Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 515/2015
PDF · 463.3 KB
No categories available
III. ÚS 515/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenou spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3,
Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 113/2012 a jeho uznesením zo 4. apríla 2013 a postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 138/2014 a jeho uznesením
zo 7. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Er 113/2012 a jeho uznesením zo 4. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 138/2014 a jeho uznesením zo 7. mája 2015 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s poistníkom poistnú zmluvu, ktorá
obsahovala v XV časti všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie aj
tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretou poistnou
zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol Arbitrážny súd Košice,
ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným titulom v exekučnom konaní, v ktorom
si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky na dĺžňom poistnom, úroky z omeškania,
náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky, ktoré boli predmetom rozhodcovského
konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti
konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor na jej návrh podal na prvostupňovom súde
žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým
rozhodnutím zamietol žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc
rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky, ktorého rozsudok
nebol uznaný ako relevantný exekučný titul. Okresný súd tak mal rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania bez toho, aby preskúmal rozhodcovský spis, bez toho, aby
umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho, aby vykonanie
exekúcie namietal povinný. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľkou
podané odvolanie. Dovolanie sťažovateľka nepodala. V ostatnom podala sťažovateľka
sťažnosť ústavnému súdu.
Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd pri rozhodovaní o
vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej mal odňať
možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazy
na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd
v odvolacom konaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecnému
súdu vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo
nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa
jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv.
V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví
porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv a práv napadnutými
rozhodnutiami označených všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a vráti na ďalšie konanie
a prizná jej úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II. 1 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv
napadnutým rozhodnutím okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II. 2 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv
napadnutým rozhodnutím krajského súdu
V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu sťažnosti dospel
k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky je totožná s jej právnou argumentáciou,
ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal
v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu
k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu ako nespôsobilých exekučných
titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc
rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu absencie
jej individuálneho zmluvného dojednania medzi sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných
služieb a jednotlivými poistníkmi ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou
námietkou sťažovateľky bol postup prvostupňového súdu, ktorý v konaní podľa § 44
Exekučného poriadku postupoval ex offo a rozhodol o rozhodcovskej doložke ako
o neprijateľnej zmluvnej podmienke bez nariadenia pojednávania, čím neumožnil
sťažovateľke zaujať pred vydaním napadnutého rozhodnutia aspoň písomné stanovisko
k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňového súdu sťažovateľka odvodzuje
dôvodnosť odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej
argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým opierajúc svoj postup
o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014 27 zo 7. mája 2014 dospel ústavný
súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia
sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú
právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov
a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 332/2012, I.
ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS
14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013,
II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III.
ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III.
ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV.
ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012, IV. ÚS 367/2014...), ktoré skončili odmietnutím
podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd
v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,
a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky týkajúcu sa napadnutého rozhodnutia krajského súdu
v tejto časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania
podľa § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku] ústavný súd sťažovateľke
pripomína svoj už ustálený právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014 27
zo 7. mája 2014, podľa ktorého „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri
preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj
z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie
poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný
dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí,
zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú
konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne
poskytnutá v odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby
bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom).
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie
názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez
výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu
akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky
vlastným postupom“ (I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého
nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na
prvostupňovom súde môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte,
Van Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c.
Holandsko z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti ani nevzniesla
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po
výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok ESĽP vo
veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako
aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo
186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira
(C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami
rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený konštatovať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku konštatoval,
že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v
prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom
rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s
cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na
uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku
v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“)], potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky
vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto
argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu
v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.
V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho
dvora (napr. C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 227/08 a C 76/10)]
dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke
známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora
z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu
skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby
bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa
stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci
účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,
Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod
25)“.
V závere ústavný súd považuje za potrebné opätovne zhrnúť, že podstata
rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné
rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými
prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho
neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi
všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože
v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok
napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov,
ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť
za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci
neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak
tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej
normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok
(III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu
vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý
je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter
bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda
verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –
rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje
vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto
konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu
Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
...
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby
exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho
účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní
vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu
irelevantná.“» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011).
Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 1997).
Keďže sťažovateľka napriek viacnásobne vyslovenému právnemu názoru najvyšších
súdnych inštancií, ktorý by mala rešpektovať, naďalej opakovane zaťažuje súdy svojimi
podaniami, ústavný súd preto považuje za vhodné z obsiahlej judikatúry najvyššieho súdu
týkajúcej sa aj právnych vecí sťažovateľky poukázať predovšetkým na uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva,
že «Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov pripomenúť konania, ktorými môžu byť
aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý
stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa
týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu
možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského
súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo,
že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.
Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany
(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach.».
Ústavný súd taktiež považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v
exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)
právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné
rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu
alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol,
že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...
...
Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky
nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie
tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,
podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.
Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.».
Iba okolnosť, že sťažovateľka sa s vyslovenými závermi všeobecných súdov
nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej základných práv (predovšetkým podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto
práv nie je právo účastníka na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Inými slovami, skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd nezistil
v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2015