Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 442/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., B., zastúpenej

advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu

ochranu podľa a na rovnosť účastníkov v konaní

podľa uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -35 z 21. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu (ďalej len

„ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -35 z 21. júla 2010 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 15. 02. 2010 súdnemu exekútorovi

Mgr. D. K., so sídlom... B. sa sťažovateľ domáhal vymoženia sumy 3.365,90 EUR s

príslušenstvom špecifikovaným v uvedenom návrhu na základe exekučného titulu -

rozhodcovský rozsudok RK-44/08/GR zo dňa 18. 04. 2008, právoplatný dňa 05. 06. 2008 a

vykonateľný dňa 09. 06. 2008.

Uznesením č. k. -15 zo dňa 30. 04. 2010 Okresný súd Nové Mesto nad

Váhom zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v rozsahu nad 1659,83 EUR a v časti úroku z omeškania nad 8,5 % ročne zo sumy 1659,83

EUR s odôvodnením, že ide o plnenie, ktoré je právom nedovolené a v rozpore s dobrými

mravmi.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom

namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného

titulu, teda zaoberať sa vôbec a posudzovať skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho

vydal, posudzovať ich správnosť a tiež poukázal aj na nesprávnosť samotných skutkových

a právnych záverov exekučného súdu.

Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. -35 zo dňa 21. 07. 2010

potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne bolo sťažovateľovi doručené dňa 24. 08.

2010...

Porušovateľ sa s argumentmi sťažovateľa o nedostatku právomoci exekučného súdu

preskúmavať a zaoberať sa vecnou stránkou exekučného titulu nevyporiadal vôbec, napriek

tomu že pre posúdenie vecí to malo podstatný význam, išlo teda o právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. ).

Porušovateľ v odôvodnení len označil zákonné ustanovenia, ku ktorým uviedol „...

v náväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na

odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.“

Z uznesenia porušovateľa nevyplýva jediný argument k odvolaniu sťažovateľa zo dňa

29. 06. 2010 proti uzneseniu súdu prvého stupňa a tam uvedeným skutočnostiam. Podanie

odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu sa tak javí ako zbytočné ale bez toho, aby bol

sťažovateľ vôbec oboznámený s tým, prečo ním uvádzané argumenty neboli dôvodné.

V rozhodnutí súdu prvého stupňa nie je uvedený žiadny argument s odkazom na

konkrétne zákonné ustanovenie, podľa ktorého má exekučný súd pri skúmaní platnosti

rozhodcovskej doložky právomoc konať ex offo, kým súd konajúci o žalobe o zrušenie

rozhodcovského rozsudku tak môže urobiť len na základe podanej žaloby.

Dôsledkom postupu porušovateľa je, že námietku nedostatku právomoci a porušenie

zákona prvostupňovým súdom vôbec neriešil, keďže sám neuviedol k tejto otázke nič,

a zároveň sa ani reálne nemohol stotožniť s dôvodmi k tejto otázke v uznesení súdu prvého

stupňa, kde sa neuvádzajú...

Ani jedno uznesenie vydané súdom (prvostupňovým alebo porušovateľom) nerieši

otázku právomoci, keďže výlučne odcitovanie zákona nie je jej riešením ani v zmysle ust.

, ktoré vyžaduje uvedenie právneho posúdenia, t. j. právneho posúdenia

právomoci exekučného súdu na postup, ktorý sťažovateľ podaným odvolaním namietal...

Oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o vydanie

poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, ktorá je vedená na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného v zmysle ustanovení

o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45 nasledovne:

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov

na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,

konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,

ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom...

K zamietnutiu žiadosti došlo z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené

ustanovenia však nedávajú exekučnému súdu, ako sa zrejme nesprávne domnieva aj

porušovateľ, oprávnenie preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané

exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje

rozhodcovský rozsudok a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva a na ktorého

základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený záver pritom nevyplýva len z gramatického

výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky odvodiť aj z vymedzenia oprávnenia

exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade

rozhodcovského rozsudku...

Právoplatnosťou každého rozhodnutia dochádza k ustáleniu určitého právneho stavu

a tento možno zvrátiť len zákonne určeným spôsobom (mimoriadne opravné prostriedky;

v rozhodcovskom konaní žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Tým, že vec je

právoplatne skončená, dôvody na zmenu takto ustáleného stavu sú obmedzené (zákonom),

nakoľko inak by právoplatnosť sama strácala akýkoľvek zmysel. Pokiaľ však ani nedôjde

k ich využitiu, potom exekučný súd sa nemôže zaoberať otázkami, ktoré sa mohli riešiť len

na ich základe. Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci...

Nedostatok oprávnenia exekučného súdu zasahovať do právoplatne ukončenej veci

jednoznačne vyplýva nielen z vnútroštátnej úpravy, ale aj z argumentácie Súdneho dvora

EU (predtým ESD) v rozhodnutí vedenej pod C-40/08 (Asturcom Telecomunicaciones SL

proti Cristina Rodríguez Nogueira)...

Proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-44/08/GR povinný nepodal žalobu

o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle uvedeného zákona. Uvedené v kontexte bodu

47 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, ako aj

vnútroštátnej právnej úpravy znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať

pasivitu povinného v predchádzajúcom konaní argumentmi o práve preskúmavať

rozhodcovský rozsudok v „merite veci“. Postup nad rámec uvedeného je postupom

nezákonným a protiústavným v zmysle článku 2 ods. 2 .

Takýto záver podporuje aj rozhodnutie C 168/05 vo veci Mostaza...

Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní alebo

nepodaní návrhu na začatie konania podľa ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní

bol postupom Krajského súdu v Trenčíne postavený do pozície ako keby takúto žalobu resp.

námietku podal, teda ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak

sťažovateľovým prvým úkonom mohlo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok či

žaloby povinným by však sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto

prípade k argumentácii porušovateľa či prvostupňového súdu nemohol zaujať ani

stanovisko.

Neakceptovateľné je tiež to, že exekučný súd takto postupoval dávno po uplynutí

zákonnej lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o... na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5

CoE/300/2010-35 zo dňa 21. júla 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o... na rovnosť účastníkov v konaní

podľa článku 47 ods. 3 bolo uznesením Krajského súdu v

Trenčíne č. k. -35 zo dňa 21. júla 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -35 zo dňa 21. júla

2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR

vrátane DPH… na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv

( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tohto svojho ústavného poslania a postavenia nie je úlohou

ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

krajského súdu, ktorý na jej odvolanie potvrdil uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k. -15 z 30. apríla 2010 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“), ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku

v časti, „čo do istiny… presahujúcej 1.659,83 Eur“, a v časti, „čo do úroku z omeškania…

presahujúcej 8,5 % ročne zo sumy 1.659,83 Eur od 24. 01. 2008 do zaplatenia“.

V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania

a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných

zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.

Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky

analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval

svojimi skoršími uzneseniami (napr. , , ,

, ), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal aj

z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je

napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je

interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov

spravodlivého procesu vyplývajúcich z . Ústavný súd nedospel k záveru,

že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného

práva sťažovateľky podľa . Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,

že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery

krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore

s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

a uznesenia okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaného uznesenia okresného

súdu (ktorý príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,

a ktorého úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne

akceptovateľné) a na tieto vo svojom uznesení odkázal. Vzhľadom na uvedené nie je možné

urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu

za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných

ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu v

súvislosti s označeným , nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako

arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa

a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010