Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 414/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska

kancelária, Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základného práva podľa , ako aj práva

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. decembra 2011, postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. júna 2013

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 9. decembra 2011, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. júna 2013 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. marca 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s povinným poistnú zmluvu č. 4252790465

obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou

zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne pred

rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnému, ktoré jej boli priznané

rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.

z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné 26,30 €

s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. . Okresný súd

právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď „rozhodol bez účasti

sťažovateľa a bez nariadenia pojednávania uznesením č. k. -14 tak, že

žiadosť súdneho exekútora JUDr. E. B. zamietol...“.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy nedisponovali rozhodcovským spisom

a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala

možnosť vyjadriť, a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa

sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru

najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia

(napr. a z 3. júla 2012, zo 7. novembra

2012), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie

konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale

nanovo konštruoval skutkový stav“, a preto označenému uzneseniu najvyššieho súdu

sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia

v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd

vykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil

odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podanom

dovolaní. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa

s konkrétnymi právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom

zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo

Európskej únie (C-40/08, ASTURCOM)“.

Exekučné súdy sa podľa sťažovateľky v jej prípade odklonili „od tradičného

prieskumného konania... Nepreskúmavali rozhodcovský spis, ale vykonali vlastné

dokazovanie. Exekučný titul preskúmali vecne aj právne a dospeli k opačnému právnemu

názoru ako rozhodcovský súd. Kým v rozhodcovskom konaní sa mohli obaja účastníci

k návrhom na dôkazy a k výsledkom dokazovania vyjadriť, v exekučnom konaní to

účastníkom umožnené nebolo. Činnosť exekučných súdov mala podstatný vplyv na účinky

exekučného titulu.

Odlišný postup exekučných súdov v prípade sťažovateľa (odklon od obvyklosti)

nenašiel svoj procesný priemet do spôsobu, akým exekučné súdy konali. Exekučné súdy mali

správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel

( a nasl. ), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní.“.

Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. ,

a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území

Slovenskej republiky, a tvrdí, že recitál smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „stanovuje

výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy. Túto výnimku nezohľadnil, keď

v úprave § 52 a nasl. žiadnym spôsobom nereagoval na výnimočné postavenie zmluvných

dojednaní v poistných zmluvách z pohľadu vecného rozsahu smernice... Všeobecné súdy

postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené

devätnástym odôvodnením smernice, ktoré spod vecného rozsahu smernice o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vynímajú zmluvné podmienky v poistných

zmluvách.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na odborný výklad Národnej banky

Slovenska, z ktorého vyplýva, že niektoré zmluvné podmienky dojednané v poistnej zmluve

ovplyvňujú kalkuláciu poistného plateného spotrebiteľom, a preto sú spod predmetu

smernice č. 93/13/EHS vylúčené.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „krajský súd ako odvolací súd sa vo svojom

rozhodnutí nevyjadril k jej nasledujúcim námietkam, čo zakladalo prípustnosť dovolania

sťažovateľky podľa :

1) neodôvodnil skutočnosť, že okresný súd v danej veci neuskutočnil pojednávanie,

nevykonal riadne dokazovanie, čím sťažovateľke odoprel možnosť vyjadriť sa

k vykonávaným dôkazom

2) neuviedol, v čom bolo rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice priznané plnenie

v rozpore s dobrými mravmi

3) nezaujal stanovisku k tvrdeniu sťažovateľky, že povinný svojím podpisom

odsúhlasil ďalšie zmluvné dojednania k poistnej zmluve“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na odlišné rozhodnutia Krajského súdu

v Košiciach, Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj Krajského súdu v Prešove, v ktorých

tieto súdy dospeli k odlišných právnym záverom v otázke posudzovania platnosti

rozhodcovskej doložky.

Najvyšší súd v postavení dovolacieho súdu podľa názoru sťažovateľky nevysvetlil,

ktoré jej odvolacie námietky a z akých dôvodov neboli relevantné.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi okresného

súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a ich rozhodnutiami boli porušené jej základné

práva zaručené v , a a listiny

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

aby označené rozhodnutie okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv zaručených a

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné

súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44

ods. 2 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa ,

ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka v sťažnosti nekonkretizovala

žiadnym spôsobom.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu a jeho

uznesením

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu

a jemu predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny, ako aj dohovoru postupom krajského

súdu a jeho uznesením

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky

odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým

neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred

zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky

vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie

a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd

prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania

povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)

vadou podľa (ďalej aj „OSP“), teda

odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na základe podaného odvolania odvolací

súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa , ktorá je

spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2

písm. a) ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj

v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací

konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný

súd k dispozícii, vyplýva, že uvedenú možnosť sťažovateľka aj využila, a tak sa jej

námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd

dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo

v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu,

keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto

časti musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak

pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor v uvedenej veci doručil žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, pričom okresný súd vyzval

súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie exekúcie o poistnú zmluvu a všeobecné

obchodné podmienky. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku.

Po doručení poistnej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok súdny exekútor

tieto predložil okresnému súdu, ktorý napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka

bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku

neplatná v zmysle účinného v čase uzatvárania zmluvy.

Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez

riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto

konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie

na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné

a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia , d) a .

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že «Nemali by byť žiadne,

pochybnosti o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú zmluvu, pričom v tomto

právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby,

teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej

podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je

preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu (§ 52

ods. 1 v znení ku dňu uzavretia zmluvy 04. 09. 2007).

Podľa oprávneného zo znenia Všeobecných poistných podmienok vyplýva, že medzi

účastníkmi išlo o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, a preto súdna kontrola je

nedôvodná. Tiež uviedol, že pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo

by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok, a teda na poistný vzťah.

Odvolací súd je toho názoru, že predmetná rozhodcovská doložka nebola

individuálne vyjednaná, (pozri odôvodnenie nižšie). Napriek tomu odvolací súd nemohol

nebrať do úvahy dôležité skutočnosti, ktoré aj pri prípadnom individuálnom vyjednaní

nevylučovali súdnu kontrolu rozhodcovskej doložky.

Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej

len neprijateľná podmienka (2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia

alebo cenu plnenia (, v znení platnom ku dňu uzavretia

zmluvy).

Porovnajúc súčasné znenie výnimiek zo súdnej kontroly je zrejmé, že zákonodarca

postupne precizoval právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok (porov. K. Csach,

Štandardné zmluvy, str. 166 „nekonečný príbeh transpozície smernice 93/13/EHS“). Tak sa

novelou s účinnosťou od 01.01.2008 rozšírili výnimky zo súdnej

kontroly aj na podmienky, ktoré boli individuálne dojednané ( in fine

v platnom znení).

Je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy sa výnimka zo súdnej kontroly nekalých

podmienok týkala predmetu plnenia a ceny plnenia, nie teda individuálne vyjednaných

podmienok. Z uvedeného je preto právne bezvýznamná odvolacia námietka, že si povinná

rozhodcovskú doložku osobitne vyjednala.

Zákonite sa síce vynárajú otázniky o eurokonformnom výklade smernice 93/13/EHS

a ako keby sa žiadal výklad v zmysle smernice a vylúčenie zo súdnej kontroly zmluvnej

podmienky, ktorá bola individuálne vyjednaná.

V tomto smere odvolací súd rešpektujúc práve eurokonformný výklad smernice

nemohol nebrať zreteľ na čl. 8 smernice, podľa ktorého „Členské štáty môžu prijať alebo si

ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto

smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

Mohlo by sa zdať, že uvedené ustanovenie nemôže byť vykladané tak extenzívne, že

by sa neprípustné rozširovala súdna kontrola aj na výnimky, s ktorými počíta smernica

(hlavný predmet plnenia, cena a individuálne vyjednané podmienky). V tomto smere však

odvolací súd poukazuje na rozsudok súdneho dvora Európskej únie vo veci C-484/08 Caja

de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom súdny dvor riešil práve výklad výnimky

zo smernice týkajúcej sa ceny plnenia. Súdny dvor judikoval, že:

„Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia

takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá

umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície

hlavného predmetu zmluvy alebo, primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane

a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto

podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“

„Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému

výkladu článku 4 ods. 2 a článku , podľa ktorého členské štáty môžu prijať

vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných

podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi

cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote

na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“

Odvolací súd z uvedených dôvodov rešpektujúc eurokonformný výklad smernice,

podrobil súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku. Pritom tak, ako už vyššie uviedol,

nepovažuje rozhodcovskú doložku spotrebiteľom za individuálne vyjednanú.

V tomto smere je odvolacia námietka oprávneného nedôvodná. Zo spisu totiž

vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach,

a to v ich XV. časti. Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to

znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má

preňho nejaký osobitný význam.

Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, nie je o individuálne

vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok,

vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly tzv.

neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto postup dodávateľa predstavuje nekalú

obchodnú praktiku (porov. neskôr prijatého o ochrane

spotrebiteľa).

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom

smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola

navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky

v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (či. 3 ods. 2 smernice).

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, že

v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ

nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53

ods. 4 písm. r/ bolo do zapracované až od 1. 1. 2008, t. j.

po uzavretí zmluvy. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností však považuje

odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej

v (arg. slovo najmä v ). Rozhodcovská doložka spôsobuje

značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

K odvolacej námietke oprávneného, že arbitrážny rozsudok sp. zn.

spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti, odvolací súd uvádza, že

materiálna právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože

súvisí s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci

(res iudicata), treba však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej

právoplatnosti rozhodnutia štátneho orgánu. Zákonodarca výslovne upravil prelomenie

materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom

konaní a aj v tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie.

Oprávnený v odvolaní ďalej vytkol, že exekučný súd nemôže vyhodnocovať zmluvné

podmienky a vyjadril obavu z porušenia ústavných práv. K tejto odvolacej námietke už

odvolací súd zaujal názor a judikatúra Súdneho dvora podporuje zakročenie súdu vrátane

exekučného súdu proti neprijateľným podmienkam v spotrebiteľských zmluvách

(ASTURCOM, OCEANO GRUPO EDITORIAL, MOSTAZA CLARO a iné). Proces pred

rozhodcom je procesom súkromnoprávnym a neexistuje dôvod neaplikovať princípy

súkromného práva,- ak zákon o rozhodcovskom konaní priamo ukladá súdu zastaviť

exekučné konanie pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi (porov. IV. ÚS

5/2011, , uznesenie KS v Prešove vo veci ).

Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút

neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre

pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala

blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis,

netreba použiť ani zložité výkladové metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria

základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak

tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve

v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom

nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu

zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky

nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná

podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej

rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a

rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská

doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými

mravmi ().

Prvostupňový súd sa s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vyrovnal s otázkou

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj

náležite zdôvodnil. Odvolací súd nenašiel žiadny relevantný dôvod na to, aby zvrátil

judikovanie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu pre spotrebiteľa

nevýhodnejších ustanovení procesného poriadku arbitra oproti pravidlám zakotveným v

, ktorý je viac v podvedomí bežných spotrebiteľov ako

rokovací poriadok arbitrážneho súdu, najmä ak každý takýto súkromný súd má svoj vlastný

rokovací poriadok.».

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskej únie

(predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť

tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana

spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom

a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto

časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny, ako aj dohovoru postupom najvyššieho

súdu a jeho uznesením

Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu

svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité a zrozumiteľné, bez

vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne

iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatiu možnosti konať pred súdom,

ako k jednému z dôvodov prípustnosti dovolania z dôvodu nenariadenia pojednávania pred

okresným súdom, prekvapivosti posúdenia exekučného titulu okresným súdom na základe

ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu

posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd

vzhľadom na závažnosť tejto námietky a nejednotnosť argumentácie jednotlivých senátov

pri právnom posúdení v obdobných prerokovaných a rozhodnutých veciach pristúpil

k zjednoteniu odchylných právnych názorov a prijal stanovisko sp. zn. PLz.

zo 7. mája 2014 v pléne, ktorým v zmysle poslednej vety je

ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre ústavnú konformnosť

konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá

v odvolacom konaní (PLz. ).

Vychádzajúc z prijatého stanoviska pléna je nutné konštatovať, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv.

V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov uvádzaných

sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach nenariadil pojednávanie

pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka po oboznámení sa s výsledkami ex offo

šetrenia a právneho posúdenia v napadnutom uznesení okresného súdu mala možnosť sa

k záverom okresného súdu vyjadriť v odvolacom konaní, čo aj využila, čím došlo

k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie) nebolo

poznačené tvrdenou vadou (odňatia možnosti konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá

založiť prípustnosť dovolania ako takého. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia teda dospel k prijateľnému právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich

prípustnosť dovolania, ktoré aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem

Európskej únie v prípadoch poistných zmlúv v spojitosti s posudzovaním rozhodcovskej

doložky obsiahnutej v poistnej zmluve, ktorá spočíva na tvrdení, že dohoda

o rozhodcovskom konaní tvorí súčasť výpočtu poistného rizika a zodpovednosti

poisťovateľa, preto nepodlieha súdnemu prieskumu z hľadiska cieľov smernice

č. 93/13/EHS, je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane

sťažovateľka tvrdí, že poistné riziko je viazané, resp. ráta s riešením sporov

v rozhodcovskom konaní, na strane druhej pred všeobecnými súdmi sťažovateľka

prezentovala názor o prijateľnosti takejto rozhodcovskej doložky s argumentáciou,

že spotrebiteľ mal možnosť nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom

na použitie tejto argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol

na ňu prihliadať, pretože ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

mu v tom bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

4. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného ,

ako aj čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

a postupom krajského súdu a jeho uznesením

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva

vlastniť majetok podľa , ako aj práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu a uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky,

keďže krajský súd, ako aj najvyšší súd v posudzovanom prípade ústavne konformným

spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského súdu, ako aj namietaným

uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa , ako aj právom

podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku

čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky zohľadňujúc aj skutočnosť,

že sťažovateľka porušenie týchto práv žiadnym spôsobom neodôvodnila, aj v tejto jej časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014