Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)I. ÚS 414/2014
PDF · 309.72 KB
No categories available
I. ÚS 414/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska
kancelária, Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej
prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
27 Er 884/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2011, postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 57/2013 a jeho uznesením z 27. júna 2013
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 ECdo 29/2014 a jeho uznesením z 20. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Er 884/2010 a jeho uznesením
z 9. decembra 2011, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 22 CoE 57/2013 a jeho uznesením z 27. júna 2013 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 ECdo 29/2014 a jeho uznesením z 20. marca 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou
podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s povinným poistnú zmluvu č. 4252790465
obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou
zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne pred
rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnému, ktoré jej boli priznané
rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 1184/2009
z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné 26,30 €
s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom
súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2 C 1184/2009. Okresný súd
právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď „rozhodol bez účasti
sťažovateľa a bez nariadenia pojednávania uznesením č. k. 27 Er 884/2010-14 tak, že
žiadosť súdneho exekútora JUDr. E. B. zamietol...“.
Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom
a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala
možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa
sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru
najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia
(napr. IV. ÚS 344/2012 a II. ÚS 499/2012 z 3. júla 2012, I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra
2012), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie
konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.
Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale
nanovo konštruoval skutkový stav“, a preto označenému uzneseniu najvyššieho súdu
sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia
v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd
vykonáva dokazovanie.
Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil
odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podanom
dovolaní. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa
s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom
zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo
Európskej únie (C-40/08, ASTURCOM)“.
Exekučné súdy sa podľa sťažovateľky v jej prípade odklonili „od tradičného
prieskumného konania... Nepreskúmavali rozhodcovský spis, ale vykonali vlastné
dokazovanie. Exekučný titul preskúmali vecne aj právne a dospeli k opačnému právnemu
názoru ako rozhodcovský súd. Kým v rozhodcovskom konaní sa mohli obaja účastníci
k návrhom na dôkazy a k výsledkom dokazovania vyjadriť, v exekučnom konaní to
účastníkom umožnené nebolo. Činnosť exekučných súdov mala podstatný vplyv na účinky
exekučného titulu.
Odlišný postup exekučných súdov v prípade sťažovateľa (odklon od obvyklosti)
nenašiel svoj procesný priemet do spôsobu, akým exekučné súdy konali. Exekučné súdy mali
správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel
(§ 122 a nasl. O.s.p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní.“.
Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012,
a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území
Slovenskej republiky, a tvrdí, že recitál smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „stanovuje
výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy. Túto výnimku Občiansky zákonník nezohľadnil, keď
v úprave § 52 a nasl. žiadnym spôsobom nereagoval na výnimočné postavenie zmluvných
dojednaní v poistných zmluvách z pohľadu vecného rozsahu smernice... Všeobecné súdy
postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené
devätnástym odôvodnením smernice, ktoré spod vecného rozsahu smernice o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vynímajú zmluvné podmienky v poistných
zmluvách.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na odborný výklad Národnej banky
Slovenska, z ktorého vyplýva, že niektoré zmluvné podmienky dojednané v poistnej zmluve
ovplyvňujú kalkuláciu poistného plateného spotrebiteľom, a preto sú spod predmetu
smernice č. 93/13/EHS vylúčené.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „krajský súd ako odvolací súd sa vo svojom
rozhodnutí nevyjadril k jej nasledujúcim námietkam, čo zakladalo prípustnosť dovolania
sťažovateľky podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku:
1) neodôvodnil skutočnosť, že okresný súd v danej veci neuskutočnil pojednávanie,
nevykonal riadne dokazovanie, čím sťažovateľke odoprel možnosť vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom
2) neuviedol, v čom bolo rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice priznané plnenie
v rozpore s dobrými mravmi
3) nezaujal stanovisku k tvrdeniu sťažovateľky, že povinný svojím podpisom
odsúhlasil ďalšie zmluvné dojednania k poistnej zmluve“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na odlišné rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach, Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj Krajského súdu v Prešove, v ktorých
tieto súdy dospeli k odlišných právnym záverom v otázke posudzovania platnosti
rozhodcovskej doložky.
Najvyšší súd v postavení dovolacieho súdu podľa názoru sťažovateľky nevysvetlil,
ktoré jej odvolacie námietky a z akých dôvodov neboli relevantné.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi okresného
súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a ich rozhodnutiami boli porušené jej základné
práva zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
aby označené rozhodnutie okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné
súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou
ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.
Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka v sťažnosti nekonkretizovala
žiadnym spôsobom.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho
uznesením
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému
uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,
v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu
a jemu predchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu a jeho uznesením
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky
odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým
neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred
zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil
s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky
vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie
a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd
prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania
povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)
vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), teda
odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na základe podaného odvolania odvolací
súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je
spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2
písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj
v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací
konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný
súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej
námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd
dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo
v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,
keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto
časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak
pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj
absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom
na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd vyzval
súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie o poistnú zmluvu a všeobecné
obchodné podmienky. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.
Po doručení poistnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor
tieto predložil okresnému súdu, ktorý napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka
bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku
neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy.
Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie
na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné
a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), b) d) a f) OSP.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Nemali by byť žiadne,
pochybnosti o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú zmluvu, pričom v tomto
právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby,
teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej
podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je
preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu (§ 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy 04. 09. 2007).
Podľa oprávneného zo znenia Všeobecných poistných podmienok vyplýva, že medzi
účastníkmi išlo o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, a preto súdna kontrola je
nedôvodná. Tiež uviedol, že pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo
by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah.
Odvolací súd je toho názoru, že predmetná rozhodcovská doložka nebola
individuálne vyjednaná, (pozri odôvodnenie nižšie). Napriek tomu odvolací súd nemohol
nebrať do úvahy dôležité skutočnosti, ktoré aj pri prípadnom individuálnom vyjednaní
nevylučovali súdnu kontrolu rozhodcovskej doložky.
Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej
len neprijateľná podmienka (2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia
alebo cenu plnenia (§ 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia
zmluvy).
Porovnajúc súčasné znenie výnimiek zo súdnej kontroly je zrejmé, že zákonodarca
postupne precizoval právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok (porov. K. Csach,
Štandardné zmluvy, str. 166 „nekonečný príbeh transpozície smernice 93/13/EHS“). Tak sa
novelou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.01.2008 rozšírili výnimky zo súdnej
kontroly aj na podmienky, ktoré boli individuálne dojednané (§ 53 ods. 1 in fine OZ
v platnom znení).
Je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy sa výnimka zo súdnej kontroly nekalých
podmienok týkala predmetu plnenia a ceny plnenia, nie teda individuálne vyjednaných
podmienok. Z uvedeného je preto právne bezvýznamná odvolacia námietka, že si povinná
rozhodcovskú doložku osobitne vyjednala.
Zákonite sa síce vynárajú otázniky o eurokonformnom výklade smernice 93/13/EHS
a ako keby sa žiadal výklad v zmysle smernice a vylúčenie zo súdnej kontroly zmluvnej
podmienky, ktorá bola individuálne vyjednaná.
V tomto smere odvolací súd rešpektujúc práve eurokonformný výklad smernice
nemohol nebrať zreteľ na čl. 8 smernice, podľa ktorého „Členské štáty môžu prijať alebo si
ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto
smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“
Mohlo by sa zdať, že uvedené ustanovenie nemôže byť vykladané tak extenzívne, že
by sa neprípustné rozširovala súdna kontrola aj na výnimky, s ktorými počíta smernica
(hlavný predmet plnenia, cena a individuálne vyjednané podmienky). V tomto smere však
odvolací súd poukazuje na rozsudok súdneho dvora Európskej únie vo veci C-484/08 Caja
de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom súdny dvor riešil práve výklad výnimky
zo smernice týkajúcej sa ceny plnenia. Súdny dvor judikoval, že:
„Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia
takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá
umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície
hlavného predmetu zmluvy alebo, primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane
a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto
podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“
„Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému
výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13, podľa ktorého členské štáty môžu prijať
vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných
podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi
cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote
na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“
Odvolací súd z uvedených dôvodov rešpektujúc eurokonformný výklad smernice,
podrobil súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku. Pritom tak, ako už vyššie uviedol,
nepovažuje rozhodcovskú doložku spotrebiteľom za individuálne vyjednanú.
V tomto smere je odvolacia námietka oprávneného nedôvodná. Zo spisu totiž
vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach,
a to v ich XV. časti. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to
znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má
preňho nejaký osobitný význam.
Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, nie je o individuálne
vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok,
vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly tzv.
neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto postup dodávateľa predstavuje nekalú
obchodnú praktiku (porov. § 8 ods. 4 neskôr prijatého zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa).
Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom
smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky
v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (či. 3 ods. 2 smernice).
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, že
v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ
nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r/ OZ bolo do Občianskeho zákonníka zapracované až od 1. 1. 2008, t. j.
po uzavretí zmluvy. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností však považuje
odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej
v § 53 ods. 1 OZ (arg. slovo najmä v § 53 ods. 4 OZ). Rozhodcovská doložka spôsobuje
značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
K odvolacej námietke oprávneného, že arbitrážny rozsudok sp. zn. 2C/1184/2009
spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti, odvolací súd uvádza, že
materiálna právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože
súvisí s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci
(res iudicata), treba však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej
právoplatnosti rozhodnutia štátneho orgánu. Zákonodarca výslovne upravil prelomenie
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní a aj v tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie.
Oprávnený v odvolaní ďalej vytkol, že exekučný súd nemôže vyhodnocovať zmluvné
podmienky a vyjadril obavu z porušenia ústavných práv. K tejto odvolacej námietke už
odvolací súd zaujal názor a judikatúra Súdneho dvora podporuje zakročenie súdu vrátane
exekučného súdu proti neprijateľným podmienkam v spotrebiteľských zmluvách
(ASTURCOM, OCEANO GRUPO EDITORIAL, MOSTAZA CLARO a iné). Proces pred
rozhodcom je procesom súkromnoprávnym a neexistuje dôvod neaplikovať princípy
súkromného práva,- ak zákon o rozhodcovskom konaní priamo ukladá súdu zastaviť
exekučné konanie pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi (porov. IV. ÚS
5/2011, IV. ÚS 60/2011, uznesenie KS v Prešove vo veci 6CoE 60/2011).
Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre
pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala
blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis,
netreba použiť ani zložité výkladové metódy.
Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria
základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak
tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.
Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve
v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu
zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky
nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej
rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská
doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi (IV. ÚS 60/2011).
Prvostupňový súd sa s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vyrovnal s otázkou
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj
náležite zdôvodnil. Odvolací súd nenašiel žiadny relevantný dôvod na to, aby zvrátil
judikovanie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu pre spotrebiteľa
nevýhodnejších ustanovení procesného poriadku arbitra oproti pravidlám zakotveným v
Občianskom súdnom poriadku, ktorý je viac v podvedomí bežných spotrebiteľov ako
rokovací poriadok arbitrážneho súdu, najmä ak každý takýto súkromný súd má svoj vlastný
rokovací poriadok.».
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny
charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť
tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana
spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom
a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto
časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho
súdu a jeho uznesením
Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie
najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým
dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu
svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité a zrozumiteľné, bez
vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je
neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne
iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatiu možnosti konať pred súdom,
ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred
okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe
ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu
posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd
vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov
pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil
k zjednoteniu odchylných právnych názorov a prijal stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 1/2014
zo 7. mája 2014 v pléne, ktorým v zmysle § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde je
ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.
Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť
konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá
v odvolacom konaní (PLz. ÚS 1/2014).
Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna je nutné konštatovať, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv.
V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov uvádzaných
sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadil pojednávanie
pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sa s výsledkami ex offo
šetrenia a právneho posúdenia v napadnutom uznesení okresného súdu mala možnosť sa
k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo
k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie) nebolo
poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá
založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich
prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem
Európskej únie v prípadoch poistných zmlúv v spojitosti s posudzovaním rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v poistnej zmluve, ktorá spočíva na tvrdení, že dohoda
o rozhodcovskom konaní tvorí súčasť výpočtu poistného rizika a zodpovednosti
poisťovateľa, preto nepodlieha súdnemu prieskumu z hľadiska cieľov smernice
č. 93/13/EHS, je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane
sťažovateľka tvrdí, že poistné riziko je viazané, resp. ráta s riešením sporov
v rozhodcovskom konaní, na strane druhej pred všeobecnými súdmi sťažovateľka
prezentovala názor o prijateľnosti takejto rozhodcovskej doložky s argumentáciou,
že spotrebiteľ mal možnosť nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom
na použitie tejto argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol
na ňu prihliadať, pretože ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
ústavy mu v tom bráni.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.
4. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením
a postupom krajského súdu a jeho uznesením
Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,
keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformným
spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný
súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu, ako aj namietaným
uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právom
podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku
čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky zohľadňujúc aj skutočnosť,
že sťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014