Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 755 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (832)f81/366720.2f6e53.pdf
PDF · 121.17 KB
No categories available
5Cdo/218/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 218/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. K., bývajúcej v B.,
proti odporcovi P. K., bývajúcemu v B., prechodne v K., zastúpenému JUDr. M. P.,
advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Ž., o rozvod manželstva a úpravu práv
a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 13 C 157/2005, na dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 22.. apríla 2009, sp. zn. 4 Co 50/09, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla
2009 sp. zn. 4 Co 50/09 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 23. septembra 2008, č.k. 13 C 157/05-236
rozviedol manželstvo navrhovateľky a odporcu uzavreté dňa X.. v N., zapísané v knihe
manželstiev matričného obvodu N. vo zväzku X.., ročník X.., na strane X.., pod poradovým
číslom X... Maloletého O., narodeného X.. zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti
odporcu, ktorý ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Navrhovateľke uložil
povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 1000,- Sk mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci
vopred k rukám odporcu a jej styk s maloletým upravil na posledný víkend v mesiaci marec,
august a október, každý rok cez prázdniny od 15. júla do 31. júla a každé vianočné sviatky
v párnom kalendárnom roku. Maloletého M., narodeného X.. a maloletú N., narodenú X..
zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ich bude zastupovať
a spravovať ich majetok. Odporcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého M.
sumou 5000,- Sk mesačne a na maloletú N. sumou 4000,- Sk mesačne vopred, vždy do
-2-5 Cdo 218/2009
15. dňa v mesiaci, k rukám navrhovateľky a styk maloletých detí s odporcom ponechal bez
obmedzenia. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich
náhradu.
Krajský súd v Bratislave, na odvolanie odporcu proti rozhodnutiu o výživnom, rozsudkom
z 22. apríla 2009, sp.zn. 4 Co 50/09 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom
výroku. Dospel k záveru, že s prihliadnutím na vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa
sú jeho skutkové zistenia a z neho vyplývajúce právne závery správne a vystihujú podstatu
prejednávanej veci. Stotožnil sa aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil ustanovením § 224 ods 1. O.s.p. v spojitosti s § 146 ods. 1
písm. a/ O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho
súdu, ktorý vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie a nedostatočne odôvodnil rozsudok,
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový
a právny stav veci.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie v danej veci nie je
prípustné. Navrhla dovolanie „zamietnuť“ a rozsudok odvolacieho súdu ako vecne správny
v celom rozsahu „potvrdiť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či mimoriadny opravný prostriedok odporcu smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Po preskúmaní veci
dospel k týmto záverom:
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
-3-5 Cdo 218/2009
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak
len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po
právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Podľa
ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie ale nie je prípustné vo veciach upravených
Zákonom o rodine, ibaže ide o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv
a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností
maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo
vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci výživného na maloleté deti). Nejde pritom
o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok
teda nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa ustanovení
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už
to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nedostatok
návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v konaní došlo k vade v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť dovolania (účastníkovi konania
-4-5 Cdo 218/2009
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), pravda z iného dôvodu než uviedol
odporca.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Podľa § 156 ods. 1 O.s.p., rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne, vyhlasuje ho predseda
senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky.
Podľa § 156 ods. 3 O.s.p., vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
Z ustanovenia § 211 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak, pre
konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p., v znení zákona č. 384/2008 Z.z. účinného od 15. októbra 2008,
na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 v ostatných prípadoch
možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní. Odvolací
súd, prejednávajúci odvolanie 22. apríla 2009, t.j. po tom, ako zákon č. 384/2008 Z.z.
nadobudol účinnosť, dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval. Zo spisu nevyplýva ani to,
že by išlo o dôležitý verejný záujem (Dohovor o ľudských právach a základných slobodách
nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych
-5-5 Cdo 218/2009
inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na
pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Doposiaľ ESĽP
nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím
senátom voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu.
Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory
týkajúce sa územného celku, sídliska, a pod. (porovnaj dôvodovú správu k zmenám účinným
od 15. októbra 2008).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd tým, že na
prejednanie odvolania odporcu nenariadil pojednávanie, neodňal tomuto účastníkovi možnosť
konať pred súdom spôsobom vytýkaným v dovolaní.
Nemožno súhlasiť ani s námietkou odporcu, že možnosť konať pred súdom mu bola
odňatá tým, že odvolací súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008, ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Predmetné ustanovenie reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých
rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len
kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú
účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné
konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací
súd plne stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu
sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu
sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru.
Rozsudok odvolacieho súdu nevybočuje z rámca úpravy vykonanej novým ustanovením
§ 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd navyše, okrem konštatovania správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa o výživnom v zmysle predmetného ustanovenia,
-6-5 Cdo 218/2009
na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol aj ďalšie dôvody (str. 4, druhý
odsek rozsudku odvolacieho súdu).
Dovolací súd preskúmaním veci ale zistil, že konanie odvolacieho súdu je navzdor vyššie
uvedeným záverom predsa postihnuté vadou majúcou za následok odňatie možnosti konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Preskúmaný súdny spis neobsahuje zápisnicu o verejnom vyhlásení rozsudku ani žiadnu
úpravu ohľadom zachovania postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p., t.j. pokyn, aby sa oznámilo
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní
pred jeho vyhlásením, resp. záznam, že by sa tak stalo.
Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
preto jej podstata a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto
zmlúv, napr. Európskym súdom pre ľudské práva.
Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné, preto
požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má
verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri
takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu
k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 5/02).
Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútny (verejnosť možno výnimočne vylúčiť
v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej
republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie),
nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná.
Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj zo
zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane,
o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny
a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými
-7-5 Cdo 218/2009
procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom
vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý
je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný
s iným úkonom súdu. Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd
vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové).
Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zložení
(hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä § 237 písm. g/
O.s.p.) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné).
Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom
účastníkov konania (v danom prípade dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.). Účastník
konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť,
či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup
súdu pri realizácii konania v intenciách článku 142 ods. 3 ústavy. Iný postup súdu znamená
porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka
konania zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s článkom 142 ods. 3 ústavy.
Ustanovenie čl. 142 ods. 3 ústavy, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku,
má povahu ústavného príkazu pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo
forme rozsudku, sú povinné tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku,
že všeobecné súdy ako štátne orgány nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov
v konaní pred nimi, ktoré postavenie im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť
s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie
štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom
sleduje ochrana účastníkov konania pred „tajnou justíciou“ vymykajúcou sa kontrole
verejnosti. Zabezpečuje sa tým aj transparentný výkon spravodlivosti a tým sa prispieva
k dosiahnutiu cieľa sledovaného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Procesný nedostatok odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto úkonu (nenaplnenie
ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.), v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného
vyhlásenia rozsudku (keďže sa neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia), je z procesného
hľadiska nenapraviteľný (nedá sa nijako konvalidovať). Nedodržanie postupu oznámenia času
-8-5 Cdo 218/2009
a miesta vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu znamená z pohľadu spomenutých kontrolných
a ochranných oprávnení účastníka toľko, že korekciu porušených procesných práv účastníka
možno v dovolacom konaní docieliť len zrušením takéhoto rozsudku ako rozsudku
zaťaženého vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Predpokladom prítomnosti odporcu (jeho právneho zástupcu) na verejnom vyhlásení
rozsudku odvolacieho súdu v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení
s § 211 ods. 2 O.s.p. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom stanovený
postup oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku, k čomu však podľa obsahu
spisu nedošlo. To malo za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti odporcu
na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako rozhodol (aké
konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov.
Odvolací súd teda uvedeným chybným procesným postupom nevytvoril odporcovi
zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti na verejnom vyhlásení napadnutého
rozsudku.
Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej právnej
veci inak, ako mu to stanovil Občiansky súdny poriadok v § 156 ods. 3 v spojení s § 211
ods. 2, a tým znemožnil odporcovi realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu pri vyhlasovaní
rozsudku patria. Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením práva na súdnu ochranu
a predstavuje vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2009 sp.zn. 1 Cdo 120/2009 schválený na zasadnutí
občianskoprávneho kolégia na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky).
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona dôvodom,
ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto vadou
postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu (vrátane súvisiaceho rozhodnutia o trovách konania) vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v takom konaní nemôže byť považované za správne.
-9-5 Cdo 218/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2010
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová