Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 97 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (106)III. ÚS 44/2011
PDF · 720.37 KB
No categories available
III. ÚS 44/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka
a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2011
o sťažnosti J. K., P., a E. K., P., zastúpených advokátkou Mgr. K. B., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 288/2008 z 18. marca 2010 takto
rozhodol:
1. Základné práva J. K. a E. K. podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 288/2008
z 18. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 288/2008 z 18. marca 2010
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. J. K. a E. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur)
pre každého z nich, ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý J. K. a E. K. uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 269,30 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a tridsať centov) na účet ich
právnej zástupkyne Mgr. K. B., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2010 doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), a E. K., P. (ďalej len
„sťažovateľka“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. K. B.,
Advokátska kancelária, P., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva
„na súkromie“ podľa čl. 19 ods. 2, „na ochranu obydlia“ podľa čl. 21 ods. 1 a 3 a na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva „na ochranu súkromného života“ podľa čl. 8 a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co
288/2008 z 18. marca 2010.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 44/2011-28 z 26. januára 2010 prijal sťažnosť
sťažovateľov na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základných práv na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.
V sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že boli užívateľmi bytu v rodinnom dome
v P., ktorý bol sťažovateľovi pridelený ako služobný byt na základe zmluvy o dielo
uzavretej 24. októbra 1964, v zmysle ktorej vykonával činnosť správcu športovej haly
v objekte, kde sa nachádzal aj tento byt. Činnosť v zmysle uvedenej zmluvy vykonával
nepretržite až do roku 1996, keď mu nový vlastník športovej haly a priľahlého domu
oznámil, že mu už nebude vyplácať žiadnu odmenu. Napriek tejto skutočnosti
predmetný byt sťažovatelia ďalej užívali a riadne platili úhrady za užívanie bytu.
V novembri 2000 podal vtedy aktuálny vlastník predmetnej nehnuteľnosti, kde sa byt
nachádzal, Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) proti sťažovateľom
návrh na privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu, ktorý však bol v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 783/00 (ďalej len „konanie o privolenie súdu
k výpovedi z nájmu“) 15. mája 2002 zamietnutý s odôvodnením, že v čase podania
návrhu nebol na nájomnom žiaden dlh a výpovedný dôvod týkajúci sa porušovania
dobrých mravov sťažovateľmi nebol nijakým spôsobom preukázaný. V auguste 2004
sa sťažovatelia dozvedeli o zmene v osobe vlastníkov tohto domu, pričom ich noví
vlastníci po istom čase vyzvali, aby vypratali priestory bytu, bez toho, aby vopred
realizovali výpoveď nájmu, a to s odôvodnením, že sťažovatelia užívajú byt bez
právneho titulu. V novembri 2004 noví vlastníci (ďalej len „odporcovia“) informovali
sťažovateľov, že proti nim podali na okresnom súde návrh na vypratanie časti domu.
Následne došlo zo strany odporcov k odpojeniu sťažovateľmi užívaného bytu od
prívodu elektrickej energie, plynu a vonkajšieho kúrenia. V dôsledku uvedených
skutočností sa sťažovatelia v záujme ochrany svojho zdravia odsťahovali
k príbuzným, pretože svoju bytovú otázku ináč nedokázali riešiť.
Z obsahu sťažnosti, zo súvisiacich rozsudkov okresného súdu sp. zn. 4 C
585/2008 z 1. júla 2008 a krajského súdu sp. zn. 9 Co 288/2008 z 18. marca 2010
a z odvolania sťažovateľov podaného 26. septembra 2008 vyplýva, že sťažovatelia
podali okresnému súdu 27. decembra 2004 návrh, ktorým žiadali okresný súd, aby
bola odporcom uložená povinnosť zabezpečiť navrhovateľom „plný a nerušený výkon
práv spojených s užívaním bytu v dome na ..., v P., najmä zabezpečením vykurovania bytu
a opravy strechy, zdržať sa neoprávnených zásahov do práva nájmu navrhovateľov
užívať byt v dome na ... v P. v stave spôsobilom na riadne užívanie, najmä zdržať sa
odpájania elektriny a plynu, zaplatiť navrhovateľom 80 % z nájomného a úhrady za
plnenia spojené s užívaním bytu, zaplatených navrhovateľmi odo dňa 09. decembra 2004
do dňa zapojenia elektrickej energie do bytu v dome na ... v P., spolu s úrokom
z omeškania a trovami právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“.
Dňa 28. decembra 2006 odporcovia sťažovateľov listom oboznámili
so skutočnosťou, že získali od mesta P. povolenie na odstránenie stavby, v ktorej sa
nachádzal užívaný byt. Sťažovatelia vzhľadom na to podali v konaní vedenom pred
okresným súdom pod sp. zn. 4 C 585/2008 návrh na vydanie predbežného opatrenia
v záujme zachovania vykonateľnosti žalobného návrhu a tiež návrh na obnovu
konania v správnom konaní a podnet na vydanie predbežného opatrenia mestu P. ako
stavebnému úradu. Príslušný stavebný úrad 10. januára 2007 vydal rozhodnutie sp.
zn. 5/83-OK/102-220/2007, ktorým povolil obnovu konania, a súčasne vydal predbežné
opatrenie, ktorým odporcom nariadil, aby sa zdržali výkonu rozhodnutia, ktorým bolo
povolené odstránenie stavby, a teda aby odporcovia „nevykonali búracie práce“.
Sťažovatelia 20. januára 2007 zistili, že odporcovia i napriek uvedeným skutočnostiam
byt bez existencie právoplatného rozhodnutia o vyprataní vypratali a stavbu zbúrali.
Sťažovatelia sa na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 585/2008
zmenou návrhu napokon domáhali toho, aby bola odporcom uložená povinnosť
zabezpečiť sťažovateľom primeraný náhradný byt.
Odporcovia „po zbúraní domu“ v konaní o vypratanie vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. PK 24 C 231/2004 svoj návrh na vypratanie vzali späť, pričom
sťažovatelia so zastavením konania súhlasili.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 585/2008 z 1. júla 2008 v časti o zaplatenie
65 000 Sk z dôvodu uhradenia tejto sumy zo strany odporcov konanie zastavil a vo
zvyšku návrh sťažovateľov (uloženie povinnosti odporcom zabezpečiť sťažovateľom
primeraný náhradný byt) zamietol. Okresný súd v danom rozsudku posúdil vzťah
vzniknutý na základe zmluvy dielo z 24. októbra 1964 podľa ustanovení zákona č.
4/1949 Sb. o pracovnom pomere domovníckom (ďalej len „zákon o pracovnom pomere
domovníckom“) a uzavrel, že uplynutím dojednanej doby, t. j. ku 31. decembru 1964,
zanikol pracovnoprávny vzťah sťažovateľa, a tým aj jeho nárok na odmenu za výkon
práce a na užívanie naturálneho bytu. Pri uvedenom závere vychádzal okresný súd
z ustanovenia § 11 citovaného zákona, podľa ktorého pracovný pomer domovnícky,
dojednaný na určitý čas, zaniká uplynutím tohto času, a v odôvodnení tiež uviedol, že
neexistovalo rozhodnutie príslušného orgánu o pridelení bytu a ani následná dohoda
o odovzdaní a prevzatí bytu v zmysle ustanovení § 154 ods. 1 a § 155 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení platnom do 1. januára 1992. Podľa odôvodnenia
rozsudku nebolo možné predmetný bytový priestor považovať za podnikový byt,
pretože bol postavený ešte okolo roku 1930. Okresný súd skonštatoval, že sťažovatelia
neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu „platného právneho dôvodu,
titulu užívania predmetného bytu“, pretože nepredložili okresnému súdu ani
rozhodnutie o pridelení bytu a ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu.
K sťažovateľmi uplatňovanému nároku na náhradný byt, v rámci ktorého sa
dovolávali aj aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) týkajúceho sa požiadavky
zachovávania dobrých mravov, okresný súd napokon formuloval aj toto odôvodnenie:
„Súd, posudzujúc návrh na uloženie povinnosti odporcom v 1. a 2. rade zabezpečiť
navrhovateľom v 1. a 2. rade primeraný náhradný byt, v prípade neexistencie nájomného
vzťahu medzi účastníkmi podľa § 3 Obč. zák. s poukazom na rozhodnutie NS ČR 3Cdon
51/96, dospel k záveru, že pri absencii výkonu práva vlastníctva (práva prenajímateľa)
domáhať sa ochrany jeho vlastníckeho práva, tento nemá oporu v zákone, preto ho ako
bezzákladný musel zamietnuť.“
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie
vo vzťahu k časti výroku, ktorým bol návrh zamietnutý.
V podanom odvolaní sťažovatelia predovšetkým argumentovali, že nimi
predloženými dôkazmi preukázali prvostupňovému súdu, že sťažovateľovi patrilo
právo užívať „naturálny (služobný) byt“ na dobu neurčitú. Sťažovatelia proti záveru
okresného súdu, ktorý aplikoval ustanovenie § 11 zákona o pracovnom pomere
domovníckom (podľa ktorého pracovný pomer domovnícky, dojednaný na určitý čas,
zaniká uplynutím tohto času), predostreli tvrdenie, že konajúci súd „nebral do úvahy“
ustanovenie § 12 citovaného zákona, podľa ktorého, ak sa dojedná pracovný pomer
domovnícky alebo ak sa v ňom pokračuje tak, že nie je jeho trvanie určené, môže sa
zrušiť obidvoma stranami výpoveďou danou tri mesiace vopred ku koncu
kalendárneho štvrťročia, pričom ak bola dojednaná medzi stranami výpovedná lehota
dlhšia než štvrťročná, platí táto lehota pre obe strany. Sťažovatelia v tomto kontexte
v odvolaní uviedli: „Hoci zákon o pracovnom pomere domovníckom výslovne
nestanovoval, čo sa myslí pod pokračovaním, z analogického a systematického výkladu
tohto ustanovenia možno vyvodiť to, že zákonodarca pod pokračovaním mohol myslieť
jedine pokračovanie v domovníckom pomere po uplynutí určitej doby.“ Na základe
uvedeného sťažovatelia prezentovali záver, že sťažovateľovi aj po uplynutí doby
vymedzenej zmluvou o dielo patrilo právo byt užívať, pretože sa v pracovnom pomere
naďalej pokračovalo, a teda nie je dôvodné požadovať od sťažovateľov pre účely
preukázania nadobudnutia užívacieho práva predloženie ďalších listín. Na podporu
svojho stanoviska poukázali sťažovatelia na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd), ktorá nepovažuje písomnú formu dohody
o odovzdaní a prevzatí bytu za nevyhnutnú a akceptuje jej uzatvorenie aj ústnou či
konkludentnou formou za predpokladu existencie konsenzu aj o podstatných
náležitostiach takejto dohody (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 46/97 z 24. júla 1997).
Sťažovatelia v nadväzujúcej argumentácii uviedli, že na základe ustanovenia §
871 ods. 4 OZ došlo k 1. januáru 1993 k zmene predchádzajúceho užívacieho práva
k predmetného bytu na nájom služobného bytu medzi sťažovateľom a vtedajším
vlastníkom bytu.
Sťažovatelia ďalej poukázali na ustanovenie § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb.
o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 189/1992 Zb.“), podľa ktorého sa
služobný byt môže zmeniť na chránený nájom vtedy, ak nájomca služobného bytu
prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, a prenajímateľ
do troch mesiacov nevypovedal nájom. Vychádzajúc z uvedeného sú sťažovatelia toho
názoru, že keďže aktuálny vlastník a prenajímateľ bytu v čase, keď sťažovateľ prestal
od roku 1996 vykonávať činnosť správcu, nerealizoval proti sťažovateľovi v uvedenej
lehote výpoveď, došlo k zmene nájmu služobného bytu na chránený nájom bytu na
neurčitý čas – spoločný nájom bytu manželmi.
Sťažovatelia nad rámec argumentovali, že ak by aj mal konajúci súd
pochybnosť o dostatočnosti uvedenej argumentácie o existencii nájomného vzťahu
medzi sťažovateľmi a odporcami, podľa ich názoru je preukázané, že v čase po 1.
januári 1993 (po prijatí novely OZ zákonom č. 509/1991 Zb.) nájomný vzťah existoval
a bol uzavretý konkludentne, o čom svedčí skutočnosť, že predchodcovia odporcov
uskutočňovali úkony smerujúce k vyčísleniu výšky nájomného. Sťažovatelia opreli
tento záver o relevantné ustanovenie § 686 ods. 1 OZ a judikatúru najvyššieho súdu
(rozsudok sp. zn. 5 Cdo 266/2007 a sp. zn. 3 Cdo 46/97), ktorá akceptuje uzavretie
nájomnej zmluvy aj konkludentným spôsobom náležitého charakteru.
Sťažovatelia v odvolaní spochybnili aj záver okresného súdu o právnej
irelevancii rozhodnutia okresného súdu prijatého v konaní o privolenie súdu
k výpovedi z nájmu a vyjadrili sa, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, keď
predmetné rozhodnutie považoval za rozhodnutie bez právneho významu. Toto
stanovisko sťažovatelia opreli o judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 3 Cdo
100/01 z 28. mája 2002), podľa ktorej „Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie
vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej (§ 159 ods. 3
O.s.p.) pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je,
vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku).“.
Sťažovatelia predložili stanovisko aj k odkazu prvostupňového rozhodnutia,
ktorým okresný súd konštatoval, že sťažovatelia mali možnosť domáhať sa ochrany
„proti výkonu vlastníckeho práva odporcami, s poukazom na § 3 ods. 1 OZ“ v konaní
o vypratanie. Vyjadrili sa, že po zbúraní stavby, kde sa užívaný byt nachádzal, prestal
vlastne existovať predmet sporu, a preto ak by aj odporcovia v konaní o vypratanie
nevzali svoj návrh späť alebo by sťažovatelia so späťvzatím návrhu nesúhlasili, súd by
aj v takejto situácii musel návrh na vypratanie zamietnuť pre jeho nevykonateľnosť.
Sťažovatelia sa v závere vyjadrili, že považujú existenciu nájomného vzťahu
medzi nimi a odporcami za preukázanú, a aj keď odporcovia nerealizovali výpoveď
z nájmu bytu, ale spôsobili neužívateľnosť predmetu nájmu a následne ho nezákonne
zničili, nárok na náhradný byt im prináleží. V tejto súvislosti odvolávajúc sa na
ustálené princípy právnej teórie dôvodili, že ak právna úprava „v prípade konania
v súlade so zákonom priznáva nárok na bytovú náhradu, tak v prípade protiprávneho
konania zo strany prenajímateľa/vlastníka takúto ochranu poskytovať zákonite musí“,
pričom opačný výklad okresného súdu v tejto otázke kvalifikovali ako „argumentum
reductione ad absurdum“ (absurdný a vedúci k nezmyselnému záveru).
Krajský súd odvolaniu sťažovateľov nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 9 Co
288/2008 z 18. marca 2010 prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne
správne potvrdil. Skonštatoval, že okresný súd „riadne zistil skutkový stav veci v zmysle
ust. § 153 ods. 1 O.s.p.“ a „Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec
aplikoval predovšetkým ust. zákona č. 4/1949 Sb. o pracovnom pomere domovníckom, §
1, 3, § 4 ods. 1, 2, § 5, § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11; ďalej podľa § 154 ods. 1 a § 155
Obč. zák. (v znení účinnom do 1.1. 1992 ), podľa zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s
bytmi, § 25 ods. 1, § 66, § 67 ods. 1, 2 a napokon podľa ust. § 3 ods. 1 Obč. zák.“.
Rozhodnutie okresného súdu považoval za dostatočne odôvodnené a s jeho
právnymi závermi sa v plnom rozsahu stotožnil. Odvolací súd na doplnenie uviedol, že
len samotnú skutočnosť konania predchádzajúcich vlastníkov bytu, ktorí upravovali
výšku úhrad spojených s užívaním daného bytu a vydali „Evidenčný list pre výpočet
úhrady za užívanie bytu“, nemožno ešte považovať za konkludentný prejav vôle, teda
za ich súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy k bytu.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd v súvisiacom konaní sp. zn. 5 C
783/00 týkajúcom sa návrhu pôvodného vlastníka bytu o privolenie súdu k výpovedi z
nájmu bytu otázku existencie nájomného vzťahu neriešil.
Krajský súd ďalej prezentoval záver, že „V predmetnej právnej veci v čase
vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu (ako aj odvolacieho súdu) nehnuteľnosť,
v ktorej sa nachádzal naturálny byt, užívaný navrhovateľmi 1/, 2/, už neexistovala,
následkom čoho bolo tiež zastavené konanie o vypratanie časti nehnuteľnosti, vedené
proti J. a E. K. ako odporcom, na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. PK - 24C
231/04. Odstránením stavby, v ktorej sa pôvodne nachádzal naturálny byt, užívaný
navrhovateľmi 1/, 2/, tak prestal existovať predmet vlastníctva odporcov 1/, 2/, a teda k
nemu zaniklo aj ich vlastnícke právo. Súd prvého stupňa musel z uvedenej skutočnosti pri
posudzovaní návrhu navrhovateľov vychádzať a nemohol inak rozhodnúť, než návrh
navrhovateľov v tejto časti zamietnuť, keďže uplatňované právo na zabezpečenie
primeraného náhradného bytu navrhovateľom malo byť viazané na zodpovedajúcu
povinnosť odporcov ako vlastníkov nehnuteľnosti, v ktorej sa naturálny byt, užívaný
navrhovateľmi, nachádzal. Právo na zabezpečenie bytovej náhrady navrhovateľom 1/, 2/
po zániku stavby (predmetu vlastníctva odporcov) nebolo možné založiť na základe ust. §
3 ods. 1 Obč. zák., ktorého aplikácie sa navrhovatelia 1/, 2/ dovolávali, z dôvodov, ako sú
uvedené v texte vyššie.“.
Vo vzťahu k otázke aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 OZ krajský súd
poznamenal, že „Toto ustanovenie totiž nemá vlastnú normotvornú platnosť upravuje
iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a
to na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie“, a
preto len „na jeho základe nemohla byť odporcom 1/, 2/ uložená v konaní povinnosť
zabezpečiť navrhovateľom 1/, 2/ primeraný náhradný byt.“.
Krajský súd rovnako ako súd prvostupňový považoval za relevantný dôkaz
preukazujúci existenciu nájomného vzťahu k bytu rozhodnutie o pridelení bytu, ako
aj následnú dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, ktoré však sťažovatelia nepredložili.
Sťažovatelia v podanej sťažnosti odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu,
Ústavného súdu Českej republiky a princípy deklarované právnou teóriou poukazujú
na požiadavku ústavne súladného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov
a náležitého zohľadnenia „základných ústavných práv“ pri rozhodovaní civilných
sporov.
Podľa vyjadrenia sťažovateľov „nezákonným zbúraním nehnuteľnosti a
predmetného bytu došlo k zániku predmetu sporu, konanie o vypratanie bytu a konanie o
zabezpečenie nerušeného výkonu práv vyplývajúcich z nájomného vzťahu boli zastavené,
lebo predmet sporu zanikol“, a preto sťažovateľom zostal k dispozícii „jediný možný a
vykonateľný žalobný návrh, a to návrh na zabezpečenie náhradného bytu. Okresný súd a
ani krajský súd však sťažovateľom právo na náhradný byt nepriznali, a tým nezabezpečili
ochranu práva na súkromie a práva na ochranu obydlia sťažovateľov.“.
Sťažovatelia poukazujúc na závery krajského súdu k otázke možnosti aplikácie
ustanovenia § 3 ods. 1 OZ uvádzajú: „V predmetnom prípade teda súd vychádzal z toho,
že keďže sa priznanie náhradného bytu sťažovateľom viaže na realizáciu vlastníckeho
práva odporcov a na existenciu bytu, tak po zbúraní domu, hoci nezákonnom, nemôže
vzniknúť právo na náhradný byt.“ Podľa sťažovateľov ich nárok na náhradný byt
nezanikol ani zánikom bytu, ktorý pôvodne užívali. V tejto súvislosti sťažovatelia
citujú závery ustálenej právnej teórie vzťahujúce sa na prípady, v ktorých určitá
špecifická situácia nie je zákonom výslovne upravená, a síce: „Zcela nepřípadný je v
této souvislosti argument, že dané řešení takto zákonodárce napsal, a proto je takto chtěl.
Zákonodárce zpravidla vychází z toho, co je bežné, z tzv. normálního případu, přičemž
zvláštni prípady mohou uniknout jeho pozornosti.“ Ďalej k tomu dodávajú: „Jsou-li tedy
dány podmínky pro dotváření práva soudcem, je dotváření práva nejen jeho oprávněním,
nýbrž z princípu rovnosti vyplýva, že soudce je k dotváření práva povinen.“
V prípade sťažovateľov mal konajúci súd podľa ich názoru aplikovať „analógiu
legis - konkrétne argumentáciu a fortiori, ktorá podľa prístupu a minori ad maius (od
menšieho k väčšiemu) vedie k tomu, že ak v prípade konania v súlade so zákonom
priznáva nárok na bytovú náhradu, tak v prípade protiprávneho konania zo strany
prenajímateľa/vlastníka musí byť takisto chránené základné právo na súkromie a musí
byť takisto priznaná bytová náhrada.“ V tejto súvislosti sťažovatelia opäť citujú
princípy ustálenej právnej teórie k použitiu výkladu a minori ad maius: „Právna teória
k použitiu argumentácie a minori ad maius uvádza: Argumentum a minori ad maius býva
zpravidla popsán takto: pokud je určitý právní následek přirazen k (podle účelu zákona)
méně závažnému skutkovému stavu, pak musí tím spíše platit i pro více závažný skutkový
stav“.
Sťažovatelia zhrňujúco konštatujú: „Na záver možno opakovane konštatovať, že
tým, že súd aplikoval zákon iba formalisticky a zohľadnil iba jeho doslovné znenie,
ktorého aplikácia mala protiústavné dôsledky (porušenie základného práva sťažovateľov)
a tým, že neaplikoval legitímnu metódu aplikácie práva - analógiu legis (prostredníctvom
argumentácie a fortiori resp. a minori ad maius), nezohľadnil dôsledky svojho
rozhodnutia na základné práva sťažovateľov a tým porušil ich základné právo na
súkromie v zmysle Ústavy SR a Dohovoru.“
Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru prezentujú sťažovatelia argumentáciu, podľa ktorej považujú
rozhodnutie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a v tejto súvislosti uvádzajú:
«každý „protiargument“, napádajúci druhý argument a smerujúci k jeho vyvráteniu (teda
každý argument, ktorý je s druhým argumentom v konflikte), je „relevantným“
argumentom, s ktorým sa musí všeobecný súd vyrovnať».
Sťažovatelia poukazujú na to, že v podanom odvolaní reagovali „protiargumentom“
na záver prvostupňového rozhodnutia, v ktorom okresný súd opierajúc sa
o ustanovenie § 11 zákona o pracovnom pomere domovníckom konštatoval, že
uplynutím dojednanej doby určenej v spomínanej zmluve o dielo, t. j. dňom 31.
decembra 1964, zanikol pracovnoprávny vzťah sťažovateľa a s tým aj nárok na
odmenu za výkon práce a na užívanie naturálneho bytu. Sťažovatelia uvádzajú, že „v
odvolaní argumentovali ustanovením zákona č. 4/1949 Sb. o pracovnom pomere
domovníckom, ktoré ďalej upravujú čo v prípade ak sa v domovníckej činnosti pokračuje
aj po skončení pracovného pomeru na dobu určitú. Podľa ustanovenia § 12 ods. 1
zákona č. 4/1949 Sb. o pracovnom pomere domovníckom ak sa dojedná pracovný pomer
domovnícky alebo ak sa v ňom pokračuje tak, že nie je jeho trvanie určené, môže sa
zrušiť obidvoma stranami výpoveďou, danou tri mesiace vopred ku koncu kalendárneho
štvrťročia; ak bola dojednaná medzi stranami výpovedná lehota dlhšia než štvrťročná,
platí táto dlhšia lehota pre obe strany. V zmysle tohto ustanovenia pracovný pomer
domovnícky ďalej trval a od neho sa odvodzovalo aj právo na užívanie sporného bytu.
Išlo o teda o právny argument, ktorý priamo vyvracal záver o neexistencii nájmu a ak by
sa tento právny argument ukázal ako opodstatnený, jeho dôsledkom by bolo potvrdenie
práva sťažovateľov. Takýto argument teda bol podstatným resp. relevantným
argumentom, na ktorý bol krajský súd povinný zareagovať. Krajský súd v Bratislave sa
však s týmto argumentom sťažovateľov vôbec nevysporiadal a len odkázal na závery súdu
prvého stupňa, že medzi účastníkmi neexistoval nájomný vzťah.“.
Sťažovatelia ďalej pokračujú, že v podanom odvolaní „dôkladne argumentovali,
prečo podľa nich vznikol nájomný vzťah aj konkludentne. Vo svojej argumentácii
odkázali na judikatúru a právnu vedu v otázke konkludentného vzniku právnych
vzťahov. Aj tieto argumenty boli podstatnými argumentmi, pretože smerovali k vyvráteniu
záveru prvostupňového súdu o neexistencii nájmu a potvrdeniu práva sťažovateľov.
Krajský súd však v rozhodnutí o odvolaní iba krátko konštatoval, že medzi účastníkmi
nevznikol nájomný vzťah, ale s uvedenými konkrétnymi argumentmi sťažovateľov sa
vôbec nevysporiadal.“.
Sťažovatelia tiež namietajú, že sa krajský súd nevysporiadal ani s nimi
uvádzanou judikatúrou týkajúcou sa otázky konkludentného vzniku právnych
vzťahov, čím porušil princípy formulované v rámci rozhodovacej činnosti ústavného
súdu, podľa ktorej za nedostatočne odôvodnené rozhodnutie treba považovať aj také
rozhodnutie, v ktorom sa konajúci súd argumentačne nevysporiada so skutočnosťou
odchýlneho rozhodnutia iného súdu v analogickej veci.
Napokon sťažovatelia dodávajú, že v odvolaní poukázali aj na povinnosť
„ústavne súladného výkladu zákona a na povinnosť súdu aplikovať zákon tak, aby bolo
chránené právo na súkromie sťažovateľov. Konkrétne sťažovatelia poukazovali na
potrebu argumentáciou a fortiori (per analogiam) aplikovať zákon tak, aby jeho
aplikácia smerovala k ochrane práva na súkromie. Išlo tiež o podstatný argument, pretože
smeroval k potvrdeniu práva sťažovateľov a k vyvráteniu záveru súdu o neexistencii
práva sťažovateľov na náhradný byt. Odvolací súd však na tieto významné
ústavnoprávne argumenty vôbec nereagoval a vôbec sa s nimi nevysporiadal. Použil len
formálnu aplikáciu zákona, bez toho, aby sa vysporiadal s povinnosťou ústavne súladnej
aplikácie zákona, na ktorú poukazoval sťažovateľ.“.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovatelia v sťažnosti navrhujú,
aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základných práv zaručených čl. 19
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 (aj čl. 21 ods. 1 a 3 ) ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8
dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 288/2008 z 18. marca 2010,
predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal im
primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, a to každému z nich, ako aj
úhradu trov právneho zastúpenia.
Krajský súd možnosť vyjadriť sa k argumentácii prijatej sťažnosti nevyužil a iba
odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku. V podaní doručenom ústavnému súdu
29. marca 2011 predsedníčka krajského súdu uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
V podaní doručenom ústavnému súdu 9. júna 2011 súhlasili s upustením od ústneho
pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia.
Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, a so súhlasom všetkých účastníkov konania od ústneho pojednávania
vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z príslušného spisového materiálu
krajského súdu zistil a zrekapituloval si tieto relevantné skutočnosti:
1. Sťažovatelia boli užívateľmi bytu, ktorý získal sťažovateľ vykonávajúci na základe
zmluvy o dielo z 24. októbra 1964 činnosť správcu objektu, súčasťou ktorého bol tento byt.
Platnosť zmluvy bola vymedzená na obdobie od 1. januára 1964 do 31. decembra 1964.
Sťažovateľ vykonával činnosť správcu nepretržite do roku 1996, keď mu nový vlastník
objektu oznámil, že mu už nebude vyplácaná odmena za výkon správcovskej činnosti.
Listom z 10. októbra 2000 boli sťažovatelia ďalším, v poradí druhým novým vlastníkom
objektu upovedomení o úprave výšky úhrad spojených s užívaním bytu. Tento vlastník
podal okresnému súdu 30. novembra 2000 návrh na privolenie súdu k výpovedi z nájmu
dotknutého bytu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 783/00 z 15. mája 2002 predmetný
návrh zamietol s odôvodnením o nepreukázaní ani výpovedného dôvodu nezaplatenia
„nájomného“ a ani výpovedného dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov
sťažovateľmi.
2. V roku 2004 došlo k predaju objektu, kde sa dotknutý byt nachádzal, novým
vlastníkom – odporcom, a títo doručili sťažovateľom výzvu na vypratanie bytu
s odôvodnením, že neexistuje relevantný právny titul pre jeho ďalšie užívanie sťažovateľmi.
Sťažovatelia reagovali odmietavým stanoviskom, v ktorom poukázali na skutočnosť, že
v ich prípade ide o chránený nájom bytu. Na základe návrhu odporcov v roku 2004 začalo
na okresnom súde konanie o vypratanie bytu vedené pod sp. zn. PK 24 C 231/2004. Podaný
návrh sa opieral o argumentáciu, podľa ktorej mali sťažovatelia užívať dotknutý byt bez
právneho titulu, že teda nejde o chránený nájom bytu, ktorý by zakladal nárok sťažovateľov
na bytovú náhradu spojenú s výpoveďou nájmu.
3. Sťažovatelia 27. decembra 2004 podali na okresnom súde návrh, ktorým sa
domáhali, aby bola odporcom uložená povinnosť zabezpečiť sťažovateľom plný a nerušený
výkon práv spojených s užívaním dotknutého bytu v dome, najmä zabezpečením
vykurovania bytu a opravy strechy domu, zdržať sa neoprávnených zásahov do práva nájmu
navrhovateľov užívať byt v stave spôsobilom na riadne užívanie, najmä zdržať sa odpájania
elektriny a plynu, zaplatiť sťažovateľom 80 % z nájomného a úhrady za plnenia spojené
s užívaním bytu, zaplatených navrhovateľmi od 9. decembra 2004 do dňa zapojenia
elektrickej energie v byte. V priebehu tohto konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
4 C 585/2008 odporcovia 28. decembra 2006 oboznámili sťažovateľov so skutočnosťou, že
získali od príslušného stavebného úradu povolenie na odstránenie objektu, kde sa dotknutý
byt nachádzal. Sťažovatelia napadli toto povolenie návrhom na obnovu konania a súčasne
návrhom na vydanie predbežného opatrenia v správnom konaní, na základe ktorého
príslušný stavebný úrad rozhodnutím z 10. januára 2007 povolil obnovu konania a súčasne
vydal predbežné opatrenie, ktorým odporcom nariadil zdržať sa výkonu predmetného
rozhodnutia o povolení odstránenia stavby. I napriek uvedenej skutočnosti odporcovia
zbúranie stavby zrealizovali. Sťažovatelia preto v konaní okresného súdu sp. zn.
4 C 585/2008 požiadali o pripustenie zmeny návrhu, a síce aby okresný súd uložil
odporcom povinnosť zabezpečiť sťažovateľom primeraný náhradný byt s dvoma obytnými
miestnosťami na bývanie. Táto zmena bola súdom pripustená. Takisto v súvisiacom konaní
o vypratanie vedenom na okresnom súde pod sp. zn. PK 24 C 231/2004 odporcovia vzali
svoj návrh späť, pričom sťažovatelia so zastavením tohto konania súhlasili.
4. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 585/2008 rozhodol rozsudkom
z 1. júla 2008, ktorým návrhu na uloženie povinnosti zabezpečiť sťažovateľom náhradný
byt nevyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval okresný súd argumentáciu, že
„navrhovateľmi tvrdený právny vzťah“ založený zmluvou o dielo z 24. októbra 1964 treba
posudzovať podľa ustanovení zákona o pracovnom pomere domovníckom účinného
do 1. januára 1966. Podľa názoru okresného súdu touto zmluvou založený pracovný pomer
domovnícky zanikol uplynutím v zmluve dojednanej doby, teda 31. decembra 1964, čím
došlo aj k zániku nároku na užívanie naturálneho bytu. Okresný súd na tomto mieste
uviedol: «V prospech takéhoto záveru súdu svedčí aj neexistencia rozhodnutia príslušného
orgánu o pridelení bytu (§ 154 ods. 1 Obč. zák. č. 40/1964 zb. v znení platnom
do 01.01.1992) a následnej dohody o užívaní bytu, resp. dohody o odovzdaní a prevzatí bytu
(§ 155 Obč. zák. č. 40/1964 zb. v znení platnom do 1.1.1992 - ďalej len „Obč. zák."), keď
právna úprava osobného užívania bytov (3. časť prvá hlava Obč. zák.) v socialistickej
spoločnosti garantovala občanom náležite uspokojovať ich bytové potreby (§ 152 Obč.
zák.), čo bolo výslovne upravené v ust. § 153 Obč. zák.: „Štátne, družstevné a iné
organizácie prenechávajú byty občanom do osobného užívania bez určenia doby užívania
a to za úhradu, ak nie je právnym predpisom ustanovené inak.“.
Iným orgánom, okrem miestneho národného výboru, rozhodujúcim o pridelení bytu,
boli organizácie, ktoré postavili byty z vlastných voľných prostriedkov, organizácie
vlastniace služobné a im obdobné bytu, JRD, orgány vojenskej správy atď., pričom
prideľovanie bytov sa spravovalo Zákonom NZ ČSSR č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi
(ďalej len „os. zák.“).
Podľa § 25 ods. 1 os. zák. byty, vystavané v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných
voľných prostriedkov podniku a služobné byty prideľuje organizácia hospodáriaca s týmito
bytmi po predchádzajúcom súhlase ZV ZO ROH po prejednaní na členskej schôdzi
a po vyjadrení miestneho národného výboru.
Podľa § 66 os. zák. podnikové byty sú byty trvale určené pre ubytovanie pracovníkov
hospodárskych, rozpočtových alebo iných organizácií, najmä byty v domoch, ktoré
organizácie vystavala ako investori alebo získali alebo získajú zo štátnej bytovej výstavby.
Miestne národné výbory vedú zoznamy podnikových bytov.
Zo znaleckých posudkov, ktoré boli súčasťou spisov katastrálneho úradu Správy
katastra P., ako aj z obsahu notárskej zápisnice, osvedčujúcej vyhlásenie o vydržaní
vlastníckeho práva (viď vyššie), vyplýva, že časť stavby - prevádzková budova, v ktorej mal
byť situovaný predmetný bytový priestor, nebol súčasťou výstavby športovej haly
investorom - zmluvného partnera navrhovateľa v 1. rade T., ale išlo o stavby z r. cca 1930,
teda nie vystavaný investorom, ani zo štátnej bytovej výstavby a ani trvale určený pre
ubytovanie pracovníkov, keď púhy prevod správy domu na organizáciu nerobil ešte z bytu v
dome byty podnikové podľa § 66 os. zák.
Podľa § 67 ods. 1 os. zák. služobné byty sú byty zriadené pri verejných alebo
prevádzkových budovách, alebo vystavané pri prevádzkových objektoch, zdravotníckych
zariadeniach, pri školách a školských zariadeniach alebo pri ústavoch sociálnej
starostlivosti, pokiaľ sa tieto užívajú pre ubytovanie pracovníkov, ktorí sú poverení
strážením týchto budov, objektov, zariadení a ústavov, alebo sú z iných služobných
(pracovných) dôvodov povinní v nich bývať preto, že by inak bola ohrozená prevádzka
podniku (ústavu, zariadenia) alebo znemožnený výkon ich zamestnania.
Podľa § 67 ods. 2 os. zák. služobné byty sú aj domovnícke byty.
Právny dôvod užívania aj služobného bytu (taktiež domovníckeho bytu) mal dve fázy
nadobudnutia práva osobného užívania bytu. V prvej fáze rozhodnutím o pridelení bytu
organizáciou hospodáriacou s týmto bytom po predchádzajúcom súhlase Z. po prejednaní
na jej členskej schôdzi a po vyjadrení miestneho národného výboru vzniklo oprávnenie stať
sa užívateľom bytu, v druhej fáze vznikol už právny dôvod bývania na podklade ďalšej
právnej skutočnosti a to dohody o odovzdaní a prevzatí (R 58/1970).
V prejednávanej veci, s odkazom na vyššie uvedené, dôkazné bremeno preukázať
platný právny dôvod, titul užívania predmetného bytu, zaťažovalo navrhovateľov. Títo
nepredložili súdu ani rozhodnutie o pridelení bytu ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu,
ak podľa ich tvrdení, im mal vzniknúť chránený nájom v zmysle § 1 ods. 1 Zák. SNR
č. 189/1992 zb. Tento by mohol vzniknúť, pri splnení ostatných podmienok len
z predchádzajúceho platného nájmu služobného bytu (R 46/1999).
Na konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy v čase po nadobudnutí účinnosti Zákona
č. 509/1991 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Zák. č. 40/1964 (Obč. zákonník), nemožno
vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad, spojených s užívaním
bytových priestorov, hoc aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“, ev. na
predpísanom tlačive „Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu“.
Odporcovia v 1. a 2. rade v konaní od počiatku popierali uznanie existencie
nájomného vzťahu.
Navrhovatelia v 1. a 2. rade, s odkazom na ich dôkazné bremeno, nenavrhli súdu,
hoci mohli, vykonať dôkaz napr. výsluchom štatutárnych zástupcov právnych predchodcov
odporcov, k tomu, či ich výzvy na plnenie navrhovateľmi, vychádzali alebo nie
z konkludentne uzavretého nájomného vzťahu, čo nimi chceli prejaviť, a či ich úmysel
smeroval k prenechaniu užívaných priestorov navrhovateľmi do nájmu.»
Okresný súd sa ďalej vyjadril, že obsah „pripojeného“ spisu okresného súdu sp. zn.
5 C 783/00 týkajúceho sa konania o privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu posúdil
vo vzťahu k prejednávanej veci ako právne irelevantný, pretože podľa jeho názoru v konaní
o privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu sa konajúci súd obmedzil iba na „zistenie, či
existuje nedoplatok za užívanie bytu, na existenciu výpovedných dôvodov, pričom neskúmal
existenciu nájomného vzťahu, ako právneho dôvodu, od ktorého bol odvodený nárok
na privolenie k výpovedi z nájmu bytu. Okresný súd Pezinok svojim rozsudkom zo dňa
15.05.2002 č. k.: 5 C 783/00-62 nevytvoril prekážku rozhodnutej veci, ani nezaložil právny
dôvod užívania bytových priestorov vo vlastníctve odporcov v 1. a 2. rade navrhovateľmi
v 1. a 2. rade.“.
K otázke použitia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ v prípade sťažovateľov okresný súd
formuloval stanovisko, v ktorom uviedol, že pokiaľ sa sťažovatelia dovolávali aplikácie
citovaného ustanovenia a na jeho základe uloženia povinnosti odporcom zabezpečiť
sťažovateľom primeraný náhradný byt v okolnostiach veci, keď konanie o vypratanie bytu
vedené okresným súdom pod sp. zn. PK 24 C 231/2004 bolo právoplatne skončené bez
rozhodnutia v merite veci, nie je splnená „podmienka stretu práva vlastníka domovej
nehnuteľnosti na ochranu jeho vlastníctva s právom užívateľa na bývanie a na ochranu
rodiny“, a teda nemožno toto ustanovenie aplikovať. Okresný súd bol toho názoru, že
„Možnosť dovolávať sa ochrany proti výkonu vlastníckeho práva odporcami, s poukazom
na § 3 ods. 1 Obč. zák. mali navrhovatelia v konaní o vypratanie časti domu, vedenom
na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.: PK-24 C 231/04, najneskôr v rámci
vyjadrenia sa k späťvzatiu návrhu, teda nesúhlasiť, z vážnych dôvodov, so zastavením
konania v dôsledku späťvzatia návrhu na vypratanie odporcami v 1. a 2. rade, kedy by
vážnosť týchto dôvodov, ako aj samotný nárok na bytovú náhradu súd posudzoval aj
v zmysle ustálenej judikatúry súdov“.
5. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 26. septembra 2008 odvolanie,
v ktorom formulovali protiargumentáciu o ďalšom pokračovaní pracovného pomeru
domovníckeho aj po uplynutí doby určenej zmluvou o dielo a tomu zodpovedajúcom
pokračovaní práva užívať „naturálny (služobný) byt“. Sťažovatelia tvrdenie opierali
o analogický a systematický výklad ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o pracovnom pomere
domovníckom, ktorý podľa ich názoru upravoval možnosť pokračovania pracovného
pomeru domovníckeho aj po uplynutí doby určitej, vymedzenej zmluvou o dielo.
V nadväznosti na to poukazovali na ustanovenie § 871 ods. 4 OZ, ktorým došlo k 1. januáru
1993 k transformácii predchádzajúceho užívacieho práva k dotknutému bytu na nájom
služobného bytu. Napokon odkazujúc na právnu úpravu ustanovenia § 1 ods. 5 zákona
č. 189/1992 Zb. dôvodili, že po ukončení správcovskej činnosti sťažovateľa v roku 1996
prenajímateľ bytu v lehote troch mesiacov od tohto ukončenia nerealizoval výpoveď nájmu
služobného bytu, preto došlo k jeho zmene na chránený nájom bytu na neurčitý čas.
Za predpokladu, že by konajúci súd takto nastolenú argumentáciu neuznal, boli
sťažovatelia toho názoru, že je preukázané, že v čase po 1. januári 1993 nájomný vzťah
existoval a bol uzavretý konkludentne. Na tomto mieste sťažovatelia podrobne dôvodili:
«Ak by mal súd pochybnosti o tom, či vyššie uvedená argumentácia o existencii
nájomného vzťahu medzi navrhovateľmi a odporcami je dostatočná, máme za preukázané,
že v čase po 1. januári 1993 (po nadobudnutí účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.) nájomný
vzťah existoval a bol uzavretý konkludentne.
Prvostupňový súd v rozsudku uviedol, že konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy
nemožno vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad spojených
s užívaním bytu, hoc aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“, ev. na predpísanom
tlačive „evidenčný list pre výpočet úhrady na užívanie bytu". Súd podľa nášho názoru
nesprávne právne posúdil vec, keď tvrdí, že nedošlo k vzniku nájomného vzťahu
konkludentným spôsobom.
V zmysle ustanovenia § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka podmienkou platnosti
nájomnej zmluvy nie je jej písomná forma, i keď takáto forma je vhodná na preukazovanie
skutočností spojených s nájmom bytov.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že neexistuje písomná forma nájomnej zmluvy ktorá
skutočnosť však sama osebe v zmysle § 686 ods.1 Občianskeho zákonníka nespôsobuje jej
neplatnosť a tým nezabraňuje vzniku nájmu bytu, odvolací súd správne skúmal, či k jeho
vzniku neprišlo konkludentným spôsobom. ... Poukázal na to, že prejav vôle môže byť
vyjadrený nevýslovne, tzn. konkludentne za predpokladu, že tento konkludentný spôsob
nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť, napr. reálne začatie
plnenia, ktoré vyplýva zo zmluvy. Úkon vyjadrený konkludentne musí byť vyjadrený podľa
toho, čo spôsob jeho vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada k vôli toho, kto
právny úkon urobil a k ochrane dobrej viery toho, komu bol určený. (Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 5 Cdo 266/2007)
Zmluvou, aj ústne či konkludentne uzavretou, je totiž zhodný dvojstranný, prípadne
viacstranný právny úkon, ktorý síce nemá znaky výslovného prejavu pri bezformálnej
dohode, ale ktorým zmluvné strany medzi sebou zakladajú právny vzťah, a tým i vzájomné
práva a povinnosti. Len v tomto zmysle je zmluva právotvorná (lex contractus) a je
prameňom autonómneho práva. Preto vôľu zmluvných strán je treba vždy spoľahlivo zistiť
pre odstránenie pochybností, či vôbec išlo o prejav vôle konajúceho, s akým obsahom a či
došlo k jej zhode ohľadne podstatných náležitostí, žiadaných jej účastníkmi a objektívnym
právom. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 1997, sp. zn.
V zmysle § 35 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo
opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti
o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen
podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak
táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami
sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada
na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny
úkon určený.
Obsah konkludentného právneho úkonu treba vykladať pomocou troch kritérií:
- obvyklého chápania spôsobu ich vyjadrenia,
- vôle toho, kto právny úkon urobil, a
- dobromyseľnosti adresáta právneho úkonu, ktorého ochrana sa preferuje so zreteľom
na spôsob vyjadrenia právneho úkonu. Táto súčasť interpretačných pravidiel je pregnantne
vyjadrená v § 266 ods. 1 OBZ a argumentačne platí aj v tomto prípade. Prejav vôle sa
vykladá podľa významu, ktorý mu spravidla prikladá osoba, ktorej je právny úkon určený.
Základné náležitosti nájomnej zmluvy sú uvedené v § 685 a nasl. Občianskeho
zákonníka, podľa ktorých nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ
prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez
určenia doby užívania. Nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsahu
užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob
ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak doba nájmu
nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú.
Existenciu nájomnej zmluvy nepopierali žiadni predchodcovia odporcov. Konkrétne
podmienky nájmu bytu boli stanovené A. P., ktorá na základe novej dohody so žalobcami o
výške nájomného a služieb spojených s užívaním predmetného bytu vydala tzv. Evidenčný
list pre výpočet úhrady za užívanie bytu, na základe ktorého žalobcovia uhrádzali nájomné
a spojené služby v celkovej sume 789.- Sk. Zo strany vlastníka bytu išlo o úkon, s ktorým nie
je možné spájať nič iné ako nájomný vzťah, kde vlastník nehnuteľnosti stanovuje výšku
úhrady za užívanie (po roku 1993 nájomného). Tento úkon teda obvykle znamená
potvrdenie existencie nájomného vzťahu a vyšpecifikovanie jeho základnej náležitosti, teda
výšky nájomného. Ak by vlastník nehnuteľnosti nemal záujem byť prenajímateľom
nehnuteľnosti a plniť svoje povinnosti prenajímateľa z nájomnej zmluvy (prenechať byt do
užívania, udržiavať ho v stave spôsobilom na užívanie) potom by neurobil úkon vyčísľujúcu
výšku nájomného a platby nájomného za užívanie bytu by neprijímal. A. P. svoj záujem byť
viazaná z nájomného vzťahu s navrhovateľmi dala jasne najavo právnym úkonom, s ktorým
nie je možné spájať iné účinky ako si ich vysvetlili navrhovatelia a v dobrej viere sa podľa
toho aj správali (byt užívali, platili nájomné). Asociácia tiež plnila všetky práva a
povinnosti prenajímateľa v nájomnom vzťahu (dala byt do užívania, prijímala nájomné). Ak
by sme tieto úkony prenajímateľa vykladali inak, došlo by k porušeniu zásady ochrany
dobrej viery navrhovateľov. Vzhľadom na to, že nebola určená doba nájmu, nájomný vzťah
bol uzatvorený na dobu neurčitú a práva a povinnosti prenajímateľa z neho prešli na
nových vlastníkov nehnuteľnosti. Z uvedeného vyplýva, že konkludentne vyjadrená vôľa
zmluvných strán byť viazaní nájomnou zmluvou je nepochybná a z toho dôvodu po roku
1992 navrhovatelia ako nájomcovia požívali ochranu ako nájomcovia (vznikol im spoločný
nájom bytu manželov).
Nasledujúci prenajímatelia už upravovali len výšku nájomného. Prenajímateľ B. P.
akceptoval fakticky výšku nájomného a spojených služieb s užívaním bytu navrhnutých
žalobcami v liste zo dňa 4. decembra 2000 v celkovej výške 1900,20 Sk. Podobne došlo k
novej dohode o nájme bytu so žalovanými M. G. a D. G. ako prenajímateľmi na základe
listu žalovaných zo dňa 16. augusta 2004 a následnej akceptácie návrhu žalobcami listom
zo dňa 30. augusta 2004, na základe ktorej bola stanovená výška nájmu spolu so spojenými
službami v celkovej sume 2500.- Sk.»
V ďalšom bode odvolania sťažovatelia namietali odvolávajúc sa na ustálenú
judikatúru nesprávnosť záveru okresného súdu o právnej irelevancii rozhodnutia prijatého
v súvisiacom konaní o privolení súdu k výpovedi z nájmu bytu a toto rozhodnutie
považovali za prekážku res iudikata potvrdzujúcu existenciu nájomného vzťahu.
Sťažovatelia predostreli aj námietky k vyvráteniu stanoviska okresného súdu, ktorý
vylúčil možnosť aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 OZ pri rozhodovaní otázky priznania
bytovej náhrady dôvodiac nesplnením podmienky existencie kolízie práva vlastníka bytu na
ochranu vlastníctva s právom nájomcu bytu „na bývanie a ochranu rodiny“ vzhľadom na
zastavenie konania o vypratanie bytu bez rozhodnutia v merite veci.
Za rovnako absurdnú považovali sťažovatelia aj interpretáciu rozhodnutia okresného
súdu, ktorý uzavrel, že ochranu proti výkonu vlastníckeho práva odporcov s odkazom
na ustanovenia § 3 ods. 1 OZ mali sťažovatelia uplatňovať v konaní o vypratanie bytu,
a nemali teda súhlasiť so zastavením predmetného konania. Sťažovatelia dôvodili, že za
okolností zbúrania stavby, keď už neexistoval predmet sporu, by ich nesúhlas so zastavením
konania nemal zmysel, pretože konajúci súd by podaný návrh ako nevykonateľný musel aj
tak zamietnuť.
6. Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom z 18. marca 2010, ktorým
prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Vo svojom rozhodnutí kvalifikoval
dokazovanie vykonané okresným súdom ako dostačujúce pre náležité zistenie skutkového
stavu veci. Aj právne závery okresného súdu považoval krajský súd za vecne správne, čo
odôvodnil poukazom na správnu aplikáciu relevantnej právnej úpravy, za ktorú považoval
predovšetkým ustanovenia § 1, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2 a § 11
zákona o pracovnom pomere domovníckom, ustanovenia § 154 ods. 1 a § 155 OZ (v znení
účinnom do 1. januára 1992), ustanovenia § 25 ods. 1, § 66, § 67 ods. 1 a 2 zákona
č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov, a napokon aj
ustanovenie § 3 ods. 1 OZ. Krajský súd považoval odôvodnenie prvostupňového rozsudku
za dostatočné, zodpovedajúce požiadavkám ustanovení § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Na doplnenie odvolací súd
predostrel túto svoju argumentáciu: «pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/ považovali nájomný vzťah
k bytu za uzavretý (aj) konkludentne (mlčky), poukazujúc na konanie právnych predchodcov
odporcov 1/, 2/ (t. j. predchádzajúcich vlastníkov/ prenajímateľov bytu), ktorí určovali, či
upravovali výšku „nájomného“, či založili Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie
bytu, len z týchto okolností konkludentné uzavretie nájomného vzťahu k bytu vyvodzovať
nemožno. Odvolací súd nemá pochýb o tom, že na strane navrhovateľov takáto vôľa
(uzavrieť nájomný vzťah týkajúci sa bytu) existovala, avšak takýto konkludentný prejav vôle
- súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy k bytu - nemožno automaticky vyvodiť aj zo správania
predošlých vlastníkov (vtedy ešte existujúcej) nehnuteľnosti. Nie je sporné, že
navrhovatelia dlhodobo „naturálny byt“ užívali, pričom spolu s ním boli odberateľmi vody,
plynu, elektrickej energie, či iných služieb, spojených s jeho užívaním. Je preto logické, že
za užívanie priestoru, v ktorom bývali (a ktorého neboli vlastníkmi), ako aj za dodávané
služby boli povinní platiť finančné úhrady, a to aj bez toho, aby bol vyriešený právny základ
sporu, a to existencia či neexistencia nájomného vzťahu k bytu (v opačnom prípade by sa na
úkor vlastníka nehnuteľnosti bezdôvodne obohatili). Túto otázku nevyriešil ani právoplatný
rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 5 C 783/00-62 zo dňa 15. 5. 2002 (ktorým súd
zamietol návrh navrhovateľa B. P. voči odporcom 1/, 2/ J. K. s manželkou, o privolenie k
výpovedi nájmu bytu , z ktorého obsahu vyplýva, že skúmaniu otázky existencie nájomného
vzťahu sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal, svoje zisťovanie zameral len na to, či boli
užívatelia bytu v omeškaní s platením úhrad za užívanie bytu.
Osobitne k aplikácii ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. odvolací súd poznamenáva, že na jeho
základe nemohla byť odporcom 1/, 2/ uložená v konaní povinnosť zabezpečiť
navrhovateľom 1/, 2/ primeraný náhradný byt. V ustanovení § 3 ods. 1 Obč. zák. je
upravená zásada, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ide o všeobecné ustanovenie hmotnoprávnej
povahy, ktoré umožňuje posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho
práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť poskytnutie
právnej ochrany uplatňovaného práva. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k právnym
povinnostiam. Iba na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno založiť vznik,
zmenu alebo zánik práv a povinností. Toto ustanovenie totiž nemá vlastnú normotvornú
platnosť upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú
právne vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a
tolerancie.
Vlastnícke právo, ako najvýznamnejšie vecné právo (definované v ust. § 123 Obč.
zák.) predstavuje právo ovládať vec, najmä ju držať, užívať, požívať a nakladať s ňou
vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci kohokoľvek k tej istej veci.
Oprávnenie s vecou nakladať (ius disponendi) tvorí tradičný a základný prvok vlastníckeho
práva k veci. Vlastnícke právo je právnym panstvom nad vecou, pretože dáva vlastníkovi
moc, aby nakladal s vecou podľa svojej vôle; je právom absolútnym, pôsobiacim proti
všetkým (erga omnes) a zodpovedá mu povinnosť všetkých ostatných nerušiť vlastníka
vo výkone jeho práva k veci. Obmedziť vlastníka v jeho vlastníckych právach je možné len
v zmysle zákona.
V súdenej právnej veci navrhovatelia žiadali obmedziť odporcov 1/, 2/ ako vlastníkov
nehnuteľnosti uložením povinnosti zabezpečiť im primeraný náhradný byt, vychádzajúc
z právneho názoru o existencii ich nájomného práva k bytu (resp. aj v prípade neexistencie
nájomného vzťahu). Bolo už uvedené, že odvolací súd v zhode s právnymi závermi súdu
prvého stupňa v konaní nemal preukázanú existenciu nájomného vzťahu k bytu medzi
navrhovateľmi (ako nájomcami) a odporcami, resp. predošlými vlastníkmi nehnuteľnosti
(ako prenajímateľmi), a to jednak písomnou formou, pre chýbajúce rozhodnutie o pridelení
bytu ako aj chýbajúcu dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, a rovnako tak mal
za nepreukázaný vznik nájomného vzťahu konkludentnou formou. Pokiaľ nebol založený
medzi účastníkmi konania nájomný vzťah, nemohlo navrhovateľom vzniknúť ani právo
na zabezpečenie bytovej náhrady (§ 712 Obč. zák.), z čoho vyplýva, že potom nemohla
existovať ani tomu zodpovedajúca povinnosť odporcov (ako vlastníkov). Opačným
rozhodnutím by súdy neúmerne obmedzili dispozičné právo odporcov ako vlastníkov
nehnuteľnosti a súčasne by tým navrhovateľom založili neexistujúce právo na zabezpečenie
bytovej náhrady.
Podľa § 154 ods.1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Uvedené pravidlo, obsiahnuté v cit. ust. § 154 ods. 1 O.s.p. v plnom rozsahu platí aj
pre odvolacie konanie (§ 211 ods. 2 O.s.p.); aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu je teda
rozhodujúci čas vyhlásenia jeho rozhodnutia.
V predmetnej právnej veci v čase vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu (ako
aj odvolacieho súdu) nehnuteľnosť, v ktorej sa nachádzal naturálny byt, užívaný
navrhovateľmi 1/, 2/, už neexistovala, následkom čoho bolo tiež zastavené konanie
o vypratanie časti nehnuteľnosti, vedené proti J. a E. K. ako odporcom, na Okresnom súde
Bratislava II1 pod sp. zn. PK – 24 C 231/04. Odstránením stavby, v ktorej sa pôvodne
nachádzal naturálny byt, užívaný navrhovateľmi 1/, 2/, tak prestal existovať predmet
vlastníctva odporcov 1/, 2/, a teda k nemu zaniklo aj ich vlastnícke právo. Súd prvého
stupňa musel z uvedenej skutočnosti pri posudzovaní návrhu navrhovateľov vychádzať a
nemohol inak rozhodnúť, než návrh navrhovateľov v tejto časti zamietnuť, keďže
uplatňované právo na zabezpečenie primeraného náhradného bytu navrhovateľom malo byť
viazané na zodpovedajúcu povinnosť odporcov ako vlastníkov nehnuteľnosti, v ktorej sa
naturálny byt, užívaný navrhovateľmi, nachádzal. Právo na zabezpečenie bytovej náhrady
navrhovateľom 1/, 2/ po zániku stavby (predmetu vlastníctva odporcov) nebolo možné
založiť na základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák., ktorého aplikácie sa navrhovatelia 1/, 2/
dovolávali, z dôvodov, ako sú uvedené v texte vyššie.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia v sťažnosti uplatnili námietku porušenia základných práv na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
A. K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru
Sťažovatelia uplatnenú námietku porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru formulovali prostredníctvom argumentácie zameranej na viacero aspektov
posudzovaného rozhodnutia. Ústavný súd preto jeho preskúmanie rozvrstvil do tomu
zodpovedajúcich rovín.
1. Ústavný súd svoju prieskumnú právomoc zameral v prvom rade na námietku
sťažovateľov, ktorí vidia arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného
aj v jeho nedostatočnom odôvodnení, v ktorom sa podľa ich názoru krajský súd
nevysporiadal s niekoľkými nimi predostretými argumentmi relevantného charakteru.
Na tomto mieste je potrebné hneď v úvode poukázať na východiska rozhodovacej
činnosti ústavného súdu, ktorými sa tento riadi pri posudzovaní námietok tzv. arbitrárnosti
rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli
pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (podobne aj II. ÚS 1/95). Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ako aj jej
korešpondujúca rozhodovacia činnosť ústavného súdu formuluje v rámci práva
na spravodlivý proces požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia ako korelátu
práva účastníka konania prednášať návrhy a argumenty, aby mu na ne bola
poskytnutá relevantná odpoveď. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie však
automaticky neznamená povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený
argument (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van de Hurk c. Holandsko z 19. apríla
1994). Garancie poskytované čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzujú
konajúci súd poskytnúť špecifickú odpoveď na argumenty majúce rozhodujúci
význam pre výsledok rozhodnutia (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). V tomto
kontexte nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty
sťažovateľov bola zo strany krajského súdu poskytnutá vecne správna odpoveď, ale či
nastolené otázky relevantného charakteru krajský súd zodpovedal, a ak áno, či
odpoveď mala dostatočne vyčerpávajúci charakter. V okolnostiach danej veci treba
zdôrazniť, že v prípade rozhodnutí súdov opravnej inštancie si môže opravný súd
osvojiť dôvody napadnutého rozhodnutia pod podmienkou, že napadnuté rozhodnutie
skutočne preskúmal v intenciách dôvodov predostretých uplatneným opravným
prostriedkom. Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere judikoval: „Súd
podčiarkuje, že pojem spravodlivý proces vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý
odôvodnil svoje rozhodnutie stručne buď tak, že odkázal na dôvody nižšej inštancie,
alebo iným spôsobom, skutočne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli pred ním
vznesené, a neuspokojil sa tým, že jednoducho prevzal závery nižšieho súdu“
(rozhodnutie ESĽP vo veci Helle c. Fínsko z 19. decembra 1997).
1.1. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na jeden zo svojich zásadných
argumentov, na ktorý podľa ich názoru krajský súd nereflektoval, a síce na
argumentáciu vyvracajúcu záver prvostupňového súdu o neexistencii ich nájomného
vzťahu, ktorú opierajú o interpretáciu ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o pracovnom
pomere domovníckom.
Podľa znenia ustanovenia § 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom pracovný
pomer domovnícky vznikne zmluvou medzi vlastníkom domu alebo jeho zodpovedným
zástupcom a osobou, ktorá sa zaviaže konať domovnícke práce. Osoba, ktorá sa zaviazala
konať práce podľa § 4, dostane za to naturálny byt (§ 7) a odmenu (§ 9). Okresný súd
vychádzajúc z označeného ustanovenia zákona jednoznačne kvalifikoval právny vzťah,
ktorý vznikol podpísaním zmluvy o dielo z 24. októbra 1964 ako pracovný pomer
domovnícky regulovaný právnou úpravou obsiahnutou v zákone o pracovnom pomere
domovníckom, ktorá poskytovala osobe vykonávajúcej domovnícke práce nárok na užívanie
naturálneho bytu. Sťažovatelia ho považovali za právny titul, od ktorého odvodzovali svoje
postavenie nájomcov bytu. Podľa ustanovenia § 11 citovaného zákona pracovný pomer
domovnícky, dojednaný na určitý čas, zaniká uplynutím tohto času. Použitím tohto
ustanovenia vyvodil okresný súd záver o tom, že pracovný pomer sťažovateľa zanikol
uplynutím doby dojednanej v predmetnej zmluve, s čím okresný súd spojil aj zánik nároku
na užívanie dotknutého naturálneho bytu. Sťažovatelia v podanom odvolaní poukázali na
znenie ustanovenia § 12 ods. 1 citovaného zákona upravujúceho skončenie pracovného
pomeru domovníckeho výpoveďou, podľa ktorého ak sa dohodne pracovný pomer
domovnícky alebo ak sa v ňom pokračuje tak, že nie je jeho trvanie určené, môže sa zrušiť
obidvoma stranami výpoveďou danou tri mesiace vopred ku koncu kalendárneho štvrťročia;
ak bola dojednaná medzi stranami výpovedná lehota dlhšia než štvrťročná, platí táto dlhšia
lehota pre obe strany. Na tomto mieste sťažovatelia výslovne argumentovali (strana 2
posledný odsek a strana 3 prvý až tretí odsek podaného odvolania), že aj keď citovaný
zákon expressis verbis nešpecifikoval pojem pokračovania v pracovnom pomere
domovníckom, analogický a systematický výklad označeného ustanovenia vedie
k jednoznačnému záveru, že zákonodarca mal na mysli jedine pokračovanie v pracovnom
pomere domovníckom po uplynutí určitej doby.
V intenciách judikatúry ESĽP (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994) ústavný súd otázku, či krajský súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie v uvedenom kontexte, posúdil so zreteľom na okolnosti danej veci.
Bolo úlohou ústavného súdu zistiť, či označená argumentácia sťažovateľov bola
argumentáciou zásadnou, majúcou význam pre výsledok rozhodnutia prejednávanej veci
sťažovateľov. Ústavný súd preto zameral svoju pozornosť na nadväzujúcu relevantnú
právnu úpravu. Transformačné ustanovenie § 871 ods. 4 OZ, prijaté novelou – zákonom
č. 509/1991 Zb. k 1. januáru 1993, osobné užívanie bytov slúžiacich na trvalé ubytovanie
pracovníkov organizácií zmenilo na nájom služobného bytu, pokiaľ tieto byty spĺňali
kritériá ustanovené zákonom pre služobné byty. Zákon č. 41/1964 Zb. o hospodárení
s bytmi v znení neskorších predpisov zaradzoval výslovne do kategórie služobných bytov aj
domovnícke byty (§ 67 ods. 2). Rovnako chronologicky nasledujúca právna úprava zákona
č. 189/1992 Zb. kvalifikovala byty domovnícke ako byty služobné § 1 ods. 2 písm. b).
Právna úprava zákona č. 189/1992 Zb. situáciu, keď byt stratil charakter služobného bytu,
pretože nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú bol nájom služobného
bytu viazaný, regulovala tak, že pokiaľ zo strany prenajímateľa nedošlo do troch mesiacov
k výpovedi nájmu, transformoval sa nájom služobného bytu na chránený nájom (§ 1 ods. 5
– účinný do 1. decembra 2001, k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
Ústavný súd je teda toho názoru, že pokiaľ by nastolená argumentácia predstavujúca
sťažovateľmi formulovanú interpretáciu ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o pracovnom
pomere domovníckom bola v prejednávanej veci konajúcim súdom zohľadnená ako
správna, znamenala by pre sťažovateľov úspech v konaní. Ústavný súd preto považuje takto
formulované argumentačné námietky sťažovateľov predostreté v podanom odvolaní za
významné, vyžadujúce si poskytnutie náležitej súdnej odpovede. Z obsahu posudzovaného
rozsudku však ústavný súd zistil, že krajský súd sa nastolenej argumentácii nevenoval a ani
sa o nej dokonca vôbec v odôvodnení svojho rozhodnutia nezmienil.
1.2. V ďalšom bode odvolania sťažovatelia predostreli podpornú argumentáciu
smerujúcu k preukázaniu existencie nájomného vzťahu pre prípad, že by odvolacím súdom
nebola uznaná nimi formulovaná prioritná interpretácia označeného ustanovenia § 12 ods. 1
zákona o pracovnom pomere domovníckom. Sťažovatelia boli toho názoru, že v takomto
prípade treba akceptovať vznik nájomného vzťahu zmluvou uzavretou konkludentným
spôsobom. Vychádzali pritom z právnej úpravy § 686 ods. 1 OZ, ktorá nepodmieňuje
platnosť nájomnej zmluvy jej písomnou formou, poukazovali súčasne na konkludentné
splnenie jednotlivých náležitostí nájomnej zmluvy požadovaných ustanoveniami § 685
a nasledujúcich OZ, pričom túto interpretáciu opierali aj o súvisiacu judikačnú prax
(rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 266/2007 a sp. zn. 3 Cdo 46/97).
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v danej otázke stotožnil so stanoviskom
okresného súdu, a teda uzavretie nájomnej zmluvy konkludentnou formou neuznal. Takýto
záver však krajský súd podporil iba stručným konštatovaním, že konkludentné uzatvorenie
nájomného vzťahu nemožno vyvodiť len z konania právnych predchodcov odporcov, ktorí
„určovali či upravovali“ výšku úhrad za užívanie dotknutého bytu. Odôvodnenie, ktorým
by na základe relevantnej skutkovej a právnej úvahy poskytol krajský súd náležité
konfrontačné stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia sťažovateľov, aj v tomto prípade
absentovalo a krajský súd povinnosť náležitého zdôvodnenia svojho čiastkového právneho
záveru nesplnil.
1.3. Sťažovatelia v podanom odvolaní vytýkali okresnému súdu aj nesprávnosť jeho
právneho záveru o právnej irelevancii rozhodnutia okresného súdu prijatého v konaní
o privolenie súdu k výpovedi z nájmu vedenom pod sp. zn. 5 C 783/00. Sťažovatelia
považovali toto rozhodnutie za prekážku res iudicata potvrdzujúcu existenciu nájomného
vzťahu v ich prípade. Okresný súd sa však s ich názorom nestotožnil a konštatoval, že
označené rozhodnutie sa obmedzovalo iba na zistenie „prípadného nedoplatku za užívanie
bytu“ a otázku existencie nájomného vzťahu vôbec neriešilo. Sťažovatelia v odvolaní
argumentovali poukazom na početnú judikatúru všeobecných súdov podporujúcu správnosť
ich právneho záveru, najmä na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 100/01 z 28. mája
2002 s analogickým aspektom, podľa ktorého „Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie
vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O.s.p.)
pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je,
vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku). Je tomu tak preto, že
právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie v sebe zahŕňa (či už výslovne alebo mlčky) kladné
alebo záporné riešenie otázky (ne)existencie práva alebo právneho vzťahu, ktorá by mala
byť riešená určovacou žalobou a vychádza teda z rovnakého skutkového základu ako žaloba
určovacia.“.
Ústavný súd zistil, že krajský súd vo vzťahu k predmetnej odvolacej námietke
sformuloval vyjadrenie svojou podstatou totožné so stanoviskom okresného súdu, a síce že
rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 5 C 783/00 z 15. mája 2002 existenciu nájomného
vzťahu neriešilo, pretože sa zameralo iba na zistenie, či boli užívatelia bytu v omeškaní
s platením úhrad za užívanie bytu.
Krajský súd sa teda obmedzil iba na prevzatie konštatačného právneho záveru
prvostupňovej inštancie bez toho, aby preskúmal argumentačné námietky sťažovateľov
vznesené k tejto otázke, ktoré sťažovatelia podložili súvisiacou judikatúrou. Požiadavku
spravodlivého procesu v podobe náležitej odpovede tak krajský súd nesplnil, a to navyše za
okolností, keď sťažovatelia svoju obranu opierali o judikačnú prax podporujúcu ich právny
záver. V tejto súvislosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil názor,
podľa ktorého ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola
právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne
vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). V posudzovanom prípade za
uvedených okolností je teda nedostatok súdnej odpovede znásobený aj porušením princípu
právnej istoty.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach stabilne judikuje: „Keď sa konajúci súd
rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť
jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (pozri napr.
Keďže krajský súd v označených prípadoch k vysporiadaniu sa s podstatnými
argumentmi sťažovateľov buď vôbec nepristúpil (1.1. a 1.3.), alebo jeho odpoveď bola len
formálna a argumentačne nedostačujúca (1.2.), ústavný súd dospel k záveru, že z dôvodu
nedostatku odpovede, resp. odpovedí súdneho rozhodnutia v namietanom rozhodnutí došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj ich práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. Jedna z odvolacích námietok sťažovateľov bola adresovaná aj smerom k súdom
poskytnutému vylučovaciemu výkladu zohľadňujúcemu len doslovné znenie zákona, ktorý
podľa názoru sťažovateľov vyústil do absurdného záveru odporujúceho požiadavke ústavne
súladného výkladu práva.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu
abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je
zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho
výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom
dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu (III. ÚS 341/07).
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia
právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa
v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu
právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.
Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená
výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných
zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych
orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
V rámci svojej rozhodovacej činnosti tak ústavný súd zdôrazňuje požiadavku ústavne
súladného výkladu, ktorý má vždy prioritné postavenie vyžadujúce, aby v prípadoch, keď
uplatnenie štandardných metód výkladu poskytuje viaceré alternatívy výkladu, bol
uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu
ústavou garantovaných základných práv a slobôd (pozri napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06,
IV. ÚS 209/07 a I. ÚS 252/07).
Konajúce súdy právny záver o neexistencii nájomného vzťahu nad rámec doplnili
interpretačnou úvahou, podstata ktorej smerovala k záveru, podľa ktorého zánik
vlastníckeho práva odporcov v dôsledku zbúrania dotknutého objektu absolútne vylúčil
možnosť priznania bytovej náhrady v prospech sťažovateľov, pretože sťažovateľmi
uplatňovaný nárok na jej priznanie musel byť zákonite viazaný na existenciu predmetu
vlastníckeho práva.
Dôsledky takto prezentovanej interpretácie právnej úpravy bytových náhrad je
potrebné ilustrovať prostredníctvom praktickej úvahy. Pokiaľ by teda vlastník bytu
realizoval svoje vlastnícke právo v rozpore so zákonom poskytujúcim ochranu
dobromyseľným „nájomcom“, a to tak, že by ignoroval konanie o riešení predbežnej otázky
existencie nájomného vzťahu ako podmienky nároku na bytovú náhradu a ešte pred jeho
skončením by dotknutý predmet vlastníctva zničil, v intenciách prezentovaného výkladu
krajského súdu (i okresného súdu) by aj v prípade následného potvrdenia existencie
nájomného pomeru bol nárok nájomcu na bytovú náhradu vylúčený.
Ústavný súd konštatuje, že takto formulovaný výklad krajského súdu zjavne
signalizuje vytvorenie možnosti pre tzv. obchádzanie zákona umožňujúce zneužitie výkonu
vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nájomcu a ako taký ho ústavný súd
hodnotí ako výklad neakceptovateľný, odporujúci klauzule čl. 152 ods. 4 ústavy, majúci
za následok porušenie procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich
jednak z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Preto aj v rámci tohto posudzovaného hľadiska dospel ústavný súd k záveru
o porušení základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
sťažovateľov zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
B. K námietke porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a k právu
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru
Účelom právnej úpravy bytových náhrad (v rámci ktorej je ako kritérium
splnenia povinnosti zabezpečenia náhradného bytu stanovená podmienka
primeranosti náhradného bytu) je okrem iného nepochybne aj zabezpečenie ochrany
kvality života dotknutých subjektov. Dôsledkom arbitrárneho rozhodnutia v otázke
bytovej náhrady je preto nepochybne zníženie kvality života nájomcu, ktorá je
obsahovou súčasťou sféry súkromného a rodinného života predstavujúceho nielen
intímnu sféru človeka, ale aj vzťahy so svojím bližším a vonkajším svetom (obdobne I.
ÚS 13/00). V súlade s účelom ochrany základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2
ústavy judikatúra k právnej úprave inštitútu bytových náhrad preto podrobne
vykladá otázku primeranosti náhradného bytu.
Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že niektoré
články ústavy a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách
neukladajú štátu a jeho orgánom iba povinnosť zdržať sa zásahov do garantovaných
základných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny
záväzok zabezpečiť účinný rešpekt k nim – prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj
v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02).
Ústavný súd taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu
ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách a že tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad
a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01,
Keďže o otázke zákonnej povinnosti odporcov týkajúcej sa zabezpečenia
bytovej náhrady a smerujúcej k naplneniu účelu označených ústavnoprávnych
garancií konajúci súd rozhodol arbitrárne, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť
sťažovateľom ochranu pred neoprávneným zásahom do ich práva na súkromie svoju
úlohu nesplnil. Ústavný súd preto vyslovil, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu, aj porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného čl. 8 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto
rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd konštatoval porušenie označených základných práv
sťažovateľov zaručených ústavou a práv sťažovateľov zaručených dohovorom, tak
ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm.
b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Sťažovatelia v sťažnosti žiadajú aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 €, a to každému z nich, ktoré odôvodňujú tým, že „utrpeli
zásahom prenajímateľov a súdov, ktoré neposkytli ochranu ich právu, zásah do veľmi
citlivej časti ich života, do obydlia a súkromného života“. Sťažovatelia poukazujú na to,
že dotknutý byt užívali „nepretržite po dobu 40 rokov, za byt poctivo platili úhrady s ním
spojené a byt udržiavali vo výbornom stave“. Naproti tomu odporcovia „bez doručenia
výpovede z nájmu, bez poskytnutia primeraného náhradného bytu či bez právoplatného
rozhodnutia o vyprataní nehnuteľnosti, najprv vypli sťažovateľom kúrenie a následne aj
plyn a elektrinu a týmto konaním im zabránili v užívaní bytu. Sťažovatelia sa museli,
vzhľadom na svoj vek a poškodené zdravie presťahovať k dcére, pretože konaním
vlastníkov bytu sa nimi užívaný byt stal neobývateľným. Museli sa uskromniť s jednou
miestnosťou, v ktorej spia a zdržiavajú sa počas celého dňa. Sťažovatelia nemohli užívať
svoj majetok, pretože v dome, do ktorého sa presťahovali, pre nábytok či iné veci v ich
vlastníctve nebolo miesta.“. Odporcovia následne „predmetný byt bez právoplatného
povolenia súdu na vypratanie nehnuteľnosti vypratali a majetok sťažovateľov bez ich
vedomia uskladnili na mieste, ktoré im až dodatočne oznámili“. Napokon odporcovia „v
rozpore s rozhodnutím mesta P. nehnuteľnosť na ... v P. a aj predmetný byt protizákonne
zbúrali aj napriek tomu, že konanie týkajúce sa práv k predmetnej nehnuteľnosti nebolo
skončené. Predmetné nezákonné konanie vlastníkov bytu okresný a ani krajský súd
nepostihli povinnosťou zabezpečiť sťažovateľom náhradný byt, čo významne zasiahlo
do práva sťažovateľov na ich súkromie a nepochybne aj ich ľudskú dôstojnosť.“.
Sťažovatelia poukazujú na to, že „sú osoby staršieho veku, pričom sťažovateľ
v 1. rade je aj nevidiaci. Zmeny sa im v tomto veku prijímajú ťažšie a ťažšie sa
prispôsobujú novým prostrediam.“. Uvádzajú, že nezákonným konaním odporcov
utrpeli psychickú ujmu majúcu dopad na ich celkové zdravie, že majú pocity
poníženia a sú toho názoru, že odporcovia svojím konaním absolútne potlačili ich
dôstojnosť ako dobromyseľných nájomcov. Sťažovatelia zdôrazňujú, že postup
konajúcich súdov, ktoré im za takýchto okolností neposkytli súdnu ochranu, u nich
ešte viac opísaný stav zintenzívňuje. Požadované finančné zadosťučinenie preto
sťažovatelia považujú za primerané.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa názoru ústavného súdu výrok rozhodnutia deklarujúci porušenie práv
nemožno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, preto ústavný súd rozhodol o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia pre sťažovateľov.
Pri rozhodovaní otázky výšky priznaného finančného zadosťučinenia mal
ústavný súd na zreteli skutočnosť, že ústavne nekonformný postup krajského súdu
dosahujúci intenzitu hrubej svojvôle sa dotkol jednej z najosobnejších oblastí života
sťažovateľov, predstavujúcej sociálnu istotu garantujúcu dôstojný život každého
jednotlivca v civilizovanej spoločnosti.
Ústavný súd preto priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie v nimi
požadovanej sume, teda vo výške 5 000 €, a to každému z nich, ktorá podľa jeho
názoru zohľadňuje predmet a charakter posudzovaného konania, ako aj konkrétne
okolnosti tohto prípadu a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov.
Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadajú, aby im
ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, pričom ich výšku
bližšie nešpecifikujú.
Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov
vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred
ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným
zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2010
v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy
721,40 €), čo predstavuje sumu 120,23 € a hodnota režijného paušálu sumu 7,21 €.
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak
ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti preto po znížení predstavuje sumu 240,46 €.
K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda štyrikrát 7,21 €,
čo predstavuje sumu 28,84 €. Ústavný súd sťažovateľom priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v celkovej sume 269,30 €, pričom krajský súd je povinný zaplatiť
ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s
§ 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011