Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 367/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa , a a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. septembra 2012,

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. novembra 2011 a postupom Okresného súdu

Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. júna 2011,

ako aj porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. júna 2013, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. marca 2011 a postupom Okresného súdu Lučenec

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. novembra 2010,

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. decembra

2012 a 19. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná

poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa , a (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. septembra 2012,

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2011 a postupom Okresného

súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. júna 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , listiny a práva podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. júna 2013 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“), postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. marca 2011 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“) a postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. novembra 2010 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

Na základe poistných zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou a povinnými sa títo zaviazali

platiť dohodnuté poistné. Povinní v rozpore s poistnými zmluvami dohodnuté poistné

prestali platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila

na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovskými rozsudkami

sp. zn. z 8. marca 2010 a sp. zn. zo 17. augusta 2009 zaviazal

povinných na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Keďže povinní dlžné poistné

v lehote vyplývajúcej z rozhodcovských rozsudkov nezaplatili, sťažovateľka podala

súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcií na podklade rozhodcovských

rozsudkov ako exekučných titulov. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií v prospech sťažovateľky. Okresný súd konajúci

prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uzneseniami sp. zn. z 15. júna

2011 a sp. zn. z 12. novembra 2010 (napadnuté uznesenia okresného súdu,

pozn.) žiadosti súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania zamietol. O odvolaniach

sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam okresného súdu rozhodol krajský súd

napadnutými uzneseniami tak, že uznesenia okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že o jej žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal

samostatné nové dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných

dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora), na základe ktorého dospel k opačným

právnym záverom ako arbitrážny súd v základných konaniach, čo viedlo k faktickému

zrušeniu účinkov rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov sťažovateľky. Podľa

názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučných titulov – rozhodcovských

rozsudkov prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovské tituly z hľadísk, na ktoré ho

zákon neoprávňuje.

Sťažovateľka poukazuje na v súčasnosti už zrušené ustanovenie § 253 ods. 2

(ďalej aj „OSP“), podľa ktorého predseda senátu

v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to

ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre

nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie a Exekučného

poriadku takéto ustanovenie neobsahuje. Exekučný súd je preto povinný podľa

sťažovateľky na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je

v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že

Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné § 115a, resp. § 214 ods. 2

, ktoré by priamo umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom súde prebiehalo

bez nariadenia pojednávania. V zmysle sa na exekučné konanie podľa

osobitného predpisu (ktorým je Exekučný poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich

častí, ak osobitný predpis (teda Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Rozhoduje sa však

vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže podľa

sťažovateľky dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí

nariadiť pojednávanie.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd jej neposkytol súdnu ochranu v požadovanej

kvalite, pričom porušil aj jej právo na spravodlivé súdne konanie a základné právo

na zákonného sudcu. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v odôvodnení svojich

uznesení nijako nevysvetlil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka

poukázala v podaných dovolaniach (predtým už aj v odvolaniach); sťažovateľka v tejto

súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. v spojení s nálezom

sp. zn. , pričom zdôrazňuje, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu odlišné

stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenia

najvyššieho súdu za „zjavne arbitrárne a nepreskúmateľné...“.

Popri procesno-právnych pochybeniach namieta sťažovateľka aj právny názor

vo veci konajúcich všeobecných súdov týkajúci sa neplatnosti, resp. neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka zdôrazňuje, že použitie rozhodcovskej doložky

v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané, a preto nie každá rozhodcovská doložka

predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienkou. Záver o nekalom charaktere

rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností

každého jedného prípadu. V danom prípade však exekučné súdy podľa sťažovateľky

dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, na ktoré poukázala. Navyše,

sťažovateľka uvádza, že povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom tlačive

osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní,

pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent) je povinný

pred uzavretím poistenia bez účasti poisťovne informovať spotrebiteľa o podstatných

okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinnej s rozhodcovskou doložkou mal podľa

sťažovateľky povahu informovaného súhlasu. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje

na to, že v dôsledku nedôsledne a nesprávne vykonávaného dokazovania sa vo veci

konajúce všeobecné súdy o obsahu osobitného tlačiva s poučením o možnosti zvoliť si

rozhodcovské konanie na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť.

Postupom okresného súdu, ktorý mal vykonať dokazovanie bez účasti účastníkov

konania a bez nariadenia pojednávania, došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej

základného práva na zákonného sudcu podľa .

Sťažovateľka zároveň v doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu

7. februára 2013, 4. septembra 2013 a 23. decembra 2013 poukazuje na samotnú

rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, predovšetkým na nález sp. zn.

z 10. júla 2013 vydaný v jej (v zásade) identickej veci, a odôvodňuje namietané porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa aj tým, že jej

všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia

medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli individuálne dojednané podľa ust. § 53 ods. 3

“. Sťažovateľka namieta, že jej bolo odňaté právo „argumentovať a dokazovať

špecifikum jej prípadu opierajúce sa o devätnáste odôvodnenie Smernice č. 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré stanovuje

výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“. Táto výnimka vyplývajúca z označenej smernice

nebola podľa sťažovateľky premietnutá do , avšak všeobecné súdy

konajúce v jej veciach na ňu mali prihliadať, keďže sú viazané príkazom uplatňovať

eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné súdy

postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené

devätnástym odôvodnením smernice, ktoré spod vecného rozsahu smernice o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vynímajú zmluvné podmienky v poistných

zmluvách.“. Sťažovateľka zároveň poukázala na samotnú rozhodovaciu činnosť ústavného

súdu, predovšetkým na nález sp. zn. z 10. júla 2013 vydaný v jej obdobnej

veci.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, aby o nich

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. septembra 2012 a v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. júna 2013, postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra

2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2011,

ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 15. júna 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 12. novembra 2010 boli porušené ňou označené základné práva podľa

a listiny a právo podľa dohovoru, zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, krajského

súdu a okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľka sa tiež

domáha úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

ods. 1 .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc

označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1

výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými

uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutým uzneseniam okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolania

(čo aj využila), o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť v posudzovaných veciach o odvolaniach sťažovateľky vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými

uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záverom

krajského súdu vyjadreným v napadnutých uzneseniach, ktorými potvrdil uznesenia

okresného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcií na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta

nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa

v napadnutých uzneseniach nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej

s odvolacími dôvodmi.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým uzneseniam najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom

dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti

dovolaní podľa , hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej

tvrdenia vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale

napriek tomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku

konaní neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom

krajský súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcimi uzneseniami odobril.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú nedostatočne

odôvodnené.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až , resp.

listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru

možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m.

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny a práva podľa dohovoru napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že

okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil

pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne

navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok

pritom nenapravil v predmetných veciach ani krajský súd a následne ani najvyšší súd

v rámci konaní o dovolaniach. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej

všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani

mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe

podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Podľa názoru

sťažovateľky sú napadnuté uznesenia najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné

a postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odporujúci označeným článkom

, listiny a dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach sťažovateľky z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade

identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu

sp. zn. z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver

vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia

záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom

v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní

o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len

na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,

ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými

poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného

listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj

právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke

uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského

zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne

priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou

minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré

okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,

ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený

priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne

vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému

naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej

prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2

.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd

porušil základné práva sťažovateľky podľa a ,

listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne

právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce

a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013 III. senát

ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 26. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra 2013

a I. senát v uznesení sp. zn. z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti

sťažovateľky podľa , pričom v uzneseniach sp. zn.

z 13. novembra 2013, sp. zn. z 23. januára 2014 a sp. zn.

z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným

súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri , bod 38,

)

V konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky je podľa názoru IV. senátu ústavného

súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa

a listiny, ako aj a práva podľa

ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa

spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým

zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú

dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť

súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku),

konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného

súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne

názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach

o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súdu

na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých

sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov

prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť

reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu“).

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, IV. senát

ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna

ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutia

najvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju

judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. ).

Najvyšší súd v napadnutých uzneseniach, ktorými odmietol dovolania podané

sťažovateľkou proti napadnutým uzneseniam krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b

ods. 5 v spojení s , k dovolaciemu dôvodu uplatnenému

sťažovateľkou podľa uviedol, že dovolaniami sú napádané rozhodnutia

vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,

za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto

štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore

so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa

dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti

dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených

listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdu

nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva

nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi

§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov

výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,

a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok

[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,

vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči

povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie

priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo

treba povinného predvolať (pozri ), by však bolo, že by sa o exekúcii

dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec

prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem

v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob

a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa

toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať

za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade

s poslednou vetou (m. m. ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadením

pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48

ods. 2 nedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili

vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, a neumožnili

jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení jej

označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,

že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať

všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.

C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice o nekalých

podmienkach sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo

nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto

konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená

podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy,

ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009

vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že zásada

kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania oboznamovať sa

s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci

Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými právnymi

zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov,

s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť

(rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úradu, 42/59).

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti

so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky

možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala

z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov

a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod

na zamietnutie žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čo aj využila v rámci

ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto

jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacích konaní (m. m. ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných

veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostí

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií už z uznesení okresných

súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj

keď okresné súdy ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybili, keď nedali

sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nimi

uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich pochybenie nemožno pričítať na ťarchu

najvyššiemu súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho

konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia najvyššieho súdu

ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú

sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neodôvodnil odklon od judikatúry

ústavného súdu, na ktorú poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn.

), pričom uvádza, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo svoje odlišné

stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom, ústavný súd poukazuje na svoje vyjadrenie

obsiahnuté v náleze sp. zn. z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam

riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie,

ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom

dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd chce

stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje

protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď.

V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku

čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

Sťažovateľka v súvislosti s „devätnástym odôvodnením“ smernice o nekalých

podmienkach namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili špecifikum dané citovaným

odôvodnením, ktoré z pod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vyníma zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom

podľa sťažovateľky cieľom citovanej smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“ je, že

dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá

v poistnej zmluve.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej

uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný

súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané

„devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, podľa ktorého „keďže

na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú

hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže

hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy

(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie

poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú

vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný

predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej

zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva

vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,

a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia najvyššieho súdu

uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa , listiny a dohovoru

došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovaných veciach nedostatočne zaoberal

dôvodnosťou jej dovolacej námietky podľa založenej na tvrdení, že

napadnuté uznesenia krajského súdu sú nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže sú

nedostatočne odôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , , ) opakovane

uvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého

prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa

, ale len tzv. inú vadu konania podľa . Ústavný

súd nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej

doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne

neopodstatnená.

Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel

k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa , listiny

a dohovoru a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po

prípadnom prijatí týchto častí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní tieto časti sťažností odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnené.

II.3.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. septembra 2012

Sťažovateľka sa tiež domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

zákonného sudcu podľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. septembra 2012. Zo sťažnosti vyplýva,

že k porušeniu tohto základného práva malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že na okresnom

súde v jej veci rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie sudca.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka síce podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie

a následne proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie, avšak námietku nesprávneho

obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal a rozhodoval vyšší súdny úradník,

ani v jednom z týchto opravných prostriedkov neuplatnila. Formálne preto využila účinné

právne prostriedky ochrany svojich práv ustanovených zákonom, avšak z materiálneho

hľadiska uvedenú námietku v nich neuplatnila. Zároveň sťažovateľka v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k nesplneniu

podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo v jej prípade

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za daných okolností neprichádzal do úvahy postup

ústavného súdu v zmysle .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48

ods. 1 sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti postupu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 25. septembra 2012 odmietol

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3.3 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a nasl. , už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je

lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti

sťažností námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených

v rozpore so zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutých

uznesení zo strany krajského súdu.

Krajský súd sa v uznesení sp. zn. z 30. novembra 2011 v rámci

odvolacieho prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v uznesení okresného

súdu sp. zn. z 15. júna 2011 a doplnil, že «Odvolaním napadnuté uznesenie

vychádza z právneho názoru okresného súdu, že poistná zmluva uzavretá medzi

oprávneným a povinným je vo svojej podstate zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 ods. 1

v znení účinnom od 01. 01. 2008 (s prihliadnutím na povahu

účastníkov, obsah zmluvy - i v tomto prípade ide o sústavné poskytovanie služieb alebo

dodávanie tovaru rovnakého druhu, za ktoré sa platí v priebehu ich dodávania formou

splátok, a vopred pripravený formulár zmluvy).

Poistná zmluva, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky

spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto

je rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať

a rozhodnúť vo veci. ktorú exekučný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. Praktickým

dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke, tak ako je formulovaná v časti XV bod 2.

Všeobecných poistných podmienok je, že spotrebiteľovi je fakticky odoprela možnosť brániť

svoje práva pred všeobecným súdom. Exekučný súd správne konštatoval, že napriek

formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi

zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ

nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah všeobecných poistných podmienok, ktoré

sú súčasťou zmluvy o poistení, nemohol vyjednávať, jedinou alternatívou bolo prijatie,

alebo odmietnutie návrhu oprávneného ako celku. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,

obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú

obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vyplývať na obsah zmluvy), čo je v

podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Odvolací súd uznesenie

okresného súdu potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia

okresný súd. Upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere, od ktorej

rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, bola v čase jej

uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. v) zákona č.

a od počiatku neplatnou podľa

účinného od 01.01.2008 (nie ods. 4 cit. ust. ako nesprávne uviedol

v rozhodnutí exekučný súd - toto pochybenie však nemá žiaden zásadný vplyv na vecnú

správnosť rozhodnutí: exekučného súdu, pretože znenie ust. § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka účinného do 31. 12. 2007 s textom znenia, ust. § 53 ods. 5 účinného od 01. 01.

2003 je zhodné a stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.“). Čiastočná nesprávnosť dôvodov uznesenia okresného súdu

nemala za následok nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu. Rozhodnutie exekučného

súdu zodpovedá a je správne aj v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 V), na ktorú odkazuje okresný

súd, ktorá bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01. 04. 2004

z 02. 03. 2004, ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov (do ust. § až 54 Občianskeho

zákonníka). Podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok 249 Zmluvy o

založení ES) smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určený pokiaľ ide o

výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu

implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia.

Skutočnosť, že exekučný súd v snahe obhájiť svoje rozhodnutie - zamietnutia žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v odôvodnení rozhodnutí

analyzuje pramene právneho poriadku a judikatúry Európskeho spoločenstva, z ktorých

vyplýva povinnosť členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky

v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadať ex offo k ich neplatnosti, značí

zdôraznenie zodpovednosti exekučného súdu v každom štádiu exekučného konania náležité

skúmať, či v konkrétnom prípade nie sú prekážky pre vykonanie exekúcie. Ust. § 52 až § 54

v znení účinnom od 01. 01. 2008, ust. Exekučného

poriadku a § 45 ods. 1, 2. ZoRK dávajú dostatočný zákonný priestor pre argumentáciu

právneho záveru exekučného súdu, že žiadosť exekútora, je nutné zamietnuť z dôvodu

nevykonateľnosti exekučného titulu. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom

zmluvy (aj keď je v pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh

zmluvy, pre ktorú najmä , ale aj iné právne predpisy ustanovujú

osobitné podmienky a určujú aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej

nesmú byť. tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany -

spotrebiteľa. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa

v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva.».

Krajský súd v uznesení sp. zn. zo 16. marca 2011, ktorým sa

stotožnil s právnymi názormi vyjadrenými okresným súdom v jeho uznesení sp. zn.

z 12. novembra 2010, predovšetkým uviedol, že:

«Odvolací súd sa zaoberal aj správnosťou preskúmania rozhodcovskej doložky

okresným súdom v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská

doložka začlenená do rámca osobitných zmluvných dojednaní č. 1/2007 k poistnej zmluve

v danom prípade spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa ( ; ďalej len ). Nie každá zmluvná

podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je

neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech

spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej

zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali

by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.

Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne

neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd

exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto

neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju

použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví

exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo

rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej

zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ

čl. 6 ods. 1 smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky

v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ pri preskúmaní

rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí

exekučný súd vyššie uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom

rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc.

V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky

osobitný, pretože v krízových situáciách vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach

a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej

zmluvy. Keďže, sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie

princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne

opodstatnená. Nejde teda v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala

založiť legitimitu pre exekučný titul nesleduje zachovanie rovnováhy medzi zmluvnými

stranami, ktorá skutočnosť je nesporne v neprospech spotrebiteľa. V danej veci

rozhodcovská doložka napriek jej formálnemu vymedzeniu v rámci osobitných zmluvných

dojednaní č. 1/2007 k poistnej zmluve nesleduje zachovanie rovnováhy v právach

a povinnostiach zmluvných strán. Spotrebiteľ s ohľadom. na vzdialenosť miesta konania

v prípade podania, návrhu, zo strany veriteľa nemá možnosť sa relevantným spôsobom

brániť proti návrhu, ani sa zúčastniť rozhodcovského konania. Nerovnováha vo vzájomnom

vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorú toto zmluvnú dojednanie zakladá má

reálny základ a v žiadnom prípade nevyplýva len zo skutočnosti, že povinný „len nevyužil

svoje procesné oprávnenia“. Spotrebiteľ okrem uvedeného ani nemal možnosť domáhať sa

skončenia konania na súde v mieste jeho bydliska. Podpisom zmluvy, ktorej obsahom bolo

aj dojednanie rozhodcovskej doložky v naznačenom znení sa spotrebiteľ dopredu reálne

vzdal práva na účinnú právnu obranu.»

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenia krajského

súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z nich vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutia prijaté v daných veciach krajským

súdom. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu

z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (), ale posúdenie

ich ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že

v posudzovaných veciach sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných

pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutých uznesení krajského súdu s obsahom

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorými

poukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní

o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou

doterajšou judikatúrou (m. m. ) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň

poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných

prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu

ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej

právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich

všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich

rozhodnutí ( ).

Keďže napadnuté rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných

sťažnostiach (, , a iné).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a listiny a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj tieto časti sťažností odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnené.

Pretože sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014