Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 358/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska

kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. januára 2011, postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30.

júna 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 25. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 20

a práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. januára 2011

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. júna 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela so (ďalej len „povinný“)

poistnú zmluvu č. 4455290018 obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky

spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom.

Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti

povinnému, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho

súdu Košice sp. zn. zo 7. mája 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť

sťažovateľke dlžné poistné v sume 459,63 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského

konania). Sťažovateľka zdôraznila, že povinný vlastnoručne podpísal osobitné zmluvné

dojednania k poistnej zmluve, v ktorých bola osobitne a oddelene od textu všeobecných

zmluvných podmienok či samotnej poistnej zmluvy písomne dohodnutá rozhodcovská

doložka.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice. Okresný súd uznesením žiadosť súdneho

exekútora zamietol bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmal rozhodcovský

spis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho,

aby vykonanie exekúcie namietal povinný.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu, avšak opätovne bez toho,

aby vo veci vykonal pojednávanie, a bez toho, aby riadne zohľadnil konkrétne skutkové

okolnosti veci.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodu odňatia

možnosti konať pred súdom podľa (ďalej len

„OSP“), ktoré najvyšší súd uznesením odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale

nanovo konštruoval skutkový stav, pričom k ním získaným listinným dôkazom sa

sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť. Okresný súd tak vykonal kontrolu postupu

rozhodcovského súdu a dospel k opačným právnym záverom. Takýto postup je podľa

sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru

najvyššieho súdu (napr. sp. zn. ) a ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia

(napr. ), v ktorom ústavný súd v obdobnej veci sťažnosť sťažovateľky prijal

na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Sťažovateľka podrobne opisujúc v sťažnosti závery jednotlivých všeobecných súdov

vyjadruje s nimi nesúhlas a tvrdí, že ich postup bol v rozpore najmä s judikatúrou Súdneho

dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), napr. uvádza rozhodnutie sp. zn. C 472/11

„Csipai“, kde je jasne uvedené, že „akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru

dostatok skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť

za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov

a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“. Sťažovateľka tiež uvádza judikát Súdneho

dvora (C 478/99) Komisia vs. Švédske kráľovstvo, kde «je principiálne vyložený názor ESD

na implementáciu prílohy ku smernici do vnútroštátneho zákonodarstva členských štátov,

kde odobril názor Švédska, že príloha nemá ten význam ako nejaký „black list“ vždy

zakázaných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (ako sa to najmä z pohľadu rozsudkov

našich súdov opierajúcich sa o najčastejšie stáva), lebo by došlo ku

popretiu samotného zmyslu a účelu smernice obsiahnutého najmä v čl. 3,4 7 k ich

neprincipiálnemu redukovaniu».

Sťažovateľka poukazuje na možnosť nesprávnej aplikácie rozhodnutia Súdneho dvora

sp. zn. C 40/08 „ASTURCOM“ v súvislosti so smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, keď za kľúčový podľa názoru sťažovateľky

opierajúci sa o prácu „prof. Jána Mazáka Výber súdnych rozhodnutí ESD“ nemožno

považovať len samotné znenie výroku tohto judikátu, ale je potrebné vziať do úvahy aj jeho

odôvodnenie.

Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že napadnutými rozhodnutiami

všeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť

majetok podľa , ako aj práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu, keďže v ich dôsledku jej zákonný nárok na úhradu dlžného poistného, ako aj

ďalšie nároky proti povinnému sa stali súdne nevymožiteľné.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a uzneseniami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva

zaručené v a a listiny a právo zaručené v

ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa a dodatkového protokolu, označené

uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné

súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44

ods. 2 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie, čím jej

odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore s judikatúrou

ústavného súdu, najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedené

poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Napadnuté uznesenie okresného súdu, ako

aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol teda predmetom

súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť

sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského

súdu

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a uzneseniu krajského súdu bral do úvahy neskoršie napadnuté

uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania sťažovateľky odmietol,

a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým

neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania

pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky

vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresné súdy nenariadili pojednávanie

a neumožnili jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd

prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania

povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou

podľa , teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na

základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou

podľa , ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným

dovolacím dôvodom [ ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj v dovolaní

proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací konkretizovanú

vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii,

vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej námietkou odňatia

možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Preto

vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo v právomoci

ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na

základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto časti

musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri

jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , , , ). K

iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s

konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie konkrétnej sumy s príslušenstvom

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku. Okresný súd napadnutým

uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol

z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou

podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom

bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán

a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom

na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie

na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné,

a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia , , a .

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu

bez nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Tvrdenie odvolateľa

o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe

platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je súladné

s citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní.

Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia súdnemu

exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne

predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým exekučný súd skúma, či podklad,

na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je

spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku...“.

Krajský súd ďalej konštatoval, že «rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom

znení, ako vyplýva z XV. časti bod 1 VPP, ktoré sú súčasťou Poistnej zmluvy, exekučný súd

správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej

zmluve... Podstatnou skutočnosťou z hľadiska posúdenia absolútnej neplatnosti tohto

dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne

dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do zmluvných dojednaní vopred pripravenej zmluvy

a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej

zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Tvrdenie odvolateľa o tom,

že rozhodcovská doložka bola individuálne dohodnutá, pretože povinný podpísal jednak

Všeobecné poistné podmienky a jednak osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve

a preto došlo k individuálnej dohode o rozhodovaní, sporov v rozhodcovskom konaní nemá

oporu v obsahu predmetnej poistnej zmluvy. Podľa článku XVII bod 2 Všeobecných

poistných podmienok všetky články ustanovenia a dojednania uvedené v týchto

Všeobecných poistných podmienkach sú neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy uzavretej

medzi poistníkom a poisťovňou a nadobúdajú voči konkrétnemu poistníkovi (poistenému) v

plnom rozsahu a bez výnimky účinnosť dňom ich podpísania. Z článku XV časť

rozhodcovské konanie vyplýva cit. „poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné

spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred

rozhodcovským súdom.“ Podľa bodu 2 tohto článku: „Pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú

právnickú osobou zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu,

resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od

prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany

poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník

podpisom týchto všeobecných poistných podmienok.“ Podľa bodu 3 tohto článku:

Rozhodcovskému konaniu podliehajú všetky spory medzi poisťovňou a poistníkom,

poisteným, oprávnenou osobou alebo ich právnymi nástupcami najmä:... Z uvedeného

vyplýva a je nepochybné, že rozhodcovská doložka bola zapracovaná už do Všeobecných

poistných podmienok teda obsiahnutá v návrhu predmetnej zmluvy, ktorú spotrebiteľ mal

možnosť len prijať alebo odmietnuť ako celok. Na tom nič nemení obsah osobitných

zmluvných dojednaní č. 01/2007 k predmetnej poistnej zmluve, kde v bode 2 je opätovne

dohodnuté riešenie sporov v rozhodcovskom konaní s odkazom na predmetný článok XV

Všeobecných poistných podmienok. Oprávnený svoj návrh poistnej zmluvy nekoncipoval čo

sa týka rozhodcovskej doložky alternatívne t. j. nekoncipoval ho takým spôsobom, pri

ktorom by bol viazaný svojim návrhom tak v alternatíve s rozhodcovskou doložkou ako aj v

alternatíve bez rozhodcovskej doložky. V takom prípade by mohol preukazovať osobitné

individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nakoľko spotrebiteľ by mal možnosť uzavrieť

poistnú zmluvu podľa svojho uváženia či s rozhodcovskou doložkou alebo bez

rozhodcovskej doložky. Pokiaľ spotrebiteľ takúto možnosť nemal a formulár mu dal možnosť

zmluvu len prijať alebo odmietnuť ako celok nie je možné konštatovať, že ide o zmluvné

dojednanie individuálne dohodnuté. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak

nemohol ovplyvniť ich obsah ( ). Odvolací súd navyše

zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané a to

drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom už sama

osebe podstatne sťažuje reálne oboznámenia sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto

texte obsiahnutými. Rozhodcovská doložka, ktorá nie je individuálne dojednaná, je

spotrebiteľovi vnútená. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy,

ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou

podmienkou aj v zmysle , na základe ktorého

prvostupňový súd túto rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku

zmluvy, a teda je absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto

prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola

zapracovaná do Všeobecných poistných podmienok. Spotrebiteľ teda ak chcel od

dodávateľa získať poistenie, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto

podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť postup pri výbere rozhodcov uvedený v predtlačí

zmluvy. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a

spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve

na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých

objektívnosti a úsudku dôverujú...».

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým Európskeho

súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu

je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa

(). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim

právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudok

Súdneho dvora vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez

Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými

zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu

na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený

konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho

rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu

rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného

bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné

pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto

prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného

vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou

doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená ( o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí

dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto

argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu

v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje

ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka

doplnila aj ďalšiu právnu argumentáciu, ktorú však v exekučnom konaní v podanom

opravnom prostriedku nepredniesla. O takýchto námietkach potom ústavný súd nemá

právomoc rozhodovať, pretože princíp subsidiarity podľa mu v tom

bráni.

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu

svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu

napadnuté uznesenia najvyššieho súdu a ich odôvodnenia sú určité a zrozumiteľné,

bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní,

nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne

iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom,

ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania

pred okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom

na základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto

právnemu posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu je potrebné uviesť, že ústavný

súd vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých

senátov pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach

pristúpil k zjednoteniu odchylných právnych názorov a 7. mája 2014 prijal v pléne

stanovisko sp. zn. PLz. , ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom

súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný a v ktorom

uviedol: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť

konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá

v odvolacom konaní.“

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna ústavného súdu je potrebné konštatovať, že

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv,

ktorých porušenie sa namieta. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označenom

konaní nenariadil pojednávania na účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka

po oboznámení sa s výsledkami ex offo šetrenia a právneho posúdenia v napadnutom

uznesení okresného súdu mala možnosť sa k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom

konaní, čo aj využila, čím došlo k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok

(základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať

pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o

neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom

odôvodnil.

Vzhľadom na použitie argumentácie sťažovateľky, ktorou spochybňuje správnosť

aplikácie jednotlivých judikátov Súdneho dvora všeobecnými súdmi v jej veci a ktorú

predniesla až v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd konštatuje, že nemohol na ňu

prihliadať, pretože, ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa mu

v tom bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015