Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 68/2016
PDF · 259.77 KB
No categories available
I. ÚS 68/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3,
Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 116/2012 a jeho
uznesením zo 4. mája 2012 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 CoE 131/2014 a jeho uznesením zo 7. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,
a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 116/2012 a jeho uznesením zo 4. mája 2012
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 131/2014 a jeho uznesením
zo 7. mája 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou
osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s poistníkom poistnú zmluvu, ktorá
obsahovala v XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie aj
tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretou poistnou
zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol Arbitrážny súd Košice,
ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným titulom v exekučnom konaní, v ktorom
si sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky na dĺžnom poistnom, úroky z omeškania,
náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky, ktoré boli predmetom rozhodcovského
konania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnosti
konštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor na jej návrh podal na prvostupňovom súde
žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým rozhodnutím
zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu
neplatnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie
ako nekalej zmluvnej podmienky, ktorého rozsudok nebol uznaný ako relevantný exekučný
titul. Okresný súd tak mal rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmal
rozhodcovský spis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom, a bez toho, aby vykonanie exekúcie namietal povinný. Krajský súd napadnutým
rozhodnutím zamietol sťažovateľkou podané odvolanie. Dovolanie sťažovateľka nepodala.
V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.
3. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd pri
rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44
a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej mal
odňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazy
na vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd
v odvolacom konaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecným
súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo
nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej
názoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv.
4. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv a práv
napadnutými rozhodnutiami označených všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší, vráti na
ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu označených základných práv a práv
napadnutým rozhodnutím okresného súdu
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a práv
napadnutým rozhodnutím krajského súdu
10. V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu sťažnosti dospel
k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky je totožná s jej právnou argumentáciou,
ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal
v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu
k právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu ako nespôsobilých exekučných
titulov, vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc
rozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu absencie
jej individuálneho zmluvného dojednania medzi sťažovateľkou ako dodávateľkou poistných
služieb a jednotlivými poistníkmi ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnou
námietkou sťažovateľky bol postup prvostupňového súdu, ktorý v konaní podľa § 44
Exekučného poriadku postupoval ex offo a rozhodol o rozhodcovskej doložke ako
o neprijateľnej zmluvnej podmienke bez nariadenia pojednávania, čím neumožnil
sťažovateľke zaujať pred vydaním napadnutého rozhodnutia aspoň písomné stanovisko
k tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňového súdu sťažovateľka odvodzuje
dôvodnosť odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej
argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým opierajúc svoj postup
o uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, dospel ústavný
súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia
sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú
právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov
a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté
dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto
ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí
(I. ÚS 332/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013,
I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015,
II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013, II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014,
II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013,
III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015,
III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV. ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012,
IV. ÚS 367/2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch
nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na
svoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
týkajúcu sa napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tejto časti odmieta z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmi
odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku] ústavný súd
sťažovateľke pripomína svoj už ustálený právny názor vyslovený v uznesení č. k.
PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu
primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na
dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú
výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie
exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul
v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho
preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie
porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je
oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Inými slovami, pre
ústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
celku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí
byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti je potrebné poukázať
aj na ustálený právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorého
nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania na
prvostupňovom súde môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte,
Van Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbrugge
c. Holandsko z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti ani nevzniesla
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po
výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie [rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002,
sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012 a 7 Cdo 56/2011].
12. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je
oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvor
vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať
nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku
vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov.
13. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdneho
dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-227/08 a C-76/10)
dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj
sťažovateľke známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdneho
dvora z 27. 2. 2014 vo veci C-470/12, bod 41, v zmysle ktorého „možnosť súdu skúmať
nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý
spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného
v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,
Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod
25)“.
14. V závere ústavný súd považuje za potrebné opätovne zhrnúť, že podstata
rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné
rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými
prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho
neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi
všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože
v súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudok
napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov,
ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno
označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je
v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti
je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak
tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej
normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok
(III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu
vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý
je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter
bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúda
verejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –
rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisuje
vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto
konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu
15. Ak teda «... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy...
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby
exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho
účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní
vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu
irelevantná.“» (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011).
Inak povedané, „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 1997).
16. Keďže sťažovateľka napriek viacnásobne vyslovenému právnemu názoru
najvyšších súdnych inštancií, ktorý by mala rešpektovať, naďalej opakovane zaťažuje súdy
svojimi podaniami, ústavný súd preto považuje za vhodné z obsiahlej judikatúry
najvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych vecí sťažovateľky poukázať predovšetkým na
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva,
že «Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov pripomenúť konania, ktorými môžu byť aj
iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý
stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa
týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu
možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského
súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo,
že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok.
Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany
(ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach.».
17. Ústavný súd taktiež považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého «V súvislosti s otázkou,
či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)
právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné
rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu
alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol,
že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. ...
..Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej
doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť
zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým
rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa
(poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie
v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú
odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že
v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov
realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej
(až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany
spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť
v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.».
18. Iba okolnosť, že sťažovateľka sa s vyslovenými závermi všeobecných súdov
nestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie je
právo účastníka na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda
predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci relevantné
dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry (napr. obdobne III. ÚS 515/2015)
a na zmenu jeho názoru nemá žiadny vplyv ani citácia z rozhodnutia Súdneho dvora (C-
342/13 z 3. 4. 2014) k výkladu „Smernice 93/13“ vo veci „Katalin Sebestyén proti Zolt
Csaba Kovári, OTP Bank...“, ktoré priložila sťažovateľka k tejto sťažnosti.
19. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
20. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu
sťažnosti konštatuje, že ak použitá argumentácia v jej nových sťažnostiach bude v podstate
identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v predošlých sťažnostiach, ktorými
sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal (napr. aj v tejto veci namieta takmer
identické rozhodnutia okresného súdu, resp. krajského súdu, ako to bolo aj vo veci sp. zn.
III. ÚS 515/2015 z 20. októbra 2015, ktorá bola odmietnutá iným senátom ústavného súdu
z rovnakých dôvodov), nebude ústavný súd opakovane reagovať na v zásade rovnaké
sťažnostné námietky sťažovateľky a opisovať tieto dôvody odmietnutia sťažností znova tým
istým spôsobom, ale, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti, bude tieto sťažnosti
sťažovateľky odmietať už bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016