Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 358/2015
PDF · 511.8 KB
No categories available
I. ÚS 358/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska
kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 21. januára 2011, postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 123/2011 a jeho uznesením z 30.
júna 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Oboer 299/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 20
ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 21. januára 2011
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 123/2011 a jeho
uznesením z 30. júna 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Oboer 299/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela so (ďalej len „povinný“)
poistnú zmluvu č. 4455290018 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky
spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom.
Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti
povinnému, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho
súdu Košice sp. zn. 3 C 94/2009 zo 7. mája 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť
sťažovateľke dlžné poistné v sume 459,63 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského
konania). Sťažovateľka zdôraznila, že povinný vlastnoručne podpísal osobitné zmluvné
dojednania k poistnej zmluve, v ktorých bola osobitne a oddelene od textu všeobecných
zmluvných podmienok či samotnej poistnej zmluvy písomne dohodnutá rozhodcovská
doložka.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom
súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice. Okresný súd uznesením žiadosť súdneho
exekútora zamietol bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmal rozhodcovský
spis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho,
aby vykonanie exekúcie namietal povinný.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu, avšak opätovne bez toho,
aby vo veci vykonal pojednávanie, a bez toho, aby riadne zohľadnil konkrétne skutkové
okolnosti veci.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodu odňatia
možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktoré najvyšší súd uznesením odmietol.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale
nanovo konštruoval skutkový stav, pričom k ním získaným listinným dôkazom sa
sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť. Okresný súd tak vykonal kontrolu postupu
rozhodcovského súdu a dospel k opačným právnym záverom. Takýto postup je podľa
sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru
najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 4 Oboer 299/2013) a ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia
(napr. II. ÚS 499/2012), v ktorom ústavný súd v obdobnej veci sťažnosť sťažovateľky prijal
na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.
Sťažovateľka podrobne opisujúc v sťažnosti závery jednotlivých všeobecných súdov
vyjadruje s nimi nesúhlas a tvrdí, že ich postup bol v rozpore najmä s judikatúrou Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), napr. uvádza rozhodnutie sp. zn. C 472/11
„Csipai“, kde je jasne uvedené, že „akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru
dostatok skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť
za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov
a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“. Sťažovateľka tiež uvádza judikát Súdneho
dvora (C 478/99) Komisia vs. Švédske kráľovstvo, kde «je principiálne vyložený názor ESD
na implementáciu prílohy ku smernici do vnútroštátneho zákonodarstva členských štátov,
kde odobril názor Švédska, že príloha nemá ten význam ako nejaký „black list“ vždy
zakázaných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (ako sa to najmä z pohľadu rozsudkov
našich súdov opierajúcich sa o § 53 ods. 4 písm. r) OZ najčastejšie stáva), lebo by došlo ku
popretiu samotného zmyslu a účelu smernice obsiahnutého najmä v čl. 3,4 7 k ich
neprincipiálnemu redukovaniu».
Sťažovateľka poukazuje na možnosť nesprávnej aplikácie rozhodnutia Súdneho dvora
sp. zn. C 40/08 „ASTURCOM“ v súvislosti so smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, keď za kľúčový podľa názoru sťažovateľky
opierajúci sa o prácu „prof. Jána Mazáka Výber súdnych rozhodnutí ESD“ nemožno
považovať len samotné znenie výroku tohto judikátu, ale je potrebné vziať do úvahy aj jeho
odôvodnenie.
Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že napadnutými rozhodnutiami
všeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v ich dôsledku jej zákonný nárok na úhradu dlžného poistného, ako aj
ďalšie nároky proti povinnému sa stali súdne nevymožiteľné.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a uzneseniami
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva
zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, označené
uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné
súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej
odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore s judikatúrou
ústavného súdu, najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedené
poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Napadnuté uznesenie okresného súdu, ako
aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol teda predmetom
súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť
sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského
súdu
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a uzneseniu krajského súdu bral do úvahy neskoršie napadnuté
uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania sťažovateľky odmietol,
a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané.
Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým
neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania
pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil
s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky
vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresné súdy nenariadili pojednávanie
a neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd
prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania
povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou
podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na
základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou
podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným
dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj v dovolaní
proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací konkretizovanú
vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii,
vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej námietkou odňatia
možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Preto
vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci
ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na
základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto časti
musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri
jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K
iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj
absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s
konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie konkrétnej sumy s príslušenstvom
na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku. Okresný súd napadnutým
uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán
a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom
na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie
na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,
a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) OSP.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Tvrdenie odvolateľa
o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe
platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je súladné
s citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.
Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia súdnemu
exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým exekučný súd skúma, či podklad,
na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je
spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku...“.
Krajský súd ďalej konštatoval, že «rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom
znení, ako vyplýva z XV. časti bod 1 VPP, ktoré sú súčasťou Poistnej zmluvy, exekučný súd
správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve... Podstatnou skutočnosťou z hľadiska posúdenia absolútnej neplatnosti tohto
dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne
dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do zmluvných dojednaní vopred pripravenej zmluvy
a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tvrdenie odvolateľa o tom,
že rozhodcovská doložka bola individuálne dohodnutá, pretože povinný podpísal jednak
Všeobecné poistné podmienky a jednak osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve
a preto došlo k individuálnej dohode o rozhodovaní, sporov v rozhodcovskom konaní nemá
oporu v obsahu predmetnej poistnej zmluvy. Podľa článku XVII bod 2 Všeobecných
poistných podmienok všetky články ustanovenia a dojednania uvedené v týchto
Všeobecných poistných podmienkach sú neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy uzavretej
medzi poistníkom a poisťovňou a nadobúdajú voči konkrétnemu poistníkovi (poistenému) v
plnom rozsahu a bez výnimky účinnosť dňom ich podpísania. Z článku XV časť
rozhodcovské konanie vyplýva cit. „poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné
spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred
rozhodcovským súdom.“ Podľa bodu 2 tohto článku: „Pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú
právnickú osobou zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu,
resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od
prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany
poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník
podpisom týchto všeobecných poistných podmienok.“ Podľa bodu 3 tohto článku:
Rozhodcovskému konaniu podliehajú všetky spory medzi poisťovňou a poistníkom,
poisteným, oprávnenou osobou alebo ich právnymi nástupcami najmä:... Z uvedeného
vyplýva a je nepochybné, že rozhodcovská doložka bola zapracovaná už do Všeobecných
poistných podmienok teda obsiahnutá v návrhu predmetnej zmluvy, ktorú spotrebiteľ mal
možnosť len prijať alebo odmietnuť ako celok. Na tom nič nemení obsah osobitných
zmluvných dojednaní č. 01/2007 k predmetnej poistnej zmluve, kde v bode 2 je opätovne
dohodnuté riešenie sporov v rozhodcovskom konaní s odkazom na predmetný článok XV
Všeobecných poistných podmienok. Oprávnený svoj návrh poistnej zmluvy nekoncipoval čo
sa týka rozhodcovskej doložky alternatívne t. j. nekoncipoval ho takým spôsobom, pri
ktorom by bol viazaný svojim návrhom tak v alternatíve s rozhodcovskou doložkou ako aj v
alternatíve bez rozhodcovskej doložky. V takom prípade by mohol preukazovať osobitné
individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nakoľko spotrebiteľ by mal možnosť uzavrieť
poistnú zmluvu podľa svojho uváženia či s rozhodcovskou doložkou alebo bez
rozhodcovskej doložky. Pokiaľ spotrebiteľ takúto možnosť nemal a formulár mu dal možnosť
zmluvu len prijať alebo odmietnuť ako celok nie je možné konštatovať, že ide o zmluvné
dojednanie individuálne dohodnuté. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd navyše
zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané a to
drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom už sama
osebe podstatne sťažuje reálne oboznámenia sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto
texte obsiahnutými. Rozhodcovská doložka, ktorá nie je individuálne dojednaná, je
spotrebiteľovi vnútená. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy,
ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou
podmienkou aj v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého
prvostupňový súd túto rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku
zmluvy, a teda je absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto
prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola
zapracovaná do Všeobecných poistných podmienok. Spotrebiteľ teda ak chcel od
dodávateľa získať poistenie, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto
podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť postup pri výbere rozhodcov uvedený v predtlačí
zmluvy. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve
na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých
objektívnosti a úsudku dôverujú...».
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny
charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým Európskeho
súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu
je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa
(II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim
právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam.
Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudok
Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými
zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu
na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený
konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho
rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu
rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného
bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné
pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto
prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou
doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí
dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto
argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu
v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje
ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka
doplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní v podanom
opravnom prostriedku nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný súd nemá
právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom
bráni.
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
najvyššieho súdu
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,
ktorý ho odmietol ako neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým
dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu
svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu
napadnuté uznesenia najvyššieho súdu a ich odôvodnenia sú určité a zrozumiteľné,
bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní,
nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne
iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom,
ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania
pred okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom
na základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto
právnemu posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu je potrebné uviesť, že ústavný
súd vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých
senátov pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach
pristúpil k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v pléne
stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom
súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný a v ktorom
uviedol: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť
konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá
v odvolacom konaní.“
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu je potrebné konštatovať, že
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv,
ktorých porušenie sa namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označenom
konaní nenariadil pojednávania na účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka
po oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v napadnutom
uznesení okresného súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom
konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok
(základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať
pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o
neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom
odôvodnil.
Vzhľadom na použitie argumentácie sťažovateľky, ktorou spochybňuje správnosť
aplikácie jednotlivých judikátov Súdneho dvora všeobecnými súdmi v jej veci a ktorú
predniesla až v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd konštatuje, že nemohol na ňu
prihliadať, pretože, ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
v tom bráni.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015