Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 310/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na

rovnosť účastníkov v konaní podľa a

uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -73 z 15. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základných práv na

súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 15. apríla 2010.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka

ako oprávnená doručila súdnemu exekútorovi Mgr. J. H. (ďalej len „súdny exekútor“) 30.

júna 2009 návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 2 243,71 € s

príslušenstvom proti B. Ch. a R. Ch. (ďalej len „povinné“) na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku č. k. RK 653/07-MK zo 14. augusta 2007, ktorý nadobudol

právoplatnosť 7. septembra 2007 a stal sa vykonateľným 11. septembra 2007 (ďalej len

„exekučný titul“).

Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Humenné (ďalej len „okresný

súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,

ktorým boli povinné zaviazané zaplatiť sťažovateľke sumu 2 243,71 € spolu so 6 % ročným

úrokom z omeškania od 2. augusta 2007 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 7,47 €

a náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 49,79 €.

Okresný súd uznesením č. k. -22 z 3. decembra 2009 žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal z toho, že

z odôvodnenia exekučného titulu vyplynulo, že tento bol vydaný na základe zmluvy

o revolvingovom úvere č. 8000040455 z 23. júna 2006 (ďalej len „zmluva o úvere“).

Okresný súd poukázal najprv na to, že ako to vyplynulo z úverovej zmluvy, ktorú si

vyžiadal od súdneho exekútora, povinným bol poskytnutý skutočný úver vo výške 780,12 €

a povinné sa zaviazali vrátiť oprávnenej túto sumu zvýšenú o poplatok za uzatvorenie

zmluvy vo výške 49,79 € a zmluvnú odmenu vo výške 829,91 €, teda celkovo mali zaplatiť

oprávnenej 1 659,83 €, a to v 36-mesačných splátkach splatných podľa splátkového

kalendára. Okresný súd posúdil poskytnutý úver ako úver spotrebiteľský v zmysle zákona

č. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Okresný súd zistil, že

spotrebiteľský úver obsahoval neprimerané podmienky, a to dojednanie o sankciách –

zmluvných pokutách, a dojednanie o zabezpečení úveru blankozmenkou, ktoré neboli

individuálne dojednané a spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru okresného súdu takéto

neprimerané podmienky sú absolútne neplatné a z tohto dôvodu v tejto časti exekučný titul

– rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je právom nedovolené a je v rozpore

s dobrými mravmi. Rovnako výšku priznaných zmluvných pokút v sume 860,51 € priznanú

rozhodcovským rozsudkom okresný súd považoval vzhľadom na výšku istiny reálne

poskytnutého úveru vo výške 780,12 € za absolútne neprimeranú a priečiacu sa dobrým

mravom a zákonu. Okresný súd právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 45

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa ktorých súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez

návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatok spočívajúci okrem iného aj v tom, že

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keďže v tomto

prípade exekučný titul – rozhodcovský rozsudok – zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi, okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol použitím ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a § 44 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), keďže zákon

o rozhodcovskom konaní a Exekučný poriadok sa navzájom dopĺňajú.

O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. -22

z 3. decembra 2009 rozhodol krajský súd uznesením č. k. -73 z 15. apríla 2010

tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Krajský súd zistil, že

odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, pričom potvrdil, že okresný súd vo veci riadne zistil

skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V odôvodnení

svojho rozhodnutia krajský súd poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie,

podľa ktorej má vnútroštátny súd oprávnenie posudzovať zmluvné dojednania v rámci

výkonu rozhodnutia, pretože to umožňujú vnútroštátne normy, a to konkrétne § 45 ods. 1, 2

a 3 zákona o rozhodcovskom konaní. K otázke, či v danom prípade bolo potrebné zastaviť

konanie alebo zamietnuť čiastočne návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

krajský súd uviedol, že v danom prípade možno akceptovať spôsob rozhodnutia okresného

súdu, ktorý aplikoval ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a zároveň § 44

Exekučného poriadku.

Uznesenie okresného súdu č. k. -22 z 9. decembra 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -73 z 15. apríla 2010 nadobudlo

právoplatnosť 31. mája 2010.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu pre porušenie a

uznesením krajského súdu č. k. -73 z 15. apríla 2010 sťažovateľka odôvodnila

tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, napriek tomu, že už okresný súd týmto svojím

rozhodnutím porušil (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon), pretože

preskúmaval zmluvu o úvere v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní a takto zasiahol do právoplatne (rozhodcovským rozsudkom)

ukončenej veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje

exekučnému súdu preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným

titulom ako také. Zákonná formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje

rozhodcovský rozsudok, a nie o plnení, ktoré vyplýva z právneho dôvodu, na základe

ktorého bol vydaný exekučný titul; exekučný súd má právomoc (§ 45 zákona

o rozhodcovskom konaní) pri rozhodovaní o udelení/neudelení poverenia súdnemu

exekútorovi skúmať iba to, či rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie je v rozpore

s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa

právo v rozhodcovskom konaní uplatnilo. Posúdenie hmotnoprávneho základu veci je

zverené iba rozhodcovskému súdu, jeho opätovnému posudzovaniu exekučným súdom

bráni prekážka rozsúdenej veci. Preskúmať právny dôvod rozhodcovským rozsudkom

judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu takúto právomoc zveruje

zákon (ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní upravujúce možnosť

podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Ak spotrebiteľ nepodá žalobu

o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto jeho

opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní

(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom

Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira). Uznesenie krajského súdu

považuje sťažovateľka za nedostatočné a zakladajúce porušenie , keďže

predovšetkým z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je možné zistiť to, akým

spôsobom a výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súd dospel

ku stotožneniu pojmu „plnenie priznané exekučným titulom“ s pojmom „právny dôvod

plnenia priznaného exekučným titulom“.

Sťažovateľka k tomu v sťažnosti uvádza:

„Uznesením sp. zn. -73 zo dňa 15. 04. 2010 Krajský súd v Prešove

porušil právo sťažovateľa vyplývajúce z článku 46 ods. 1 tým, že v rozpore

s ustanovením článku 2 ods. 2 SR preskúmavaním zmluvy o revolvingovom úvere

a nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zasiahol do právoplatne

ukončenej veci. Krajský súd v Prešove týmto rozhodnutím akceptoval porušenie uvedeného

zákona už v postupe Okresného súdu Humenné, sp. zn. -22 zo dňa 03. 12.

2009, a rovnako sám sa zaoberal preskúmavaním zmluvy napriek tomu, že nie je ani

oprávnený na takýto postup a tiež, že právnym dôvodom vymáhaného plnenia je vlastná

zmenka.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B., podľa článku 46 ods. 1

bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5

CoE/4/2010-73 zo dňa 15. 04. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B., podľa článku 47 ods. 3

bolo uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5

CoE/4/2010-73 zo dňa 15. 04. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -73 zo dňa 15. 04.

2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR

vrátane DPH (slovom tristotri eur tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby –

prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 %

DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho

právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , ).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušiteľa svojich práv

( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených práv uznesením krajského

súdu sp. zn. z 15. apríla 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len

víťazstvo v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne

posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na

to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom,

teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, žeby napadnuté rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. z 15. apríla 2010 bolo svojvoľné a zasahovalo do základného

práva sťažovateľky podľa . Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,

že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery

krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore

s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 54 zákona

č. v platnom znení a na túto právnu úpravu nadväzujúcich

právnych noriem ako zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj obsahu relevantných

dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd

považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny

s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení

a vylučujúci porušenie základného práva podľa .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú

neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti

s označeným , nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani

v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského

súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené

bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),

keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010