Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 335/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., Š., zastúpenej advokátom

JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.1 a čl. 2 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa

čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením

Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory sp. zn.

Nr 155/2010/RS z 12. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 v spojení

s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením

Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (ďalej len

„rozhodcovský súd“) z 30. decembra 2009 v konaní sp. zn. /RS z 12. februára

2010.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou podanou 3. júna 2009

na rozhodcovskom súde domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu nazvaného

„výpoveď“ zo zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej 11. februára 2008 medzi ňou ako

obchodnou zástupkyňou a spoločnosťou D., a. s., ako zastúpeným.

Rozhodcovský súd uznesením sp. zn. /RS z 12. februára 2010 konanie

zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „vzhľadom k tomu, že ide o určovaciu

žalobu, RS SOPK dňa 23.06.2009, Nr.: 585/2009/RS vyzval žalobcu, aby v súlade s ust. §

14 ods. 4 Rokovacieho poriadku RS SOPK finančne vyčíslil hodnotu predmetu sporu. ... Do

dnešného dňa žalobca žalobu nevyčíslil, a v tejto súvislosti súd nemohol vyrúbiť poplatok

za rozhodcovské konanie.

Vzhľadom k tomu, že žalobca nesplnil náležitosti uvedené v ust. § 12 ods. 1, § 13

ods. 2 písm. c) Rokovacieho poriadku RS SOPK, § 14 ods. 4 Rokovacieho poriadku RS

SOPK, pri použití ust. § 2 ods. 1 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK

rozhodol súd tak, ako je uvedené v uznesení.“.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením rozhodcovského súdu došlo

k porušeniu ňou označených práv, pretože „napadnuté uznesenie nie je vydané v súlade

s Rokovacím poriadkom RS SOPK a tiež trpí formálnymi vadami, je preto v rozpore

so zákonom“.

Ako dôvody nezákonnosti napadnutého uznesenia rozhodcovského súdu

sťažovateľka uviedla:

«RS SOPK napadnutým uznesením rozhodcovské konanie zastavil z dôvodu, že

žalobca v stanovenej lehote neurčil hodnotu predmetu konania. Podľa § 14 ods. 4

Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, na ktorý takisto v napadnutom uznesení

poukazuje „ak žalobca neurčil hodnotu predmetu sporu rozhodcovský súd ho vyzve, aby tak

vykonal v súdom stanovenej lehote. Ak žalobca v stanovenej lehote neurčí hodnotu

predmetu sporu, resp. uvedie zjavne nízku hodnotu predmetu sporu, určí hodnotu predmetu

sporu súd.“ Vzhľadom na uvedené mal RS SOPK postupovať v zmysle citovaného

ustanovenia a pokiaľ žalobca hodnotu predmetu konania neurčil v stanovenej lehote, mal ju

určiť sám.

Pokiaľ ide o citované ustanovenie §2 ods. 1 Pravidiel o trovách rozhodcovského

konania RS SOPK, toto ustanovenie pojednáva o zastavení konania pre nezaplatenie

poplatku v stanovenej lehote. Žalobcovi však nebol žiadny poplatok vyrubený a ani mu

nebola stanovená žiadna lehota na jeho zaplatenie, preto porušovateľ nepostupoval

pri vydávaní uznesenia v súlade so zákonom, či inými dohodnutými pravidlami.

Vzhľadom na uvedené neboli splnené podmienky pre vydanie napadnutého uznesenia

ale RS SOPK mal žalobcovi sám určiť podľa §14 ods. 4 Rokovacieho poriadku

Rozhodcovského súdu hodnotu predmetu konania a z nej mu vyrubiť poplatok a stanoviť

lehotu na zaplatenie poplatku.

Zároveň napadnuté uznesenie trpí aj formálnymi vadami, keď podľa §36 ods. 3

Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu „pre vydanie uznesenia Rozhodcovského súdu

o zastavení konania platia §§ 30 až 35 tohto Rokovacieho poriadku. Ak senát alebo

rozhodca nebol ešte ustanovený, vydá uznesenie o zastavení konania podľa citovaných

paragrafov predseda Rozhodcovského súdu.“»

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, „že predmetné uznesenie v zmysle § 36 ods.

3 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu nevydal predseda rozhodcovského súdu, ale

generálny tajomník. Rovnako tak predmetné uznesenie neobsahuje poučenie o možnosti

podať žalobu na súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku a poučenie o možnosti

preskúmania rozsudku iným rozhodcom (rozhodcami) podľa §32 ods. 2, písm. h), i)

Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, hoci podľa vyššie citovaného §36 ods. 3

Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu platia citované podstatné náležitosti aj

pre vydanie uznesenia.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa B., spol. s r.o. Š., v zast. P. B. - konateľom na súdnu

a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1, SR, ako aj Európskeho dohovoru a

v spojení s čl. 2 ods.2 Listiny základných práv a slobôd rozhodcovským uznesením

Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp.zn.:

/RS zo dňa 12.2.2010 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského

súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp.zn.: /RS

zo dňa 12.2.2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát...

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach

ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie označených práv napadnutým

uznesením rozhodcovského súdu, ktorým rozhodol o zastavení rozhodcovského konania

pre nezaplatenie poplatku za rozhodcovské konanie. Vo svojej podstate ide o nemeritórne

rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré v okolnostiach daného prípadu nezakladá prekážku

res iudicata. Podľa názoru ústavného súdu takto ukončené rozhodcovské konanie nemožno

považovať za vec vyriešenú s konečnou platnosťou. Sťažovateľka v sťažnosti netvrdí, že jej

bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci alebo že nárok uplatnený žalobou

na rozhodcovskom súde by v prípade opätovného podania toho istého návrhu

na rozhodcovský súd bol premlčaný. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka má možnosť

domáhať sa svojho nároku podaním návrhu rozhodcovskému súdu.

Ústavný súd pripomína, že podstata rozhodcovského konania spočíva v

mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania

pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými

súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto

konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov

rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“) možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou

na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú

v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej

zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho

nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon

neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy

upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky

súdny poriadok. (, ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu však nevyplýva aplikovateľnosť čl. 46 ods. 1

na všetky rozhodnutia vydané v rámci rozhodcovského konania. V tejto súvislosti

ústavný súd upriamil svoju pozornosť na charakter a podstatu rozhodcovského konania.

Jedným z predpokladov založenia právomoci rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ

(§ 3 zákona o rozhodcovskom konaní). Na základe zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa

strany slobodne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom

zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím zmluvy alebo rozhodcovskej doložky

sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú

prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je

súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter

bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny rozmer

až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu – rozsudku, keď právny

poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje vlastnosť

vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanie

vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu.

Ako už bolo uvedené, podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní len

rozsudok ako meritórne rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu.

V posudzovanom prípade však sťažovateľ napáda nemeritórne rozhodnutie

rozhodcovského súdu – uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, teda nejde

o uznesenie, ktoré možno preskúmať iným rozhodcom (§ 37 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní) alebo súdom.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na to, že v intenciách

súkromnoprávneho charakteru rozhodcovského konania (v jeho počiatočnom štádiu) je aj

samotná konštrukcia spôsobu určovania hodnoty predmetu sporu, ktorá v prvom rade počíta

s tým, že túto hodnotu vyčísli sám žalobca. V danom prípade si sťažovateľ túto povinnosť

nesplnil ani po výzve rozhodcovského súdu (ani v lehote predĺženej na jeho žiadosť)

a hlavne v tomto jeho postupe (v zmysle zásady „bdelým patrí právo“) treba vidieť príčinnú

súvislosť so zastavením rozhodcovského konania.

Vzhľadom na samotné štádium konania a stav veci v okolnostiach posudzovaného

prípadu (rozhodnutie nezakladajúce prekážku res iudicata) ústavný súd dospel k záveru, že

sťažovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv

poskytuje ( ), a preto považuje sťažnosť za neprípustnú.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010