Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 458/2010
PDF · 175.33 KB
No categories available
II. ÚS 458/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B.,
K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010
doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
Počnúc 7.4.2008 prebiehal v poisťovni R. a.s. dohľad na mieste, ktorý sa začal na
základe poverenia Ing. M. B. CSc. č. ODO-3548/2008 z 14.3.2008. ... Výkonom dohľadu
nad poisťovňou - žalobcom bola poverená aj Mgr. E. P.
Sťažovateľ v súlade s ust. § 7 zákona o dohľade (zák. č. 747/2004 Z.z. ďalej v texte
len „zákon o dohľade“) podal voči osobe Mgr. E. P. námietku zaujatosti. Dôvodom podanej
námietky zaujatosti bola skutočnosť, že namietaná osoba Mgr. E. P. nebola vo vzťahu
k sťažovateľovi nezávislá a nezaujatá a teda ani dohľad vykonávaný u sťažovateľa touto
osobou nie je nezaujatý a nestranný, a teda je nezákonný.
Dôvodom pre vznik pochybnosti o nezaujatosti je spôsob, akým namietaný subjekt
systematicky, vedome a úmyselne vykonával svoju pôsobnosť voči sťažovateľovi. V týždni od
pondelka 19.10.2009 do piatka 23.10.2009 kontaktovalo sťažovateľa viacero klientov
poisťovne R. z rôznych častí Slovenskej republiky so znepokojením a so žiadosťou
o informáciu, čo sa deje s ich poistením, či má poisťovňa nejaké problémy a pod.. Príčinou
znepokojenia bol list dvoch úradníkov P. K. a E. P., ktorí písomne oslovili sťažovateľovi
neznámy počet jeho klientov so žiadosťou, ktorá zjavne vyvolala ich znepokojenie a neistotu
vo vzťahu k sťažovateľovi. ... Ako vyplýva z obsahu doloženého listu, úradníci NBS ním
v rozpore s § 2 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade porušili zákonom uloženú povinnosť
mlčanlivosti, ktorá spočíva v prvom rade v tom, že z výkonu dohľadu nebudú sprístupnené
informácie o dohľade nad konkrétnou finančnou inštitúciou. Takouto informáciou je aj
informácia, že v danej inštitúcii dohľad na mieste prebieha. ... Úradníci NBS vrátane
namietanej osoby Mgr. E. P. vyzvedali osobné údaje, osobitne obzvlášť citlivé zdravotné
údaje, klientov uvádzali do omylu a vyvolávali pochybnosti o riadnom fungovaní
podnikateľskej činností poisťovne a touto činnosťou spôsobili u nich znepokojenie, ktorého
dôsledkom môže byť neprirodzené, úradníkmi NBS vyvolané rušenie poistných zmlúv a tým
ďalšie hospodárske škody hroziace poisťovni spôsobené prekračovaním zákonov
a neodbornou činnosťou úradníkov dohľadu. ...
Sťažovateľ v súlade s ust. § 7 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade podal voči osobe
Mgr. E. P. námietku zaujatosti, ktorou požiadal o vylúčenie Mgr. E. P. z výkonu dohľadu na
mieste nad sťažovateľom. Dôvody zaujatosti Mgr. E. P. uviedol sťažovateľ v podanej
námietke zo dňa 26.10.2009, pričom išlo o závažné dôvody, ktoré samostatne, alebo
v spojení odôvodnene vyvolávajú pochybnosť o jej nezaujatosti voči dohliadanému subjektu.
O námietke zaujatosti rozhodol jej nadriadený Ing. M. B. CSc, viceguvernér
Národnej banky Slovenska, v súlade s ust. § 7 ods. 5 zákona o dohľade, a to rozhodnutím
označeným ako „Zamietnutie námietok zaujatosti“ zo dňa 12.11.2009, VG2-15580/2009,
ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 16.11.2009. ...
Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote rozhodnutie Ing. M. B., CSc. č. VG2-
15580/2009 napadol žalobou proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu na Najvyššom
súde Slovenskej republiky zo dňa 7.1.2010. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia
nezákonnosti rozhodnutia Ing. M. B., CSc. č. VG2-15580/2009 a jeho zrušenia. Dôvody
nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu sťažovateľ uviedol v tejto žalobe.
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 17. marca 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe
zastavil, lebo zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané
v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté
vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na
mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné rozhodnutie, ktoré
v zmysle §248 písm. a/ O. s. p. súd samostatne nepreskúmava. Zároveň uviedol, že
nezákonnos't tohto rozhodnutia - jeho vady bude možné namieta't až v konaní o žalobe proti
rozhodnutiu žalovaného vo veci samej, čím nedôjde k porušeniu jeho práv na prejednanie
veci nezávislým a nestranným súdom ani jeho práva na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. ...
Sťažovateľ predložil Najvyššiemu súdu SR žalobu, ktorou sa uchádzal o ochranu
svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR pred
výkonom dohľadu zaujatým subjektom Národnej banky Slovenska.
... Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam sťažovateľa
podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa uspokojil s povrchným, formálnym,
konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva, ale
ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému
sťažovateľom. ...
S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd
skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania
uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť
orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho
nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu, čím spôsobil, že
sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala
ústava. Tým Najvyšší súd SR porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. ...»
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 2/2010
zo 17. marca 2010 došlo k porušeniu označených článkov ústavy, namietané uznesenie
zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca 2010.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie
označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca
2010, ktorým konanie o žalobe sťažovateľky zastavil, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05,
IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06). Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú
sťažovateľkou považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade
sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“) neboli zo strany najvyššieho
súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami,
ak by najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu
k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch
domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo,
sťažovateľka mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej
návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na
spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ, a keď existuje primeraný
vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 2/2010 zo 17. marca 2010 vyplýva, že ním
bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľky proti Národnej banke Slovenska (ďalej len
„národná banka“) o preskúmanie rozhodnutia č. VG2-15580/2009 z 12. novembra 2009.
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie národnej
banky, ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3
OSP, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky,
a predmetné rozhodnutie preto nie je preskúmateľné v správnom súdnictve. Rozhodnutím
o námietke zaujatosti sa iba preveruje, či osoba poverená výkonom dohľadu nie je zaujatá,
pričom napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté iba o procesných právach. Preto ide
o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu na mieste zo strany národnej banky
podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dohľade“). Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 143/02
a III. ÚS 138/03 a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva na
spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7
ods. 5 zákona o dohľade sa netýka základných práv a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na
mieste národnou bankou nejde o prípad, kedy by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na
inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto nemôže byť ani porušené jej právo
domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom
na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako
rozhodnutie správneho orgánu v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 OSP, a konanie zastavil,
pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania
súdom.
Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré konanie o žalobe sťažovateľky
o preskúmanie napadnutého rozhodnutia národnej banky zastavil. V každom prípade tento
postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie národnej
banky treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil
označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom
práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o žalobe
sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže
dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010