Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 367/2014
PDF · 418.16 KB
No categories available
IV. ÚS 367/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, vedené pod sp. zn.
Rvp 14238/2012 a sp. zn. Rvp 18759/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012,
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
15 CoE 294/2011 a jeho uznesením z 30. novembra 2011 a postupom Okresného súdu
Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 291/2011 a jeho uznesením z 15. júna 2011,
ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 ECdo 7/2013 a jeho uznesením
z 26. júna 2013, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
15 CoE 43/2011 a jeho uznesením zo 16. marca 2011 a postupom Okresného súdu Lučenec
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 1112/2009 a jeho uznesením z 12. novembra 2010,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod
sp. zn. Rvp 14238/2012 a sp. zn. Rvp 18759/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14238/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. decembra
2012 a 19. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná
poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, vedené pod sp. zn.
Rvp 14238/2012 a sp. zn. Rvp 18759/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012,
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 CoE 294/2011 a jeho uznesením z 30. novembra 2011 a postupom Okresného
súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 291/2011
a jeho uznesením z 15. júna 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 ECdo 7/2013 a jeho uznesením
z 26. júna 2013 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“), postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 43/2011 a jeho uznesením
zo 16. marca 2011 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“) a postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 1112/2009 a jeho uznesením
z 12. novembra 2010 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
Na základe poistných zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou a povinnými sa títo zaviazali
platiť dohodnuté poistné. Povinní v rozpore s poistnými zmluvami dohodnuté poistné
prestali platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila
na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovskými rozsudkami
sp. zn. 3 C 1221/2009 z 8. marca 2010 a sp. zn. 3 C 105/2009 zo 17. augusta 2009 zaviazal
povinných na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Keďže povinní dlžné poistné
v lehote vyplývajúcej z rozhodcovských rozsudkov nezaplatili, sťažovateľka podala
súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcií na podklade rozhodcovských
rozsudkov ako exekučných titulov. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií v prospech sťažovateľky. Okresný súd konajúci
prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uzneseniami sp. zn. 10 Er 291/2011 z 15. júna
2011 a sp. zn. 14 Er 1112/2009 z 12. novembra 2010 (napadnuté uznesenia okresného súdu,
pozn.) žiadosti súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania zamietol. O odvolaniach
sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam okresného súdu rozhodol krajský súd
napadnutými uzneseniami tak, že uznesenia okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že o jej žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal
samostatné nové dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných
dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora), na základe ktorého dospel k opačným
právnym záverom ako arbitrážny súd v základných konaniach, čo viedlo k faktickému
zrušeniu účinkov rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov sťažovateľky. Podľa
názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučných titulov – rozhodcovských
rozsudkov prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovské tituly z hľadísk, na ktoré ho
zákon neoprávňuje.
Sťažovateľka poukazuje na v súčasnosti už zrušené ustanovenie § 253 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého predseda senátu
v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to považoval za potrebné alebo ak to
ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre
nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného
poriadku takéto ustanovenie neobsahuje. Exekučný súd je preto povinný podľa
sťažovateľky na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je
v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že
Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné § 115a, resp. § 214 ods. 2
OSP, ktoré by priamo umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom súde prebiehalo
bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 251 ods. 4 OSP sa na exekučné konanie podľa
osobitného predpisu (ktorým je Exekučný poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich
častí, ak osobitný predpis (teda Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením, však nemôže podľa
sťažovateľky dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje uznesením, nemusí
nariadiť pojednávanie.
Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd jej neposkytol súdnu ochranu v požadovanej
kvalite, pričom porušil aj jej právo na spravodlivé súdne konanie a základné právo
na zákonného sudcu. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd v odôvodnení svojich
uznesení nijako nevysvetlil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka
poukázala v podaných dovolaniach (predtým už aj v odvolaniach); sťažovateľka v tejto
súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/2004 v spojení s nálezom
sp. zn. III. ÚS 192/06, pričom zdôrazňuje, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu odlišné
stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne
vyriešená podstatne odlišným spôsobom. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenia
najvyššieho súdu za „zjavne arbitrárne a nepreskúmateľné...“.
Popri procesno-právnych pochybeniach namieta sťažovateľka aj právny názor
vo veci konajúcich všeobecných súdov týkajúci sa neplatnosti, resp. neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka zdôrazňuje, že použitie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané, a preto nie každá rozhodcovská doložka
predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienkou. Záver o nekalom charaktere
rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových okolností
každého jedného prípadu. V danom prípade však exekučné súdy podľa sťažovateľky
dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, na ktoré poukázala. Navyše,
sťažovateľka uvádza, že povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom tlačive
osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní,
pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný finančný agent) je povinný
pred uzavretím poistenia bez účasti poisťovne informovať spotrebiteľa o podstatných
okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinnej s rozhodcovskou doložkou mal podľa
sťažovateľky povahu informovaného súhlasu. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje
na to, že v dôsledku nedôsledne a nesprávne vykonávaného dokazovania sa vo veci
konajúce všeobecné súdy o obsahu osobitného tlačiva s poučením o možnosti zvoliť si
rozhodcovské konanie na riešenie sporov ani nemohli dozvedieť.
Postupom okresného súdu, ktorý mal vykonať dokazovanie bez účasti účastníkov
konania a bez nariadenia pojednávania, došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka zároveň v doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu
7. februára 2013, 4. septembra 2013 a 23. decembra 2013 poukazuje na samotnú
rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, predovšetkým na nález sp. zn. II. ÚS 499/2012
z 10. júla 2013 vydaný v jej (v zásade) identickej veci, a odôvodňuje namietané porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj tým, že jej
všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo preukázať opak toho, že zmluvné ustanovenia
medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli individuálne dojednané podľa ust. § 53 ods. 3
OZ“. Sťažovateľka namieta, že jej bolo odňaté právo „argumentovať a dokazovať
špecifikum jej prípadu opierajúce sa o devätnáste odôvodnenie Smernice č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré stanovuje
výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“. Táto výnimka vyplývajúca z označenej smernice
nebola podľa sťažovateľky premietnutá do Občianskeho zákonníka, avšak všeobecné súdy
konajúce v jej veciach na ňu mali prihliadať, keďže sú viazané príkazom uplatňovať
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné súdy
postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené
devätnástym odôvodnením smernice, ktoré spod vecného rozsahu smernice o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vynímajú zmluvné podmienky v poistných
zmluvách.“. Sťažovateľka zároveň poukázala na samotnú rozhodovaciu činnosť ústavného
súdu, predovšetkým na nález sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vydaný v jej obdobnej
veci.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhuje, aby o nich
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 ECdo 7/2013 a jeho uznesením z 26. júna 2013, postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 294/2011 a jeho uznesením z 30. novembra
2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 43/2011 a jeho uznesením zo 16. marca 2011,
ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 291/2011 a jeho
uznesením z 15. júna 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 1112/2009 a jeho
uznesením z 12. novembra 2010 boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy
a listiny a právo podľa dohovoru, zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, krajského
súdu a okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažovateľka sa tiež
domáha úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112
ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc
označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1
výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými
uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutým uzneseniam okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolania
(čo aj využila), o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť v posudzovaných veciach o odvolaniach sťažovateľky vylučuje
právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.
II.3 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými
uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj
napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záverom
krajského súdu vyjadreným v napadnutých uzneseniach, ktorými potvrdil uznesenia
okresného súdu o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcií na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta
nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa
v napadnutých uzneseniach nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej
s odvolacími dôvodmi.
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutým uzneseniam najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom
dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti
dovolaní podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej
tvrdenia vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale
napriek tomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku
konaní neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom
krajský súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcimi uzneseniami odobril.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú nedostatočne
odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36
listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
II.3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že
okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil
pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne
navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok
pritom nenapravil v predmetných veciach ani krajský súd a následne ani najvyšší súd
v rámci konaní o dovolaniach. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej
všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani
mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe
podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Podľa názoru
sťažovateľky sú napadnuté uznesenia najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné
a postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odporujúci označeným článkom
ústavy, listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach sťažovateľky z vlastnej
rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade
identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver
vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia
záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom
v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní
o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len
na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,
ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými
poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného
listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj
právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke
uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského
zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne
priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou
minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré
okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,
ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený
priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne
vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému
naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej
prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2
ústavy.». Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd
porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne
právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúce
a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senát
ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,
sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013
a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn.
I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn.
I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého
«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť
k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu
„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných
opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu
materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy
v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou
v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným
súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38,
V konkrétnych okolnostiach vecí sťažovateľky je podľa názoru IV. senátu ústavného
súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa
spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým
zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú
dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť
súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní.
Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného
súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona
o ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne
názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach
o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súdu
na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých
sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov
prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť
reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu“).
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný
uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, IV. senát
ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna
ústavného súdu aj na veci sťažovateľky posudzované v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutia
najvyššieho súdu vydané v rámci konaní o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju
judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutých uzneseniach, ktorými odmietol dovolania podané
sťažovateľkou proti napadnutým uzneseniam krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b
ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenému
sťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaniami sú napádané rozhodnutia
vydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,
za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto
štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sa
dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených
listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je
zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdu
nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva
nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých
veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.
Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi
§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov
výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,
a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok
[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,
vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči
povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie
priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo
treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii
dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec
prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem
v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob
a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa
toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci
v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi
možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať
za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade
s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadením
pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy nedošlo.
Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili
vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, a neumožnili
jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení jej
označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,
že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať
všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice o nekalých
podmienkach sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo
nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto
konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená
podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy,
ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009
vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že zásada
kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania oboznamovať sa
s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci
Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými právnymi
zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov,
s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť
(rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úradu, 42/59).
Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti
so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky
možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala
z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresných súdov
a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod
na zamietnutie žiadostí o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čo aj využila v rámci
ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto
jej obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacích konaní (m. m. I. ÚS 675/2013,
I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom
prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí
byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných
veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostí
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií už z uznesení okresných
súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Preto aj
keď okresné súdy ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybili, keď nedali
sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nimi
uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich pochybenie nemožno pričítať na ťarchu
najvyššiemu súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho
konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenia najvyššieho súdu
ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú
sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neodôvodnil odklon od judikatúry
ústavného súdu, na ktorú poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 60/04), pričom uvádza, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo svoje odlišné
stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne
vyriešená podstatne odlišným spôsobom, ústavný súd poukazuje na svoje vyjadrenie
obsiahnuté v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom uviedol, „že tam
riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej exekúcie,
ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto postupom
dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd chce
stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť svoje
protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď.
V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku
čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.
Sťažovateľka v súvislosti s „devätnástym odôvodnením“ smernice o nekalých
podmienkach namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili špecifikum dané citovaným
odôvodnením, ktoré z pod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vyníma zmluvné podmienky v poistných zmluvách, pričom
podľa sťažovateľky cieľom citovanej smernice podľa jej „devätnásteho odôvodnenia“ je, že
dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá
v poistnej zmluve.
Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej
uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný
súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané
„devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, podľa ktorého „keďže
na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú
hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže
hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri
hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy
(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie
poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú
vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný
predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri
hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej
zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva
vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,
a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia najvyššieho súdu
uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovaných veciach nedostatočne zaoberal
dôvodnosťou jej dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že
napadnuté uznesenia krajského súdu sú nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže sú
nedostatočne odôvodnené. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane
uvádza, že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého
prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný
súd nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej
doterajšej judikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne
neopodstatnená.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností, ústavný súd dospel
k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po
prípadnom prijatí týchto častí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný preto pri predbežnom prerokovaní tieto časti sťažností odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
II.3.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012
Sťažovateľka sa tiež domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uznesením z 25. septembra 2012. Zo sťažnosti vyplýva,
že k porušeniu tohto základného práva malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že na okresnom
súde v jej veci rozhodoval vyšší súdny úradník, a nie sudca.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľka síce podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie
a následne proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie, avšak námietku nesprávneho
obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu konal a rozhodoval vyšší súdny úradník,
ani v jednom z týchto opravných prostriedkov neuplatnila. Formálne preto využila účinné
právne prostriedky ochrany svojich práv ustanovených zákonom, avšak z materiálneho
hľadiska uvedenú námietku v nich neuplatnila. Zároveň sťažovateľka v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k nesplneniu
podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo v jej prípade
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Za daných okolností neprichádzal do úvahy postup
ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48
ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti postupu najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 219/2012 a jeho uzneseniu z 25. septembra 2012 odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.3.3 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je
lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti
sťažností námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených
v rozpore so zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutých
uznesení zo strany krajského súdu.
Krajský súd sa v uznesení sp. zn. 15 CoE 294/2011 z 30. novembra 2011 v rámci
odvolacieho prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v uznesení okresného
súdu sp. zn. 10 Er 291/2011 z 15. júna 2011 a doplnil, že «Odvolaním napadnuté uznesenie
vychádza z právneho názoru okresného súdu, že poistná zmluva uzavretá medzi
oprávneným a povinným je vo svojej podstate zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008 (s prihliadnutím na povahu
účastníkov, obsah zmluvy - i v tomto prípade ide o sústavné poskytovanie služieb alebo
dodávanie tovaru rovnakého druhu, za ktoré sa platí v priebehu ich dodávania formou
splátok, a vopred pripravený formulár zmluvy).
Poistná zmluva, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky
spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto
je rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať
a rozhodnúť vo veci. ktorú exekučný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. Praktickým
dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke, tak ako je formulovaná v časti XV bod 2.
Všeobecných poistných podmienok je, že spotrebiteľovi je fakticky odoprela možnosť brániť
svoje práva pred všeobecným súdom. Exekučný súd správne konštatoval, že napriek
formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ
nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah všeobecných poistných podmienok, ktoré
sú súčasťou zmluvy o poistení, nemohol vyjednávať, jedinou alternatívou bolo prijatie,
alebo odmietnutie návrhu oprávneného ako celku. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vyplývať na obsah zmluvy), čo je v
podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Odvolací súd uznesenie
okresného súdu potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia
okresný súd. Upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere, od ktorej
rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, bola v čase jej
uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. v) zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 (nie ods. 4 cit. ust. ako nesprávne uviedol
v rozhodnutí exekučný súd - toto pochybenie však nemá žiaden zásadný vplyv na vecnú
správnosť rozhodnutí: exekučného súdu, pretože znenie ust. § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného do 31. 12. 2007 s textom znenia, ust. § 53 ods. 5 účinného od 01. 01.
2003 je zhodné a stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.“). Čiastočná nesprávnosť dôvodov uznesenia okresného súdu
nemala za následok nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu. Rozhodnutie exekučného
súdu zodpovedá a je správne aj v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 V), na ktorú odkazuje okresný
súd, ktorá bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01. 04. 2004
zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02. 03. 2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ust. §§ 52 až 54 Občianskeho
zákonníka). Podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok 249 Zmluvy o
založení ES) smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určený pokiaľ ide o
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu
implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia.
Skutočnosť, že exekučný súd v snahe obhájiť svoje rozhodnutie - zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v odôvodnení rozhodnutí
analyzuje pramene právneho poriadku a judikatúry Európskeho spoločenstva, z ktorých
vyplýva povinnosť členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky
v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadať ex offo k ich neplatnosti, značí
zdôraznenie zodpovednosti exekučného súdu v každom štádiu exekučného konania náležité
skúmať, či v konkrétnom prípade nie sú prekážky pre vykonanie exekúcie. Ust. § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008, ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 1, 2. ZoRK dávajú dostatočný zákonný priestor pre argumentáciu
právneho záveru exekučného súdu, že žiadosť exekútora, je nutné zamietnuť z dôvodu
nevykonateľnosti exekučného titulu. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom
zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh
zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú
osobitné podmienky a určujú aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej
nesmú byť. tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany -
spotrebiteľa. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa
v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva.».
Krajský súd v uznesení sp. zn. 15 CoE 43/2011 zo 16. marca 2011, ktorým sa
stotožnil s právnymi názormi vyjadrenými okresným súdom v jeho uznesení sp. zn.
14 Er 1112/2009 z 12. novembra 2010, predovšetkým uviedol, že:
«Odvolací súd sa zaoberal aj správnosťou preskúmania rozhodcovskej doložky
okresným súdom v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka začlenená do rámca osobitných zmluvných dojednaní č. 1/2007 k poistnej zmluve
v danom prípade spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka; ďalej len OZ). Nie každá zmluvná
podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je
neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali
by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne
neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd
exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto
neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju
použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví
exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ
čl. 6 ods. 1 smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky
v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pokiaľ pri preskúmaní
rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí
exekučný súd vyššie uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc.
V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky
osobitný, pretože v krízových situáciách vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach
a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej
zmluvy. Keďže, sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie
princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne
opodstatnená. Nejde teda v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.
Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul nesleduje zachovanie rovnováhy medzi zmluvnými
stranami, ktorá skutočnosť je nesporne v neprospech spotrebiteľa. V danej veci
rozhodcovská doložka napriek jej formálnemu vymedzeniu v rámci osobitných zmluvných
dojednaní č. 1/2007 k poistnej zmluve nesleduje zachovanie rovnováhy v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Spotrebiteľ s ohľadom. na vzdialenosť miesta konania
v prípade podania, návrhu, zo strany veriteľa nemá možnosť sa relevantným spôsobom
brániť proti návrhu, ani sa zúčastniť rozhodcovského konania. Nerovnováha vo vzájomnom
vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorú toto zmluvnú dojednanie zakladá má
reálny základ a v žiadnom prípade nevyplýva len zo skutočnosti, že povinný „len nevyužil
svoje procesné oprávnenia“. Spotrebiteľ okrem uvedeného ani nemal možnosť domáhať sa
skončenia konania na súde v mieste jeho bydliska. Podpisom zmluvy, ktorej obsahom bolo
aj dojednanie rozhodcovskej doložky v naznačenom znení sa spotrebiteľ dopredu reálne
vzdal práva na účinnú právnu obranu.»
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenia krajského
súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z nich vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutia prijaté v daných veciach krajským
súdom. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu
z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie
ich ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že
v posudzovaných veciach sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných
pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutých uznesení krajského súdu s obsahom
základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd považuje za potrebné reagovať aj na námietky sťažovateľky, ktorými
poukazuje aj na nejednotnosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní
o vecne a právne podobných veciach. V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so svojou
doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 17/01) predovšetkým zdôrazňuje, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je
podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu. Ústavný súd zároveň
poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných
prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu
ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej
právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich
všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich
rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Keďže napadnuté rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných
sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne
dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj tieto časti sťažností odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Pretože sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších
návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014