Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 410/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom,

Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, ako aj

advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátska kancelária, Boženy Němcovej 22,

Košice, vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. – sp. zn. a sp. zn. vo veci

namietaného porušenia , , a Slovenskej

republiky, čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 ods.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. marca

2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 21. marca 2013 a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 22. marca 2012, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 14. marca 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa

sp. zn. z 21. januára 2013, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 10. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 26. mája 2011 a uznesením Okresného súdu

Bardejov sp. zn. zo 14. marca 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. marca 2014 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. apríla 2011 a uznesením

Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 21. januára 2011, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla 2014 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. marca 2013

a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. z 30. novembra 2012,

ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. augusta 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 27. októbra 2011 a uznesením Okresného súdu Lučenec

sp. zn. z 24. mája 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. septembra 2014 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 25. júla 2013 a uznesením Okresného súdu Stará

Ľubovňa sp. zn. z 27. mája 2013, ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. augusta 2014 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29. novembra 2012 a uznesením

Okresného súdu Rožňava sp. zn. zo 17. augusta 2012, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. septembra 2014

v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 28. februára 2013 a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 5. decembra 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 27. júna 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa

sp. zn. z 5. marca 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

od 7. augusta 2014 do 18. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life

životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie čl. 2 ods. 3,

, a (ďalej len „“),

čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 5. marca 2014 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 21. marca 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského

súdu v Košiciach“) a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 22. marca 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Košice I“, sťažnosť

vedená pod sp. zn. ), uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 14. marca 2013 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Stará

Ľubovňa sp. zn. z 21. januára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. ), uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 26. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu

v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. zo 14. marca 2011

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bardejov“, sťažnosť vedená pod sp. zn.

), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. marca 2014

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici“) a uznesením Okresného súdu Lučenec

sp. zn. z 21. januára 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného

súdu Lučenec“, sťažnosť vedená pod sp. zn. ), uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. marca

2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením

Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. z 30. novembra 2012 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn.

), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2014

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici“) a uznesením Okresného súdu

Lučenec sp. zn. z 24. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

Okresného súdu Lučenec“, sťažnosť vedená pod sp. zn. ), uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2014 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 25. júla 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu

v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

z 27. mája 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“,

(sťažnosť vedená pod sp. zn. ), uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach“)

a uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. zo 17. augusta 2012

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Rožňava“, sťažnosť vedená pod sp. zn.

), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. septembra

2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 28. februára 2013 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 5. decembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu

Prešov“, sťažnosť vedená pod sp. zn. ) a napokon uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 10. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením

Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. z 5. marca 2013 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. ).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou

osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s viacerými poistníkmi poistné

zmluvy, ktoré obsahovali XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životné

poistenie aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretými

poistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkých

prípadoch Arbitrážny súd Košice, ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným

titulom v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky

na dĺžňom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky,

ktoré boli predmetom rozhodcovského konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu

poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor

na jej návrh podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie. Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa

a Lučenec svojimi napadnutými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky

zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej

podmienky, ktorého rozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdy

Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec tak mali rozhodnúť

bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis, bez toho, aby

umožnili sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho, aby vykonanie

exekúcie namietal povinný. Krajské súdy v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici svojimi

napadnutými rozhodnutiami zamietli sťažovateľkou podané odvolania a najvyšší súd

svojimi napadnutými rozhodnutiami odmietol ňou podané dovolania z dôvodu ich

neprípustnosti. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosti na ústavnom súde.

3. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že Okresné súdy Rožňava,

Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec pri rozhodovaní o vydaní poverenia

súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonali dokazovanie bez toho, aby nariadili

pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne

navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom

nenapravili ani Krajské súdy v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici v odvolacích

konaniach a následne ani najvyšší súd v rámci konaní o dovolaniach sťažovateľky.

Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka, že jej

neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania

a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačuje

na záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti

napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, sú založené

predovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach

neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), hoci Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará

Ľubovňa a Lučenec v jednotlivých jej právnych veciach podľa jej tvrdenia vykonali

dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomu

v predmetných veciach nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní

neoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim.

4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými

rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie

konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,

najvyššieho súdu, Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu

v Banskej Bystrici vrátane Okresných súdov Lučenec a Stará Ľubovňa, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami Okresných

súdov Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (, , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v (, ).

10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, Košice I, Prešov,

Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje

na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

čo sťažovateľka aj využila, a preto potrebné sťažnosti v tejto ich časti odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

IV.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami najvyššieho

súdu a Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici

12. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach, Prešove

a Banskej Bystrici ústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51,

52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne

plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen

voči napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam

Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici (, ,

).

13. V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností

dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná

s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa

ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery

všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu

ako nespôsobilých exekučných titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej

doložky, zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie, ako neprijateľnej

zmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzi

sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb a jednotlivými poistníkmi ako

spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postup v danom

prípade Okresných súdov Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec

ako súdov prvostupňových, ktoré v konaní podľa § 44 Exekučného poriadku postupovali

ex offo a rozhodli o rozhodcovskej doložke ako o neprijateľnej zmluvnej podmienke

bez toho, aby umožnili sťažovateľke zaujať pred vydaním ich napadnutých rozhodnutí aspoň

písomné stanovisko k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňových súdov

sťažovateľka odvodzuje dôvodnosť odvolania podľa ,

ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm.

a) . Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým opierajúc svoj postup

o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. zo 7. mája 2014, dospel ústavný

súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia

sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú

právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov

a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný

súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (, I.

ÚS 359/2012, , , , , I. ÚS

14/2014, , , , , ,

, , , , , III.

ÚS 595/2012, , , , , III.

ÚS 445/2014, , , , , IV.

ÚS 344/2012, , ), ktoré skončili odmietnutím podobných

a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto

a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto

v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu,

ako aj napadnutých rozhodnutí Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici

v tejto jej ich časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

14. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania

podľa a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa

v spojení s ] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálený

právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. zo 7. mája 2014, podľa ktorého

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44

Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť

konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá

v odvolacom konaní.“.

Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti

dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo

svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom

stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“

(, , , ). V tejto súvislosti je

potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatok

pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súde

môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven

a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko

z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných ústavných sťažnostiach ani

nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania

nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie

(rozsudok ESĽP vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002,

sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

15. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina

Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti

so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je

oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvor

vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú

povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku

vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená [ o rozhodcovskom konaní,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov.

16. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho

dvora (napr. C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 227/08 a C 76/10)]

dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery

ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke

známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora

z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu

skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok

na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku , teda zabránenie tomu, aby

bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa

stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci

účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých

so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,

Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod

25)“. Navyše poukazuje aj na skutočnosť, že relevantným exekučným titulom vo všetkých

posudzovaných veciach bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým bol Arbitrážny súd

Košice, ktorého sídlom sú Košice, pričom vo svetle záverov vyplývajúcich z rozsudku

Súdneho dvora zo 4. júna 2009 vo veci sp. zn. C 243/08 je možné dospieť k záveru, že

vo vzťahu k jednotlivým poistníkom/spotrebiteľom majúcim trvalý pobyt v lokalite

stredného a západného územia Slovenskej republiky je uskutočnenie rozhodcovského

konania vo východnej časti Slovenskej republiky (vzdialenom aj viac ako 200 kilometrov

od miesta trvalého pobytu, pozn.) znevýhodňujúcou/nerovnou skutočnosťou, a to aj

s prihliadnutím na pomer výšky nákladov k výške uplatnenej pohľadávky

(v sumách dosahujúcich v istine výšku 32 €; 55,17 €; 19,51 €..., pozn.).

17. V závere je potrebné zhrnúť, že podstata rozhodcovského konania spočíva

v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou

konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu

pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy

konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov

do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o

rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou

na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú

v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú

procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné

dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na

§ 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje

inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný

proces. Danou právnou normou je (, II. ÚS

173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky v zmluve

sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú

prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý

je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter

bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda

verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –

rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje

vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto

konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu

().

18. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. ...

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby

exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho

účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní

vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal

neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť

domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu

irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2011).

Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2007).

19. Z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych

vecí sťažovateľky je potrebné prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov

v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti

s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona

č. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než

spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.

Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany

(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné

dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach.».

20. Taktiež je potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či

v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)

právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné

rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu

alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy

(§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom

konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. dovolací súd uviedol, že

princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...

...

Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky

nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie

tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,

podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech

spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne

okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach

ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany

spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického

života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)

znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.

Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,

mu nemôže byť na ujmu.».

21. Iba okolnosť, že sťažovateľka sa s vyslovenými závermi všeobecných súdov

(vrátane vyslovených v bode 18 až 20, pozn.) nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah

do jej základných práv (predovšetkým podľa , podľa listiny

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníka

na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania (, , , ,

). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda

predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, , ). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) opakovane uvádza, že

považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f) , ale len tzv. inú vadu konania podľa . Ústavný súd

nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej

judikatúry.

22. Ústavný súd v závere prízvukuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva podľa , ako aj podľa dohovoru. Aplikáciou a výkladom

týchto ustanovení nemožno tieto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do

ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii

príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne

napr. , , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, ktorého

poňatie ústavným súdom spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov

z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa

nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (, , , ,

, ).

23. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015