Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (61)III. ÚS 335/2010
PDF · 159.56 KB
No categories available
III. ÚS 335/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., Š., zastúpenej advokátom
JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa
čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory sp. zn.
Nr 155/2010/RS z 12. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods.1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 v spojení
s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (ďalej len
„rozhodcovský súd“) z 30. decembra 2009 v konaní sp. zn. Nr 155/2010/RS z 12. februára
2010.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou podanou 3. júna 2009
na rozhodcovskom súde domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu nazvaného
„výpoveď“ zo zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej 11. februára 2008 medzi ňou ako
obchodnou zástupkyňou a spoločnosťou D., a. s., ako zastúpeným.
Rozhodcovský súd uznesením sp. zn. Nr 155/2010/RS z 12. februára 2010 konanie
zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „vzhľadom k tomu, že ide o určovaciu
žalobu, RS SOPK dňa 23.06.2009, Nr.: 585/2009/RS vyzval žalobcu, aby v súlade s ust. §
14 ods. 4 Rokovacieho poriadku RS SOPK finančne vyčíslil hodnotu predmetu sporu. ... Do
dnešného dňa žalobca žalobu nevyčíslil, a v tejto súvislosti súd nemohol vyrúbiť poplatok
za rozhodcovské konanie.
Vzhľadom k tomu, že žalobca nesplnil náležitosti uvedené v ust. § 12 ods. 1, § 13
ods. 2 písm. c) Rokovacieho poriadku RS SOPK, § 14 ods. 4 Rokovacieho poriadku RS
SOPK, pri použití ust. § 2 ods. 1 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK
rozhodol súd tak, ako je uvedené v uznesení.“.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením rozhodcovského súdu došlo
k porušeniu ňou označených práv, pretože „napadnuté uznesenie nie je vydané v súlade
s Rokovacím poriadkom RS SOPK a tiež trpí formálnymi vadami, je preto v rozpore
so zákonom“.
Ako dôvody nezákonnosti napadnutého uznesenia rozhodcovského súdu
sťažovateľka uviedla:
«RS SOPK napadnutým uznesením rozhodcovské konanie zastavil z dôvodu, že
žalobca v stanovenej lehote neurčil hodnotu predmetu konania. Podľa § 14 ods. 4
Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, na ktorý takisto v napadnutom uznesení
poukazuje „ak žalobca neurčil hodnotu predmetu sporu rozhodcovský súd ho vyzve, aby tak
vykonal v súdom stanovenej lehote. Ak žalobca v stanovenej lehote neurčí hodnotu
predmetu sporu, resp. uvedie zjavne nízku hodnotu predmetu sporu, určí hodnotu predmetu
sporu súd.“ Vzhľadom na uvedené mal RS SOPK postupovať v zmysle citovaného
ustanovenia a pokiaľ žalobca hodnotu predmetu konania neurčil v stanovenej lehote, mal ju
určiť sám.
Pokiaľ ide o citované ustanovenie §2 ods. 1 Pravidiel o trovách rozhodcovského
konania RS SOPK, toto ustanovenie pojednáva o zastavení konania pre nezaplatenie
poplatku v stanovenej lehote. Žalobcovi však nebol žiadny poplatok vyrubený a ani mu
nebola stanovená žiadna lehota na jeho zaplatenie, preto porušovateľ nepostupoval
pri vydávaní uznesenia v súlade so zákonom, či inými dohodnutými pravidlami.
Vzhľadom na uvedené neboli splnené podmienky pre vydanie napadnutého uznesenia
ale RS SOPK mal žalobcovi sám určiť podľa §14 ods. 4 Rokovacieho poriadku
Rozhodcovského súdu hodnotu predmetu konania a z nej mu vyrubiť poplatok a stanoviť
lehotu na zaplatenie poplatku.
Zároveň napadnuté uznesenie trpí aj formálnymi vadami, keď podľa §36 ods. 3
Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu „pre vydanie uznesenia Rozhodcovského súdu
o zastavení konania platia §§ 30 až 35 tohto Rokovacieho poriadku. Ak senát alebo
rozhodca nebol ešte ustanovený, vydá uznesenie o zastavení konania podľa citovaných
paragrafov predseda Rozhodcovského súdu.“»
Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, „že predmetné uznesenie v zmysle § 36 ods.
3 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu nevydal predseda rozhodcovského súdu, ale
generálny tajomník. Rovnako tak predmetné uznesenie neobsahuje poučenie o možnosti
podať žalobu na súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku a poučenie o možnosti
preskúmania rozsudku iným rozhodcom (rozhodcami) podľa §32 ods. 2, písm. h), i)
Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, hoci podľa vyššie citovaného §36 ods. 3
Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu platia citované podstatné náležitosti aj
pre vydanie uznesenia.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa B., spol. s r.o. Š., v zast. P. B. - konateľom na súdnu
a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a čl. 36 ods. 1
v spojení s čl. 2 ods.2 Listiny základných práv a slobôd rozhodcovským uznesením
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp.zn.:
Nr.:155/2010/RS zo dňa 12.2.2010 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského
súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp.zn.: Nr.:l55/2010/RS
zo dňa 12.2.2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát...
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach
ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie označených práv napadnutým
uznesením rozhodcovského súdu, ktorým rozhodol o zastavení rozhodcovského konania
pre nezaplatenie poplatku za rozhodcovské konanie. Vo svojej podstate ide o nemeritórne
rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré v okolnostiach daného prípadu nezakladá prekážku
res iudicata. Podľa názoru ústavného súdu takto ukončené rozhodcovské konanie nemožno
považovať za vec vyriešenú s konečnou platnosťou. Sťažovateľka v sťažnosti netvrdí, že jej
bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci alebo že nárok uplatnený žalobou
na rozhodcovskom súde by v prípade opätovného podania toho istého návrhu
na rozhodcovský súd bol premlčaný. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka má možnosť
domáhať sa svojho nároku podaním návrhu rozhodcovskému súdu.
Ústavný súd pripomína, že podstata rozhodcovského konania spočíva v
mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania
pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými
súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto
konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov
rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“) možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou
na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú
v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej
zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho
nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon
neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy
upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok. (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu však nevyplýva aplikovateľnosť čl. 46 ods. 1
ústavy na všetky rozhodnutia vydané v rámci rozhodcovského konania. V tejto súvislosti
ústavný súd upriamil svoju pozornosť na charakter a podstatu rozhodcovského konania.
Jedným z predpokladov založenia právomoci rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ
(§ 3 zákona o rozhodcovskom konaní). Na základe zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa
strany slobodne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím zmluvy alebo rozhodcovskej doložky
sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú
prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je
súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter
bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny rozmer
až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu – rozsudku, keď právny
poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť
vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanie
vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu.
Ako už bolo uvedené, podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní len
rozsudok ako meritórne rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu.
V posudzovanom prípade však sťažovateľ napáda nemeritórne rozhodnutie
rozhodcovského súdu – uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, teda nejde
o uznesenie, ktoré možno preskúmať iným rozhodcom (§ 37 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní) alebo súdom.
Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na to, že v intenciách
súkromnoprávneho charakteru rozhodcovského konania (v jeho počiatočnom štádiu) je aj
samotná konštrukcia spôsobu určovania hodnoty predmetu sporu, ktorá v prvom rade počíta
s tým, že túto hodnotu vyčísli sám žalobca. V danom prípade si sťažovateľ túto povinnosť
nesplnil ani po výzve rozhodcovského súdu (ani v lehote predĺženej na jeho žiadosť)
a hlavne v tomto jeho postupe (v zmysle zásady „bdelým patrí právo“) treba vidieť príčinnú
súvislosť so zastavením rozhodcovského konania.
Vzhľadom na samotné štádium konania a stav veci v okolnostiach posudzovaného
prípadu (rozhodnutie nezakladajúce prekážku res iudicata) ústavný súd dospel k záveru, že
sťažovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv
poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto považuje sťažnosť za neprípustnú.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010