Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 187/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 26. januára 2010 takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -13

z 12. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. januára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«N. má právomoc rozhodovať ako orgán verejnej správy podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“). N. je orgánom verejnej správy, ktorý

podľa zákona o dohľade nad finančným trhom o. i. je oprávnený vykonávať dohľad na

mieste a na diaľku nad sťažovateľom. Dňa 7. 4. 2008 sťažovateľ obdržal Poverenie N. zo

dňa 14. 3. 2008 Č. j. ODO 3548/2008, ktorým bol poverený Ing. J. F. výkonom dohľadu na

mieste. Na základe tohto poverenia sa v súlade s a nasl. o

dohľade začal dohľad na mieste nad činnosťou žalobcu.

Žalobca v súlade s ust. o dohľade podal voči osobe

Ing. J. F. námietku zaujatosti. Dôvody zaujatosti Ing. J. F. uviedol žalobca v podanej

námietke zo dňa 30. 7. 2008 pričom išlo o závažné dôvody, ktoré samostatne, alebo v

spojení odôvodnene vyvolávajú pochybnosť o jeho nezaujatosti voči dohliadanému subjektu

aj predmetu dohľadu. Tieto dôvody spočívali v jeho účelovej, protizákonnej a tendenčnej

činnosti voči žalobcovi...

B. ako príslušný orgán podľa v znení neskorších

predpisov o námietke zaujatosti rozhodla rozhodnutím GUV-588/2008-46 zo dňa 5. augusta

2008 tak, že námietku zamietla...

Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote rozhodnutie B. č. -46

napadol žalobou proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu na Najvyššom súde

Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia

B. č. -46 a jeho zrušenia...

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29. septembra 2009 konanie o sťažovateľovej

žalobe prerušil až do odpadnutia prekážky, z dôvodu efektívnosti a s poukazom na § 109

ods. 2 písm. c). Žalobca na pojednávaní vykonanom dňa 29. septembra 2009 predložil svoju

ústavnú sťažnosť z 3. 11. 2008, ktorou sa domáhal rozhodnutia o porušení jeho práva na

spravodlivý proces, ktorá je vzhľadom na rovnaký predmet konania a namietané skutočnosti

podstatná aj pre toto konanie.

Ďalej Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26. januára 2010 konanie o sťažovateľovej

žalobe zastavil, lebo „zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo

vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo

rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu

žalovaného na mieste podľa Ide o procesné

rozhodnutie, ktoré v zmysle súd nepreskúmava...“ Proti tomuto

uzneseniu odvolanie nie je prípustné...

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietol porušenie svojho práva na spravodlivý

proces B. žalobou, ktorú podal na príslušnom súde. Najvyšší súd SR však svoju zákonom

priznanú právomoc neuplatnil. Tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na

prístup k súdu priznanému SR. ...

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie ústavnosti odmietnutia

prístupu k súdu a s ním spätej súdnej ochrany sťažovateľovi v dôsledku zastavenia konania

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti

označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa ...

Námietku zaujatosti podľa v znení neskorších predpisov možno

vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona v dvoch rozdielnych právnych režimoch.

Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa

§ 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení

z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný

prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).

Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý

v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred N. Aj v tomto právnom

režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že o námietke zaujatosti rozhoduje

nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil: „Proti rozhodnutiu o vylúčení z

konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok.“ (§ 14

ods. 8 posledná veta).

Rozdielnosť právnych režimov uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 7 a podľa § 14

zákona o dohľade nad finančným trhom spočíva v tom, že rozhodnutie o námietke zaujatosti

podľa § 7 nemá povahu predbežného rozhodnutia a nemá ani povahu procesného

rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Rozhodnutie podľa § 7 ods. 5 je osobitným

rozhodnutím, ktoré svojou povahou je konečné a meritórne.

Sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným

trhom.

Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány

vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na N. pri výkone jej správnych

právomocí vrátane výkonu dohľadu podľa v znení neskorších

predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená, ako sa to udialo v

okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný opravný prostriedok,

nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je výrazným

obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva na

spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam

sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa SR sa uspokojil s povrchným,

formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva,

ale ustanovenie bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému

sťažovateľom...

S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd

skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania

uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť

orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho

nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu, čím spôsobil, že

sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala

. Tým Najvyšší súd SR porušil základné práva sťažovateľa podľa

v spojení s SR.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2010 bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 v spojení s , aby

namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal

primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 382,32 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -51 z 10. júna

2010 vyjadril najvyšší súd, v ktorom okrem iného uviedol:

„K námietkam uvádzaným sťažovateľkou považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky

za potrebné uviesť, že zotrváva na svojom právnom názore, vyslovenom vo svojom

rozhodnutí, že rozhodnutie o námietke zaujatosti, vydané podľa § 7 ods. 5 zákona

č. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

obdobne ako rozhodnutie o tom, či je v súdnom konaní sudca, či zamestnanec súdu alebo

notár vylúčený z prejednávania a rozhodovania určitej právnej veci, je rozhodnutím

procesným, ktoré v zmysle súd samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť

tohto rozhodnutia – jeho vady bude možné namietať v konaní o žalobe proti rozhodnutiu

žalovaného vo veci samej. Podľa názoru najvyššieho súdu tým nedošlo k sťažovateľkou

namietanému porušeniu jej práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom

( ) ani jej práva na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle .

Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že vylúčením súdneho prieskumu

rozhodnutí predbežnej povahy a procesných rozhodnutí, týkajúcich sa vedenia konania, sa

vytvárajú medze základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, čím nie sú podstata a zmysel tohto základného práva dotknuté. Právo fyzickej

a právnickej osoby na súdnu ochranu je dostatočne zaistené tým, že je v právomoci súdu

preskúmavať rozhodnutia správneho orgánu, ktoré majú povahu rozhodnutia konečného.

Pokiaľ sťažovateľka rozlišuje medzi uplatnením námietky zaujatosti podľa § 7

a podľa medzi nimi je zásadný rozdiel iba s v tom, že

námietka zaujatosti podľa sa uplatňuje pri dohľade na mieste a

námietka zaujatosti podľa § 14 cit. zákona v konaní pred N. Inak v znení predmetných

ustanovení z hľadiska preskúmateľnosti rozhodnutí o námietke zaujatosti podľa názoru

najvyššieho súdu nie je rozdiel. Ani v jednom prípade nemožno proti rozhodnutiu o vylúčení

alebo zamietnutí námietky zaujatosti podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 veta piata a §

14 ods. 8 veta druhá ), čo samé o sebe ešte neznamená, že nejde o

procesné rozhodnutie.

Otázka zaujatosti je nepochybne jedným z kľúčových bodov práva na spravodlivý

proces a rozhodovanie o vylúčení pre zaujatosť má špecifickú povahu. Ak by sa orgán

rozhodujúci o vylúčení dostatočne nezaoberal námietkou zaujatosti osoby, poverenej

výkonom dohľadu, vznesenou účastníkom konania či osobou, zúčastnenou na konaní, resp.

by o nej rozhodol nezákonným spôsobom, zaťažil by tak konanie vadou, ktorá by mohla mať

za následok nezákonné rozhodnutie o veci samej. Preto ani v danej veci v prípade

nespokojnosti s rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka v konečnom dôsledku nezostane

bez súdnej ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky

porušené neboli.“

Najvyšší súd v podaní z 10. júna 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní

z 1. júla 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. januára 2010, ku ktorému malo dôjsť „nesprávnym postupom pri

uplatnení zákona v správnom súdnictve“. Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v konaní

o jej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia B. (ďalej len „N.) č. -46

z 5. augusta 2008 (o zamietnutí námietky zaujatosti Ing. J. F.) namiesto toho, aby poskytol

ochranu jej právu na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“

podliehajúcemu , sa uspokojil s povrchným, formálnym konštatovaním,

že mu v tom bráni ustanovenie (ďalej len

„OSP“), podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej

povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, a konanie o jeho žalobe podľa

zastavil, čím nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu

ochranu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2010

vyplýva:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky ustálil, že napadnuté rozhodnutie nie je

individuálnym správnym aktom, ktorým by opatrením alebo rozhodnutím prijatým pri

výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov

osôb a ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v

rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade

nad finančným trhom, t. j. o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle súd

samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť tohto rozhodnutia – jeho vady bude možné

namietať až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo veci samej. Tým nedôjde ani

k žalobcom namietanému porušeniu jeho práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným

súdom ( ) ani jeho práva na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle Slovenskej

republiky. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250d ods. 3 veta

prvá konanie zastavil.“

Ústavný súd sa v posudzovanom prípade zaoberal otázkou, či najvyšší súd mal dôvod

zaoberať sa v žalobe uvedenou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia jej

práva na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“, teda N. rozhodnutie

ktorej posúdil podľa ako také, ktoré je ex lege vylúčené zo súdneho

prieskumu.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie n., ktorým bola

zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa , pretože ním

nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné rozhodnutie

preto nie je preskúmateľné v správnom súdnictve, keďže v správnom súdnictve sa

nepreskúmavajú postupy správneho orgánu, ktorými neboli priamo dotknuté práva, právom

chránené záujmy, alebo povinnosti fyzických a právnických osôb. Ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že nie každé rozhodnutie správneho orgánu má povahu individuálneho

správneho aktu. Rozhodnutie o vylúčení pracovníka správneho orgánu, keďže má povahu

úkonu, ktorým sa upravuje postup správneho orgánu, posúdil najvyšší súd ako rozhodnutie

procesnej povahy. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie meritórne, ktoré by zasahovalo

priamo do subjektívnych práv sťažovateľky ako dohliadaného subjektu. Takáto klasifikácia

je podľa názoru ústavného súdu v súlade s teóriou správneho práva a aj súčasnou

judikatúrou najmä českého Najvyššieho správneho súdu, ktorú si osvojil aj najvyšší súd.

Samotný o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom) v §

7 ods. 5 uvádza, že na rozhodovanie o námietke zaujatosti sa nevzťahujú ustanovenia

o konaní pred N. podľa tohto zákona a osobitných zákonov ani všeobecné predpisy o

správnom konaní. Nemožno ho považovať za rozhodnutie vydávané v správnom konaní

a samostatne ho nemožno napadnúť opravným prostriedkom.

Rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka správneho orgánu z konania

vo veci má zmysel, ak ide o postup, ktorý predchádza rozhodnutiu vo veci samej, teda

k prijatiu individuálneho správneho aktu hmotnoprávnej povahy. Len v tom prípade je

podľa názoru ústavného súdu splnená podmienka na podanie žaloby k príslušnému súdu

a napadnutie skutočnosti, že vo veci rozhodovala zaujatá osoba.

Ústavný súd k veci dodáva, že v rámci výkonu dohľadu vo verejnej správe samotní

pracovníci poverení týmto výkonom ani nevydávajú rozhodnutia, ktoré možno posúdiť ako

individuálny správny akt hmotnoprávnej povahy. V zmysle § 8 ods. 2 písm. c) zákona

o dohľade nad finančným trhom vyhotovujú osoby poverené výkonom dohľadu, písomný

protokol o vykonanom dohľade na mieste, príp. vyhotovujú priebežné alebo čiastkové

protokoly. Ide o zápis skutkových zistení, vyplývajúcich z vykonaného dohľadu, a nie

o rozhodnutia, ktorými by sa záväzne určovali práva a povinnosti dohliadaného subjektu.

O rozhodnutí zasahujúcom do práv dohliadaného subjektu možno uvažovať, len ak by

sťažovateľke bola uložená konkrétna povinnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie

o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka vykonávajúceho dohľad, nie je natoľko závažné,

aby ho bolo nevyhnutné preskúmavať, keďže jeho výsledok nemôže relevantným spôsobom

zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov a povinností dohliadaných subjektov, je

posúdenie rozhodnutia o námietke zaujatosti ako úkonu procesného, ktorý je ex lege

vylúčený zo súdneho prieskumu ústavne konformné.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. ,

a ďalšie a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva

na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7

ods. 5 zákona o dohľade nad finančným trhom sa netýka základných práv a slobôd. Pri

vykonávaní dohľadu na mieste n. nejde o prípad, keď by sa sťažovateľka domáhala svojho

práva na inom orgáne v zmysle .

Preto nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom

a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel

k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu

v zmysle ustanovenia , a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti

rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobou napadnuté rozhodnutie n. vo vzťahu k

sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru (rozhodnutie n. treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci

sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší

súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a

svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v

prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o

žalobe sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej

môže dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky

(podobne , ).

Keďže ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľky porušené nebolo, je bez

ďalšieho právneho významu skúmať ďalšie právne nároky sťažovateľky, ktoré sa viažu

na úspech v konaní.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Podľa sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011