Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 173/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť N. P., D., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v , a a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom rozhodcovského súdu vydaným rozhodcom JUDr. J. Č. v konaní

vedenom pod sp. zn. RK Cb 1/2007 zo 7. mája 2007, ako aj postupom jemu

predchádzajúcim a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2010

doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich

základných práv zaručených v , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

rozhodcovského súdu vydaným rozhodcom JUDr. J. Č. (ďalej len „rozhodcovský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. RK Cb 1/2007 zo 7. mája 2007, ako aj postupom jemu

predchádzajúcim.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že spolu so svojím manželom sa 17. septembra

2007 dozvedela, že je proti nim vedené na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný

súd“) exekučné konanie o vymoženie sumy 7 500 00 Sk na základe exekučného titulu,

ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. RK Cb 1/2007 zo 7. mája 2007, ktorý bol

podľa sťažovateľky a jej manžela vydaný na základe „sfalšovanej zmenky“, o existencii

ktorej údajne nemali vedomosť. Na základe toho sťažovateľka podala v tejto veci spolu

s manželom 18. septembra 2007 trestné oznámenie. Podstatou sťažnosti je tvrdenie

sťažovateľky, že postupom rozhodcovského súdu boli porušené ňou označené základné

práva a práva preto, že jej ako účastníčke konania nebola doručená žaloba, na základe ktorej

rozhodcovský súd rozhodol, takže ani nemala o tomto konaní vedomosť a ani sa nemohla

k žalobe vyjadriť. Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že rozhodca rozhodcovského súdu

jej nedoručil ani „rokovací poriadok“, podľa ktorého konal, a napokon, že jej ako

účastníčke konania nebol doručený ani rozhodcovský rozsudok, bol doručený iba jej

manželovi. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka považuje tak rozsudok

rozhodcovského súdu, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, za nezákonný.

Zo sťažnosti vyplýva, že „O... skutočnostiach nezákonného postupu a len

v minimálnom rozsahu sťažovateľka sa dozvedela až s začiatkom exekučného konania

v septembri 2007, a z tohto dôvodu manžel sťažovateľky (nie však sťažovatelia, ktorá

neovláda slovenčinu v dostatočnej miere) požiadal o nahliadnutí do rozhodcovského spisu,

čo manželovi sťažovateľky (nie však sťažovateľke) JUDr. Č. umožnil 26. 10. 2007 pričom

o tej skutočnosti bola vyhotovená notárska zápisnica zo dňa 26. 10. 2007.“. Sťažovateľka

zdôraznila, že o už uvedených skutočnostiach svedčiacich o podľa nej nezákonnom postupe

rozhodcovského súdu sa nedozvedela 26. januára 2007, pretože jej nebolo umožnené

nahliadnuť do rozhodcovského spisu, ale až 8. januára 2010, keď nahliadla do

vyšetrovacieho spisu. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Až z výpovedi J.

Č., s obsahom ktorej sťažovateľka preukázateľné sa zoznámila len 8. 1. 2010...“

V súvislosti s už uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Za stavu, keď sťažovateľke nebola doručená žaloba a sťažovateľka preukázateľné

bola zbavená práva na žalobnú odpoveď a právnu ochranu, za stavu keď sťažovateľke

nebol doručený rokovací poriadok a sťažovateľka bola zbavená možnosti mať informáciu o

jeho obsahu a teda aj pravá na vyjadrenie súhlasu s týmto obsahom, preukázateľné došlo

k porušeniu zákona a práv sťažovateľky. Bez ohľadu na to rozhodca JUDr. J. Č. uskutočnil

rozhodcovské konanie a vydal zo dňa 7. 5. 2007 rozsudok, ktorým uložil sťažovateľke

povinnosti po úhrade dlha. Z uvedených dôvodov ani rozhodcove konanie a ani vydaný im

rozsudok zo dňa 7. 5. 2007 nemôžu sa počítať za zákonné . ...

Kvôli vedomej svojvôli tzv. rozhodcu, sťažovateľka nielen de facto, ale aj de iure sa

nachádza 2 roky a 5 mesiacov v stave hlbokého poníženia, dennodenného obrovského

psychického stresu, pod neúnosným tlakom šikanóznej a hanebnej exekúcii, pričom za tento

čas má preukázateľne podlomené fyzické a psychické zdravie, zásadným

a neospravedlniteľným spôsobom poškodenú svoju občiansku povesť, totálne zničené

podnikateľské a životné aktivity. Za uvedený čas významným a zásadným spôsobom značne

utrpela kvalita života sťažovateľky, pričom bola preukázateľné uvrhnutá pod hranicu

chudoby, musela zastaviť podnikateľskú činnosť, zrušiť vytvorené pracovné miesta nie len

pre zamestnancov, ale aj pre seba a bola nútené od novembra roku 2007 sa zaregistrovať

na úrade práce, kde preukázateľné sa nachádza v evidencii nezamestnaných do dnešného

dňa.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na slobodný prístup k informácii, zaručeného čl. 10 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR postupom rozhodcu

JUDr. J. Č. v rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

2. Základné právo na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky, postupom rozhodcu JUDr. J. Č. v rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

3. Základné právo na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom rozhodcu JUDr. J. Č.

v rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

4. Základné právo na neprípustnosť uloženia povinnosti nie na základe zákona a nie

v medziach zákona zaručeného , postupom

rozhodcu JUDr. J. Č. v rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

5. Základné právo na účinné právne prostriedky nápravy zaručeného čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom rozhodcu JUDr. J. Č.,

rozhodcovskom konaní, porušené bolo.

6. Ústavný súd Rozhodcovský rozsudok č. k. RKCb 1/2007 zo dňa 7. 5. 2007, vydaný

v rozhodcovskom konaní rozhodcom JUDr. J. Č., v celom rozsahu zrušuje.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie v sume 25 tisíc eur, ktoré je povinný rozhodca JUDr. J. Č. ... zaplatiť

sťažovateľke N. P. ... do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „v tejto veci využíva svoje ústavné právo v zmysle

, , SR na tlmočníka a zároveň využíva

svoje ústavné a zákonné právo používať svoj materinský jazyk ruštinu v úradnom styku,

a žiada, aby jej v exekučnom konaní všetky zasielané a doručované listiny, boli zasielané

a doručované spolu s ich úradným prekladom do ruštiny“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti s prípustnosťou preskúmania rozhodnutia rozhodcovského

súdu v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru (), podľa ktorej podstata

rozhodcovského konania, ktoré je upravené v o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), spočíva

v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou

konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred

všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy

konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do

výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona

o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na

príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú

v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej

zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho

nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon

neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy

upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že z dôvodu, že rozhodcovské

konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, ktoré sú tiež ako všeobecné súdy

povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie,

ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, je v právomoci ústavného súdu preskúmavať

aj postupy a rozhodnutia rozhodcovských súdov z hľadiska dodržania zásad spravodlivého

procesu.

1. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , práva na spravodlivý proces zaručeného v

ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru

postupom rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní vedenom pod sp. zn.

RK Cb 1/2007, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z obsahu spisu

vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. zistil, že predmetom konania

o sťažnosti sťažovateľky vedeného pod uvedenou spisovou značkou bolo aj namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva na

spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom rozhodcovského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. RK Cb 1/2007.

V súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý nebol explicitne uvedený v rozhodnutí

sp. zn. , ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej si pri

výklade práva na súdnu ochranu garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd uznesením č. k. -14 z 2. februára 2010 sťažnosť

sťažovateľky odmietol ako oneskorene podanú.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že rozhodnutie o odmietnutí

návrhu na začatie konania pre oneskorenosť je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli

citované ustanovenie . Nejde však o podmienku

konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté

právoplatne skončené konanie, ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol

odmietnutý ako oneskorene podaný ().

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti

namietaného porušenia , a dohovoru už po jej

predbežnom prerokovaní ako neprípustnú odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24

písm. a) .

2. Sťažovateľka sťažnosťou namietala aj porušenie základných práv zaručených

v a , ako aj právo zaručené v dohovoru postupom

a rozhodnutím rozhodcovského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. RK Cb 1/2007.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Nedodržanie tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie

to nedovoľuje.

Už z konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. vyplýva, že

o rozhodcovskom rozsudku sp. zn. zo 7. mája 2007 sa sťažovateľka dozvedela

ešte 26. októbra 2007 na notárskom úrade JUDr. J. A., o čom bola spísaná aj notárska

zápisnica, pričom uvedenú skutočnosť sťažovateľka sama uviedla na strane 2 svojej

sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Znamená to, že už v tento deň – 26. októbra 2007 –

sa sťažovateľka mohla reálne dozvedieť o „inom zásahu“ do jej označených práv

spočívajúcom v namietanom nezákonnom postupe a rozsudku rozhodcovského súdu.

Rovnako aj zo sťažnosti manžela sťažovateľky vedenej na ústavnom súde pod sp. zn.

vyplýva, že sťažovateľka sa dozvedela o tomto rozsudku rozhodcu

z originálu rozhodcovského spisu. Tento bol na základe požiadavky sťažovateľky a jej

manžela zo 6. decembra 2007 vyžiadaný okresným súdom, z ktorého vyplýva, že

sťažovatelia (teda i sťažovateľka) už 29. októbra 2007 podali námietku proti exekúcii,

v ktorej namietali porušenie svojich základných práv a slobôd v rozhodcovskom konaní

(nedoručenie žalobného návrhu sťažovateľke a jej manželovi, uskutočnenie rozhodcovského

konania bez vedomia sťažovateľky a jej manžela a pod.) Z toho vyplýva, že aj 29. októbra

2007 sa sťažovateľka mohla reálne dozvedieť o „inom zásahu“ do jej označených práv

spočívajúcom v namietanom nezákonnom postupe a vydaním rozsudku rozhodcovského

súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu rozhodcovský rozsudok sp. zn. zo 7. mája

2007 nadobudol právoplatnosť 26. mája 2007.

Okrem toho, aj keby ústavný súd v krajnom prípade prihliadol ako na pravdivé

tvrdenie sťažovateľky, že o rozhodnutí rozhodcovského súdu sa ona sama dozvedela až

8. januára 2010, aj v tomto prípade konštatuje, že od 8. januára 2010 do 11. marca 2010,

keď sťažovateľka podala sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu,

nepochybne uplynula lehota na jej podanie podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa je časovo obmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už

po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napádaného rozhodnutia rozhodcovského súdu, ako aj o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky

( prvá veta ), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010