Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 410/2015
PDF · 544.29 KB
No categories available
I. ÚS 410/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom,
Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, ako aj
advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátska kancelária, Boženy Němcovej 22,
Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 9507/2014, sp. zn. Rvp 9521/2014, sp. zn. Rvp 9527/2014,
sp. zn. Rvp 9919/2014, sp. zn. Rvp 10388/2014, sp. zn. Rvp 16825/2014,
sp. zn. Rvp 16919/2014 – sp. zn. Rvp 16921/2014 a sp. zn. Rvp 3516/2015 vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 ods.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 220/2013 z 5. marca
2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 CoE 333/2012
z 21. marca 2013 a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 20 Er 219/2012
z 22. marca 2012, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 ECdo 229/2013 z 28. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6 CoE 43/2013 zo 14. marca 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa
sp. zn. 3 Er 440/2012 z 21. januára 2013, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 287/2012 z 10. apríla 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 16 CoE 30/2011 z 26. mája 2011 a uznesením Okresného súdu
Bardejov sp. zn. 4 Er 665/2010 zo 14. marca 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 59/2013 z 19. marca 2014 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 202/2011 z 28. apríla 2011 a uznesením
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5 Er 1074/2010 z 21. januára 2011, ako aj uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ECdo 177/2013 z 24. apríla 2014 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 43/2013 z 19. marca 2013
a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4 Er 399/2010 z 30. novembra 2012,
ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 301/2012
z 19. augusta 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15 CoE 276/2011 z 27. októbra 2011 a uznesením Okresného súdu Lučenec
sp. zn. 14 Er 288/2011 z 24. mája 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 ECdo 285/2013 z 30. septembra 2014 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 5 CoE 118/2013 z 25. júla 2013 a uznesením Okresného súdu Stará
Ľubovňa sp. zn. 3 Er 139/2013 z 27. mája 2013, ako aj uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Oboer 80/2013 z 19. augusta 2014 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 CoE 409/2012 z 29. novembra 2012 a uznesením
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 10 Er 800/2012 zo 17. augusta 2012, ako aj uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 ECdo 228/2013 z 23. septembra 2014
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 137/2012
z 28. februára 2013 a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 Er 884/2010
z 5. decembra 2011, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 ECdo 104/2014 z 10. decembra 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 8 CoE 73/2013 z 27. júna 2013 a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa
sp. zn. 2 Er 473/2010 z 5. marca 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené
pod sp. zn. Rvp 9507/2014, sp. zn. Rvp 9521/2014, sp. zn. Rvp 9527/2014,
sp. zn. Rvp 9919/2014, sp. zn. Rvp 10388/2014, sp. zn. Rvp 16825/2014,
sp. zn. Rvp 16919/2014, sp. zn. Rvp 16920/2014, sp. zn. Rvp 16921/2014
a sp. zn. Rvp 3516/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 9507/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
od 7. augusta 2014 do 18. marca 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life
životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie čl. 2 ods. 3,
čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 4 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 ECdo 220/2013 z 5. marca 2014 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 12 CoE 333/2012 z 21. marca 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského
súdu v Košiciach“) a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 20 Er 219/2012
z 22. marca 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Košice I“, sťažnosť
vedená pod sp. zn. Rvp 9507/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 ECdo 229/2013
z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení
s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 43/2013 zo 14. marca 2013 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Stará
Ľubovňa sp. zn. 3 Er 440/2012 z 21. januára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9521/2014), uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 287/2012 z 10. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 16 CoE 30/2011 z 26. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 Er 665/2010 zo 14. marca 2011
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Bardejov“, sťažnosť vedená pod sp. zn.
Rvp 9527/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 59/2013 z 19. marca 2014
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 202/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici“) a uznesením Okresného súdu Lučenec
sp. zn. 5 Er 1074/2010 z 21. januára 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného
súdu Lučenec“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 9919/2014), uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 ECdo 177/2013 z 24. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 43/2013 z 19. marca
2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4 Er 399/2010 z 30. novembra 2012 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn.
Rvp 10388/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 301/2012 z 19. augusta 2014
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 276/2011 z 27. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici“) a uznesením Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 14 Er 288/2011 z 24. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
Okresného súdu Lučenec“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16825/2014), uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 285/2013 z 30. septembra 2014 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 5 CoE 118/2013 z 25. júla 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 3 Er 139/2013
z 27. mája 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“,
(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16919/2014), uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Oboer 80/2013 z 19. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 CoE 409/2012
z 29. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach“)
a uznesením Okresného súdu Rožňava sp. zn. 10 Er 800/2012 zo 17. augusta 2012
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Rožňava“, sťažnosť vedená pod sp. zn.
Rvp 16920/2014), uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 ECdo 228/2013 z 23. septembra
2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 137/2012 z 28. februára 2013 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.
11 Er 884/2010 z 5. decembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu
Prešov“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 16921/2014) a napokon uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 8 ECdo 104/2014 z 10. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 73/2013
z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove“) a uznesením
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 473/2010 z 5. marca 2013 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa“, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3516/2015).
2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou
osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s viacerými poistníkmi poistné
zmluvy, ktoré obsahovali XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životné
poistenie aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretými
poistnými zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkých
prípadoch Arbitrážny súd Košice, ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným
titulom v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky
na dĺžňom poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky,
ktoré boli predmetom rozhodcovského konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu
poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor
na jej návrh podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa
a Lučenec svojimi napadnutými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky
zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej
podmienky, ktorého rozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdy
Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec tak mali rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis, bez toho, aby
umožnili sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho, aby vykonanie
exekúcie namietal povinný. Krajské súdy v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici svojimi
napadnutými rozhodnutiami zamietli sťažovateľkou podané odvolania a najvyšší súd
svojimi napadnutými rozhodnutiami odmietol ňou podané dovolania z dôvodu ich
neprípustnosti. V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosti na ústavnom súde.
3. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že Okresné súdy Rožňava,
Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec pri rozhodovaní o vydaní poverenia
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonali dokazovanie bez toho, aby nariadili
pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne
navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom
nenapravili ani Krajské súdy v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici v odvolacích
konaniach a následne ani najvyšší súd v rámci konaní o dovolaniach sťažovateľky.
Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka, že jej
neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania
a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názoru postačuje
na záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti
napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, sú založené
predovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veciach
neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), hoci Okresné súdy Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará
Ľubovňa a Lučenec v jednotlivých jej právnych veciach podľa jej tvrdenia vykonali
dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek tomu
v predmetných veciach nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní
neoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim.
4. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutými
rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie
konanie a prizná jej úhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 9507/2014, sp. zn. Rvp 9521/2014, sp. zn. Rvp 9527/2014,
sp. zn. Rvp 9919/2014, sp. zn. Rvp 10388/2014, sp. zn. Rvp 16825/2014,
sp. zn. Rvp 16919/2014, sp. zn. Rvp 16920/2014, sp. zn. Rvp 16921/2014
a sp. zn. Rvp 3516/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,
najvyššieho súdu, Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu
v Banskej Bystrici vrátane Okresných súdov Lučenec a Stará Ľubovňa, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami Okresných
súdov Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Rožňava, Košice I, Prešov,
Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje
na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok,
čo sťažovateľka aj využila, a preto potrebné sťažnosti v tejto ich časti odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
IV.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami najvyššieho
súdu a Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici
12. Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam Krajských súdov v Košiciach, Prešove
a Banskej Bystrici ústavný súd odvodzuje lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51,
52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne
plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen
voči napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam
Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici (I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
13. V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností
dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná
s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa
ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery
všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu
ako nespôsobilých exekučných titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej
doložky, zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie, ako neprijateľnej
zmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania medzi
sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb a jednotlivými poistníkmi ako
spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postup v danom
prípade Okresných súdov Rožňava, Košice I, Prešov, Bardejov, Stará Ľubovňa a Lučenec
ako súdov prvostupňových, ktoré v konaní podľa § 44 Exekučného poriadku postupovali
ex offo a rozhodli o rozhodcovskej doložke ako o neprijateľnej zmluvnej podmienke
bez toho, aby umožnili sťažovateľke zaujať pred vydaním ich napadnutých rozhodnutí aspoň
písomné stanovisko k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňových súdov
sťažovateľka odvodzuje dôvodnosť odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP,
ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 písm.
a) OSP. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým opierajúc svoj postup
o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014 27 zo 7. mája 2014, dospel ústavný
súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia
sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú
právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov
a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 332/2012, I.
ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS
14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013,
II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III.
ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III.
ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV.
ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012, IV. ÚS 367/2014), ktoré skončili odmietnutím podobných
a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto
a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu,
ako aj napadnutých rozhodnutí Krajských súdov v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici
v tejto jej ich časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
14. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania
podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f)
v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálený
právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014 27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44
Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť
konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá
v odvolacom konaní.“.
Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti
dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo
svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom
stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“
(I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti je
potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatok
pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súde
môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven
a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko
z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných ústavných sťažnostiach ani
nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie
(rozsudok ESĽP vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002,
sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009,
sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
15. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je
oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvor
vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú
povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku
vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov.
16. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho
dvora (napr. C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 227/08 a C 76/10)]
dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke
známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora
z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu
skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok
na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby
bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa
stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci
účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,
Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod
25)“. Navyše poukazuje aj na skutočnosť, že relevantným exekučným titulom vo všetkých
posudzovaných veciach bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým bol Arbitrážny súd
Košice, ktorého sídlom sú Košice, pričom vo svetle záverov vyplývajúcich z rozsudku
Súdneho dvora zo 4. júna 2009 vo veci sp. zn. C 243/08 je možné dospieť k záveru, že
vo vzťahu k jednotlivým poistníkom/spotrebiteľom majúcim trvalý pobyt v lokalite
stredného a západného územia Slovenskej republiky je uskutočnenie rozhodcovského
konania vo východnej časti Slovenskej republiky (vzdialenom aj viac ako 200 kilometrov
od miesta trvalého pobytu, pozn.) znevýhodňujúcou/nerovnou skutočnosťou, a to aj
s prihliadnutím na pomer výšky nákladov k výške uplatnenej pohľadávky
(v sumách dosahujúcich v istine výšku 32 €; 55,17 €; 19,51 €..., pozn.).
17. V závere je potrebné zhrnúť, že podstata rozhodcovského konania spočíva
v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou
konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu
pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy
konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov
do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona o
rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou
na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú
v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú
procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné
dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na
§ 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje
inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný
proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok (III. ÚS 95/2010, II. ÚS
173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky v zmluve
sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú
prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý
je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter
bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda
verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –
rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje
vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto
konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu
18. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. ...
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby
exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho
účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní
vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu
irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011).
Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 2007).
19. Z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych
vecí sťažovateľky je potrebné prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov
v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“),
napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú
všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.
Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany
(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach.».
20. Taktiež je potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či
v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)
právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné
rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu
alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
(§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom
konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že
princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...
...
Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky
nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie
tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,
podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.
Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.».
21. Iba okolnosť, že sťažovateľka sa s vyslovenými závermi všeobecných súdov
(vrátane vyslovených v bode 18 až 20, pozn.) nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah
do jej základných práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníka
na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda
predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že
považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd
nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej
judikatúry.
22. Ústavný súd v závere prízvukuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou a výkladom
týchto ustanovení nemožno tieto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do
ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii
príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne
napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, ktorého
poňatie ústavným súdom spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov
z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa
nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,
IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).
23. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015