Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 513/2015
PDF · 511.86 KB
No categories available
III. ÚS 513/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Boženy
Němcovej 22, Košice, a Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Užhorodská
21, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vedené
pod sp. zn. Rvp 5724/2015 a sp. zn. Rvp 10971/2015 vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 144 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Er 214/2012 a jeho uznesením z 23. februára 2012, postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 253/2012 a jeho
uznesením z 19. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 312/2013 a jeho uznesením z 25. novembra 2014,
ako aj postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er 819/2010
a jeho uznesením z 30. novembra 2011, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 CoE 114/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2013 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 149/2014
a jeho uznesením zo 14. mája 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené
pod sp. zn. Rvp 5724/2015 a sp. zn. Rvp 10971/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 513/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. apríla 2015
a 23. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1
a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Rožňava
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 214/2012 a jeho uznesením
z 23. februára 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“),
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 CoE 253/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2013 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Oboer 312/2013 a jeho uznesením
z 25. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“),
ako aj postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er 819/2010
a jeho uznesením z 30. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného
súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 20 CoE 114/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2013 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 ECdo 149/2014 a jeho uznesením zo 14. mája 2015 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s viacerými poistníkmi poistné zmluvy, ktoré
obsahovali v XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie
aj tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretými poistnými
zmluvami budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol vo všetkých prípadoch
Arbitrážny súd Košice, ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným titulom
v exekučnom konaní, v ktorom si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky na dĺžnom
poistnom, úroky z omeškania, náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky, ktoré boli
predmetom rozhodcovského konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu poistníkmi
nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor na jej návrh
podal na jednotlivých prvostupňových súdoch žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Okresné súdy napadnutými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky
zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako nekalej zmluvnej podmienky,
ktorého rozsudky neboli uznané ako relevantný exekučný titul. Okresné súdy tak mali
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania bez toho, aby preskúmali rozhodcovský spis,
bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho,
aby vykonanie exekúcie namietal povinný. Krajské súdy svojimi napadnutými
rozhodnutiami zamietli sťažovateľkou podané odvolania a najvyšší súd napadnutými
rozhodnutiami odmietol ňou podané dovolania z dôvodu ich neprípustnosti. V ostatnom
podala sťažovateľka sťažnosti ústavnému súdu.
Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresné súdy pri rozhodovaní
o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 a nasl. zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vykonali dokazovanie bez toho, aby nariadili
pojednávanie, čím jej mali odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne
navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom
nenapravili ani krajské súdy v odvolacích konaniach a následne ani najvyšší súd v rámci
konaní o dovolaniach sťažovateľky. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej
všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu
ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe
podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv. Námietky, ktoré
sťažovateľka formuluje proti napadnutým rozhodnutiam najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom dovolacieho súdu, podľa
ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f)
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „OSP“), hoci okresné súdy v jednotlivých jej právnych veciach podľa jej tvrdenia
vykonali dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek
tomu v predmetných veciach nenariadili pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní
neoboznámili s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim.
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv
a práv napadnutými rozhodnutiami označených všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší
a predmetné veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane
S prihliadnutím na obsah sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,
ako aj najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutými
rozhodnutiami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto potrebné sťažnosti v tejto
ich časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
IV.
K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutými
rozhodnutiami krajských súdov
Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam krajských súdov ústavný súd odvodzuje
lehotu na podanie týchto sťažností z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej
len „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika
z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53, 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. Ústavný súd považoval
lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči napadnutým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči napadnutým rozhodnutiam krajských súdov
(I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel
k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej
právnou argumentáciou, ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa ústavný
súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných
súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu ako
nespôsobilých exekučných titulov vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej
doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej
zmluvnej podmienky z dôvodu absencie jej individuálneho zmluvného dojednania
medzi sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných služieb a jednotlivými poistníkmi
ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľky bol postup
označených prvostupňových súdov, ktoré v konaní podľa § 44 Exekučného poriadku
postupovali ex offo a rozhodli o rozhodcovskej doložke ako o neprijateľnej zmluvnej
podmienke bez nariadenia pojednávania, čím neumožnili sťažovateľke zaujať pred vydaním
ich napadnutých rozhodnutí aspoň písomné stanovisko k tejto otázke. Od tohto procesného
postupu prvostupňových súdov sťažovateľka odvodzuje dôvodnosť odvolania podľa § 205
ods. 2 písm. a) OSP, ako aj prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f)
v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako
aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým
opierajúc svoj postup o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014 27 zo 7. mája
2014 dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe
dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 332/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS
38/2013, I. ÚS 641/2013, I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I.
ÚS 358/2015, II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013, II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS
816/2014, II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS
455/2013, III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS
250/2015, III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV. ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012, IV. ÚS
367/2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky
z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod
meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už
citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa
napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj napadnutých rozhodnutí krajských súdov
v tejto jej ich časti odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi odvolania
podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f)
v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP] ústavný súd sťažovateľke pripomína svoj už ustálený
právny názor vyslovený v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2014 27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44
Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný
titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe
posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa
k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie
dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania ako
celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“.
Inými slovami, pre ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti
dodržaná v konaní ako celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom
stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“
(I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti
je potrebné poukázať aj na ustálený právny názor ESĽP, v zmysle ktorého nedostatok
pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na prvostupňovom súde
môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven
a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge c. Holandsko
z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v podaných sťažnostiach ani nevzniesla
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca
po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok ESĽP
vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01,
ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011,
sp. zn. 3 Cdo 186/2012, sp. zn. 7 Cdo 56/2011).
Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira
(C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami
rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený konštatovať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku konštatoval,
že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky
v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa
v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží
vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je podmienka existencie
vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky
rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského
rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov.
V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho
dvora (napr. C 240/98 až C 244/98, C 473/00, C 168/05, C 243/08, C 227/08 a C 76/10)]
dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke
známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho dvora
z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu
skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby
bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa
stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci
účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,
Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421,
bod 25).“.
V závere ústavný súd považuje za potrebné opätovne potrebné zhrnúť, že podstata
rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné
rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými
prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho
neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi
všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože
v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok
napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov,
ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť
za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci
neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti
je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého
ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej
normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok
(III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu
vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý
je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter
bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda
verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –
rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje
vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto
konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu
Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
...
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby
exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho
účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní
vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu
irelevantná.» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011).
Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý
je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 1997).
Keďže sťažovateľka napriek viacnásobne vyslovenému právnemu názoru najvyšších
súdnych inštancií, ktorý by mala rešpektovať, naďalej opakovane zaťažuje súdy svojimi
podaniami, ústavný súd považuje za vhodné z mnohopočetnej judikatúry najvyššieho súdu
týkajúcej sa aj právnych vecí sťažovateľky prízvukovať predovšetkým uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «Oprávneniu súdov v
exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou
rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2
alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich
premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva
patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre
bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto
ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak
nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To
znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení
zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo,
že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.
Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany
(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach.».
Ústavný súd taktiež považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou, či v
exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)
právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné
rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu
alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol,
že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...
...
Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky
nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie
tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,
podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.
Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.».
V.
K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu
Pokiaľ sťažovateľka namieta názor najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, podľa
ktorého v jej veciach neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaní podľa § 237 písm. f)
OSP, ústavný súd aj s poukazom na už uvedené nezistil možnú spojitosť s porušením
jej základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ústavy, práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
Sťažovateľkou podané dovolanie by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné,
len ak by konanie na súdoch nižších stupňov bolo zaťažené procesnou vadou konania
v zmysle § 237 OSP. So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 OSP) dovolací súd
vždy skúma, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Tak to bolo aj v danej
veci.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.
Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili
existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.
Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym
názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.
V tomto prípade ústavný súd nezistil, že by odmietnutie dovolania sťažovateľky bolo
nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Najvyšší súd
aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce podmienky
dovolacieho konania ústavne konformným spôsobom, pri ich aplikácii nepoprel ich účel
a zmysel, svoje rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil a najmä jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky
za neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, ale z hľadiska ústavných aspektov
za dostačujúci a akceptovateľný.
Celkom na záver ústavný súd zdôrazňuje, že iba okolnosť, že sa sťažovateľka
s vyslovenými závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah
do jej základných práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je právo účastníka
na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd taktiež v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že
považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd
nezistil v posudzovaných veciach relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej
judikatúry.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2015