Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 60/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., vedenú pod sp. zn. , ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -48 z 20. augusta 2010, a tiež jej sťažnosť

vedenú pod sp. zn. , ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -54 z 12. augusta 2010, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29 novembra

2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa

uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -48 z 20. augusta 2010 a č. k. -54 z 12. augusta 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka v rámci svojej podnikateľskej činnosti,

predmetom ktorej je aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných

zdrojov, poskytla viacerým fyzickým osobám úvery, ktoré sa v dôsledku ich nesplácania

dohodnutým spôsobom stali predmetom rozhodcovského konania a rozhodnutia (podľa

názoru sťažovateľky exekučného titulu, pozn.). Následne sa sťažovateľka podanými

návrhmi na vykonanie exekúcie domáhala u súdneho exekútora na základe exekučných

titulov (rozhodcovských rozsudkov) vykonania exekúcií. Žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný

súd“) uzneseniami sp. zn. z 10. novembra 2009 a sp. zn.

z 13. novembra 2009 zamietol s tým, že „rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie

nedovolené, právnym dôvodom ktorého je zmluva o revolvingovom úvere“. Na odvolanie

sťažovateľky krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené v petite jej sťažnosti označené základné práva

argumentujúc vlastnou právnou analýzou predmetných vecí, v ktorej okrem iného

poukázala na judikatúru ústavného súdu (napr. , , )

a Súdneho dvora Európskej únie (napr. na vec vedenú pod C-40/08 Asturcom

Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira alebo vec vedenú pod C-168/05

Mostaza).

Sťažnosť podanú ústavnému súdu pre porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 napadnutými uzneseniami krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že

krajský súd potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie napriek tomu, že už okresný súd týmito svojimi rozhodnutiami

porušil (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v

jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon), pretože preskúmaval

zmluvu o úvere v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“), a takto zasiahol do právoplatne (rozhodcovským rozsudkom) skončenej veci.

Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje podľa sťažovateľky

exekučnému súdu preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným

titulom ako také. Zákonná formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje

rozhodcovský rozsudok, a nie o plnení, ktoré vyplýva z právneho dôvodu, na základe

ktorého bol vydaný exekučný titul; exekučný súd má právomoc (§ 45 zákona

o rozhodcovskom konaní) pri rozhodovaní o udelení/neudelení poverenia súdnemu

exekútorovi skúmať iba to, či rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie je v rozpore

s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa

právo v rozhodcovskom konaní uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu veci je

zverené iba rozhodcovskému súdu, jeho opätovnému posudzovaniu exekučným súdom

bráni prekážka rozsúdenej veci. Preskúmať právny dôvod rozhodcovským rozsudkom

judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu takúto právomoc zveruje

zákon (ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní upravujúce možnosť

podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Ak spotrebiteľ nepodá žalobu

o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho

opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní (už

spomenuté rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o veci C-40/08 Asturcom

Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira). Napadnuté uznesenia krajského

súdu považuje sťažovateľka za nedostatočne odôvodnené a ako také majúce za následok

porušenie základného práva podľa , keďže predovšetkým z odôvodnenia

napadnutých uznesení nemožno podľa nej zistiť, akým spôsobom a výkladom § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní súd dospel ku stotožneniu pojmu „plnenie priznané exekučným

titulom“ s pojmom „právny dôvod plnenia priznaného exekučným titulom“.

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie

základných práv „na súdnu ochranu podľa ...“ a „na rovnosť

účastníkov v konaní podľa ...“ napadnutými uzneseniami krajského

súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnostiach je oddelený petit od ich ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného

súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv

( ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu alebo namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu

alebo označeným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

Sťažovateľka namietala porušenie v petite svojej sťažností označených základných

práv uzneseniami krajského súdu č. k. -48 z 20. augusta 2010 a č. k.

-54 z 12. augusta 2010.

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

krajského súdu, ktorý na základe jej odvolaní potvrdil uznesenia okresného súdu č. k.

-11 z 10. novembra 2009 a č. k. -15 z 13. novembra 2009,

ktorými boli zamietnuté žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku v celom rozsahu,

pretože povinný svojimi splátkami už uhradil sumu, ktorá prevyšovala istinu a poplatok

za uzavretie úverovej zmluvy (), resp. v časti, „zmluvnej odmeny vo výške

274,98 Eur... a zmluvnej pokuty vo výške 454,36 Eur... a v časti úrokov z omeškania

vo výške nad 8,5 % ročne zo sumy 389,23 Eur od 12. 9. 2008 do zaplatenia“

().

V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania

a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných

zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.

Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky

analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval

svojimi skoršími uzneseniami (napr. , , ),

a preto pri posudzovaní týchto sťažností vychádzal aj z odôvodnenia svojich skorších

uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje. V nadväznosti na to poukazuje

aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr. ), podľa ktorej za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody

na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej predchádzajúcej

rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil

a vyhodnotil ako neodôvodnené.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je

napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je

interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov

spravodlivého procesu vyplývajúcich z . Ústavný súd nedospel k záveru,

že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného

práva sťažovateľky podľa . Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,

že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery

krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore

s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu

a uznesení okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaných uznesení okresného súdu

(ktorý príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval a úvahy

ktorého vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné)

a na tieto vo svojom uznesení odkázal. Vzhľadom na uvedené nie je možné urobiť záver ani

o absencii náležitého odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu. Ústavný súd

považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutí okresného súdu za legitímny

s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení

a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina

Rodríguez Nogueira (C-40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti

so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je

oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor

Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo

preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského

rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú

vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora Európskej únie považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti

napadnutých rozhodnutí krajského súdu.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaných rozhodnutí krajského súdu

v súvislosti s označeným , nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako

arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutými uzneseniami

krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 , ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne

neopodstatnená podľa a ústavný súd ju z toho dôvodu

pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých uznesení),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011