Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 458/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B.,

K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v spojení s a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. marca 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva zaručeného v

(ďalej len „ústava“) v spojení s a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. marca 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

Počnúc 7.4.2008 prebiehal v poisťovni R. a.s. dohľad na mieste, ktorý sa začal na

základe poverenia Ing. M. B. CSc. č. ODO-3548/2008 z 14.3.2008. ... Výkonom dohľadu

nad poisťovňou - žalobcom bola poverená aj Mgr. E. P.

Sťažovateľ v súlade s ust. zákona o dohľade ( ďalej v texte

len „zákon o dohľade“) podal voči osobe Mgr. E. P. námietku zaujatosti. Dôvodom podanej

námietky zaujatosti bola skutočnosť, že namietaná osoba Mgr. E. P. nebola vo vzťahu

k sťažovateľovi nezávislá a nezaujatá a teda ani dohľad vykonávaný u sťažovateľa touto

osobou nie je nezaujatý a nestranný, a teda je nezákonný.

Dôvodom pre vznik pochybnosti o nezaujatosti je spôsob, akým namietaný subjekt

systematicky, vedome a úmyselne vykonával svoju pôsobnosť voči sťažovateľovi. V týždni od

pondelka 19.10.2009 do piatka 23.10.2009 kontaktovalo sťažovateľa viacero klientov

poisťovne R. z rôznych častí Slovenskej republiky so znepokojením a so žiadosťou

o informáciu, čo sa deje s ich poistením, či má poisťovňa nejaké problémy a pod.. Príčinou

znepokojenia bol list dvoch úradníkov P. K. a E. P., ktorí písomne oslovili sťažovateľovi

neznámy počet jeho klientov so žiadosťou, ktorá zjavne vyvolala ich znepokojenie a neistotu

vo vzťahu k sťažovateľovi. ... Ako vyplýva z obsahu doloženého listu, úradníci NBS ním

v rozpore s o dohľade porušili zákonom uloženú povinnosť

mlčanlivosti, ktorá spočíva v prvom rade v tom, že z výkonu dohľadu nebudú sprístupnené

informácie o dohľade nad konkrétnou finančnou inštitúciou. Takouto informáciou je aj

informácia, že v danej inštitúcii dohľad na mieste prebieha. ... Úradníci NBS vrátane

namietanej osoby Mgr. E. P. vyzvedali osobné údaje, osobitne obzvlášť citlivé zdravotné

údaje, klientov uvádzali do omylu a vyvolávali pochybnosti o riadnom fungovaní

podnikateľskej činností poisťovne a touto činnosťou spôsobili u nich znepokojenie, ktorého

dôsledkom môže byť neprirodzené, úradníkmi NBS vyvolané rušenie poistných zmlúv a tým

ďalšie hospodárske škody hroziace poisťovni spôsobené prekračovaním zákonov

a neodbornou činnosťou úradníkov dohľadu. ...

Sťažovateľ v súlade s ust. o dohľade podal voči osobe

Mgr. E. P. námietku zaujatosti, ktorou požiadal o vylúčenie Mgr. E. P. z výkonu dohľadu na

mieste nad sťažovateľom. Dôvody zaujatosti Mgr. E. P. uviedol sťažovateľ v podanej

námietke zo dňa 26.10.2009, pričom išlo o závažné dôvody, ktoré samostatne, alebo

v spojení odôvodnene vyvolávajú pochybnosť o jej nezaujatosti voči dohliadanému subjektu.

O námietke zaujatosti rozhodol jej nadriadený Ing. M. B. CSc, viceguvernér

Národnej banky Slovenska, v súlade s ust. § 7 ods. 5 zákona o dohľade, a to rozhodnutím

označeným ako „Zamietnutie námietok zaujatosti“ zo dňa 12.11.2009, VG2-15580/2009,

ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 16.11.2009. ...

Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote rozhodnutie Ing. M. B., CSc. č. VG2-

15580/2009 napadol žalobou proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu na Najvyššom

súde Slovenskej republiky zo dňa 7.1.2010. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia

nezákonnosti rozhodnutia Ing. M. B., CSc. č. VG2-15580/2009 a jeho zrušenia. Dôvody

nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu sťažovateľ uviedol v tejto žalobe.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 17. marca 2010 konanie o sťažovateľovej žalobe

zastavil, lebo zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané

v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté

vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na

mieste podľa Ide o procesné rozhodnutie, ktoré

v zmysle súd samostatne nepreskúmava. Zároveň uviedol, že

nezákonnos't tohto rozhodnutia - jeho vady bude možné namieta't až v konaní o žalobe proti

rozhodnutiu žalovaného vo veci samej, čím nedôjde k porušeniu jeho práv na prejednanie

veci nezávislým a nestranným súdom ani jeho práva na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. ...

Sťažovateľ predložil Najvyššiemu súdu SR žalobu, ktorou sa uchádzal o ochranu

svojho základného práva zaručeného v spojení s SR pred

výkonom dohľadu zaujatým subjektom Národnej banky Slovenska.

... Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam sťažovateľa

podliehajúcim ochrane podľa SR sa uspokojil s povrchným, formálnym,

konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva, ale

ustanovenie bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému

sťažovateľom. ...

S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd

skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania

uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť

orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho

nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu, čím spôsobil, že

sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala

. Tým Najvyšší súd SR porušil základné práva sťažovateľa podľa

v spojení s SR. ...»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. marca 2010 došlo k porušeniu označených článkov , namietané uznesenie

zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

zaručeného v v spojení s a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. marca 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie

označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. marca

2010, ktorým konanie o žalobe sťažovateľky zastavil, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ). Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú

sťažovateľkou považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené (ďalej len „OSP“) neboli zo strany najvyššieho

súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami,

ak by najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu

k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch

domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo,

sťažovateľka mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej

návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na

spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ, a keď existuje primeraný

vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. marca 2010 vyplýva, že ním

bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľky proti Národnej banke Slovenska (ďalej len

„národná banka“) o preskúmanie rozhodnutia č. VG2-15580/2009 z 12. novembra 2009.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie národnej

banky, ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3

, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky,

a predmetné rozhodnutie preto nie je preskúmateľné v správnom súdnictve. Rozhodnutím

o námietke zaujatosti sa iba preveruje, či osoba poverená výkonom dohľadu nie je zaujatá,

pričom napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté iba o procesných právach. Preto ide

o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu na mieste zo strany národnej banky

podľa o dohľade nad finančným trhom

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o dohľade“). Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn.

a a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva na

spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7

ods. 5 zákona o dohľade sa netýka základných práv a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na

mieste národnou bankou nejde o prípad, kedy by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na

inom orgáne v zmysle . Preto nemôže byť ani porušené jej právo

domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom

na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako

rozhodnutie správneho orgánu v zmysle ustanovenia , a konanie zastavil,

pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania

súdom.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré konanie o žalobe sťažovateľky

o preskúmanie napadnutého rozhodnutia národnej banky zastavil. V každom prípade tento

postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie národnej

banky treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil

označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom

práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o žalobe

sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže

dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010