Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 515/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenou spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3,

Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa ,

,

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. apríla 2013 a postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 7. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. mája 2015 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s poistníkom poistnú zmluvu, ktorá

obsahovala v XV časti všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie aj

tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretou poistnou

zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol Arbitrážny súd Košice,

ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným titulom v exekučnom konaní, v ktorom

si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky na dĺžňom poistnom, úroky z omeškania,

náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky, ktoré boli predmetom rozhodcovského

konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti

konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor na jej návrh podal na prvostupňovom súde

žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým

rozhodnutím zamietol žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc

rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky, ktorého rozsudok

nebol uznaný ako relevantný exekučný titul. Okresný súd tak mal rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania bez toho, aby preskúmal rozhodcovský spis, bez toho, aby

umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho, aby vykonanie

exekúcie namietal povinný. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľkou

podané odvolanie. Dovolanie sťažovateľka nepodala. V ostatnom podala sťažovateľka

sťažnosť ústavnému súdu.

Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd pri rozhodovaní o

vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej mal odňať

možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazy

na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd

v odvolacom konaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecnému

súdu vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa

jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví

porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv a práv napadnutými

rozhodnutiami označených všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a vráti na ďalšie konanie

a prizná jej úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. 1 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv

napadnutým rozhodnutím okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(, , , , , ).

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II. 2 K namietanému porušeniu označených základných práv a práv

napadnutým rozhodnutím krajského súdu

V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu sťažnosti dospel

k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky je totožná s jej právnou argumentáciou,

ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal

v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu

k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu ako nespôsobilých exekučných

titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc

rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu absencie

jej individuálneho zmluvného dojednania medzi sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných

služieb a jednotlivými poistníkmi ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou

námietkou sťažovateľky bol postup prvostupňového súdu, ktorý v konaní podľa § 44

Exekučného poriadku postupoval ex offo a rozhodol o rozhodcovskej doložke ako

o neprijateľnej zmluvnej podmienke bez nariadenia pojednávania, čím neumožnil

sťažovateľke zaujať pred vydaním napadnutého rozhodnutia aspoň písomné stanovisko

k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňového súdu sťažovateľka odvodzuje

dôvodnosť odvolania podľa .

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej

argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým opierajúc svoj postup

o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. zo 7. mája 2014 dospel ústavný

súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia

sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú

právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov

a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (, I.

ÚS 359/2012, , , , , I. ÚS

14/2014, , , , , ,

, , , , , III.

ÚS 595/2012, , , , , III.

ÚS 445/2014, , , , , IV.

ÚS 344/2012, , ...), ktoré skončili odmietnutím

podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd

v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory,

a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky týkajúcu sa napadnutého rozhodnutia krajského súdu

v tejto časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania

podľa ] ústavný súd sťažovateľke

pripomína svoj už ustálený právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. 27

zo 7. mája 2014, podľa ktorého „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia

vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri

preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj

z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie

poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný

dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí,

zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú

konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne

poskytnutá v odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby

bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom).

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie

názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez

výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu

akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky

vlastným postupom“ (, , , ).

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého

nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na

prvostupňovom súde môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte,

Van Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c.

Holandsko z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti ani nevzniesla

žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po

výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok ESĽP vo

veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako

aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 3 Cdo

186/2012 a sp. zn. ).

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira

(C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami

rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený konštatovať ex offo

nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku konštatoval,

že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v

prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom

rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s

cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na

uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva

prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku

v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“)], potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky

vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto

argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu

v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.

V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho

dvora (napr. C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 227/08 a C 76/10)]

dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery

ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke

známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora

z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu

skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na

dosiahnutie výsledku stanoveného v článku , teda zabránenie tomu, aby

bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa

stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci

účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých

so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,

Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod

25)“.

V závere ústavný súd považuje za potrebné opätovne zhrnúť, že podstata

rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné

rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými

prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho

neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi

všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože

v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok

napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov,

ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť

za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci

neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je

potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak

tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej

normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je

(, ). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu

vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý

je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter

bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda

verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –

rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje

vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto

konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu

().

Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

...

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby

exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho

účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní

vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal

neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť

domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu

irelevantná.“» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2011).

Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 1997).

Keďže sťažovateľka napriek viacnásobne vyslovenému právnemu názoru najvyšších

súdnych inštancií, ktorý by mala rešpektovať, naďalej opakovane zaťažuje súdy svojimi

podaniami, ústavný súd preto považuje za vhodné z obsiahlej judikatúry najvyššieho súdu

týkajúcej sa aj právnych vecí sťažovateľky poukázať predovšetkým na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva,

že «Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov pripomenúť konania, ktorými môžu byť

aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý

stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa

týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu

možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského

súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo,

že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.

Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany

(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné

dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach.».

Ústavný súd taktiež považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v

exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)

právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné

rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu

alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. dovolací súd uviedol,

že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...

...

Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky

nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie

tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,

podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech

spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne

okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach

ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany

spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického

života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)

znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.

Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,

mu nemôže byť na ujmu.».

Iba okolnosť, že sťažovateľka sa s vyslovenými závermi všeobecných súdov

nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej základných práv (predovšetkým podľa

, listiny a dohovoru), pretože obsahom týchto

práv nie je právo účastníka na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania (, ,

, , ). Inými slovami, skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , , ). Ústavný súd nezistil

v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015