Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 369/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu

podľa a na rovnosť účastníkov v konaní podľa

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 30. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júna 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka ako oprávnená

doručila súdnemu exekútorovi JUDr. J. S. (ďalej len „súdny exekútor“) 18. decembra 2009

návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 4 841,63 €

s príslušenstvom proti povinnému na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku

č. RK-379/07-EK z 20. septembra 2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý

nadobudol právoplatnosť 26. októbra 2007 a stal sa vykonateľným 30. októbra 2007 (ďalej

len „exekučný titul“).

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k.

-16 z 11. marca 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

zastavil exekúciu s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je rozporný so zákonom

vo výške zaväzujúcej na zaplatenie zmluvných pokút.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu sťažovateľka podala v zákonnej lehote

odvolanie, v rámci ktorého namietala nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať

vecnú stránku exekučného titulu, teda zaoberať sa vôbec a posudzovať skutkové a právne

závery orgánu, ktorý ho vydal. Poukázala aj na z jej pohľadu nesprávne samotné závery

exekučného súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. júna 2010 potvrdil odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu.

Uznesenie okresného súdu č. k. -16 z 11. marca 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2010 nadobudli právoplatnosť

28. júla 2010.

V sťažnosti sťažovateľka najskôr poukazuje na

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „),

podľa ktorého súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných

predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského

rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom.

Podľa súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu,

ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, «… že v tomto prípade došlo k zastaveniu

exekúcie v časti i z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenie však

nedáva exekučnému súdu, ako sa nesprávne domnieva aj porušovateľ, preskúmavať

exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná

formulácia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie o právnom

dôvode, z ktorého plnenie vyplýva a na ktorého základe bol vydaný exekučný titul. Uvedený

záver pritom nevyplýva len z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky

odvodiť aj z vymedzenia oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na:

a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...

b) na posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia

objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi.

Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah

preskúmavacej právomoci exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného

titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi.

Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať

právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie

hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t. j. konanie

vo veci samej) ako také, čo je dané

i. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ust. § 57 ods. 3 zákona o rozhodcovskom

konaní k ust. ..

ii. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení do 30. 06. 2009 a v znení

po 01. 07. 2009.

Citované ustanovenia upravujú možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. Ako vyplýva z jednotlivých dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku v znení

zákona do 30. 06. 2009, dôvodom podania návrhu a zrušenia rozhodcovského rozsudku

nemohli byť dôvody týkajúce sa samotného právneho dôvodu priznaného plnenia,

od 01. 07. 2009 by takáto možnosť mohla byť pripustená v obmedzenej miere výlučne

na základe doplneného ust. § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní. Zásadným

faktom pre exekučné konanie a túto sťažnosť, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40

ods. 1 vyplýva je, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol,

hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu – žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku podanej účastníkom konania, v rámci právom osobitne

upraveného typu konania. Oprávnenie súdu zaoberať sa uvedeným právnym titulom pre

plnenie (v tomto prípade zmluvou) je teda mysliteľné len za predpokladu realizácie

príslušného procesného oprávnenia účastníkom a naopak, bez jeho využitia je posudzovanie

zmluvy prekročením oprávnenia exekučného súdu.

iii. oddelením konania vo veci samej a konania exekučného...

Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy,

ak by išlo o plnenie objektívne nemožné…, právom nedovolené... či v rozpore s dobrými

mravmi...

Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom“ koncentruje postup exekučného súdu výlučne na samotné plnenie ako také.

Vzhľadom k tomu nie je dôvodné tvrdenie porušovateľa, že pre zistenie, či plnenie je možné,

dovolené a v súlade s dobrými mravmi musí skúmať aj samotný právny dôvod plnenia.

Exekučný súd nie je oprávnený teda preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý

exekučný titul vydal... t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému

záveru, ako rozhodol príslušný orgán.

Tým, že exekučný súd a následne aj porušovateľ sa zaoberali otázkami, na ktoré nie

sú so zákona oprávnení, a na základe toho svojím postupom nekonali p podľa relevantných

zákonných ustanovení, porušili ust. článku 2 ods. 2 SR a súčasne právo sťažovateľa

podľa SR...

Porušenie článku 46 ods. 1 SR nerešpektovaním princípu rei iudicata spočíva

v popretí práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Nedostatok oprávnenia exekučného súdu zasahovať do právoplatne ukončenej veci

v rozhodcovskom konaní možno jednoznačne vysledovať nielen z vnútroštátnej úpravy,

ale aj v argumentácii Súdneho dvora EU (predtým ESD) v rozhodnutí vedenej pod CM0/08

(Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira), kde vo vzťahu

k prípadu obdobnému ako je rozhodcovský rozsudok RK-74/N/08/GR uvádza

a) v bode 40 odôvodnenia V predloženom prípade sa rozhodcovský rozsudok stal

právoplatným, lebo dotknutý spotrebiteľ nepodal proti uvedenému rozsudku žalobu na jeho

zrušenie v lehote, ktorá je na tento účel stanovená.

b) v bode 47 odôvodnenia V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si

za okolností ako v základnom konaní nemožno vykladať tak, že vnútroštátny (národný) súd

naprával opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako

to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku Mostaza Claro, ale ani aby

úplne nahrádzal celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup

žalovaného vo veci samej, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní, ani nepodal

žalobu o zrušenie rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.

V žalobnej odpovedi proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-379/07-EK povinný

v 1. rade svoje záväzky nielen nespochybnil, ale so žiadosťou o splátkový kalendár ich

uznal. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle zákona o rozhodcovskom

konaní nepodal. Uvedené v kontexte bodu 47 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie vo veci C-40/08, ako aj vnútroštátnej právnej úpravy znamená, že exekučný

súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu povinného v predchádzajúcom konaní

argumentmi o práve preskúmavať rozhodcovský rozsudok v merite veci, ale len zistiť, či ide

o spôsobilý exekučný titul s náležitosťami v zmysle bodu 3 písmeno a) tejto sťažnosti.

Postup nad rámec uvedeného je postupom nezákonným a protiústavným v zmysle článku 2

ods. 2 .

Takýto záver podporuje aj rozhodnutie C 168/05 vo veci Mostaza, v ktorom bolo

ustálené že „Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má

vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd, na ktorý je podaná žaloba

o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil

toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ

sa dovolával tejto neplatnosti nie v rámci rozhodcovského konania, ale výlučne v rámci

žaloby o zrušenie.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor EÚ (predtým ESD) vychádzal (aj keď

len implicitne) pre posúdenie nekalosti podmienky z nutnosti príslušnej procesnej aktivity

spotrebiteľa... Z vyššie označenej argumentácie podporenej aktuálnou rozhodovacou

činnosťou Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že výklad právomoci exekučného súdu

Krajským súdom v Prešove postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou

úpravou a teda porušením článku 2 ods. 2 SR.».

V súvislosti s porušením základného práva podľa sťažovateľka

uvádza, že «Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť to, akým spôsobom

a výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súd dospel k stotožneniu

pojmu „plnenie priznané exekučným titulom s pojmom „právny dôvod plnenie priznaného

exekučným titulom“ a nerešpektovanie princípu rei iudicata.

Porušovateľ sa riešeniu otázky právomoci a zdôvodneniu rozhodnutia jednoducho

vyhol spôsobom v rozpore so svojimi ústavnými a zákonnými povinnosťami, najmä § 157

ods. 1 je súd povinný uviesť... a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé...

Je nesporné, že Krajský súd v Prešove túto povinnosť nesplnil a tak zásadným

spôsobom porušil SR.».

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľka konštatuje, že

«Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného

súdu, nezaoberaným sa skutočným predmetom konania bolo povinnému vytvorené

priaznivejšie postavenie. Povinný napriek nespochybňovaniu a uznaniu svojich záväzkov

zo zmenky v celom predchádzajúcom konaní bol postupom Krajského súdu v Prešove

postavení do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby v námietkach namietal svoj

zmenečný záväzok. V prípade podaných námietok by však sťažovateľ mal aspoň právo sa

k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii porušovateľa nemohol zaujať ani

stanovisko...

Postup spočívajúci v nahradení vôle a činnosti protistrany sťažovateľa aj činnosťou

Krajského súdu v Prešove nemajúci oporu v zákone a ktorý nesporne a jednoznačne vedie

k záveru, že konštatovanie „žiadne ustanovenie nemožno

vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený

na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo mal priaznivejšie postavenie pri

prejednávaní a rozhodovaní vecí“ bolo porušené na ťarchu sťažovateľa.

Uznesením sp. zn. zo dňa 30. 06. 2010 Krajský súd v Prešove porušil

právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 46 ods. 1 tým, že v rozpore s ustanovením

článku 2 ods. 2 preskúmavaním zmluvy o revolvingovom úvere a nesprávnou

aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zasiahol do právoplatne ukončenej veci.

Krajský súd v Prešove týmto rozhodnutím akceptoval porušenie uvedeného zákona už

v postupe Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. -16 zo dňa 11. 03. 2010.

Krajský súd v Prešove konal tiež v rozpore s článkom 46 ods. 1 a ustanoveniami

zákona o povinnosti náležité svoje rozhodnutie zdôvodniť, ktorá bola precizovaná

rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Krajský súd v Prešove ďalej svojím postupom sám porušil a tiež akceptoval

porušenie zákonnej úpravy rovnosti účastníkov a stým spojenej dispozičnej zásady

v neprospech sťažovateľa, čím bolo právo sťažovateľa podľa článku 47 ods. 3

porušené.».

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa

30. 06. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Slovenskej

republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa

30. 06. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 30. 06. 2010

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,16 EUR

vrátane DPH (slovom tristotri eúr šestnásť eurocentov) za dva úkony právnej služby –

prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 %

DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho

právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv

( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu sp. zn. z 30. júna 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tohto svojho ústavného poslania a postavenia nie je úlohou

ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

krajského súdu, ktorý na odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -16 z 11. marca 2010 uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo

zastavené exekučné konanie v časti o vymoženie sumy 2 058,55 € predstavujúcej zmluvné

pokuty a v časti o vymoženie zmenkovej odmeny 6,85 €, zastavil.

V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania

a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných

zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.

Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky

analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval

svojimi skoršími uzneseniami (napr. , , ,

), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal aj z odôvodnenia

svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti okrem iného aj namietané uznesenie krajského

súdu, z ktorého ústavný súd považuje za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:

„Hoci podľa ust. o rozhodcovskom konaní doručený

rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu táto okolnosť

neznamená nemožnosť jeho preskúmania v exekučnom konaní. Umožňuje to ust. § 45

ods. 1, 2 o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého súd príslušný

na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka

konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku konanie o výkon

rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,

ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Pokiaľ ide o nedovolenosť plnenia právna teória za nedovolený právny úkon

považuje úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza

alebo sa prieči dobrým mravom, pričom v ust. s takýmto právnym

úkonom spája sankciu neplatnosti.

Preto, ak rozhodcovský súd zaviazal povinných na zaplatenie neprimeraných sankcií,

rozhodol o plnení právom nedovolenom.“

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nemôže súhlasiť s názorom sťažovateľky,

podľa ktorej „Porušovateľ sa s argumentmi sťažovateľa o nedostatku právomoci

exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu nevyporiadal vôbec,

po stránke obsahovej napriek tomu že pre posúdenie veci to malo podstatný význam...“.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je

napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je

interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov

spravodlivého procesu vyplývajúcich z . Ústavný súd nedospel k záveru,

že by uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2010 v spojení

s rozhodnutím okresného súdu č. k. -16 z 11. marca 2010 bolo svojvoľné

a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa . Podľa názoru

ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu

nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým príslušné

ustanovenia Exekučného poriadku, , a a ,

, , a v znení

neskorších predpisov a na túto právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem, ako zákon

č. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov v platnom znení, smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej

legislatívy, ako aj obsahu relevantných dôkazov je uznesenie krajského súdu z 30. júna

2010 aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri

preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou

interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti

s označeným , nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani

v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa

a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010