Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)I. ÚS 284/2010
PDF · 185.35 KB
No categories available
I. ÚS 284/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., B., zastúpenej
advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu
ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE/34/2010
z 26. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P. C. S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE/34/2010 z 26. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z
26. apríla 2010“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa
27. 01. 2010 súdnemu exekútorovi JUDr. J. S… sa sťažovateľ domáhal vymoženia sumy
6.002,79 EUR s príslušenstvom špecifikovaným v uvedenom návrhu na základe exekučného
titulu - rozhodcovský rozsudok RK-211/07-MK zo dňa 19. 04. 2007, právoplatný dňa 16. 05.
2007 a vykonateľný dňa 20. 05. 2007.
Uznesením, sp. zn. 5Er/30/2010-14 zo dňa 10. 03. 2010 Okresný súd Stará Ľubovňa
zastavil exekučné konanie v časti špecifikovanom v rozhodnutí s odôvodnením, že
rozhodcovský rozsudok je rozporný so zákonom vo výške zaväzujúcej na zaplatenie
zmluvných pokút.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
namietol nedostatok oprávnenia exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného
titulu, teda zaoberať sa vôbec a posudzovať skutkové a právne závery orgánu, ktorý ho
vydal, posudzovať ich správnosť a tiež poukázal aj na nesprávnosť samotných skutkových
a právnych záverov exekučného súdu.
Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 7CoE/34/2010 zo dňa 26. 04. 2010 potvrdil
odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.
Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove bolo sťažovateľovi doručené dňa 02. 06.
2010.
V lehote určenej podľa ust. § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z… podáva spoločnosť P.
C. S., s. r. o. ako sťažovateľ proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
7CoE/34/2010 zo dňa 26. 04. 2010 sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky
pre porušenie článkov 46 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky...
Oprávnenie exekučného súdu zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o vydanie
poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, ktorá je vedená na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného v zmysle ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ZoRK) upravuje ust. § 45…
Z uznesenia Krajského súdu v Prešove v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
vyplýva, že v tomto prípade došlo k zastaveniu exekúcie v časti z dôvodov podľa § 45 ods. 1
písm. c) ZoRK…
Hypotéza § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní obmedzuje rozsah
preskúmavacej oprávnení exekučného súdu výlučne na plnenie vyplývajúce z exekučného
titulu a jeho skúmanie ako objektívne nemožné, nedovolené či v rozpore s dobrými mravmi.
Z tohto ustanovenia ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať
právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Posúdenie
hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na základné konanie (t. j. konanie vo
veci samej) ako také…
Ustanovenie § 45 ZoRK oprávňuje súd zastaviť výkon rozhodnutia výlučne vtedy, ak
by išlo o plnenie objektívne nemožné…, právom nedovolené... či v rozpore s dobrými
mravmi...
Pre exekučný súd tiež platí viazanosť rozhodnutím orgánu, ktorého rozhodnutie má
len vykonať…
Vzhľadom k tomu nie je dôvodné tvrdenie porušovateľa. že pre zistenie, či plnenie je
možné, dovolené a v súlade s dobrými mravmi musí skúmať aj samotný právny dôvod
plnenia...
Porušovateľ svojím postupom nerešpektuje ani prekážku rozsúdenej veci…
Proti rozhodcovskému rozsudku sp. zn. RK-211/07-GR povinný žalobnú odpoveď
v zmysle rozhodcovskej doložky a zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení nepodal,
a rovnako nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle uvedeného zákona.
Uvedené… znamená, že exekučný súd nemá ex offo právomoc nahrádzať pasivitu povinného
v predchádzajúcom konaní argumentmi o práve preskúmavať rozhodcovský rozsudok v
„merite veci“, ale len zistiť, či ide o spôsobilý exekučný titul… Postup nad rámec
uvedeného je postupom nezákonným a protiústavným…
Porušovateľ sa s argumentmi sťažovateľa voči nedostatku právomoci exekučného
súdu preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu nevyporiadal vôbec po stránke
obsahovej, napriek tomu že pre posúdenie veci mali podstatný význam, išlo teda o právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany… Jednoduché
konštatovanie, že odvolanie nie je dôvodné nemôže v žiadnom smere postačovať. Naviac za
situácie, kedy na jednej strane porušovateľ tvrdí neprimeranosť zmluvných pokút a na
strane druhej uvádza, že primeranosť zmluvných pokút predstavuje skutkovú a právnu
okolnosť, ktorú nemá objasňovať exekučný súd v exekučnom konaní je jeho rozhodnutie
zmätočné a nezrozumiteľné, kedy na jednej strane uvedeným zdôvodnením vlastný postup
popiera a na strane druhej potvrdením napadnutého uznesenia konštatuje správnosť
postupu prvostupňového súdu...
odôvodnenie napadnutého uznesenia je nedostatočné a zakladá porušenie článku 46
ods. 1 Ústavy SR...
Postupom Krajského súdu v Prešove bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený.
Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu,
nezaoberaním sa skutočným predmetom konania bolo povinnému vytvorené priaznivejšie
postavenie. Povinný napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek
absencii jeho námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej
odpovede bol postupom Krajského súdu v Prešove postavený do pozície ako keby námietky
podal, teda ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok by však
sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii
porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko...
Uznesením sp. zn. 7CoE/34/2010 zo dňa 26.04. 2010 Krajský súd v Prešove porušil
právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR tým, že v rozpore
s ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy SR preskúmavaním zmluvy o revolvingovom úvere
a nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zasiahol do právoplatne
ukončenej veci. Krajský súd v Prešove týmto rozhodnutím akceptoval porušenie uvedeného
zákona už v postupe Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. 5Er/30/2010-14 zo dňa 10. 03.
2010, napriek tomu, že sám poukazuje na neoprávnenosť exekučného súdu skúmať skutkové
a právne okolnosti ohľadne vymáhaného nároku.
Krajský súd v Prešove konal tiež v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR
a ustanoveniami zákona o povinnosti náležité svoje rozhodnutie zdôvodniť, ktorá bola
precizovaná rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva.
Krajský súd v Prešove ďalej svojím postupom sám porušil a tiež akceptoval
porušenie zákonnej úpravy rovnosti účastníkov a s tým spojenej dispozičnej zásady
v neprospech sťažovateľa, čím bolo právo sťažovateľa podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR
porušené...»
Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala na rozhodnutia ústavného súdu,
Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva a navrhla, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:
„I. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7CoE/34/2010 zo
dňa 26. 04. 2010 porušené.
II. Základné právo spoločnosti P. C. S., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7CoE/34/2010 zo
dňa 26. 04. 2010 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7CoE/34/2010 zo dňa 26. 04. 2010
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR
vrátane DPH… na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní... rovní.
Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE/34/2010 a jeho uznesením z 26. apríla 2010.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne
posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na
to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,
teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.
Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky
analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval
svojím skorším uznesením (sp. zn. I. ÚS 202/2010), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti
vychádzal z odôvodnenia svojho skoršieho uznesenia, na ktoré zároveň v jeho
podrobnostiach odkazuje.
V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutý postup a uznesenie
krajského súdu z 26. apríla 2010 boli svojvoľné a zasahovali do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že
sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery
krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore
s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 26. apríla 2010 ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom
znení, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom
znení, § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, a na túto
právnu úpravu nadväzujúcich právnych noriem ako zákon č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v platnom
znení, Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška,
ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, smernice Rady
Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy, ako aj obsahu relevantných
dôkazov je uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2010 aj náležite odôvodnené. Ústavný súd
považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny
s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení
a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so
zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú
neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti
s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani
v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu z 26. apríla
2010 a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené
bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie uznesenia krajského súdu
z 26. apríla 2010), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010