie

(C 40/08, C 472/11, C 342/13), ktorého výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je záväzný pre všetkých sudcov členských

štátov, pričom ich zaväzuje zohľadniť to, či doložka znemožňuje po jednoinštančnom

rozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu alebo iný opravný

prostriedok na všeobecný súd.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny a práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu, aby označené uznesenia okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2012, postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2013 a postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2014.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 26. júna 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , ktorý limituje hranice právomoci ústavného

súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa

v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (podobne , , , ,

, a iné).

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2013

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako

procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný súd konštatuje, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach

(napr. sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 28. februára

2013, sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 22. januára 2014, sp. zn.

z 29. januára 2014, sp. zn. z 23. júla 2014, sp. zn.

z 26. novembra 2014, sp. zn. a iných) podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojich

základných práv podľa , a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdené

uznesenia prvostupňových súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého

mala byť exekúcia vedená, nebol spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že

rozhodcovskú doložku si povinná individuálne nevyjednala, resp. uznesenia

prvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto v okolnostiach posudzovaného prípadu

nepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

okrem iného uviedol:

«Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedeným v napadnutom uznesení okresného

súdu, na ktoré poukazuje v zmysle ustanovenia a naviac poukazuje

na ďalšie skutočnosti, ktoré odôvodňujú správnosť napadnutého rozhodnutia...

Podľa oprávneného išlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku, a preto

súdna kontrola je nedôvodná. Namietal, že pokiaľ by povinný rozhodcovskú doložku

nepodpísal, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok VPP a teda na poistný vzťah.

Novela súčinnosťou od 01. 01. 2008 rozšírila výnimky

zo súdnej kontroly aj na podmienky, ktoré boli individuálne dojednané ( ).

Primárne sa preto odvolací súd zaoberal povahou dojednania rozhodcovskej doložky.

Zastáva názor, že v danom prípade spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah zmluvného

ustanovenia v XV. Časti VPP, ale ani obsah „Osobitných zmluvných dojednaní“, ktoré boli

dopredu pripravené dodávateľom. Navyše, aj keby bola rozhodcovská doložka osobitne

vyjednaná, spadala by pod súdnu kontrolu, a to s poukazom na závery v rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C 484/08 Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom Súdny

dvor riešil práve výklad výnimky zo Smernice (týkajúcej sa ceny plnenia). Odvolací súd má

za to, že individuálne dojednanie (osobitné vyjednanie) má sledovať naplnenie princípu

ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje

nejakú pre neho významnú klauzulu. Dojednanie rozhodcovskej doložky spôsobom, akým

bola uskutočnená – predložená povinnému, vo vopred pripravenej formulárovej podobe,

hoci aj v osobitnej časti VPP, nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale

o predložení zmluvných podmienok, ktorými oprávnený sledoval formálne ich vylúčenie

spod režimu súdnej kontroly, tzv. neprijateľných zmluvných podmienok, čo samo o sebe

možno hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice č. 2005/29

o nekalých obchodných – praktikách...

Odvolací súd považuje za správny právny záver exekučného súdu o oprávnenosti

exekučného súdu skúmať ex offo platnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, a to

vychádzajúc z vyššie uvedeného skutkového stavu. Tento právny záver možno vyvodiť

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv

spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa

v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa...

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, ale aj š poukazom

na rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr. zo dňa 12. 12. 2012) považuje

za neopodstatnené tvrdenie oprávneného v odvolaní, že exekučný súd prekročil právomoc

pri posudzovaní neprijateľností rozhodcovskej doložky...

Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa o aplikácii smernice

Rady 93/13/EHS..., ktorá sa má tiež vykladať vtom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný

bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej

v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom

zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia exekučného súdu, že

v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú zmluvnú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na

výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4

písm. r) , platné už v čase uzatvorenia zmluvy, jednoznačne

považuje za neprijateľnú takú zmluvnú podmienku, ktorá vyžaduje v rámci dojednanej

rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní. Podľa neprijateľné podmienky

upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné...

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodcovská doložka z vyššie uvedených

dôvodov neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou.

Rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom

bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, nie je riadnym vykonateľným

exekučným titulom, nakoľko takéto rozhodnutie je nulitné, z právneho hľadiska neexistujúce

a nikoho nezaväzujúce. Exekučný súd dospel k správnemu záveru ak exekučný titul

považoval za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú

prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie, z čoho vyvodil záver o nutnosti zamietnuť žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.»

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval

relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo

a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka

svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom

a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

a a listiny a práva podľa dohovoru,

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu označeným postupom

a uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1

, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2014

Z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu ústavný súd odmietol aj

sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv uvedeným

uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože „prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia “.

Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne

a nepreskúmateľné, pričom najvyššiemu súdu vytýka najmä to, že nenapravil pochybenia

súdov nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Aj preskúmaním označeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne

zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tieto

opätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutia

súdov nižších stupňov konajúcich vo veci považoval za správne a vydané v súlade

so zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností, avšak

nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,

ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa pri

posudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,

prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z §

239 ods. 1 a 2 . Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných

ustanovením , avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho

neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí

vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty

a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. ,

, ). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany

práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým

súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutý

postup najvyššieho súdu, ako aj jeho uznesenie o odmietnutí dovolania sťažovateľky

z ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základných

práv sťažovateľky podľa a a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.

20 ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v absencii

právne relevantného odôvodnenia v zmysle .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015