Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4149 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6466)IV. ÚS 60/2011
PDF · 248.33 KB
No categories available
IV. ÚS 60/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 7434/2010, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE/15/2010-48 z 20. augusta 2010, a tiež jej sťažnosť
vedenú pod sp. zn. Rvp 7435/2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 4 CoE/9/2010-54 z 12. augusta 2010, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7434/2010
a sp. zn. Rvp 7435/2010 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29 novembra
2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 19 CoE/15/2010-48 z 20. augusta 2010 a č. k. 4 CoE/9/2010-54 z 12. augusta 2010
(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
predmetom ktorej je aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných
zdrojov, poskytla viacerým fyzickým osobám úvery, ktoré sa v dôsledku ich nesplácania
dohodnutým spôsobom stali predmetom rozhodcovského konania a rozhodnutia (podľa
názoru sťažovateľky exekučného titulu, pozn.). Následne sa sťažovateľka podanými
návrhmi na vykonanie exekúcie domáhala u súdneho exekútora na základe exekučných
titulov (rozhodcovských rozsudkov) vykonania exekúcií. Žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný
súd“) uzneseniami sp. zn. 16 Er 2085/2009 z 10. novembra 2009 a sp. zn. 16 Er/1493/2009
z 13. novembra 2009 zamietol s tým, že „rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie
nedovolené, právnym dôvodom ktorého je zmluva o revolvingovom úvere“. Na odvolanie
sťažovateľky krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené v petite jej sťažnosti označené základné práva
argumentujúc vlastnou právnou analýzou predmetných vecí, v ktorej okrem iného
poukázala na judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 59/00, III. ÚS 383/06, I. ÚS 52/09)
a Súdneho dvora Európskej únie (napr. na vec vedenú pod C-40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira alebo vec vedenú pod C-168/05
Mostaza).
Sťažnosť podanú ústavnému súdu pre porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že
krajský súd potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie napriek tomu, že už okresný súd týmito svojimi rozhodnutiami
porušil čl. 2 ods. 2 ústavy (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon), pretože preskúmaval
zmluvu o úvere v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“), a takto zasiahol do právoplatne (rozhodcovským rozsudkom) skončenej veci.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje podľa sťažovateľky
exekučnému súdu preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným
titulom ako také. Zákonná formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje
rozhodcovský rozsudok, a nie o plnení, ktoré vyplýva z právneho dôvodu, na základe
ktorého bol vydaný exekučný titul; exekučný súd má právomoc (§ 45 zákona
o rozhodcovskom konaní) pri rozhodovaní o udelení/neudelení poverenia súdnemu
exekútorovi skúmať iba to, či rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie je v rozpore
s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa
právo v rozhodcovskom konaní uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu veci je
zverené iba rozhodcovskému súdu, jeho opätovnému posudzovaniu exekučným súdom
bráni prekážka rozsúdenej veci. Preskúmať právny dôvod rozhodcovským rozsudkom
judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu takúto právomoc zveruje
zákon (ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní upravujúce možnosť
podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Ak spotrebiteľ nepodá žalobu
o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho
opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní (už
spomenuté rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o veci C-40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira). Napadnuté uznesenia krajského
súdu považuje sťažovateľka za nedostatočne odôvodnené a ako také majúce za následok
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže predovšetkým z odôvodnenia
napadnutých uznesení nemožno podľa nej zistiť, akým spôsobom a výkladom § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní súd dospel ku stotožneniu pojmu „plnenie priznané exekučným
titulom“ s pojmom „právny dôvod plnenia priznaného exekučným titulom“.
Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie
základných práv „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...“ a „na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy...“ napadnutými uzneseniami krajského
súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnostiach je oddelený petit od ich ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu alebo namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu
alebo označeným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7434/2010 a sp. zn. Rvp 7435/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Sťažovateľka namietala porušenie v petite svojej sťažností označených základných
práv uzneseniami krajského súdu č. k. 19 CoE/15/2010-48 z 20. augusta 2010 a č. k.
4 CoE/9/2010-54 z 12. augusta 2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
krajského súdu, ktorý na základe jej odvolaní potvrdil uznesenia okresného súdu č. k.
16 Er 2085/2009-11 z 10. novembra 2009 a č. k. 16 Er 1493/2009-15 z 13. novembra 2009,
ktorými boli zamietnuté žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku v celom rozsahu,
pretože povinný svojimi splátkami už uhradil sumu, ktorá prevyšovala istinu a poplatok
za uzavretie úverovej zmluvy (Rvp 7434/2010), resp. v časti, „zmluvnej odmeny vo výške
274,98 Eur... a zmluvnej pokuty vo výške 454,36 Eur... a v časti úrokov z omeškania
vo výške nad 8,5 % ročne zo sumy 389,23 Eur od 12. 9. 2008 do zaplatenia“
V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania
a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných
zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.
Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky
analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval
svojimi skoršími uzneseniami (napr. I. ÚS 202/2010, I. ÚS 442/2010, IV. ÚS 310/2010),
a preto pri posudzovaní týchto sťažností vychádzal aj z odôvodnenia svojich skorších
uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje. V nadväznosti na to poukazuje
aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody
na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej predchádzajúcej
rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil
a vyhodnotil ako neodôvodnené.
V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je
napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je
interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov
spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru,
že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,
že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery
krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore
s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu
a uznesení okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,
keď sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaných uznesení okresného súdu
(ktorý príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval a úvahy
ktorého vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné)
a na tieto vo svojom uznesení odkázal. Vzhľadom na uvedené nie je možné urobiť záver ani
o absencii náležitého odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu. Ústavný súd
považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutí okresného súdu za legitímny
s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení
a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira (C-40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je
oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor
Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo
preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora Európskej únie považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti
napadnutých rozhodnutí krajského súdu.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd
nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaných rozhodnutí krajského súdu
v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako
arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutými uzneseniami
krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne
neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu
pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých uznesení),
keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2011