Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 513/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy

Němcovej 22, Košice, a Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská

21, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vedené

pod sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa ,

Slovenskej republiky, a 2 a podľa

a Listiny základných práv a slobôd, ako aj a

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. februára 2012, postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. novembra 2014,

ako aj postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. novembra 2011, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. júla 2013 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 14. mája 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené

pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. apríla 2015

a 23. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“), ústavy,

a 2 a a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj a , práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Rožňava

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. februára 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“),

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. júna 2013 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“),

ako aj postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného

súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. júla 2013 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. mája 2015 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s viacerými poistníkmi poistné zmluvy, ktoré

obsahovali v XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie

aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretými poistnými

zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkých prípadoch

Arbitrážny súd Košice, ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným titulom

v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky na dĺžnom

poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky, ktoré boli

predmetom rozhodcovského konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu poistníkmi

nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor na jej návrh

podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie. Okresné súdy napadnutými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútora

na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky

zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky,

ktorého rozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdy tak mali

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis,

bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho,

aby vykonanie exekúcie namietal povinný. Krajské súdy svojimi napadnutými

rozhodnutiami zamietli sťažovateľkou podané odvolania a najvyšší súd napadnutými

rozhodnutiami odmietol ňou podané dovolania z dôvodu ich neprípustnosti. V ostatnom

podala sťažovateľka sťažnosti ústavnému súdu.

Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresné súdy pri rozhodovaní

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonali dokazovanie bez toho, aby nariadili

pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne

navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom

nenapravili ani krajské súdy v odvolacích konaniach a následne ani najvyšší súd v rámci

konaní o dovolaniach sťažovateľky. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej

všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu

ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe

podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré

sťažovateľka formuluje proti napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa

ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f)

v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „OSP“), hoci okresné súdy v jednotlivých jej právnych veciach podľa jej tvrdenia

vykonali dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek

tomu v predmetných veciach nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní

neoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim.

V petite podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv

a práv napadnutými rozhodnutiami označených všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší

a predmetné veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,

ako aj najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutými

rozhodnutiami okresných súdov

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (, , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom

na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto potrebné sťažnosti v tejto

ich časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

IV.

K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutými

rozhodnutiami krajských súdov

Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam krajských súdov ústavný súd odvodzuje

lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej

len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika

z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53, 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Ústavný súd považoval

lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči napadnutým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam krajských súdov

(, , ).

V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel

k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej

právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa ústavný

súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných

súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu ako

nespôsobilých exekučných titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej

doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej

zmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania

medzi sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb a jednotlivými poistníkmi

ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postup

označených prvostupňových súdov, ktoré v konaní podľa § 44 Exekučného poriadku

postupovali ex offo a rozhodli o rozhodcovskej doložke ako o neprijateľnej zmluvnej

podmienke bez nariadenia pojednávania, čím neumožnili sťažovateľke zaujať pred vydaním

ich napadnutých rozhodnutí aspoň písomné stanovisko k tejto otázke. Od tohto procesného

postupu prvostupňových súdov sťažovateľka odvodzuje dôvodnosť odvolania podľa § 205

ods. 2 písm. a) , ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa

v spojení s . Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako

aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým

opierajúc svoj postup o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. zo 7. mája

2014 dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe

dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.

Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich

predchádzajúcich rozhodnutí (, , , I. ÚS

38/2013, , , , , , I.

ÚS 358/2015, , , , , II. ÚS

816/2014, , , , , III. ÚS

455/2013, , , , , III. ÚS

250/2015, , , , , IV. ÚS

367/2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky

z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod

meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už

citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa

napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj napadnutých rozhodnutí krajských súdov

v tejto jej ich časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania

podľa a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa

v spojení s ] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálený

právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. zo 7. mája 2014, podľa ktorého

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44

Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný

titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe

posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa

k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie

dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť konania ako

celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“.

Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti

dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom

stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“

(, , , ). V tejto súvislosti

je potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatok

pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súde

môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven

a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko

z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných sťažnostiach ani nevzniesla

žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca

po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok ESĽP

vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01,

ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. ).

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira

(C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami

rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený konštatovať ex offo

nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku konštatoval,

že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky

v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa

v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci

obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží

vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je podmienka existencie

vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky

rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského

rozsudku splnená [ o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov.

V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho

dvora (napr. C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 227/08 a C 76/10)]

dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery

ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke

známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora

z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu

skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na

dosiahnutie výsledku stanoveného v článku , teda zabránenie tomu, aby

bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa

stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci

účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých

so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,

Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421,

bod 25).“.

V závere ústavný súd považuje za potrebné opätovne potrebné zhrnúť, že podstata

rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné

rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými

prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho

neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi

všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože

v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok

napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov,

ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť

za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci

neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti

je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého

ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej

normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je

(, ). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu

vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý

je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter

bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda

verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –

rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje

vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto

konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu

().

Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

...

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby

exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho

účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní

vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal

neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť

domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu

irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2011).

Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý

je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 1997).

Keďže sťažovateľka napriek viacnásobne vyslovenému právnemu názoru najvyšších

súdnych inštancií, ktorý by mala rešpektovať, naďalej opakovane zaťažuje súdy svojimi

podaniami, ústavný súd považuje za vhodné z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu

týkajúcej sa aj právnych vecí sťažovateľky prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov v

exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou

rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Z.

z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2

alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov

rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich

premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva

patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre

bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú

zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto

ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak

nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To

znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije

možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení

zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto

smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu

nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo,

že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.

Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany

(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné

dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach.».

Ústavný súd taktiež považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v

exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)

právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné

rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu

alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. dovolací súd uviedol,

že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...

...

Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky

nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie

tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,

podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech

spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne

okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach

ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany

spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického

života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)

znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.

Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,

mu nemôže byť na ujmu.».

V.

K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutými

rozhodnutiami najvyššieho súdu

Pokiaľ sťažovateľka namieta názor najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, podľa

ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f)

, ústavný súd aj s poukazom na už uvedené nezistil možnú spojitosť s porušením

jej základných práv sťažovateľky podľa , podľa a 2

a podľa a listiny, ako aj a , práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Sťažovateľkou podané dovolanie by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné,

len ak by konanie na súdoch nižších stupňov bolo zaťažené procesnou vadou konania

v zmysle . So zreteľom na zákonnú povinnosť ( ) dovolací súd

vždy skúma, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v . Tak to bolo aj v danej

veci.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c.

Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

V tomto prípade ústavný súd nezistil, že by odmietnutie dovolania sťažovateľky bolo

nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Najvyšší súd

aplikoval príslušné ustanovenia upravujúce podmienky

dovolacieho konania ústavne konformným spôsobom, pri ich aplikácii nepoprel ich účel

a zmysel, svoje rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil a najmä jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky

za neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, ale z hľadiska ústavných aspektov

za dostačujúci a akceptovateľný.

Celkom na záver ústavný súd zdôrazňuje, že iba okolnosť, že sa sťažovateľka

s vyslovenými závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah

do jej základných práv (predovšetkým podľa , podľa listiny

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníka

na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania (, , , ,

). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, , ). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) opakovane uvádza, že

považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f) , ale len tzv. inú vadu konania podľa . Ústavný súd

nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej

judikatúry.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015