Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 68/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3,

Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a podľa Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 4. mája 2012 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 7. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,

a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. mája 2012

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 7. mája 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou

osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s poistníkom poistnú zmluvu, ktorá

obsahovala v XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie aj

tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretou poistnou

zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol Arbitrážny súd Košice,

ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným titulom v exekučnom konaní, v ktorom

si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky na dĺžnom poistnom, úroky z omeškania,

náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky, ktoré boli predmetom rozhodcovského

konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti

konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor na jej návrh podal na prvostupňovom súde

žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým rozhodnutím

zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu

neplatnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie

ako nekalej zmluvnej podmienky, ktorého rozsudok nebol uznaný ako relevantný exekučný

titul. Okresný súd tak mal rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmal

rozhodcovský spis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom, a bez toho, aby vykonanie exekúcie namietal povinný. Krajský súd napadnutým

rozhodnutím zamietol sťažovateľkou podané odvolanie. Dovolanie sťažovateľka nepodala.

V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.

3. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd pri

rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44

a nasl. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej mal

odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazy

na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd

v odvolacom konaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným

súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej

názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv.

4. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv a práv

napadnutými rozhodnutiami označených všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší, vráti na

ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv a práv

napadnutým rozhodnutím okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(, , , , , ).

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ).

8. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a práv

napadnutým rozhodnutím krajského súdu

10. V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu sťažnosti dospel

k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky je totožná s jej právnou argumentáciou,

ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal

v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu

k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu ako nespôsobilých exekučných

titulov, vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc

rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu absencie

jej individuálneho zmluvného dojednania medzi sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných

služieb a jednotlivými poistníkmi ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou

námietkou sťažovateľky bol postup prvostupňového súdu, ktorý v konaní podľa § 44

Exekučného poriadku postupoval ex offo a rozhodol o rozhodcovskej doložke ako

o neprijateľnej zmluvnej podmienke bez nariadenia pojednávania, čím neumožnil

sťažovateľke zaujať pred vydaním napadnutého rozhodnutia aspoň písomné stanovisko

k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňového súdu sťažovateľka odvodzuje

dôvodnosť odvolania podľa .

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej

argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým opierajúc svoj postup

o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. -27 zo 7. mája 2014, dospel ústavný

súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia

sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú

právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov

a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté

dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto

ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí

(, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , ,

...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností

sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch

nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na

svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

týkajúcu sa napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tejto časti odmieta z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

11. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi

odvolania podľa ] ústavný súd

sťažovateľke pripomína svoj už ustálený právny názor vyslovený v uznesení č. k.

PLz. -27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu

primerane uplatniť ustanovenia vzťahujúce sa na

dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú

výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul

v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho

preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie

porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa . Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je

oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre

ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako

celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (,

, , ). V tejto súvislosti je potrebné poukázať

aj na ustálený právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorého

nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na

prvostupňovom súde môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte,

Van Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge

c. Holandsko z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti ani nevzniesla

žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po

výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie [rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002,

sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) , , a ].

12. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina

Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti

so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je

oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvor

vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať

nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku

vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená [ o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov.

13. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho

dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-227/08 a C-76/10)

dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery

ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj

sťažovateľke známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho

dvora z 27. 2. 2014 vo veci C-470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať

nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie

výsledku stanoveného v článku , teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý

spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného

v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých

so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,

Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod

25)“.

14. V závere ústavný súd považuje za potrebné opätovne zhrnúť, že podstata

rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné

rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými

prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho

neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi

všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože

v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok

napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov,

ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno

označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je

v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti

je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak

tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej

normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je

(, ). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu

vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý

je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter

bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda

verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –

rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje

vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto

konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu

().

15. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy...

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby

exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho

účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní

vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal

neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť

domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu

irelevantná.“» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2011).

Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 1997).

16. Keďže sťažovateľka napriek viacnásobne vyslovenému právnemu názoru

najvyšších súdnych inštancií, ktorý by mala rešpektovať, naďalej opakovane zaťažuje súdy

svojimi podaniami, ústavný súd preto považuje za vhodné z obsiahlej judikatúry

najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych vecí sťažovateľky poukázať predovšetkým na

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva,

že «Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov pripomenúť konania, ktorými môžu byť aj

iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý

stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa

týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu

možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského

súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo,

že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.

Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany

(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné

dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach.».

17. Ústavný súd taktiež považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou,

či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)

právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné

rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu

alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. dovolací súd uviedol,

že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...

..Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej

doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť

zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým

rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa

(poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie

v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú

odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že

v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým

je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov

realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej

(až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany

spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť

v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.».

18. Iba okolnosť, že sťažovateľka sa s vyslovenými závermi všeobecných súdov

nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je

právo účastníka na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania (, , , ,

). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda

predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, , ). Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci relevantné

dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry (napr. obdobne )

a na zmenu jeho názoru nemá žiadny vplyv ani citácia z rozhodnutia Súdneho dvora (C-

342/13 z 3. 4. 2014) k výkladu „Smernice 93/13“ vo veci „Katalin Sebestyén proti Zolt

Csaba Kovári, OTP Bank...“, ktoré priložila sťažovateľka k tejto sťažnosti.

19. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

20. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu

sťažnosti konštatuje, že ak použitá argumentácia v jej nových sťažnostiach bude v podstate

identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v predošlých sťažnostiach, ktorými

sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal (napr. aj v tejto veci namieta takmer

identické rozhodnutia okresného súdu, resp. krajského súdu, ako to bolo aj vo veci sp. zn.

z 20. októbra 2015, ktorá bola odmietnutá iným senátom ústavného súdu

z rovnakých dôvodov), nebude ústavný súd opakovane reagovať na v zásade rovnaké

sťažnostné námietky sťažovateľky a opisovať tieto dôvody odmietnutia sťažností znova tým

istým spôsobom, ale, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti, bude tieto sťažnosti

sťažovateľky odmietať už bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016