Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 188/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 25. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 11. marca 2010 takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v

spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. marca 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -13

z 12. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. marca 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Počnúc 7. 4. 2008 prebieha v poisťovni R. a. s. dohľad na mieste, ktorý sa začal na

základe poverenia Ing. M. B. č. ODO-3548/2008 z 14. 3. 2008. Účelom je zistenie

skutkového stavu v poisťovni a jeho konfrontácia so stavom právnym. V súlade s ust. § 5

ods. 2 zákona o dohľade ( ďalej v texte len „zákon o dohľade“) patrí

útvar dohľadu nad finančným trhom do riadiacej pôsobnosti viceguvernéra N. ktorým je

Ing. M. B. Poverením zo dňa 16. 6. 2007 bol výkonom dohľadu nad poisťovňou poverený

JUDr. P. K. Poverením č. ODO-3548/2008 z 14. 3. 2008 boli výkonom dohľadu na mieste

poverení aj zamestnanci N. Mgr. E. P., Ing. J. F. a Ing. H. P. Poverením č. ODO-

11883/2008 z 30. 7. 2008 bola výkonom dohľadu na mieste poverená JUDr. Ľ. H.

Pochybnosť o nezaujatosti týchto osôb vznikla na základe postojov a názorov

menovaných osôb, ktoré boli prezentované v materiále nazvanom ako „Informácia pre OPK

o rozsahu rizika spojenom so zmenami v poistných zmluvách“ zo dňa 11. 5. 2009. V tomto

materiále tieto osoby mimo zákonom predpísanej formy, t. j. nie vo forme Protokolu

z výkonu o dohľade na mieste, a bez akéhokoľvek predchádzajúceho procesu či vyjadrenia

žalobcu vyslovili kategorické názory a závery o jednotlivých činnostiach poisťovne, ktoré sú

predmetom prebiehajúceho dohľadu na mieste, čím prejudikovali záver dohľadu na mieste

ešte pred tým, než bol výkon dohľadu na mieste ukončený. Závery formulované v tejto

„Informácii“ sú jednoznačne negatívne voči žalobcovi, mimo právomoc orgánu dohľadu,

v rozpore s realitou, bez akejkoľvek nestrannosti a objektivity, ale najmä bez opory

vo vykonanom dohľade na mieste. Tento materiál bol vypracovaný ako dôkaz za účelom

sankcionovania poisťovne v konaní , nebol žalobcovi riadne doručený

a o jeho obsahu, a teda aj o dôvodoch zaujatosti sa žalobca dozvedel až dňa 24. 7. 2009

prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Namietaný subjekt Ing. M. B.. tento materiál využil ako dôkaz v konaní OPK-

7151/2009, s týmto materiálom sa stotožnil a v dôsledku toho výrazne obmedzil slobodu

podnikania žalobcu, a teda názory Ing. M. B. sú totožné s názormi vyššie menovaných osôb

ako autorov tohto materiálu.

Žalobca v súlade s ust. o dohľade podal voči osobe

Ing. M. B. námietku zaujatosti, ktorou požiadal o vylúčenie Ing. M. B. z výkonu dohľadu na

mieste, ako aj z akéhokoľvek výkonu dohľadu na diaľku nad sťažovateľom. Dôvody

zaujatosti Ing. M. B. uviedol žalobca v podanej námietke zo dňa 27. 7. 2009, pričom išlo o

závažné dôvody, ktoré samostatne, alebo v spojení odôvodnene vyvolávajú pochybnosť o

jeho nezaujatosti voči dohliadanému subjektu...

B. ako príslušný orgán podľa v znení neskorších

predpisov o námietke zaujatosti rozhodla rozhodnutím -80 zo dňa 7. augusta

2009 tak, že námietku zamietla...

Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote rozhodnutie B. č. -80 napadol

žalobou proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu na Najvyššom súde Slovenskej

republiky. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia B. č. GUV-

1/2009-80 a jeho zrušenia...

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 11. marca 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe

zastavil, lebo „zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané

v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté

vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného

na mieste podľa Ide o procesné rozhodnutie, ktoré

v zmysle súd nepreskúmava...“ Proti tomuto uzneseniu odvolanie

nie je prípustné...

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie ústavnosti odmietnutia

prístupu k súdu a s ním spätej súdnej ochrany sťažovateľovi v dôsledku zastavenia konania

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti

označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa ...

Námietku zaujatosti podľa v znení neskorších predpisov možno

vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona v dvoch rozdielnych právnych režimoch.

Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa

§ 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení

z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný

prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).

Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý

v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred N. Aj v tomto právnom

režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že o námietke zaujatosti rozhoduje

nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil: „Proti rozhodnutiu o vylúčení z

konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok.“ (§ 14

ods. 8 posledná veta).

Rozdielnosť právnych režimov uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 7 a podľa § 14

zákona o dohľade nad finančným trhom spočíva v tom, že rozhodnutie o námietke zaujatosti

podľa § 7 nemá povahu predbežného rozhodnutia a nemá ani povahu procesného

rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Rozhodnutie podľa § 7 ods. 5 je osobitným

rozhodnutím, ktoré svojou povahou je konečné a meritórne. Sťažovateľ uplatnil námietku

zaujatosti podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným trhom.

Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány

vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na N. pri výkone jej správnych

právomocí vrátane výkonu dohľadu podľa v znení neskorších

predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená, ako sa to udialo v

okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný opravný prostriedok,

nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je výrazným

obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva na

spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam

sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa SR sa uspokojil s povrchným,

formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva,

ale ustanovenie bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému

sťažovateľom...

S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd

skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania

uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť

orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho

nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu, čím spôsobil, že

sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala

. Tým Najvyšší súd SR porušil základné práva sťažovateľa podľa

v spojení s SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2010 bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s , aby

namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal

primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 254,88 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -49 z 10. júna

2010 vyjadril najvyšší súd, v ktorom uviedol, že „... zotrváva na svojom právnom názore,

že rozhodnutie o námietke zaujatosti, vydané podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon),

je možné právne kvalifikovať iba ako procesné rozhodnutie, ktorým sa v priebehu výkonu

dohľadu rozhoduje o procesných právach (nie hmotných právach) a týka sa vedenia

konania.

Najvyšší súd preto v súlade s SR v spojení s

vykvalifikoval napadnuté rozhodnutie podľa , písm. a) ako procesné rozhodnutie

týkajúce sa vedenia konania, ktoré súd nepreskúmava. Uvedené rozhodnutie je na princípe

generálnej klauzuly výslovne zákonom vylúčené zo súdneho prieskumu...

Z procesného rozhodnutia o námietke zaujatosti účastníkovi konania pritom

nevyplýva dostatočne významná materiálna ujma, aby vec bola ihneď predkladaná

správnemu súdu. Okrem iného je takýto účastník chránený inštitútom konania o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa ...

Pokiaľ sťažovateľka rozlišuje medzi uplatnením námietky zaujatosti podľa § 7

a podľa medzi nimi je zásadný rozdiel iba s v tom, že

námietka zaujatosti podľa sa uplatňuje pri dohľade na mieste a

námietka zaujatosti podľa § 14 cit. zákona v konaní pred N. Inak v znení predmetných

ustanovení z hľadiska preskúmateľnosti rozhodnutí o námietke zaujatosti podľa názoru

najvyššieho súdu nie je rozdiel. Ani v jednom prípade nemožno proti rozhodnutiu o vylúčení

alebo zamietnutí námietky zaujatosti podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 veta piata a §

14 ods. 8 veta druhá ), čo samé o sebe ešte neznamená, že nejde o

procesné rozhodnutie.

Otázka zaujatosti je nepochybne jedným z kľúčových bodov práva na spravodlivý

proces a rozhodovanie o vylúčení pre zaujatosť má špecifickú povahu. Ak by sa orgán

rozhodujúci o vylúčení dostatočne nezaoberal námietkou zaujatosti osoby, poverenej

výkonom dohľadu, vznesenou účastníkom konania či osobou, zúčastnenou na konaní, resp.

by o nej rozhodol nezákonným spôsobom, zaťažil by tak konanie vadou, ktorá by mohla mať

za následok nezákonné rozhodnutie o veci samej. Preto ani v danej veci v prípade

nespokojnosti s rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka v konečnom dôsledku nezostane

bez súdnej ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky

porušené neboli.“.

Najvyšší súd v podaní z 10. júna 2010 uviedol, že netrvá na verejnom ústnom

pojednávaní vo veci. Na základe vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľky doručeného

ústavnému súdu 6. júla 2010, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka „trvá na ústnom

prejednaní veci“, ústavný súd podľa sťažnosť

prerokoval na ústnom pojednávaní konanom 25. januára 2011, ktorého sa zúčastnil právny

zástupca sťažovateľky – JUDr. D. B. Predseda najvyššieho súdu listom č. KP 4/2010-49

z 11. januára 2011 ospravedlnil svoju neúčasť.

Zástupca sťažovateľky v závere uviedol:

„Záverom by som dodal jednu ešte možno skutočnosť a to tú, že pokiaľ sa jedná

o argumentáciu najvyššieho súdu, a teda, že v danom prípade sa jedná o rozhodnutie, ktoré

nie je konečné, a teda z tohto dôvodu by nemalo podliehať vlastne súdnemu prieskumu,

mám na mysli teda rozhodnutie N., chcel by som podotknúť, že do dnešného dňa a máme

vlastne január roku 2011, v predmetnej veci v konaní pred N. nebolo prijaté žiadne

rozhodnutie, ktoré by malo povahu konečného rozhodnutia, a ktoré akýmkoľvek spôsobom

by mohol v podstate môj mandát napadnúť, a teda postupovať tak, ako to mal na mysli

najvyšší súd vo svojich námietkach, pokiaľ teda tvrdil, že rozhodnutie, ktoré bolo pôvodne

napádané, nepodlieha súdnemu prieskumu. Mám za to, že aj táto skutočnosť svedčí o tom,

že takéto rozhodnutie, nejaké konečné a následné v tejto veci už ani nebude vydané, pretože

jednoducho ani žiaden právny predpis o žiadnom takom ďalšom konečnom rozhodnutí

nehovorí. Máme za to, že samotné rozhodnutie, ktoré bolo predmetom konania pred

najvyšším súdom, a ktoré teda podľa nášho názoru nebolo riadne preskúmané, bolo tým

konečným rozhodnutím. Ďakujem.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. marca 2010, ku ktorému malo dôjsť „nesprávnym postupom pri

uplatnení zákona v správnom súdnictve“. Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v konaní

o jej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia B. (ďalej len „n.“) č. -80 zo

7. augusta 2009 (o zamietnutí námietky zaujatosti Ing. M. B.) namiesto toho, aby poskytol

ochranu jej základnému právu na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným

orgánom“ podliehajúcemu , konanie o jej žalobe podľa

zastavil, čím nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad

materiálnu ochranu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2010

vyplýva:

„Podľa najvyššieho súdu rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7 ods. 5

sa netýka základných práv a slobôd. N. v tomto prípade vykonáva

dohľad na mieste nad žalobcom podľa

N. dohľadom zisťuje súlad skutočného stavu kontrolovaných záležitostí so stavom

ustanoveným v právnych predpisoch, prípadne v interných normatívnych aktoch, príčiny

nesúladu tohto stavu, ako aj zodpovednosť príslušných subjektov. Vykonávaním dohľadu na

mieste N. nejde o prípad, kedy by sa žalobca domáhal svojho práva na inom orgáne

v zmysle SR, preto nemôže byť ani porušené jeho právo domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na uvedené dospel k záveru, že

predmet konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu v zmysle

ustanovenia a preto konanie podľa zastavil,

pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania

súdom.“

Ústavný súd sa v posudzovanom prípade zaoberal otázkou, či najvyšší súd mal dôvod

zaoberať sa v žalobe uvedenou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia jej

práva na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“, teda n., rozhodnutie

ktorej posúdil podľa ako také, ktoré je ex lege vylúčené zo súdneho

prieskumu.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie n., ktorým bola

zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa , pretože ním

nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné rozhodnutie

preto nie je preskúmateľné v správnom súdnictve, keďže v správnom súdnictve sa

nepreskúmavajú postupy správneho orgánu, ktorými neboli priamo dotknuté práva, právom

chránené záujmy, alebo povinnosti fyzických a právnických osôb. Ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že nie každé rozhodnutie správneho orgánu má povahu individuálneho

správneho aktu. Rozhodnutie o vylúčení pracovníka správneho orgánu, keďže má povahu

úkonu, ktorým sa upravuje postup správneho orgánu posúdil najvyšší súd ako rozhodnutie

procesnej povahy. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie meritórne, ktoré by zasahovalo

priamo do subjektívnych práv sťažovateľky ako dohliadaného subjektu. Takáto klasifikácia

je podľa názoru ústavného súdu v súlade s teóriou správneho práva a aj súčasnou

judikatúrou najmä českého Najvyššieho správneho súdu, ktorú si osvojil aj najvyšší súd.

Samotný o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) v

§ 6 ods. 5 uvádza, že na námietku zaujatosti sa nevzťahujú ustanovenia o konaní pred n.

podľa tohto zákona a osobitných zákonov, ani všeobecné predpisy o správnom konaní.

Nemožno ho považovať za rozhodnutie vydávané v správnom konaní a samostatne ho

nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

Rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka správneho orgánu z konania vo

veci má zmysel, ak ide o postup, ktorý predchádza rozhodnutiu vo veci samej, teda

k prijatiu individuálneho správneho aktu hmotnoprávnej povahy. Len v tom prípade je

podľa názoru ústavného súdu splnená podmienka na podanie žaloby k príslušnému súdu

a napadnutie skutočnosti, že vo veci rozhodovala zaujatá osoba.

Ústavný súd k veci dodáva, že v rámci výkonu dohľadu vo verejnej správe samotní

pracovníci poverení týmto výkonom ani nevydávajú rozhodnutia, ktoré možno posúdiť ako

individuálny správny akt hmotnoprávnej povahy. V zmysle § 8 ods. 2 písm. c) zákona

o dohľade nad finančným trhom vyhotovujú osoby poverené výkonom dohľadu písomný

protokol o vykonanom dohľade na mieste, príp. vyhotovujú priebežné alebo čiastkové

protokoly. Ide o zápis skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dohľadu, a nie

o rozhodnutia, ktorými by sa záväzne určovali práva a povinnosti dohliadaného subjektu.

O rozhodnutí zasahujúcom do práv dohliadaného subjektu možno uvažovať, len ak by

sťažovateľke bola uložená konkrétna povinnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie

o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka vykonávajúceho dohľad nie je natoľko závažné,

aby ho bolo nevyhnutné preskúmavať, pretože jeho výsledok nemôže relevantným

spôsobom zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov a povinností dohliadaných

subjektov, je posúdenie rozhodnutia o námietke zaujatosti ako úkonu procesného, ktorý je

ex lege vylúčený zo súdneho prieskumu, ústavne konformné.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn.

a a ďalšie a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej

práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti

podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade nad finančným trhom sa netýka základných práv

a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste n. nejde o prípad, keď by sa sťažovateľka

domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle .

Preto nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom

a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel

k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu

v zmysle ustanovenia , a konanie zastavil,

pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania

súdom.

Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobou napadnuté rozhodnutie n. vo vzťahu k

sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru (rozhodnutie n. treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci

sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší

súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a

svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v

prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o

žalobe sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej

môže dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky

(podobne -14, -17).

Keďže ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľky porušené nebolo, je bez

ďalšieho právneho významu skúmať ďalšie právne nároky sťažovateľky, ktoré sa viažu na

úspech v konaní.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo

výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011