Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 424/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.

z 18. apríla 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. októbra 2011 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 25. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom a uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 18. apríla 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2011 a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osobou

podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s fyzickou osobou (povinným) poistnú

zmluvu obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto

poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne

pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky proti povinnému, ktoré jej boli

priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn.

z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné

poistné v sume 19,94 € s úrokom z omeškania a trovy rozhodcovského konania).

Sťažovateľka zdôraznila, že povinný vlastnoručne podpísal osobitné zmluvné dojednania

k poistnej zmluve, v ktorých bola osobitne a oddelene od textu všeobecných zmluvných

podmienok či samotnej poistnej zmluvy písomne dohodnutá rozhodcovská doložka.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice. Okresný súd uznesením žiadosť súdneho

exekútora zamietol bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmal rozhodcovský

spis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho,

aby vykonanie exekúcie namietal povinný.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu, avšak opätovne bez toho,

aby vo veci vykonal pojednávanie, a bez toho, aby riadne zohľadnil konkrétne skutkové

okolnosti veci.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodu odňatia

možnosti konať pred súdom podľa (ďalej len

„OSP“), ktoré najvyšší súd uznesením odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale

nanovo konštruoval skutkový stav, pričom k ním získaným listinným dôkazom sa

sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť. Okresný súd tak vykonal kontrolu postupu

rozhodcovského súdu a dospel k opačným právnym záverom. Takýto postup je podľa

sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru

najvyššieho súdu (napr. sp. zn. ) a ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia

(napr. ), v ktorom ústavný súd v obdobnej veci sťažnosť sťažovateľky prijal

na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Sťažovateľka podrobne opisujúc v sťažnosti závery jednotlivých všeobecných súdov

vyjadruje s nimi nesúhlas a tvrdí, že ich postup bol v rozpore najmä s judikatúrou Súdneho

dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), napr. uvádza rozhodnutie C 472/11

„Csipai“, kde je jasne uvedené, že „akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru

dostatok skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť

za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov

a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“.

Sťažovateľka tiež uvádza judikát Súdneho dvora C 478/99 Komisia vs. Švédske

kráľovstvo, kde «je principiálne vyložený názor ESD na implementáciu prílohy ku smernici

do vnútroštátneho zákonodarstva členských štátov, kde odobril názor Švédska, že príloha

nemá ten význam ako nejaký „black list“ vždy zakázaných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách (ako sa to najmä z pohľadu rozsudkov našich súdov opierajúcich sa o § 53 ods. 4

písm. r) najčastejšie stáva), lebo by došlo ku popretiu samotného zmyslu a účelu

smernice obsiahnutého najmä v čl. 3,4 7 k ich neprincipiálnemu redukovaniu».

Sťažovateľka poukazuje na možnosť nesprávnej aplikácie rozhodnutia Súdneho dvora

C 40/08 „ASTURCOM“ v súvislosti so smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, keď za kľúčový podľa názoru sťažovateľky

opierajúci sa o prácu „prof. Jána Mazáka Výber súdnych rozhodnutí ESD“ nemožno

považovať len samotné znenie výroku rozsudku, ale je potrebné vziať do úvahy aj jeho

odôvodnenie a skutkové okolnosti prípadu.

Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že napadnutými rozhodnutiami

všeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť

majetok podľa , ako aj práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu, keďže v ich dôsledku jej zákonný nárok na úhradu dlžného poistného, ako aj

ďalšie nároky proti povinnému sa stali súdne nevymožiteľné.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny a práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu, aby označené uznesenia okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 18. apríla 2011, postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2011 a postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 25. novembra 2014.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

okresného súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , ktorý limituje hranice právomoci ústavného

súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa

v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (podobne , , , ,

, a iné).

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

krajského súdu

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne

neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný súd konštatuje, že už vo viacerých svojich rozhodnutiach

(napr. sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 28. februára

2013, sp. zn. z 10. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 22. januára 2014, sp. zn.

z 29. januára 2014, sp. zn. z 23. júla 2014, sp. zn.

z 26. novembra 2014, sp. zn. a iných) podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, ktorými napádala porušenie svojich

základných práv podľa , a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami odvolacích súdov, ktorými boli potvrdené

uznesenia prvostupňových súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého

mala byť exekúcia vedená, nebol spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že

rozhodcovskú doložku si povinná individuálne nevyjednala, resp. uznesenia

prvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto v okolnostiach posudzovaného prípadu

nepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

okrem iného uviedol:

«Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinným uzavreli poistnú

zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu povinný vystupoval ako fyzická osoba, ktorá

zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia

vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva,

uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú

spotrebiteľskú zmluvu ( v znení ku dňu uzavretia zmluvy

1.3.2007, o ochrane spotrebiteľa „Prvý zákon o ochrane

spotrebiteľa“).

Podľa oprávneného zo znenia Všeobecných poistných podmienok vyplýva, že medzi

účastníkmi išlo o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky a preto súdna kontrola je

nedôvodná. Tiež uviedol, že pokiaľ by povinný rozhodcovskú doložku nepodpísal, nemalo by

to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok a teda na poistný vzťah.

Odvolací súd je toho názoru, že predmetná rozhodcovská doložka nebola

individuálne vyjednaná, (viď odôvodnenie nižšie). Napriek tomu odvolací súd nemohol

nebrať do úvahy dôležité skutočnosti, ktoré aj pri prípadnom, individuálnom vyjednaní

nevylučovali súdnu kontrolu rozhodcovskej doložky.

Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej

len neprijateľná podmienka (2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia

alebo cenu plnenia (, v žnem platnom ku dňu uzavretia

zmluvy 15. 5. 2007).

Porovnajúc súčasné znenie výnimiek zo súdnej kontroly je zrejmé, že zákonodarca

postupne precizoval právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok (porov. K. Csach,

Štandardné zmluvy, str. 166 „nekonečný príbeh transpozície smernice 93/13/EHS“). Tak sa

novelou s účinnosťou od 1.1.2008 rozšírili výnimky zo súdnej

kontroly aj na podmienky, ktoré boli individuálne dojednané ( in fine

v platnom znení).

Je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy sa výnimka zo súdnej kontroly nekalých

podmienok týkala predmetu plnenia a ceny plnenia, nie teda individuálne vyjednaných

podmienok. Z uvedeného je preto právne bezvýznamná odvolacia námietka, že si povinná

rozhodcovskú doložku osobitne vyjednala.

Zákonite sa síce vynárajú otázniky o eurokonformnom výklade smernice a ako keby

sa žiadal výklad v zmysle smernice a vylúčenie zo súdnej kontroly zmluvnej podmienky,

ktorá bola individuálne vyjednaná.

V tomto smere odvolací súd rešpektujúc práve eurokonformný výklad smernice

nemohol nebrať zreteľ na čl. 8 smernice, podľa ktorého „Členské štáty môžu prijať alebo si

ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto

smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“.

Mohlo by sa zdať, že uvedené ustanovenie nemôže byť vykladané tak extenzívne, že by

sa neprípustné rozširovala súdna kontrola aj na výnimky, s ktorými počíta smernica (hlavný

predmet plnenia, cena a individuálne vyjednané podmienky). V tomto smere však

odvolací súd poukazuje na rozsudok súdneho dvora Európskej únie vo veci C 484/08 Caja

de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom súdny dvor riešil práve výklad výnimky

zo smernice týkajúcej sa ceny plnenia. Cena plnenia je pritom výsledkom individuálneho

jednania. Súdny dvor judikoval, že „Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať

v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava

dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných

podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi

cenou a odmenou na jednej strane a službami Či tovarmi poskytnutými v protihodnote

na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“

„Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému

výkladu článku 4 ods. 2 a článku S smernice 93/13, podľa ktorého Členské štáty môžu prijať

vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných

podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi

cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote

na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne“.

Odvolací súd z uvedených dôvodov rešpektujúc eurokonformný výklad smernice

podrobil súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku. Pritom tak, ako už vyššie spomína,

nepovažuje rozhodcovskú doložku za nedojednanú v režime štandardných formulárových

podmienok alebo inými slovami povedané nepovažuje ju za spotrebiteľom individuálne

vyjednanú.

V tomto smere je odvolacia námietka oprávneného nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že

rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich

XV. časti „Rozhodcovské konanie“.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že

spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho

nejaký osobitný význam.

Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi povinnej predložená, nie je o individuálne

vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok,

vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly tzv.

neprijateľných zmluvných podmienok. Takýto postup dodávateľa predstavuje nekalú

obchodnú praktiku (pórov. neskôr prijatého o ochrane

spotrebiteľa).

Oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinná vymieňovala

rozhodcovské konanie. Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti ust. § 90 ods. 3

zák. č. 49272009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

podľa ktorého oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi, ak chce docieliť arbitrážny

proces pre prípad sporu so spotrebiteľom (pred ponukou rozhodcovskej zmluvy banka

vysvetlí a poučí spotrebiteľa o význame rozhodcovského inštitútu) a keď tomu tak rozumie,

tak akceptovať prípadný návrh arbitrážneho konania.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom

smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola

navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky

v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (51. 3 ods. 2 smernice).

Spotrebiteľ, ak si niečo želá, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce nejaký

vzťah individuálne vyjednať. Doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej

zmluvy a neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide

zjavne o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej

doložky z režimu súdnej kontroly Takéto správanie sa dodávateľa odvolací súd hodnotí ako

nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29 „o nekalých obchodných

praktikách“, čl. 5 a nasl. Len sotva by odvolací súd uveril, že dodávateľ poistnej služby už

vopred predvídal, že spotrebiteľ si bude vyžadovať rozhodcovské konanie, a preto

rozhodcovskú doložku už predformuloval do všeobecných obchodných podmienok.

Odvolací súd považoval za nevierohodnú odvolaciu námietku o individuálnom

vyjednávaní (vyžadovaní, podmieňovaní) rozhodcovskej doložky zo strany spotrebiteľa,

o pravidlách postupu ktorého, zdá sa, nemá ani tušenia. Oprávnený nemôže očakávať

od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Exekučné konanie je konanie, v ktorom

sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle tak judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom, Mostaza Claro,

Pannon), ako aj v zmysle primárneho práva EÚ Charty základných práv Európskej únie,

ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme

vyššej kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie). V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú

niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky (pohľadávka 19,94 €, trovy spojené

s rozhodcom 230 €). Už len táto skutočnosť indikuje neprimeranosti spochybneného

arbitrážneho procesu.

O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti

alebo slabšej vyjednávacej pozície judikoval vo viacerých svojich rozhodnutiach súdny dvor

(porov. rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO, bod. 25). Na spotrebiteľa pri typových

zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto

prípad ide aj v predmetnej právnej veci.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu, že

v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ

nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53

ods. 4 písm. r/ bolo do zapracované až od 1. 1. 2008,

t. j. po uzavretí zmluvy. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných okolností však

považuje odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly

upravenej v (arg. slovo najmä v ). Rozhodcovská doložka

spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Oprávnený v odvolaní namieta, že arbitrážny rozsudok sp. zn. , ktorý

je exekučným titulom, spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti.

K tejto odvolacej námietke oprávneného odvolací súd uvádza, že materiálna

právoplatnosť je síce veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí

s dôležitým princípom právnej istoty vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci

(iudicata). Treba však povedať aj to, že sám zákon počíta s prelomením materiálnej

právoplatnosti rozhodnutia štátneho orgánu. Napríklad súd nie je viazaný podľa § 135

ods. 1 rozhodnutím priestupkového orgánu v blokovom konaní, ďalej

pri mimoriadnych opravných prostriedkoch a pod.

Zákonodarca výslovne upravil prelomenie materiálnej právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a aj v tejto otázke

odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie. Nie je akceptovateľný názor, že

exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol založený

na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu

zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam

ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských

veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany

spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom

konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo

editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45

Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM, tiež uznesenie POHOTOVOSŤ/Korčkovská

C 76/10).

Pokiaľ sa týka ďalšej odvolacej námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci

vykonávať dokazovanie, v súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. , k tomu odvolací súd poznamenáva, že predmetné rozhodnutie

Ústavného súdu SR vychádzalo z iných okolností. Oprávnenému, ako účastníkovi konania

nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde

o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súď rozhodnúť na základe listinných dôkazov.

Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných dôkazov, nebola

oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uzavretie zmluvy pred tým, ako došlo k rozšíreniu neprijateľných

podmienok v tzv. čiernom zozname v , odvolací súd v súvislosti s odvolacími

námietkami poznamenáva ďalšie relevantné skutočnosti.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „smernica“) vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú

transponovať, ale zo vzorového okruhu. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných

podmienok v upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí

transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou

vykonanou súčinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná transpozícia

bola vykonaná účinným od 1.4.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé

klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo

umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj prísnejšie ako odporúča smernica

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so

zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa

ochrany spotrebiteľa“, čl. 8 smernice.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský

zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo „najmä“

v ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú

podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v , a teda

nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Občianskom

zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky

(či. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej

znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie

bude len pri individuálne vyjednanej rozhodcovskej zmluve zo strany spotrebiteľa..

Pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy predstavuje formulárová rozhodcovská

doložka neprípustnú časť zmluvy bez ohľadu na jej formuláciu. Rakúsko má v spotrebiteľskej

zmluve v zásade zakázanú rozhodcovskú doložku ( spolk.

(viď tiež odôvodnenie k rakúskeho procesného kódexu, spolkový ,

publikácia Dr. Paula Oberhammera „Ennvurf eirtes neuen Schiedsverfahrensrecht“).

Za neprijateľnú podmienku sa považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá

v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa.

A tomuto postupu teda judikovaniu nad rámec smernice a čierneho zoznamu

neprijateľných podmienok ( ) zodpovedá aj uznesenie prvostupňového súdu,

ktorý posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú z dôvodu nepriaznivejšieho

procesného poriadku rozhodcu oproti (lehota na odpor len

5 dní, neprimeraná výška trov konania).

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec povinného napadla takáto myšlienka namietať

neprijateľnosť rozhodcovskej doložky pre nepriaznivejší procesný poriadok. Tú odvolací súd

poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca

vôľa účastníka zmluvného vzťahu. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná

( ) .

V rámci podmienok uvedených v čiernom zozname ( ) najviac

problémovej doložke zodpovedá de lége lata podmienka pod písm. r/ „...vyžaduje v rámci

dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie

z pohľadu dodávateľa (porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá

ponúkala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom: http:/Avmv. lexforun. sk/247

Kristián Csach: „Takže otázne je, ako by som posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:

1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby

spotrebiteľ sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže

obrátiť).

2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde OK, súd môže konať

3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde OK súd môže konať Samozrejme,

problematickou by bola tá najočakávanejšia:

4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS klauzula je neprijateľná, ak nie je

alternatíva daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „ odsunul“ na iné

bojisko. Na margo smernice odvolací súd poukazuje už na vyššie spomenutý názor, že ide

o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala,

vlastne by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol

upraviť okruh neprijateľných podmienok ľubovoľne. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam

vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, rovnako je irelevantné, ak zoznam

obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský

zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení.

Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy

pod bodom q/ je nesprávny. Z hore uvedených dôvodov je síce nie až tak dôležité presne

znenie, ale pre poriadok odvolací súd na to upozorňuje a pre porovnanie uvádza znenie

vo viacerých jazykoch (CILFIT)...

Porovnanie ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa

zdá, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom (čo je

mimochodom pomerne zvláštna predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že

atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená,

že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným

typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia

pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo (Juraj Gyarfas,

http:/Avww.lexforum.sk/247).

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej

klauzuly, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré

klauzuly, nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi

nerovnováhu. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž, je treba mať

na pozore v aplikačnej praxi súdov arbitráž, čo prvostupňový súd ani najmenej nepodcenil.

Na margo dôvodovej správy k odvolací súd považuje

za potrebné ozrejmiť, že v dôvodovej správe sa uvádza, že „spotrebiteľ môže svoje práva

uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj

v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude

v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú“.

Doložku nie je možné akceptovať, ak vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa

arbitráži. Teda ustanovenie nie je len o možnosti výberu medzi

štátny a súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži.

Odvolací súd z vlastnej činnosti doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký spotrebiteľ

vyvolal konanie pred rozhodcom a pokiaľ sa tak predsa len niekde stalo, ide

s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou o výnimočný prípad. Odvolací súd zastáva

názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou

rozhodcovské žaloby podávajú veritelia. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne

uplatňuje svoje práva, tak využíva štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje, že by

niektorý spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, že by aj

reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho „sólo“ vyjednávanie nedávalo

zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj

pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených

záujmoch osôb; ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať

pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami

vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy.

Doložky nemôžu predstavovať mechanizmy, za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie.

Oprávnený v odvolaní ďalej vytkol, že exekučný súd nemôže vyhodnocovať zmluvné

podmienky a vyjadril obavu z porušenia ústavných práv.

K tejto odvolacej námietke už odvolací súd zaujal názor a judikatúra súdneho dvora

podporuje zakročenie súdu vrátane exekučného súdu proti neprijateľným podmienkam

v spotrebiteľských zmluvách (ASTURCOM, OÉANO GRUPO EDITORIAL, MOSTAZA

CLARO a iné). Proces pred rozhodcom je procesom súkromnoprávnym a niet dôvod

neaplikovať princípy súkromného práva, ak zákon o rozhodcovskom konaní priamo ukladá

súdu zastaviť exekučné konanie pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi (porov.

, , uznesenie KS v Prešove vo veci ).

Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút

neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre

pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala

blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis,

netreba použiť ani zložité výkladové metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria

základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak

tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve

v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom

nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu

zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky

nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka

sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti,

pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako

aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka

a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi

().

Prvostupňový súd sa s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vyrovnal s otázkou

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj

náležité zdôvodnil. Odvolací súd nenašiel žiadny relevantný dôvod na to, aby zvrátil

judikovanie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu pre spotrebiteľa nevýhodnejších

ustanovení procesného poriadku arbitra oproti pravidlám zakotveným v Občianskom

súdnom poriadku, ktorý je viac v podvedomí bežných spotrebiteľov ako rokovací poriadok

arbitrážneho súdu, najmä ak každý takýto súkromný súd má svoj vlastný rokovací poriadok.

Prvostupňový súd rozhodol správne a so spresnením a doplnením dôvodov

v súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

Odvolací súd len na margo princípov, ktorých sa oprávnený dovoláva, poukazuje

na predbežné opatrenie Okresného súdu Trenčín, ktorým bolo oprávnenému zakázané

používať rozhodcovskú doložku (viď uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.1.2010

č. k. , uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 2.11. 2009 č. k.

.

Na margo odvolacej námietky o porušení ústavných práv odvolací súd poznamenáva,

že nemožno očakávať právnu istotu a legitímne očakávania tam, kde bolo porušené právo,

ako sa to stalo aj v prípade predmetnej poistnej zmluvy. Vo veciach sťažnosti oprávneného

odvolací súd poznamenáva, že ich ústavný súd vo viacerých prípadoch odmietol (porov.

, , , a ďalšie na stránke

ústavného súdu).»

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval

relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo

a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka

svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom

a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

a a listiny a práva podľa dohovoru,

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu označeným postupom

a uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1

, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením

najvyššieho súdu

Ústavný súd z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu odmietol sťažnosť

aj v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv uvedeným uznesením

najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože prípustnosť dovolania

nebolo možné vyvodiť z ani z .

Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne

a nepreskúmateľné a najvyššiemu súdu najmä vytýka, že nenapravil pochybenia súdov

nižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Aj preskúmaním označeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne

zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tieto

opätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutia

súdov nižších stupňov konajúcich vo veci považoval za správne a vydané v súlade

so zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností, avšak

nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,

ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa

pri posudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne

ozrejmil, prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno

vyvodiť z a . Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných ustanovením ,

avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že

v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí

vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade

s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty

a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. ,

, ). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany

práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým

súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutý

postup najvyššieho súdu, ako aj jeho uznesenie o odmietnutí dovolania sťažovateľky

z ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základných

práv sťažovateľky podľa a a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.

20 ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v absencii

právne relevantného odôvodnenia v zmysle .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015