Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 44/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka

a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2011

o sťažnosti J. K., P., a E. K., P., zastúpených advokátkou Mgr. K. B., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 18. marca 2010 takto

rozhodol:

1. Základné práva J. K. a E. K. podľa a Slovenskej

republiky a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 18. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 18. marca 2010

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. K. a E. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur)

pre každého z nich, ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý J. K. a E. K. uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 269,30 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a tridsať centov) na účet ich

právnej zástupkyne Mgr. K. B., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2010 doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), a E. K., P. (ďalej len

„sťažovateľka“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. K. B.,

Advokátska kancelária, P., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva

„na súkromie“ podľa čl. 19 ods. 2, „na ochranu obydlia“ podľa čl. 21 ods. 1 a 3 a na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva „na ochranu súkromného života“ podľa čl. 8 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co

288/2008 z 18. marca 2010.

Ústavný súd uznesením č. k. -28 z 26. januára 2010 prijal sťažnosť

sťažovateľov na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základných práv na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

a na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

V sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že boli užívateľmi bytu v rodinnom dome

v P., ktorý bol sťažovateľovi pridelený ako služobný byt na základe zmluvy o dielo

uzavretej 24. októbra 1964, v zmysle ktorej vykonával činnosť správcu športovej haly

v objekte, kde sa nachádzal aj tento byt. Činnosť v zmysle uvedenej zmluvy vykonával

nepretržite až do roku 1996, keď mu nový vlastník športovej haly a priľahlého domu

oznámil, že mu už nebude vyplácať žiadnu odmenu. Napriek tejto skutočnosti

predmetný byt sťažovatelia ďalej užívali a riadne platili úhrady za užívanie bytu.

V novembri 2000 podal vtedy aktuálny vlastník predmetnej nehnuteľnosti, kde sa byt

nachádzal, Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) proti sťažovateľom

návrh na privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu, ktorý však bol v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. (ďalej len „konanie o privolenie súdu

k výpovedi z nájmu“) 15. mája 2002 zamietnutý s odôvodnením, že v čase podania

návrhu nebol na nájomnom žiaden dlh a výpovedný dôvod týkajúci sa porušovania

dobrých mravov sťažovateľmi nebol nijakým spôsobom preukázaný. V auguste 2004

sa sťažovatelia dozvedeli o zmene v osobe vlastníkov tohto domu, pričom ich noví

vlastníci po istom čase vyzvali, aby vypratali priestory bytu, bez toho, aby vopred

realizovali výpoveď nájmu, a to s odôvodnením, že sťažovatelia užívajú byt bez

právneho titulu. V novembri 2004 noví vlastníci (ďalej len „odporcovia“) informovali

sťažovateľov, že proti nim podali na okresnom súde návrh na vypratanie časti domu.

Následne došlo zo strany odporcov k odpojeniu sťažovateľmi užívaného bytu od

prívodu elektrickej energie, plynu a vonkajšieho kúrenia. V dôsledku uvedených

skutočností sa sťažovatelia v záujme ochrany svojho zdravia odsťahovali

k príbuzným, pretože svoju bytovú otázku ináč nedokázali riešiť.

Z obsahu sťažnosti, zo súvisiacich rozsudkov okresného súdu sp. zn. 4 C

585/2008 z 1. júla 2008 a krajského súdu sp. zn. z 18. marca 2010

a z odvolania sťažovateľov podaného 26. septembra 2008 vyplýva, že sťažovatelia

podali okresnému súdu 27. decembra 2004 návrh, ktorým žiadali okresný súd, aby

bola odporcom uložená povinnosť zabezpečiť navrhovateľom „plný a nerušený výkon

práv spojených s užívaním bytu v dome na ..., v P., najmä zabezpečením vykurovania bytu

a opravy strechy, zdržať sa neoprávnených zásahov do práva nájmu navrhovateľov

užívať byt v dome na ... v P. v stave spôsobilom na riadne užívanie, najmä zdržať sa

odpájania elektriny a plynu, zaplatiť navrhovateľom 80 % z nájomného a úhrady za

plnenia spojené s užívaním bytu, zaplatených navrhovateľmi odo dňa 09. decembra 2004

do dňa zapojenia elektrickej energie do bytu v dome na ... v P., spolu s úrokom

z omeškania a trovami právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“.

Dňa 28. decembra 2006 odporcovia sťažovateľov listom oboznámili

so skutočnosťou, že získali od mesta P. povolenie na odstránenie stavby, v ktorej sa

nachádzal užívaný byt. Sťažovatelia vzhľadom na to podali v konaní vedenom pred

okresným súdom pod sp. zn. návrh na vydanie predbežného opatrenia

v záujme zachovania vykonateľnosti žalobného návrhu a tiež návrh na obnovu

konania v správnom konaní a podnet na vydanie predbežného opatrenia mestu P. ako

stavebnému úradu. Príslušný stavebný úrad 10. januára 2007 vydal rozhodnutie sp.

zn. , ktorým povolil obnovu konania, a súčasne vydal predbežné

opatrenie, ktorým odporcom nariadil, aby sa zdržali výkonu rozhodnutia, ktorým bolo

povolené odstránenie stavby, a teda aby odporcovia „nevykonali búracie práce“.

Sťažovatelia 20. januára 2007 zistili, že odporcovia i napriek uvedeným skutočnostiam

byt bez existencie právoplatného rozhodnutia o vyprataní vypratali a stavbu zbúrali.

Sťažovatelia sa na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn.

zmenou návrhu napokon domáhali toho, aby bola odporcom uložená povinnosť

zabezpečiť sťažovateľom primeraný náhradný byt.

Odporcovia „po zbúraní domu“ v konaní o vypratanie vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. PK svoj návrh na vypratanie vzali späť, pričom

sťažovatelia so zastavením konania súhlasili.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 1. júla 2008 v časti o zaplatenie

65 000 Sk z dôvodu uhradenia tejto sumy zo strany odporcov konanie zastavil a vo

zvyšku návrh sťažovateľov (uloženie povinnosti odporcom zabezpečiť sťažovateľom

primeraný náhradný byt) zamietol. Okresný súd v danom rozsudku posúdil vzťah

vzniknutý na základe zmluvy dielo z 24. októbra 1964 podľa ustanovení zákona č.

4/1949 Sb. o pracovnom pomere domovníckom (ďalej len „zákon o pracovnom pomere

domovníckom“) a uzavrel, že uplynutím dojednanej doby, t. j. ku 31. decembru 1964,

zanikol pracovnoprávny vzťah sťažovateľa, a tým aj jeho nárok na odmenu za výkon

práce a na užívanie naturálneho bytu. Pri uvedenom závere vychádzal okresný súd

z ustanovenia § 11 citovaného zákona, podľa ktorého pracovný pomer domovnícky,

dojednaný na určitý čas, zaniká uplynutím tohto času, a v odôvodnení tiež uviedol, že

neexistovalo rozhodnutie príslušného orgánu o pridelení bytu a ani následná dohoda

o odovzdaní a prevzatí bytu v zmysle ustanovení a

Zb. v znení platnom do 1. januára 1992. Podľa odôvodnenia

rozsudku nebolo možné predmetný bytový priestor považovať za podnikový byt,

pretože bol postavený ešte okolo roku 1930. Okresný súd skonštatoval, že sťažovatelia

neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu „platného právneho dôvodu,

titulu užívania predmetného bytu“, pretože nepredložili okresnému súdu ani

rozhodnutie o pridelení bytu a ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu.

K sťažovateľmi uplatňovanému nároku na náhradný byt, v rámci ktorého sa

dovolávali aj aplikácie ustanovenia Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) týkajúceho sa požiadavky

zachovávania dobrých mravov, okresný súd napokon formuloval aj toto odôvodnenie:

„Súd, posudzujúc návrh na uloženie povinnosti odporcom v 1. a 2. rade zabezpečiť

navrhovateľom v 1. a 2. rade primeraný náhradný byt, v prípade neexistencie nájomného

vzťahu medzi účastníkmi podľa § 3 Obč. zák. s poukazom na rozhodnutie NS ČR 3Cdon

51/96, dospel k záveru, že pri absencii výkonu práva vlastníctva (práva prenajímateľa)

domáhať sa ochrany jeho vlastníckeho práva, tento nemá oporu v zákone, preto ho ako

bezzákladný musel zamietnuť.“

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie

vo vzťahu k časti výroku, ktorým bol návrh zamietnutý.

V podanom odvolaní sťažovatelia predovšetkým argumentovali, že nimi

predloženými dôkazmi preukázali prvostupňovému súdu, že sťažovateľovi patrilo

právo užívať „naturálny (služobný) byt“ na dobu neurčitú. Sťažovatelia proti záveru

okresného súdu, ktorý aplikoval ustanovenie § 11 zákona o pracovnom pomere

domovníckom (podľa ktorého pracovný pomer domovnícky, dojednaný na určitý čas,

zaniká uplynutím tohto času), predostreli tvrdenie, že konajúci súd „nebral do úvahy“

ustanovenie § 12 citovaného zákona, podľa ktorého, ak sa dojedná pracovný pomer

domovnícky alebo ak sa v ňom pokračuje tak, že nie je jeho trvanie určené, môže sa

zrušiť obidvoma stranami výpoveďou danou tri mesiace vopred ku koncu

kalendárneho štvrťročia, pričom ak bola dojednaná medzi stranami výpovedná lehota

dlhšia než štvrťročná, platí táto lehota pre obe strany. Sťažovatelia v tomto kontexte

v odvolaní uviedli: „Hoci zákon o pracovnom pomere domovníckom výslovne

nestanovoval, čo sa myslí pod pokračovaním, z analogického a systematického výkladu

tohto ustanovenia možno vyvodiť to, že zákonodarca pod pokračovaním mohol myslieť

jedine pokračovanie v domovníckom pomere po uplynutí určitej doby.“ Na základe

uvedeného sťažovatelia prezentovali záver, že sťažovateľovi aj po uplynutí doby

vymedzenej zmluvou o dielo patrilo právo byt užívať, pretože sa v pracovnom pomere

naďalej pokračovalo, a teda nie je dôvodné požadovať od sťažovateľov pre účely

preukázania nadobudnutia užívacieho práva predloženie ďalších listín. Na podporu

svojho stanoviska poukázali sťažovatelia na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd), ktorá nepovažuje písomnú formu dohody

o odovzdaní a prevzatí bytu za nevyhnutnú a akceptuje jej uzatvorenie aj ústnou či

konkludentnou formou za predpokladu existencie konsenzu aj o podstatných

náležitostiach takejto dohody (rozsudok sp. zn. z 24. júla 1997).

Sťažovatelia v nadväzujúcej argumentácii uviedli, že na základe ustanovenia §

871 ods. 4 došlo k 1. januáru 1993 k zmene predchádzajúceho užívacieho práva

k predmetného bytu na nájom služobného bytu medzi sťažovateľom a vtedajším

vlastníkom bytu.

Sťažovatelia ďalej poukázali na ustanovenie

o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého sa

služobný byt môže zmeniť na chránený nájom vtedy, ak nájomca služobného bytu

prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, a prenajímateľ

do troch mesiacov nevypovedal nájom. Vychádzajúc z uvedeného sú sťažovatelia toho

názoru, že keďže aktuálny vlastník a prenajímateľ bytu v čase, keď sťažovateľ prestal

od roku 1996 vykonávať činnosť správcu, nerealizoval proti sťažovateľovi v uvedenej

lehote výpoveď, došlo k zmene nájmu služobného bytu na chránený nájom bytu na

neurčitý čas – spoločný nájom bytu manželmi.

Sťažovatelia nad rámec argumentovali, že ak by aj mal konajúci súd

pochybnosť o dostatočnosti uvedenej argumentácie o existencii nájomného vzťahu

medzi sťažovateľmi a odporcami, podľa ich názoru je preukázané, že v čase po 1.

januári 1993 (po prijatí novely ) nájomný vzťah existoval

a bol uzavretý konkludentne, o čom svedčí skutočnosť, že predchodcovia odporcov

uskutočňovali úkony smerujúce k vyčísleniu výšky nájomného. Sťažovatelia opreli

tento záver o relevantné ustanovenie a judikatúru najvyššieho súdu

(rozsudok sp. zn. a sp. zn. ), ktorá akceptuje uzavretie

nájomnej zmluvy aj konkludentným spôsobom náležitého charakteru.

Sťažovatelia v odvolaní spochybnili aj záver okresného súdu o právnej

irelevancii rozhodnutia okresného súdu prijatého v konaní o privolenie súdu

k výpovedi z nájmu a vyjadrili sa, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, keď

predmetné rozhodnutie považoval za rozhodnutie bez právneho významu. Toto

stanovisko sťažovatelia opreli o judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 3 Cdo

100/01 z 28. mája 2002), podľa ktorej „Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie

vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej (§ 159 ods. 3

) pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je,

vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku).“.

Sťažovatelia predložili stanovisko aj k odkazu prvostupňového rozhodnutia,

ktorým okresný súd konštatoval, že sťažovatelia mali možnosť domáhať sa ochrany

„proti výkonu vlastníckeho práva odporcami, s poukazom na “ v konaní

o vypratanie. Vyjadrili sa, že po zbúraní stavby, kde sa užívaný byt nachádzal, prestal

vlastne existovať predmet sporu, a preto ak by aj odporcovia v konaní o vypratanie

nevzali svoj návrh späť alebo by sťažovatelia so späťvzatím návrhu nesúhlasili, súd by

aj v takejto situácii musel návrh na vypratanie zamietnuť pre jeho nevykonateľnosť.

Sťažovatelia sa v závere vyjadrili, že považujú existenciu nájomného vzťahu

medzi nimi a odporcami za preukázanú, a aj keď odporcovia nerealizovali výpoveď

z nájmu bytu, ale spôsobili neužívateľnosť predmetu nájmu a následne ho nezákonne

zničili, nárok na náhradný byt im prináleží. V tejto súvislosti odvolávajúc sa na

ustálené princípy právnej teórie dôvodili, že ak právna úprava „v prípade konania

v súlade so zákonom priznáva nárok na bytovú náhradu, tak v prípade protiprávneho

konania zo strany prenajímateľa/vlastníka takúto ochranu poskytovať zákonite musí“,

pričom opačný výklad okresného súdu v tejto otázke kvalifikovali ako „argumentum

reductione ad absurdum“ (absurdný a vedúci k nezmyselnému záveru).

Krajský súd odvolaniu sťažovateľov nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 9 Co

288/2008 z 18. marca 2010 prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne

správne potvrdil. Skonštatoval, že okresný súd „riadne zistil skutkový stav veci v zmysle

ust. “ a „Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec

aplikoval predovšetkým ust. zákona č. 4/1949 Sb. o pracovnom pomere domovníckom, §

1, 3, § 4 ods. 1, 2, § 5, § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11; ďalej podľa § 154 ods. 1 a § 155

Obč. zák. (v znení účinnom do 1.1. 1992 ), podľa o hospodárení s

bytmi, § 25 ods. 1, § 66, § 67 ods. 1, 2 a napokon podľa ust. § 3 ods. 1 Obč. zák.“.

Rozhodnutie okresného súdu považoval za dostatočne odôvodnené a s jeho

právnymi závermi sa v plnom rozsahu stotožnil. Odvolací súd na doplnenie uviedol, že

len samotnú skutočnosť konania predchádzajúcich vlastníkov bytu, ktorí upravovali

výšku úhrad spojených s užívaním daného bytu a vydali „Evidenčný list pre výpočet

úhrady za užívanie bytu“, nemožno ešte považovať za konkludentný prejav vôle, teda

za ich súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy k bytu.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd v súvisiacom konaní sp. zn. 5 C

783/00 týkajúcom sa návrhu pôvodného vlastníka bytu o privolenie súdu k výpovedi z

nájmu bytu otázku existencie nájomného vzťahu neriešil.

Krajský súd ďalej prezentoval záver, že „V predmetnej právnej veci v čase

vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu (ako aj odvolacieho súdu) nehnuteľnosť,

v ktorej sa nachádzal naturálny byt, užívaný navrhovateľmi 1/, 2/, už neexistovala,

následkom čoho bolo tiež zastavené konanie o vypratanie časti nehnuteľnosti, vedené

proti J. a E. K. ako odporcom, na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. PK - 24C

231/04. Odstránením stavby, v ktorej sa pôvodne nachádzal naturálny byt, užívaný

navrhovateľmi 1/, 2/, tak prestal existovať predmet vlastníctva odporcov 1/, 2/, a teda k

nemu zaniklo aj ich vlastnícke právo. Súd prvého stupňa musel z uvedenej skutočnosti pri

posudzovaní návrhu navrhovateľov vychádzať a nemohol inak rozhodnúť, než návrh

navrhovateľov v tejto časti zamietnuť, keďže uplatňované právo na zabezpečenie

primeraného náhradného bytu navrhovateľom malo byť viazané na zodpovedajúcu

povinnosť odporcov ako vlastníkov nehnuteľnosti, v ktorej sa naturálny byt, užívaný

navrhovateľmi, nachádzal. Právo na zabezpečenie bytovej náhrady navrhovateľom 1/, 2/

po zániku stavby (predmetu vlastníctva odporcov) nebolo možné založiť na základe ust. §

3 ods. 1 Obč. zák., ktorého aplikácie sa navrhovatelia 1/, 2/ dovolávali, z dôvodov, ako sú

uvedené v texte vyššie.“.

Vo vzťahu k otázke aplikácie ustanovenia krajský súd

poznamenal, že „Toto ustanovenie totiž nemá vlastnú normotvornú platnosť upravuje

iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a

to na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie“, a

preto len „na jeho základe nemohla byť odporcom 1/, 2/ uložená v konaní povinnosť

zabezpečiť navrhovateľom 1/, 2/ primeraný náhradný byt.“.

Krajský súd rovnako ako súd prvostupňový považoval za relevantný dôkaz

preukazujúci existenciu nájomného vzťahu k bytu rozhodnutie o pridelení bytu, ako

aj následnú dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, ktoré však sťažovatelia nepredložili.

Sťažovatelia v podanej sťažnosti odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu,

Ústavného súdu Českej republiky a princípy deklarované právnou teóriou poukazujú

na požiadavku ústavne súladného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov

a náležitého zohľadnenia „základných ústavných práv“ pri rozhodovaní civilných

sporov.

Podľa vyjadrenia sťažovateľov „nezákonným zbúraním nehnuteľnosti a

predmetného bytu došlo k zániku predmetu sporu, konanie o vypratanie bytu a konanie o

zabezpečenie nerušeného výkonu práv vyplývajúcich z nájomného vzťahu boli zastavené,

lebo predmet sporu zanikol“, a preto sťažovateľom zostal k dispozícii „jediný možný a

vykonateľný žalobný návrh, a to návrh na zabezpečenie náhradného bytu. Okresný súd a

ani krajský súd však sťažovateľom právo na náhradný byt nepriznali, a tým nezabezpečili

ochranu práva na súkromie a práva na ochranu obydlia sťažovateľov.“.

Sťažovatelia poukazujúc na závery krajského súdu k otázke možnosti aplikácie

ustanovenia uvádzajú: „V predmetnom prípade teda súd vychádzal z toho,

že keďže sa priznanie náhradného bytu sťažovateľom viaže na realizáciu vlastníckeho

práva odporcov a na existenciu bytu, tak po zbúraní domu, hoci nezákonnom, nemôže

vzniknúť právo na náhradný byt.“ Podľa sťažovateľov ich nárok na náhradný byt

nezanikol ani zánikom bytu, ktorý pôvodne užívali. V tejto súvislosti sťažovatelia

citujú závery ustálenej právnej teórie vzťahujúce sa na prípady, v ktorých určitá

špecifická situácia nie je zákonom výslovne upravená, a síce: „Zcela nepřípadný je v

této souvislosti argument, že dané řešení takto zákonodárce napsal, a proto je takto chtěl.

Zákonodárce zpravidla vychází z toho, co je bežné, z tzv. normálního případu, přičemž

zvláštni prípady mohou uniknout jeho pozornosti.“ Ďalej k tomu dodávajú: „Jsou-li tedy

dány podmínky pro dotváření práva soudcem, je dotváření práva nejen jeho oprávněním,

nýbrž z princípu rovnosti vyplýva, že soudce je k dotváření práva povinen.“

V prípade sťažovateľov mal konajúci súd podľa ich názoru aplikovať „analógiu

legis - konkrétne argumentáciu a fortiori, ktorá podľa prístupu a minori ad maius (od

menšieho k väčšiemu) vedie k tomu, že ak v prípade konania v súlade so zákonom

priznáva nárok na bytovú náhradu, tak v prípade protiprávneho konania zo strany

prenajímateľa/vlastníka musí byť takisto chránené základné právo na súkromie a musí

byť takisto priznaná bytová náhrada.“ V tejto súvislosti sťažovatelia opäť citujú

princípy ustálenej právnej teórie k použitiu výkladu a minori ad maius: „Právna teória

k použitiu argumentácie a minori ad maius uvádza: Argumentum a minori ad maius býva

zpravidla popsán takto: pokud je určitý právní následek přirazen k (podle účelu zákona)

méně závažnému skutkovému stavu, pak musí tím spíše platit i pro více závažný skutkový

stav“.

Sťažovatelia zhrňujúco konštatujú: „Na záver možno opakovane konštatovať, že

tým, že súd aplikoval zákon iba formalisticky a zohľadnil iba jeho doslovné znenie,

ktorého aplikácia mala protiústavné dôsledky (porušenie základného práva sťažovateľov)

a tým, že neaplikoval legitímnu metódu aplikácie práva - analógiu legis (prostredníctvom

argumentácie a fortiori resp. a minori ad maius), nezohľadnil dôsledky svojho

rozhodnutia na základné práva sťažovateľov a tým porušil ich základné právo na

súkromie v zmysle SR a Dohovoru.“

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru prezentujú sťažovatelia argumentáciu, podľa ktorej považujú

rozhodnutie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a v tejto súvislosti uvádzajú:

«každý „protiargument“, napádajúci druhý argument a smerujúci k jeho vyvráteniu (teda

každý argument, ktorý je s druhým argumentom v konflikte), je „relevantným“

argumentom, s ktorým sa musí všeobecný súd vyrovnať».

Sťažovatelia poukazujú na to, že v podanom odvolaní reagovali „protiargumentom“

na záver prvostupňového rozhodnutia, v ktorom okresný súd opierajúc sa

o ustanovenie § 11 zákona o pracovnom pomere domovníckom konštatoval, že

uplynutím dojednanej doby určenej v spomínanej zmluve o dielo, t. j. dňom 31.

decembra 1964, zanikol pracovnoprávny vzťah sťažovateľa a s tým aj nárok na

odmenu za výkon práce a na užívanie naturálneho bytu. Sťažovatelia uvádzajú, že „v

odvolaní argumentovali ustanovením zákona č. 4/1949 Sb. o pracovnom pomere

domovníckom, ktoré ďalej upravujú čo v prípade ak sa v domovníckej činnosti pokračuje

aj po skončení pracovného pomeru na dobu určitú. Podľa ustanovenia § 12 ods. 1

zákona č. 4/1949 Sb. o pracovnom pomere domovníckom ak sa dojedná pracovný pomer

domovnícky alebo ak sa v ňom pokračuje tak, že nie je jeho trvanie určené, môže sa

zrušiť obidvoma stranami výpoveďou, danou tri mesiace vopred ku koncu kalendárneho

štvrťročia; ak bola dojednaná medzi stranami výpovedná lehota dlhšia než štvrťročná,

platí táto dlhšia lehota pre obe strany. V zmysle tohto ustanovenia pracovný pomer

domovnícky ďalej trval a od neho sa odvodzovalo aj právo na užívanie sporného bytu.

Išlo o teda o právny argument, ktorý priamo vyvracal záver o neexistencii nájmu a ak by

sa tento právny argument ukázal ako opodstatnený, jeho dôsledkom by bolo potvrdenie

práva sťažovateľov. Takýto argument teda bol podstatným resp. relevantným

argumentom, na ktorý bol krajský súd povinný zareagovať. Krajský súd v Bratislave sa

však s týmto argumentom sťažovateľov vôbec nevysporiadal a len odkázal na závery súdu

prvého stupňa, že medzi účastníkmi neexistoval nájomný vzťah.“.

Sťažovatelia ďalej pokračujú, že v podanom odvolaní „dôkladne argumentovali,

prečo podľa nich vznikol nájomný vzťah aj konkludentne. Vo svojej argumentácii

odkázali na judikatúru a právnu vedu v otázke konkludentného vzniku právnych

vzťahov. Aj tieto argumenty boli podstatnými argumentmi, pretože smerovali k vyvráteniu

záveru prvostupňového súdu o neexistencii nájmu a potvrdeniu práva sťažovateľov.

Krajský súd však v rozhodnutí o odvolaní iba krátko konštatoval, že medzi účastníkmi

nevznikol nájomný vzťah, ale s uvedenými konkrétnymi argumentmi sťažovateľov sa

vôbec nevysporiadal.“.

Sťažovatelia tiež namietajú, že sa krajský súd nevysporiadal ani s nimi

uvádzanou judikatúrou týkajúcou sa otázky konkludentného vzniku právnych

vzťahov, čím porušil princípy formulované v rámci rozhodovacej činnosti ústavného

súdu, podľa ktorej za nedostatočne odôvodnené rozhodnutie treba považovať aj také

rozhodnutie, v ktorom sa konajúci súd argumentačne nevysporiada so skutočnosťou

odchýlneho rozhodnutia iného súdu v analogickej veci.

Napokon sťažovatelia dodávajú, že v odvolaní poukázali aj na povinnosť

„ústavne súladného výkladu zákona a na povinnosť súdu aplikovať zákon tak, aby bolo

chránené právo na súkromie sťažovateľov. Konkrétne sťažovatelia poukazovali na

potrebu argumentáciou a fortiori (per analogiam) aplikovať zákon tak, aby jeho

aplikácia smerovala k ochrane práva na súkromie. Išlo tiež o podstatný argument, pretože

smeroval k potvrdeniu práva sťažovateľov a k vyvráteniu záveru súdu o neexistencii

práva sťažovateľov na náhradný byt. Odvolací súd však na tieto významné

ústavnoprávne argumenty vôbec nereagoval a vôbec sa s nimi nevysporiadal. Použil len

formálnu aplikáciu zákona, bez toho, aby sa vysporiadal s povinnosťou ústavne súladnej

aplikácie zákona, na ktorú poukazoval sťažovateľ.“.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovatelia v sťažnosti navrhujú,

aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základných práv zaručených čl. 19

ods. 2 a (aj a 3 ) a práv zaručených a

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. marca 2010,

predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal im

primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, a to každému z nich, ako aj

úhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd možnosť vyjadriť sa k argumentácii prijatej sťažnosti nevyužil a iba

odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku. V podaní doručenom ústavnému súdu

29. marca 2011 predsedníčka krajského súdu uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

V podaní doručenom ústavnému súdu 9. júna 2011 súhlasili s upustením od ústneho

pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia.

Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, a so súhlasom všetkých účastníkov konania od ústneho pojednávania

vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z príslušného spisového materiálu

krajského súdu zistil a zrekapituloval si tieto relevantné skutočnosti:

1. Sťažovatelia boli užívateľmi bytu, ktorý získal sťažovateľ vykonávajúci na základe

zmluvy o dielo z 24. októbra 1964 činnosť správcu objektu, súčasťou ktorého bol tento byt.

Platnosť zmluvy bola vymedzená na obdobie od 1. januára 1964 do 31. decembra 1964.

Sťažovateľ vykonával činnosť správcu nepretržite do roku 1996, keď mu nový vlastník

objektu oznámil, že mu už nebude vyplácaná odmena za výkon správcovskej činnosti.

Listom z 10. októbra 2000 boli sťažovatelia ďalším, v poradí druhým novým vlastníkom

objektu upovedomení o úprave výšky úhrad spojených s užívaním bytu. Tento vlastník

podal okresnému súdu 30. novembra 2000 návrh na privolenie súdu k výpovedi z nájmu

dotknutého bytu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. mája 2002 predmetný

návrh zamietol s odôvodnením o nepreukázaní ani výpovedného dôvodu nezaplatenia

„nájomného“ a ani výpovedného dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov

sťažovateľmi.

2. V roku 2004 došlo k predaju objektu, kde sa dotknutý byt nachádzal, novým

vlastníkom – odporcom, a títo doručili sťažovateľom výzvu na vypratanie bytu

s odôvodnením, že neexistuje relevantný právny titul pre jeho ďalšie užívanie sťažovateľmi.

Sťažovatelia reagovali odmietavým stanoviskom, v ktorom poukázali na skutočnosť, že

v ich prípade ide o chránený nájom bytu. Na základe návrhu odporcov v roku 2004 začalo

na okresnom súde konanie o vypratanie bytu vedené pod sp. zn. PK . Podaný

návrh sa opieral o argumentáciu, podľa ktorej mali sťažovatelia užívať dotknutý byt bez

právneho titulu, že teda nejde o chránený nájom bytu, ktorý by zakladal nárok sťažovateľov

na bytovú náhradu spojenú s výpoveďou nájmu.

3. Sťažovatelia 27. decembra 2004 podali na okresnom súde návrh, ktorým sa

domáhali, aby bola odporcom uložená povinnosť zabezpečiť sťažovateľom plný a nerušený

výkon práv spojených s užívaním dotknutého bytu v dome, najmä zabezpečením

vykurovania bytu a opravy strechy domu, zdržať sa neoprávnených zásahov do práva nájmu

navrhovateľov užívať byt v stave spôsobilom na riadne užívanie, najmä zdržať sa odpájania

elektriny a plynu, zaplatiť sťažovateľom 80 % z nájomného a úhrady za plnenia spojené

s užívaním bytu, zaplatených navrhovateľmi od 9. decembra 2004 do dňa zapojenia

elektrickej energie v byte. V priebehu tohto konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

odporcovia 28. decembra 2006 oboznámili sťažovateľov so skutočnosťou, že

získali od príslušného stavebného úradu povolenie na odstránenie objektu, kde sa dotknutý

byt nachádzal. Sťažovatelia napadli toto povolenie návrhom na obnovu konania a súčasne

návrhom na vydanie predbežného opatrenia v správnom konaní, na základe ktorého

príslušný stavebný úrad rozhodnutím z 10. januára 2007 povolil obnovu konania a súčasne

vydal predbežné opatrenie, ktorým odporcom nariadil zdržať sa výkonu predmetného

rozhodnutia o povolení odstránenia stavby. I napriek uvedenej skutočnosti odporcovia

zbúranie stavby zrealizovali. Sťažovatelia preto v konaní okresného súdu sp. zn.

požiadali o pripustenie zmeny návrhu, a síce aby okresný súd uložil

odporcom povinnosť zabezpečiť sťažovateľom primeraný náhradný byt s dvoma obytnými

miestnosťami na bývanie. Táto zmena bola súdom pripustená. Takisto v súvisiacom konaní

o vypratanie vedenom na okresnom súde pod sp. zn. PK odporcovia vzali

svoj návrh späť, pričom sťažovatelia so zastavením tohto konania súhlasili.

4. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol rozsudkom

z 1. júla 2008, ktorým návrhu na uloženie povinnosti zabezpečiť sťažovateľom náhradný

byt nevyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval okresný súd argumentáciu, že

„navrhovateľmi tvrdený právny vzťah“ založený zmluvou o dielo z 24. októbra 1964 treba

posudzovať podľa ustanovení zákona o pracovnom pomere domovníckom účinného

do 1. januára 1966. Podľa názoru okresného súdu touto zmluvou založený pracovný pomer

domovnícky zanikol uplynutím v zmluve dojednanej doby, teda 31. decembra 1964, čím

došlo aj k zániku nároku na užívanie naturálneho bytu. Okresný súd na tomto mieste

uviedol: «V prospech takéhoto záveru súdu svedčí aj neexistencia rozhodnutia príslušného

orgánu o pridelení bytu ( Obč. v znení platnom

do 01.01.1992) a následnej dohody o užívaní bytu, resp. dohody o odovzdaní a prevzatí bytu

( Obč. v znení platnom do 1.1.1992 - ďalej len „Obč. zák."), keď

právna úprava osobného užívania bytov (3. časť prvá hlava Obč. zák.) v socialistickej

spoločnosti garantovala občanom náležite uspokojovať ich bytové potreby (§ 152 Obč.

zák.), čo bolo výslovne upravené v ust. § 153 Obč. zák.: „Štátne, družstevné a iné

organizácie prenechávajú byty občanom do osobného užívania bez určenia doby užívania

a to za úhradu, ak nie je právnym predpisom ustanovené inak.“.

Iným orgánom, okrem miestneho národného výboru, rozhodujúcim o pridelení bytu,

boli organizácie, ktoré postavili byty z vlastných voľných prostriedkov, organizácie

vlastniace služobné a im obdobné bytu, JRD, orgány vojenskej správy atď., pričom

prideľovanie bytov sa spravovalo o hospodárení s bytmi

(ďalej len „os. zák.“).

Podľa § 25 ods. 1 os. zák. byty, vystavané v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných

voľných prostriedkov podniku a služobné byty prideľuje organizácia hospodáriaca s týmito

bytmi po predchádzajúcom súhlase ZV ZO ROH po prejednaní na členskej schôdzi

a po vyjadrení miestneho národného výboru.

Podľa § 66 os. zák. podnikové byty sú byty trvale určené pre ubytovanie pracovníkov

hospodárskych, rozpočtových alebo iných organizácií, najmä byty v domoch, ktoré

organizácie vystavala ako investori alebo získali alebo získajú zo štátnej bytovej výstavby.

Miestne národné výbory vedú zoznamy podnikových bytov.

Zo znaleckých posudkov, ktoré boli súčasťou spisov katastrálneho úradu Správy

katastra P., ako aj z obsahu notárskej zápisnice, osvedčujúcej vyhlásenie o vydržaní

vlastníckeho práva (viď vyššie), vyplýva, že časť stavby - prevádzková budova, v ktorej mal

byť situovaný predmetný bytový priestor, nebol súčasťou výstavby športovej haly

investorom - zmluvného partnera navrhovateľa v 1. rade T., ale išlo o stavby z r. cca 1930,

teda nie vystavaný investorom, ani zo štátnej bytovej výstavby a ani trvale určený pre

ubytovanie pracovníkov, keď púhy prevod správy domu na organizáciu nerobil ešte z bytu v

dome byty podnikové podľa § 66 os. zák.

Podľa § 67 ods. 1 os. zák. služobné byty sú byty zriadené pri verejných alebo

prevádzkových budovách, alebo vystavané pri prevádzkových objektoch, zdravotníckych

zariadeniach, pri školách a školských zariadeniach alebo pri ústavoch sociálnej

starostlivosti, pokiaľ sa tieto užívajú pre ubytovanie pracovníkov, ktorí sú poverení

strážením týchto budov, objektov, zariadení a ústavov, alebo sú z iných služobných

(pracovných) dôvodov povinní v nich bývať preto, že by inak bola ohrozená prevádzka

podniku (ústavu, zariadenia) alebo znemožnený výkon ich zamestnania.

Podľa § 67 ods. 2 os. zák. služobné byty sú aj domovnícke byty.

Právny dôvod užívania aj služobného bytu (taktiež domovníckeho bytu) mal dve fázy

nadobudnutia práva osobného užívania bytu. V prvej fáze rozhodnutím o pridelení bytu

organizáciou hospodáriacou s týmto bytom po predchádzajúcom súhlase Z. po prejednaní

na jej členskej schôdzi a po vyjadrení miestneho národného výboru vzniklo oprávnenie stať

sa užívateľom bytu, v druhej fáze vznikol už právny dôvod bývania na podklade ďalšej

právnej skutočnosti a to dohody o odovzdaní a prevzatí (R 58/1970).

V prejednávanej veci, s odkazom na vyššie uvedené, dôkazné bremeno preukázať

platný právny dôvod, titul užívania predmetného bytu, zaťažovalo navrhovateľov. Títo

nepredložili súdu ani rozhodnutie o pridelení bytu ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu,

ak podľa ich tvrdení, im mal vzniknúť chránený nájom v zmysle § 1 ods. 1 Zák. SNR

č. 189/1992 zb. Tento by mohol vzniknúť, pri splnení ostatných podmienok len

z predchádzajúceho platného nájmu služobného bytu (R 46/1999).

Na konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy v čase po nadobudnutí účinnosti Zákona

č. , ktorým sa menil a dopĺňal (Obč. zákonník), nemožno

vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad, spojených s užívaním

bytových priestorov, hoc aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“, ev. na

predpísanom tlačive „Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu“.

Odporcovia v 1. a 2. rade v konaní od počiatku popierali uznanie existencie

nájomného vzťahu.

Navrhovatelia v 1. a 2. rade, s odkazom na ich dôkazné bremeno, nenavrhli súdu,

hoci mohli, vykonať dôkaz napr. výsluchom štatutárnych zástupcov právnych predchodcov

odporcov, k tomu, či ich výzvy na plnenie navrhovateľmi, vychádzali alebo nie

z konkludentne uzavretého nájomného vzťahu, čo nimi chceli prejaviť, a či ich úmysel

smeroval k prenechaniu užívaných priestorov navrhovateľmi do nájmu.»

Okresný súd sa ďalej vyjadril, že obsah „pripojeného“ spisu okresného súdu sp. zn.

týkajúceho sa konania o privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu posúdil

vo vzťahu k prejednávanej veci ako právne irelevantný, pretože podľa jeho názoru v konaní

o privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu sa konajúci súd obmedzil iba na „zistenie, či

existuje nedoplatok za užívanie bytu, na existenciu výpovedných dôvodov, pričom neskúmal

existenciu nájomného vzťahu, ako právneho dôvodu, od ktorého bol odvodený nárok

na privolenie k výpovedi z nájmu bytu. Okresný súd Pezinok svojim rozsudkom zo dňa

15.05.2002 č. k.: -62 nevytvoril prekážku rozhodnutej veci, ani nezaložil právny

dôvod užívania bytových priestorov vo vlastníctve odporcov v 1. a 2. rade navrhovateľmi

v 1. a 2. rade.“.

K otázke použitia ustanovenia v prípade sťažovateľov okresný súd

formuloval stanovisko, v ktorom uviedol, že pokiaľ sa sťažovatelia dovolávali aplikácie

citovaného ustanovenia a na jeho základe uloženia povinnosti odporcom zabezpečiť

sťažovateľom primeraný náhradný byt v okolnostiach veci, keď konanie o vypratanie bytu

vedené okresným súdom pod sp. zn. PK bolo právoplatne skončené bez

rozhodnutia v merite veci, nie je splnená „podmienka stretu práva vlastníka domovej

nehnuteľnosti na ochranu jeho vlastníctva s právom užívateľa na bývanie a na ochranu

rodiny“, a teda nemožno toto ustanovenie aplikovať. Okresný súd bol toho názoru, že

„Možnosť dovolávať sa ochrany proti výkonu vlastníckeho práva odporcami, s poukazom

na § 3 ods. 1 Obč. zák. mali navrhovatelia v konaní o vypratanie časti domu, vedenom

na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.: PK-24 C 231/04, najneskôr v rámci

vyjadrenia sa k späťvzatiu návrhu, teda nesúhlasiť, z vážnych dôvodov, so zastavením

konania v dôsledku späťvzatia návrhu na vypratanie odporcami v 1. a 2. rade, kedy by

vážnosť týchto dôvodov, ako aj samotný nárok na bytovú náhradu súd posudzoval aj

v zmysle ustálenej judikatúry súdov“.

5. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 26. septembra 2008 odvolanie,

v ktorom formulovali protiargumentáciu o ďalšom pokračovaní pracovného pomeru

domovníckeho aj po uplynutí doby určenej zmluvou o dielo a tomu zodpovedajúcom

pokračovaní práva užívať „naturálny (služobný) byt“. Sťažovatelia tvrdenie opierali

o analogický a systematický výklad ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o pracovnom pomere

domovníckom, ktorý podľa ich názoru upravoval možnosť pokračovania pracovného

pomeru domovníckeho aj po uplynutí doby určitej, vymedzenej zmluvou o dielo.

V nadväznosti na to poukazovali na ustanovenie , ktorým došlo k 1. januáru

1993 k transformácii predchádzajúceho užívacieho práva k dotknutému bytu na nájom

služobného bytu. Napokon odkazujúc na právnu úpravu ustanovenia § 1 ods. 5 zákona

č. dôvodili, že po ukončení správcovskej činnosti sťažovateľa v roku 1996

prenajímateľ bytu v lehote troch mesiacov od tohto ukončenia nerealizoval výpoveď nájmu

služobného bytu, preto došlo k jeho zmene na chránený nájom bytu na neurčitý čas.

Za predpokladu, že by konajúci súd takto nastolenú argumentáciu neuznal, boli

sťažovatelia toho názoru, že je preukázané, že v čase po 1. januári 1993 nájomný vzťah

existoval a bol uzavretý konkludentne. Na tomto mieste sťažovatelia podrobne dôvodili:

«Ak by mal súd pochybnosti o tom, či vyššie uvedená argumentácia o existencii

nájomného vzťahu medzi navrhovateľmi a odporcami je dostatočná, máme za preukázané,

že v čase po 1. januári 1993 (po nadobudnutí účinnosti ) nájomný

vzťah existoval a bol uzavretý konkludentne.

Prvostupňový súd v rozsudku uviedol, že konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy

nemožno vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad spojených

s užívaním bytu, hoc aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“, ev. na predpísanom

tlačive „evidenčný list pre výpočet úhrady na užívanie bytu". Súd podľa nášho názoru

nesprávne právne posúdil vec, keď tvrdí, že nedošlo k vzniku nájomného vzťahu

konkludentným spôsobom.

V zmysle ustanovenia podmienkou platnosti

nájomnej zmluvy nie je jej písomná forma, i keď takáto forma je vhodná na preukazovanie

skutočností spojených s nájmom bytov.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že neexistuje písomná forma nájomnej zmluvy ktorá

skutočnosť však sama osebe v zmysle nespôsobuje jej

neplatnosť a tým nezabraňuje vzniku nájmu bytu, odvolací súd správne skúmal, či k jeho

vzniku neprišlo konkludentným spôsobom. ... Poukázal na to, že prejav vôle môže byť

vyjadrený nevýslovne, tzn. konkludentne za predpokladu, že tento konkludentný spôsob

nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť, napr. reálne začatie

plnenia, ktoré vyplýva zo zmluvy. Úkon vyjadrený konkludentne musí byť vyjadrený podľa

toho, čo spôsob jeho vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada k vôli toho, kto

právny úkon urobil a k ochrane dobrej viery toho, komu bol určený. (Rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky )

Zmluvou, aj ústne či konkludentne uzavretou, je totiž zhodný dvojstranný, prípadne

viacstranný právny úkon, ktorý síce nemá znaky výslovného prejavu pri bezformálnej

dohode, ale ktorým zmluvné strany medzi sebou zakladajú právny vzťah, a tým i vzájomné

práva a povinnosti. Len v tomto zmysle je zmluva právotvorná (lex contractus) a je

prameňom autonómneho práva. Preto vôľu zmluvných strán je treba vždy spoľahlivo zistiť

pre odstránenie pochybností, či vôbec išlo o prejav vôle konajúceho, s akým obsahom a či

došlo k jej zhode ohľadne podstatných náležitostí, žiadaných jej účastníkmi a objektívnym

právom. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 1997, sp. zn.

)

V zmysle prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo

opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti

o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen

podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak

táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami

sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada

na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny

úkon určený.

Obsah konkludentného právneho úkonu treba vykladať pomocou troch kritérií:

- obvyklého chápania spôsobu ich vyjadrenia,

- vôle toho, kto právny úkon urobil, a

- dobromyseľnosti adresáta právneho úkonu, ktorého ochrana sa preferuje so zreteľom

na spôsob vyjadrenia právneho úkonu. Táto súčasť interpretačných pravidiel je pregnantne

vyjadrená v a argumentačne platí aj v tomto prípade. Prejav vôle sa

vykladá podľa významu, ktorý mu spravidla prikladá osoba, ktorej je právny úkon určený.

Základné náležitosti nájomnej zmluvy sú uvedené v § 685 a nasl. Občianskeho

zákonníka, podľa ktorých nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ

prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez

určenia doby užívania. Nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsahu

užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob

ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak doba nájmu

nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú.

Existenciu nájomnej zmluvy nepopierali žiadni predchodcovia odporcov. Konkrétne

podmienky nájmu bytu boli stanovené A. P., ktorá na základe novej dohody so žalobcami o

výške nájomného a služieb spojených s užívaním predmetného bytu vydala tzv. Evidenčný

list pre výpočet úhrady za užívanie bytu, na základe ktorého žalobcovia uhrádzali nájomné

a spojené služby v celkovej sume 789.- Sk. Zo strany vlastníka bytu išlo o úkon, s ktorým nie

je možné spájať nič iné ako nájomný vzťah, kde vlastník nehnuteľnosti stanovuje výšku

úhrady za užívanie (po roku 1993 nájomného). Tento úkon teda obvykle znamená

potvrdenie existencie nájomného vzťahu a vyšpecifikovanie jeho základnej náležitosti, teda

výšky nájomného. Ak by vlastník nehnuteľnosti nemal záujem byť prenajímateľom

nehnuteľnosti a plniť svoje povinnosti prenajímateľa z nájomnej zmluvy (prenechať byt do

užívania, udržiavať ho v stave spôsobilom na užívanie) potom by neurobil úkon vyčísľujúcu

výšku nájomného a platby nájomného za užívanie bytu by neprijímal. A. P. svoj záujem byť

viazaná z nájomného vzťahu s navrhovateľmi dala jasne najavo právnym úkonom, s ktorým

nie je možné spájať iné účinky ako si ich vysvetlili navrhovatelia a v dobrej viere sa podľa

toho aj správali (byt užívali, platili nájomné). Asociácia tiež plnila všetky práva a

povinnosti prenajímateľa v nájomnom vzťahu (dala byt do užívania, prijímala nájomné). Ak

by sme tieto úkony prenajímateľa vykladali inak, došlo by k porušeniu zásady ochrany

dobrej viery navrhovateľov. Vzhľadom na to, že nebola určená doba nájmu, nájomný vzťah

bol uzatvorený na dobu neurčitú a práva a povinnosti prenajímateľa z neho prešli na

nových vlastníkov nehnuteľnosti. Z uvedeného vyplýva, že konkludentne vyjadrená vôľa

zmluvných strán byť viazaní nájomnou zmluvou je nepochybná a z toho dôvodu po roku

1992 navrhovatelia ako nájomcovia požívali ochranu ako nájomcovia (vznikol im spoločný

nájom bytu manželov).

Nasledujúci prenajímatelia už upravovali len výšku nájomného. Prenajímateľ B. P.

akceptoval fakticky výšku nájomného a spojených služieb s užívaním bytu navrhnutých

žalobcami v liste zo dňa 4. decembra 2000 v celkovej výške 1900,20 Sk. Podobne došlo k

novej dohode o nájme bytu so žalovanými M. G. a D. G. ako prenajímateľmi na základe

listu žalovaných zo dňa 16. augusta 2004 a následnej akceptácie návrhu žalobcami listom

zo dňa 30. augusta 2004, na základe ktorej bola stanovená výška nájmu spolu so spojenými

službami v celkovej sume 2500.- Sk.»

V ďalšom bode odvolania sťažovatelia namietali odvolávajúc sa na ustálenú

judikatúru nesprávnosť záveru okresného súdu o právnej irelevancii rozhodnutia prijatého

v súvisiacom konaní o privolení súdu k výpovedi z nájmu bytu a toto rozhodnutie

považovali za prekážku res iudikata potvrdzujúcu existenciu nájomného vzťahu.

Sťažovatelia predostreli aj námietky k vyvráteniu stanoviska okresného súdu, ktorý

vylúčil možnosť aplikácie ustanovenia pri rozhodovaní otázky priznania

bytovej náhrady dôvodiac nesplnením podmienky existencie kolízie práva vlastníka bytu na

ochranu vlastníctva s právom nájomcu bytu „na bývanie a ochranu rodiny“ vzhľadom na

zastavenie konania o vypratanie bytu bez rozhodnutia v merite veci.

Za rovnako absurdnú považovali sťažovatelia aj interpretáciu rozhodnutia okresného

súdu, ktorý uzavrel, že ochranu proti výkonu vlastníckeho práva odporcov s odkazom

na ustanovenia mali sťažovatelia uplatňovať v konaní o vypratanie bytu,

a nemali teda súhlasiť so zastavením predmetného konania. Sťažovatelia dôvodili, že za

okolností zbúrania stavby, keď už neexistoval predmet sporu, by ich nesúhlas so zastavením

konania nemal zmysel, pretože konajúci súd by podaný návrh ako nevykonateľný musel aj

tak zamietnuť.

6. Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom z 18. marca 2010, ktorým

prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Vo svojom rozhodnutí kvalifikoval

dokazovanie vykonané okresným súdom ako dostačujúce pre náležité zistenie skutkového

stavu veci. Aj právne závery okresného súdu považoval krajský súd za vecne správne, čo

odôvodnil poukazom na správnu aplikáciu relevantnej právnej úpravy, za ktorú považoval

predovšetkým ustanovenia § 1, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2 a § 11

zákona o pracovnom pomere domovníckom, ustanovenia a (v znení

účinnom do 1. januára 1992), ustanovenia § 25 ods. 1, § 66, § 67 ods. 1 a 2 zákona

č. o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov, a napokon aj

ustanovenie . Krajský súd považoval odôvodnenie prvostupňového rozsudku

za dostatočné, zodpovedajúce požiadavkám ustanovení

v znení neskorších predpisov. Na doplnenie odvolací súd

predostrel túto svoju argumentáciu: «pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/ považovali nájomný vzťah

k bytu za uzavretý (aj) konkludentne (mlčky), poukazujúc na konanie právnych predchodcov

odporcov 1/, 2/ (t. j. predchádzajúcich vlastníkov/ prenajímateľov bytu), ktorí určovali, či

upravovali výšku „nájomného“, či založili Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie

bytu, len z týchto okolností konkludentné uzavretie nájomného vzťahu k bytu vyvodzovať

nemožno. Odvolací súd nemá pochýb o tom, že na strane navrhovateľov takáto vôľa

(uzavrieť nájomný vzťah týkajúci sa bytu) existovala, avšak takýto konkludentný prejav vôle

- súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy k bytu - nemožno automaticky vyvodiť aj zo správania

predošlých vlastníkov (vtedy ešte existujúcej) nehnuteľnosti. Nie je sporné, že

navrhovatelia dlhodobo „naturálny byt“ užívali, pričom spolu s ním boli odberateľmi vody,

plynu, elektrickej energie, či iných služieb, spojených s jeho užívaním. Je preto logické, že

za užívanie priestoru, v ktorom bývali (a ktorého neboli vlastníkmi), ako aj za dodávané

služby boli povinní platiť finančné úhrady, a to aj bez toho, aby bol vyriešený právny základ

sporu, a to existencia či neexistencia nájomného vzťahu k bytu (v opačnom prípade by sa na

úkor vlastníka nehnuteľnosti bezdôvodne obohatili). Túto otázku nevyriešil ani právoplatný

rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. -62 zo dňa 15. 5. 2002 (ktorým súd

zamietol návrh navrhovateľa B. P. voči odporcom 1/, 2/ J. K. s manželkou, o privolenie k

výpovedi nájmu bytu , z ktorého obsahu vyplýva, že skúmaniu otázky existencie nájomného

vzťahu sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal, svoje zisťovanie zameral len na to, či boli

užívatelia bytu v omeškaní s platením úhrad za užívanie bytu.

Osobitne k aplikácii ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. odvolací súd poznamenáva, že na jeho

základe nemohla byť odporcom 1/, 2/ uložená v konaní povinnosť zabezpečiť

navrhovateľom 1/, 2/ primeraný náhradný byt. V ustanovení § 3 ods. 1 Obč. zák. je

upravená zásada, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov

nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ide o všeobecné ustanovenie hmotnoprávnej

povahy, ktoré umožňuje posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho

práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť poskytnutie

právnej ochrany uplatňovaného práva. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k právnym

povinnostiam. Iba na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno založiť vznik,

zmenu alebo zánik práv a povinností. Toto ustanovenie totiž nemá vlastnú normotvornú

platnosť upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú

právne vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a

tolerancie.

Vlastnícke právo, ako najvýznamnejšie vecné právo (definované v ust. § 123 Obč.

zák.) predstavuje právo ovládať vec, najmä ju držať, užívať, požívať a nakladať s ňou

vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci kohokoľvek k tej istej veci.

Oprávnenie s vecou nakladať (ius disponendi) tvorí tradičný a základný prvok vlastníckeho

práva k veci. Vlastnícke právo je právnym panstvom nad vecou, pretože dáva vlastníkovi

moc, aby nakladal s vecou podľa svojej vôle; je právom absolútnym, pôsobiacim proti

všetkým (erga omnes) a zodpovedá mu povinnosť všetkých ostatných nerušiť vlastníka

vo výkone jeho práva k veci. Obmedziť vlastníka v jeho vlastníckych právach je možné len

v zmysle zákona.

V súdenej právnej veci navrhovatelia žiadali obmedziť odporcov 1/, 2/ ako vlastníkov

nehnuteľnosti uložením povinnosti zabezpečiť im primeraný náhradný byt, vychádzajúc

z právneho názoru o existencii ich nájomného práva k bytu (resp. aj v prípade neexistencie

nájomného vzťahu). Bolo už uvedené, že odvolací súd v zhode s právnymi závermi súdu

prvého stupňa v konaní nemal preukázanú existenciu nájomného vzťahu k bytu medzi

navrhovateľmi (ako nájomcami) a odporcami, resp. predošlými vlastníkmi nehnuteľnosti

(ako prenajímateľmi), a to jednak písomnou formou, pre chýbajúce rozhodnutie o pridelení

bytu ako aj chýbajúcu dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, a rovnako tak mal

za nepreukázaný vznik nájomného vzťahu konkludentnou formou. Pokiaľ nebol založený

medzi účastníkmi konania nájomný vzťah, nemohlo navrhovateľom vzniknúť ani právo

na zabezpečenie bytovej náhrady (§ 712 Obč. zák.), z čoho vyplýva, že potom nemohla

existovať ani tomu zodpovedajúca povinnosť odporcov (ako vlastníkov). Opačným

rozhodnutím by súdy neúmerne obmedzili dispozičné právo odporcov ako vlastníkov

nehnuteľnosti a súčasne by tým navrhovateľom založili neexistujúce právo na zabezpečenie

bytovej náhrady.

Podľa pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Uvedené pravidlo, obsiahnuté v cit. ust. v plnom rozsahu platí aj

pre odvolacie konanie ( ); aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu je teda

rozhodujúci čas vyhlásenia jeho rozhodnutia.

V predmetnej právnej veci v čase vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu (ako

aj odvolacieho súdu) nehnuteľnosť, v ktorej sa nachádzal naturálny byt, užívaný

navrhovateľmi 1/, 2/, už neexistovala, následkom čoho bolo tiež zastavené konanie

o vypratanie časti nehnuteľnosti, vedené proti J. a E. K. ako odporcom, na Okresnom súde

Bratislava II1 pod sp. zn. PK – 24 C 231/04. Odstránením stavby, v ktorej sa pôvodne

nachádzal naturálny byt, užívaný navrhovateľmi 1/, 2/, tak prestal existovať predmet

vlastníctva odporcov 1/, 2/, a teda k nemu zaniklo aj ich vlastnícke právo. Súd prvého

stupňa musel z uvedenej skutočnosti pri posudzovaní návrhu navrhovateľov vychádzať a

nemohol inak rozhodnúť, než návrh navrhovateľov v tejto časti zamietnuť, keďže

uplatňované právo na zabezpečenie primeraného náhradného bytu navrhovateľom malo byť

viazané na zodpovedajúcu povinnosť odporcov ako vlastníkov nehnuteľnosti, v ktorej sa

naturálny byt, užívaný navrhovateľmi, nachádzal. Právo na zabezpečenie bytovej náhrady

navrhovateľom 1/, 2/ po zániku stavby (predmetu vlastníctva odporcov) nebolo možné

založiť na základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák., ktorého aplikácie sa navrhovatelia 1/, 2/

dovolávali, z dôvodov, ako sú uvedené v texte vyššie.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia v sťažnosti uplatnili námietku porušenia základných práv na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

a na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práv

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

A. K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru

Sťažovatelia uplatnenú námietku porušenia a

dohovoru formulovali prostredníctvom argumentácie zameranej na viacero aspektov

posudzovaného rozhodnutia. Ústavný súd preto jeho preskúmanie rozvrstvil do tomu

zodpovedajúcich rovín.

1. Ústavný súd svoju prieskumnú právomoc zameral v prvom rade na námietku

sťažovateľov, ktorí vidia arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného

aj v jeho nedostatočnom odôvodnení, v ktorom sa podľa ich názoru krajský súd

nevysporiadal s niekoľkými nimi predostretými argumentmi relevantného charakteru.

Na tomto mieste je potrebné hneď v úvode poukázať na východiska rozhodovacej

činnosti ústavného súdu, ktorými sa tento riadi pri posudzovaní námietok tzv. arbitrárnosti

rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli

pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (podobne aj ). Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne aj , , ).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ako aj jej

korešpondujúca rozhodovacia činnosť ústavného súdu formuluje v rámci práva

na spravodlivý proces požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia ako korelátu

práva účastníka konania prednášať návrhy a argumenty, aby mu na ne bola

poskytnutá relevantná odpoveď. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie však

automaticky neznamená povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený

argument (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van de Hurk c. Holandsko z 19. apríla

1994). Garancie poskytované , ako aj dohovoru zaväzujú

konajúci súd poskytnúť špecifickú odpoveď na argumenty majúce rozhodujúci

význam pre výsledok rozhodnutia (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c.

Grécko z 29. mája 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). V tomto

kontexte nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty

sťažovateľov bola zo strany krajského súdu poskytnutá vecne správna odpoveď, ale či

nastolené otázky relevantného charakteru krajský súd zodpovedal, a ak áno, či

odpoveď mala dostatočne vyčerpávajúci charakter. V okolnostiach danej veci treba

zdôrazniť, že v prípade rozhodnutí súdov opravnej inštancie si môže opravný súd

osvojiť dôvody napadnutého rozhodnutia pod podmienkou, že napadnuté rozhodnutie

skutočne preskúmal v intenciách dôvodov predostretých uplatneným opravným

prostriedkom. Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere judikoval: „Súd

podčiarkuje, že pojem spravodlivý proces vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý

odôvodnil svoje rozhodnutie stručne buď tak, že odkázal na dôvody nižšej inštancie,

alebo iným spôsobom, skutočne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli pred ním

vznesené, a neuspokojil sa tým, že jednoducho prevzal závery nižšieho súdu“

(rozhodnutie ESĽP vo veci Helle c. Fínsko z 19. decembra 1997).

1.1. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na jeden zo svojich zásadných

argumentov, na ktorý podľa ich názoru krajský súd nereflektoval, a síce na

argumentáciu vyvracajúcu záver prvostupňového súdu o neexistencii ich nájomného

vzťahu, ktorú opierajú o interpretáciu ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o pracovnom

pomere domovníckom.

Podľa znenia ustanovenia § 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom pracovný

pomer domovnícky vznikne zmluvou medzi vlastníkom domu alebo jeho zodpovedným

zástupcom a osobou, ktorá sa zaviaže konať domovnícke práce. Osoba, ktorá sa zaviazala

konať práce podľa § 4, dostane za to naturálny byt (§ 7) a odmenu (§ 9). Okresný súd

vychádzajúc z označeného ustanovenia zákona jednoznačne kvalifikoval právny vzťah,

ktorý vznikol podpísaním zmluvy o dielo z 24. októbra 1964 ako pracovný pomer

domovnícky regulovaný právnou úpravou obsiahnutou v zákone o pracovnom pomere

domovníckom, ktorá poskytovala osobe vykonávajúcej domovnícke práce nárok na užívanie

naturálneho bytu. Sťažovatelia ho považovali za právny titul, od ktorého odvodzovali svoje

postavenie nájomcov bytu. Podľa ustanovenia § 11 citovaného zákona pracovný pomer

domovnícky, dojednaný na určitý čas, zaniká uplynutím tohto času. Použitím tohto

ustanovenia vyvodil okresný súd záver o tom, že pracovný pomer sťažovateľa zanikol

uplynutím doby dojednanej v predmetnej zmluve, s čím okresný súd spojil aj zánik nároku

na užívanie dotknutého naturálneho bytu. Sťažovatelia v podanom odvolaní poukázali na

znenie ustanovenia § 12 ods. 1 citovaného zákona upravujúceho skončenie pracovného

pomeru domovníckeho výpoveďou, podľa ktorého ak sa dohodne pracovný pomer

domovnícky alebo ak sa v ňom pokračuje tak, že nie je jeho trvanie určené, môže sa zrušiť

obidvoma stranami výpoveďou danou tri mesiace vopred ku koncu kalendárneho štvrťročia;

ak bola dojednaná medzi stranami výpovedná lehota dlhšia než štvrťročná, platí táto dlhšia

lehota pre obe strany. Na tomto mieste sťažovatelia výslovne argumentovali (strana 2

posledný odsek a strana 3 prvý až tretí odsek podaného odvolania), že aj keď citovaný

zákon expressis verbis nešpecifikoval pojem pokračovania v pracovnom pomere

domovníckom, analogický a systematický výklad označeného ustanovenia vedie

k jednoznačnému záveru, že zákonodarca mal na mysli jedine pokračovanie v pracovnom

pomere domovníckom po uplynutí určitej doby.

V intenciách judikatúry ESĽP (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994) ústavný súd otázku, či krajský súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie v uvedenom kontexte, posúdil so zreteľom na okolnosti danej veci.

Bolo úlohou ústavného súdu zistiť, či označená argumentácia sťažovateľov bola

argumentáciou zásadnou, majúcou význam pre výsledok rozhodnutia prejednávanej veci

sťažovateľov. Ústavný súd preto zameral svoju pozornosť na nadväzujúcu relevantnú

právnu úpravu. Transformačné ustanovenie , prijaté novelou – zákonom

č. k 1. januáru 1993, osobné užívanie bytov slúžiacich na trvalé ubytovanie

pracovníkov organizácií zmenilo na nájom služobného bytu, pokiaľ tieto byty spĺňali

kritériá ustanovené o hospodárení

s bytmi v znení neskorších predpisov zaradzoval výslovne do kategórie služobných bytov aj

domovnícke byty (§ 67 ods. 2). Rovnako chronologicky nasledujúca právna úprava zákona

č. kvalifikovala byty domovnícke ako byty služobné .

Právna úprava situáciu, keď byt stratil charakter služobného bytu,

pretože nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú bol nájom služobného

bytu viazaný, regulovala tak, že pokiaľ zo strany prenajímateľa nedošlo do troch mesiacov

k výpovedi nájmu, transformoval sa nájom služobného bytu na chránený nájom (§ 1 ods. 5

– účinný do 1. decembra 2001, k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

).

Ústavný súd je teda toho názoru, že pokiaľ by nastolená argumentácia predstavujúca

sťažovateľmi formulovanú interpretáciu ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o pracovnom

pomere domovníckom bola v prejednávanej veci konajúcim súdom zohľadnená ako

správna, znamenala by pre sťažovateľov úspech v konaní. Ústavný súd preto považuje takto

formulované argumentačné námietky sťažovateľov predostreté v podanom odvolaní za

významné, vyžadujúce si poskytnutie náležitej súdnej odpovede. Z obsahu posudzovaného

rozsudku však ústavný súd zistil, že krajský súd sa nastolenej argumentácii nevenoval a ani

sa o nej dokonca vôbec v odôvodnení svojho rozhodnutia nezmienil.

1.2. V ďalšom bode odvolania sťažovatelia predostreli podpornú argumentáciu

smerujúcu k preukázaniu existencie nájomného vzťahu pre prípad, že by odvolacím súdom

nebola uznaná nimi formulovaná prioritná interpretácia označeného ustanovenia § 12 ods. 1

zákona o pracovnom pomere domovníckom. Sťažovatelia boli toho názoru, že v takomto

prípade treba akceptovať vznik nájomného vzťahu zmluvou uzavretou konkludentným

spôsobom. Vychádzali pritom z právnej úpravy , ktorá nepodmieňuje

platnosť nájomnej zmluvy jej písomnou formou, poukazovali súčasne na konkludentné

splnenie jednotlivých náležitostí nájomnej zmluvy požadovaných ustanoveniami § 685

a nasledujúcich , pričom túto interpretáciu opierali aj o súvisiacu judikačnú prax

(rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn. ).

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v danej otázke stotožnil so stanoviskom

okresného súdu, a teda uzavretie nájomnej zmluvy konkludentnou formou neuznal. Takýto

záver však krajský súd podporil iba stručným konštatovaním, že konkludentné uzatvorenie

nájomného vzťahu nemožno vyvodiť len z konania právnych predchodcov odporcov, ktorí

„určovali či upravovali“ výšku úhrad za užívanie dotknutého bytu. Odôvodnenie, ktorým

by na základe relevantnej skutkovej a právnej úvahy poskytol krajský súd náležité

konfrontačné stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia sťažovateľov, aj v tomto prípade

absentovalo a krajský súd povinnosť náležitého zdôvodnenia svojho čiastkového právneho

záveru nesplnil.

1.3. Sťažovatelia v podanom odvolaní vytýkali okresnému súdu aj nesprávnosť jeho

právneho záveru o právnej irelevancii rozhodnutia okresného súdu prijatého v konaní

o privolenie súdu k výpovedi z nájmu vedenom pod sp. zn. . Sťažovatelia

považovali toto rozhodnutie za prekážku res iudicata potvrdzujúcu existenciu nájomného

vzťahu v ich prípade. Okresný súd sa však s ich názorom nestotožnil a konštatoval, že

označené rozhodnutie sa obmedzovalo iba na zistenie „prípadného nedoplatku za užívanie

bytu“ a otázku existencie nájomného vzťahu vôbec neriešilo. Sťažovatelia v odvolaní

argumentovali poukazom na početnú judikatúru všeobecných súdov podporujúcu správnosť

ich právneho záveru, najmä na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája

2002 s analogickým aspektom, podľa ktorého „Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie

vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej ( )

pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je,

vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku). Je tomu tak preto, že

právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie v sebe zahŕňa (či už výslovne alebo mlčky) kladné

alebo záporné riešenie otázky (ne)existencie práva alebo právneho vzťahu, ktorá by mala

byť riešená určovacou žalobou a vychádza teda z rovnakého skutkového základu ako žaloba

určovacia.“.

Ústavný súd zistil, že krajský súd vo vzťahu k predmetnej odvolacej námietke

sformuloval vyjadrenie svojou podstatou totožné so stanoviskom okresného súdu, a síce že

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. z 15. mája 2002 existenciu nájomného

vzťahu neriešilo, pretože sa zameralo iba na zistenie, či boli užívatelia bytu v omeškaní

s platením úhrad za užívanie bytu.

Krajský súd sa teda obmedzil iba na prevzatie konštatačného právneho záveru

prvostupňovej inštancie bez toho, aby preskúmal argumentačné námietky sťažovateľov

vznesené k tejto otázke, ktoré sťažovatelia podložili súvisiacou judikatúrou. Požiadavku

spravodlivého procesu v podobe náležitej odpovede tak krajský súd nesplnil, a to navyše za

okolností, keď sťažovatelia svoju obranu opierali o judikačnú prax podporujúcu ich právny

záver. V tejto súvislosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil názor,

podľa ktorého ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola

právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na

súdnu ochranu podľa (). V posudzovanom prípade za

uvedených okolností je teda nedostatok súdnej odpovede znásobený aj porušením princípu

právnej istoty.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach stabilne judikuje: „Keď sa konajúci súd

rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť

jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivý proces garantované dohovoru“ (pozri napr.

).

Keďže krajský súd v označených prípadoch k vysporiadaniu sa s podstatnými

argumentmi sťažovateľov buď vôbec nepristúpil (1.1. a 1.3.), alebo jeho odpoveď bola len

formálna a argumentačne nedostačujúca (1.2.), ústavný súd dospel k záveru, že z dôvodu

nedostatku odpovede, resp. odpovedí súdneho rozhodnutia v namietanom rozhodnutí došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa , ako aj ich práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Jedna z odvolacích námietok sťažovateľov bola adresovaná aj smerom k súdom

poskytnutému vylučovaciemu výkladu zohľadňujúcemu len doslovné znenie zákona, ktorý

podľa názoru sťažovateľov vyústil do absurdného záveru odporujúceho požiadavke ústavne

súladného výkladu práva.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu ().

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného

ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia

právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa

v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu

právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená

výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych

orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti tak ústavný súd zdôrazňuje požiadavku ústavne

súladného výkladu, ktorý má vždy prioritné postavenie vyžadujúce, aby v prípadoch, keď

uplatnenie štandardných metód výkladu poskytuje viaceré alternatívy výkladu, bol

uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu

garantovaných základných práv a slobôd (pozri napr. , ,

a ).

Konajúce súdy právny záver o neexistencii nájomného vzťahu nad rámec doplnili

interpretačnou úvahou, podstata ktorej smerovala k záveru, podľa ktorého zánik

vlastníckeho práva odporcov v dôsledku zbúrania dotknutého objektu absolútne vylúčil

možnosť priznania bytovej náhrady v prospech sťažovateľov, pretože sťažovateľmi

uplatňovaný nárok na jej priznanie musel byť zákonite viazaný na existenciu predmetu

vlastníckeho práva.

Dôsledky takto prezentovanej interpretácie právnej úpravy bytových náhrad je

potrebné ilustrovať prostredníctvom praktickej úvahy. Pokiaľ by teda vlastník bytu

realizoval svoje vlastnícke právo v rozpore so zákonom poskytujúcim ochranu

dobromyseľným „nájomcom“, a to tak, že by ignoroval konanie o riešení predbežnej otázky

existencie nájomného vzťahu ako podmienky nároku na bytovú náhradu a ešte pred jeho

skončením by dotknutý predmet vlastníctva zničil, v intenciách prezentovaného výkladu

krajského súdu (i okresného súdu) by aj v prípade následného potvrdenia existencie

nájomného pomeru bol nárok nájomcu na bytovú náhradu vylúčený.

Ústavný súd konštatuje, že takto formulovaný výklad krajského súdu zjavne

signalizuje vytvorenie možnosti pre tzv. obchádzanie zákona umožňujúce zneužitie výkonu

vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nájomcu a ako taký ho ústavný súd

hodnotí ako výklad neakceptovateľný, odporujúci klauzule , majúci

za následok porušenie procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich

jednak z , ako aj dohovoru.

Preto aj v rámci tohto posudzovaného hľadiska dospel ústavný súd k záveru

o porušení základného práva sťažovateľov zaručeného a práva

sťažovateľov zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

B. K námietke porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa a k právu

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru

Účelom právnej úpravy bytových náhrad (v rámci ktorej je ako kritérium

splnenia povinnosti zabezpečenia náhradného bytu stanovená podmienka

primeranosti náhradného bytu) je okrem iného nepochybne aj zabezpečenie ochrany

kvality života dotknutých subjektov. Dôsledkom arbitrárneho rozhodnutia v otázke

bytovej náhrady je preto nepochybne zníženie kvality života nájomcu, ktorá je

obsahovou súčasťou sféry súkromného a rodinného života predstavujúceho nielen

intímnu sféru človeka, ale aj vzťahy so svojím bližším a vonkajším svetom (obdobne I.

ÚS 13/00). V súlade s účelom ochrany základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2

judikatúra k právnej úprave inštitútu bytových náhrad preto podrobne

vykladá otázku primeranosti náhradného bytu.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že niektoré

články a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách

neukladajú štátu a jeho orgánom iba povinnosť zdržať sa zásahov do garantovaných

základných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny

záväzok zabezpečiť účinný rešpekt k nim – prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj

v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr. , , ).

Ústavný súd taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu

ochranu práv garantovaných a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad

a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (,

).

Keďže o otázke zákonnej povinnosti odporcov týkajúcej sa zabezpečenia

bytovej náhrady a smerujúcej k naplneniu účelu označených ústavnoprávnych

garancií konajúci súd rozhodol arbitrárne, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť

sťažovateľom ochranu pred neoprávneným zásahom do ich práva na súkromie svoju

úlohu nesplnil. Ústavný súd preto vyslovil, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu, aj porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného

a práva zaručeného čl. 8 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto

rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd konštatoval porušenie označených základných práv

sťažovateľov zaručených a práv sťažovateľov zaručených dohovorom, tak

ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm.

b) rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ).

Sťažovatelia v sťažnosti žiadajú aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 5 000 €, a to každému z nich, ktoré odôvodňujú tým, že „utrpeli

zásahom prenajímateľov a súdov, ktoré neposkytli ochranu ich právu, zásah do veľmi

citlivej časti ich života, do obydlia a súkromného života“. Sťažovatelia poukazujú na to,

že dotknutý byt užívali „nepretržite po dobu 40 rokov, za byt poctivo platili úhrady s ním

spojené a byt udržiavali vo výbornom stave“. Naproti tomu odporcovia „bez doručenia

výpovede z nájmu, bez poskytnutia primeraného náhradného bytu či bez právoplatného

rozhodnutia o vyprataní nehnuteľnosti, najprv vypli sťažovateľom kúrenie a následne aj

plyn a elektrinu a týmto konaním im zabránili v užívaní bytu. Sťažovatelia sa museli,

vzhľadom na svoj vek a poškodené zdravie presťahovať k dcére, pretože konaním

vlastníkov bytu sa nimi užívaný byt stal neobývateľným. Museli sa uskromniť s jednou

miestnosťou, v ktorej spia a zdržiavajú sa počas celého dňa. Sťažovatelia nemohli užívať

svoj majetok, pretože v dome, do ktorého sa presťahovali, pre nábytok či iné veci v ich

vlastníctve nebolo miesta.“. Odporcovia následne „predmetný byt bez právoplatného

povolenia súdu na vypratanie nehnuteľnosti vypratali a majetok sťažovateľov bez ich

vedomia uskladnili na mieste, ktoré im až dodatočne oznámili“. Napokon odporcovia „v

rozpore s rozhodnutím mesta P. nehnuteľnosť na ... v P. a aj predmetný byt protizákonne

zbúrali aj napriek tomu, že konanie týkajúce sa práv k predmetnej nehnuteľnosti nebolo

skončené. Predmetné nezákonné konanie vlastníkov bytu okresný a ani krajský súd

nepostihli povinnosťou zabezpečiť sťažovateľom náhradný byt, čo významne zasiahlo

do práva sťažovateľov na ich súkromie a nepochybne aj ich ľudskú dôstojnosť.“.

Sťažovatelia poukazujú na to, že „sú osoby staršieho veku, pričom sťažovateľ

v 1. rade je aj nevidiaci. Zmeny sa im v tomto veku prijímajú ťažšie a ťažšie sa

prispôsobujú novým prostrediam.“. Uvádzajú, že nezákonným konaním odporcov

utrpeli psychickú ujmu majúcu dopad na ich celkové zdravie, že majú pocity

poníženia a sú toho názoru, že odporcovia svojím konaním absolútne potlačili ich

dôstojnosť ako dobromyseľných nájomcov. Sťažovatelia zdôrazňujú, že postup

konajúcich súdov, ktoré im za takýchto okolností neposkytli súdnu ochranu, u nich

ešte viac opísaný stav zintenzívňuje. Požadované finančné zadosťučinenie preto

sťažovatelia považujú za primerané.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Podľa názoru ústavného súdu výrok rozhodnutia deklarujúci porušenie práv

nemožno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu považovať za dostatočnú a účinnú

nápravu, preto ústavný súd rozhodol o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia pre sťažovateľov.

Pri rozhodovaní otázky výšky priznaného finančného zadosťučinenia mal

ústavný súd na zreteli skutočnosť, že ústavne nekonformný postup krajského súdu

dosahujúci intenzitu hrubej svojvôle sa dotkol jednej z najosobnejších oblastí života

sťažovateľov, predstavujúcej sociálnu istotu garantujúcu dôstojný život každého

jednotlivca v civilizovanej spoločnosti.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie v nimi

požadovanej sume, teda vo výške 5 000 €, a to každému z nich, ktorá podľa jeho

názoru zohľadňuje predmet a charakter posudzovaného konania, ako aj konkrétne

okolnosti tohto prípadu a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov.

Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadajú, aby im

ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, pričom ich výšku

bližšie nešpecifikujú.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov

vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.

z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred

ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným

zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným

súdom (napr. , , ).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2010

v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy

721,40 €), čo predstavuje sumu 120,23 € a hodnota režijného paušálu sumu 7,21 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak

ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti preto po znížení predstavuje sumu 240,46 €.

K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda štyrikrát 7,21 €,

čo predstavuje sumu 28,84 €. Ústavný súd sťažovateľom priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v celkovej sume 269,30 €, pričom krajský súd je povinný zaplatiť

ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011