Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 187/2010
PDF · 209.64 KB
No categories available
III. ÚS 187/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010 takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 187/2010-13
z 12. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«N. má právomoc rozhodovať ako orgán verejnej správy podľa zák. č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“). N. je orgánom verejnej správy, ktorý
podľa zákona o dohľade nad finančným trhom o. i. je oprávnený vykonávať dohľad na
mieste a na diaľku nad sťažovateľom. Dňa 7. 4. 2008 sťažovateľ obdržal Poverenie N. zo
dňa 14. 3. 2008 Č. j. ODO 3548/2008, ktorým bol poverený Ing. J. F. výkonom dohľadu na
mieste. Na základe tohto poverenia sa v súlade s § 6 a nasl. zákona č. 747/2004 Z. z. o
dohľade začal dohľad na mieste nad činnosťou žalobcu.
Žalobca v súlade s ust. § 7 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade podal voči osobe
Ing. J. F. námietku zaujatosti. Dôvody zaujatosti Ing. J. F. uviedol žalobca v podanej
námietke zo dňa 30. 7. 2008 pričom išlo o závažné dôvody, ktoré samostatne, alebo v
spojení odôvodnene vyvolávajú pochybnosť o jeho nezaujatosti voči dohliadanému subjektu
aj predmetu dohľadu. Tieto dôvody spočívali v jeho účelovej, protizákonnej a tendenčnej
činnosti voči žalobcovi...
B. ako príslušný orgán podľa § 7 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov o námietke zaujatosti rozhodla rozhodnutím GUV-588/2008-46 zo dňa 5. augusta
2008 tak, že námietku zamietla...
Sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote rozhodnutie B. č. GUV-588/2008-46
napadol žalobou proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu na Najvyššom súde
Slovenskej republiky. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia
B. č. GUV-588/2008-46 a jeho zrušenia...
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 29. septembra 2009 konanie o sťažovateľovej
žalobe prerušil až do odpadnutia prekážky, z dôvodu efektívnosti a s poukazom na § 109
ods. 2 písm. c). Žalobca na pojednávaní vykonanom dňa 29. septembra 2009 predložil svoju
ústavnú sťažnosť z 3. 11. 2008, ktorou sa domáhal rozhodnutia o porušení jeho práva na
spravodlivý proces, ktorá je vzhľadom na rovnaký predmet konania a namietané skutočnosti
podstatná aj pre toto konanie.
Ďalej Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26. januára 2010 konanie o sťažovateľovej
žalobe zastavil, lebo „zistil, že napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo
vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo
rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu
žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné
rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. súd nepreskúmava...“ Proti tomuto
uzneseniu odvolanie nie je prípustné...
V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietol porušenie svojho práva na spravodlivý
proces B. žalobou, ktorú podal na príslušnom súde. Najvyšší súd SR však svoju zákonom
priznanú právomoc neuplatnil. Tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na
prístup k súdu priznanému čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. ...
Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie ústavnosti odmietnutia
prístupu k súdu a s ním spätej súdnej ochrany sťažovateľovi v dôsledku zastavenia konania
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. 5 Sž 76/2008 z dôvodu vylúčenia preskúmateľnosti
označeného rozhodnutia správneho orgánu podľa § 248 písm. a) OSP...
Námietku zaujatosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov možno
vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona v dvoch rozdielnych právnych režimoch.
Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa
§ 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení
z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný
prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).
Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý
v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred N. Aj v tomto právnom
režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že o námietke zaujatosti rozhoduje
nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil: „Proti rozhodnutiu o vylúčení z
konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok.“ (§ 14
ods. 8 posledná veta).
Rozdielnosť právnych režimov uplatnenia námietky zaujatosti podľa § 7 a podľa § 14
zákona o dohľade nad finančným trhom spočíva v tom, že rozhodnutie o námietke zaujatosti
podľa § 7 nemá povahu predbežného rozhodnutia a nemá ani povahu procesného
rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania. Rozhodnutie podľa § 7 ods. 5 je osobitným
rozhodnutím, ktoré svojou povahou je konečné a meritórne.
Sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti podľa § 7 zákona o dohľade nad finančným
trhom.
Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány
vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na N. pri výkone jej správnych
právomocí vrátane výkonu dohľadu podľa zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená, ako sa to udialo v
okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný opravný prostriedok,
nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je výrazným
obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva na
spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam
sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa uspokojil s povrchným,
formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva,
ale ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému
sťažovateľom...
S účelom práva na prístup k súdu je zlučiteľný iba taký postup súdu, pri ktorom súd
skutočne preskúma namietnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy z hľadiska dodržania
uplatneného základného práva. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR nesplnil povinnosť
orgánu súdnej moci implikovanú v základnom práve na prístup k súdu. Namiesto toho
nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu ochranu, čím spôsobil, že
sťažovateľovi sa v okolnostiach prípadu nedostalo takej právnej ochrany, akú mu priznala
ústava. Tým Najvyšší súd SR porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR.»
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010 bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, aby
namietané uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal
primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 382,32 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2010-51 z 10. júna
2010 vyjadril najvyšší súd, v ktorom okrem iného uviedol:
„K námietkam uvádzaným sťažovateľkou považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
za potrebné uviesť, že zotrváva na svojom právnom názore, vyslovenom vo svojom
rozhodnutí, že rozhodnutie o námietke zaujatosti, vydané podľa § 7 ods. 5 zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
obdobne ako rozhodnutie o tom, či je v súdnom konaní sudca, či zamestnanec súdu alebo
notár vylúčený z prejednávania a rozhodovania určitej právnej veci, je rozhodnutím
procesným, ktoré v zmysle § 248 písm. a) OSP súd samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť
tohto rozhodnutia – jeho vady bude možné namietať v konaní o žalobe proti rozhodnutiu
žalovaného vo veci samej. Podľa názoru najvyššieho súdu tým nedošlo k sťažovateľkou
namietanému porušeniu jej práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom
(čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) ani jej práva na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že vylúčením súdneho prieskumu
rozhodnutí predbežnej povahy a procesných rozhodnutí, týkajúcich sa vedenia konania, sa
vytvárajú medze základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, čím nie sú podstata a zmysel tohto základného práva dotknuté. Právo fyzickej
a právnickej osoby na súdnu ochranu je dostatočne zaistené tým, že je v právomoci súdu
preskúmavať rozhodnutia správneho orgánu, ktoré majú povahu rozhodnutia konečného.
Pokiaľ sťažovateľka rozlišuje medzi uplatnením námietky zaujatosti podľa § 7
a podľa § 14 zákona č. 747/2004 Z. z. medzi nimi je zásadný rozdiel iba s v tom, že
námietka zaujatosti podľa § 7 zákona č. 747/2004 Z. z. sa uplatňuje pri dohľade na mieste a
námietka zaujatosti podľa § 14 cit. zákona v konaní pred N. Inak v znení predmetných
ustanovení z hľadiska preskúmateľnosti rozhodnutí o námietke zaujatosti podľa názoru
najvyššieho súdu nie je rozdiel. Ani v jednom prípade nemožno proti rozhodnutiu o vylúčení
alebo zamietnutí námietky zaujatosti podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 veta piata a §
14 ods. 8 veta druhá zákona č. 747/2004 Z. z.), čo samé o sebe ešte neznamená, že nejde o
procesné rozhodnutie.
Otázka zaujatosti je nepochybne jedným z kľúčových bodov práva na spravodlivý
proces a rozhodovanie o vylúčení pre zaujatosť má špecifickú povahu. Ak by sa orgán
rozhodujúci o vylúčení dostatočne nezaoberal námietkou zaujatosti osoby, poverenej
výkonom dohľadu, vznesenou účastníkom konania či osobou, zúčastnenou na konaní, resp.
by o nej rozhodol nezákonným spôsobom, zaťažil by tak konanie vadou, ktorá by mohla mať
za následok nezákonné rozhodnutie o veci samej. Preto ani v danej veci v prípade
nespokojnosti s rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka v konečnom dôsledku nezostane
bez súdnej ochrany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nález, že základné práva sťažovateľky
porušené neboli.“
Najvyšší súd v podaní z 10. júna 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní
z 1. júla 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010, ku ktorému malo dôjsť „nesprávnym postupom pri
uplatnení zákona v správnom súdnictve“. Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd v konaní
o jej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia B. (ďalej len „N.) č. GUV-588/2008-46
z 5. augusta 2008 (o zamietnutí námietky zaujatosti Ing. J. F.) namiesto toho, aby poskytol
ochranu jej právu na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“
podliehajúcemu čl. 46 ods. 1 ústavy, sa uspokojil s povrchným, formálnym konštatovaním,
že mu v tom bráni ustanovenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), podľa ktorého súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej
povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, a konanie o jeho žalobe podľa
§ 250d ods. 3 OSP zastavil, čím nadradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnu
ochranu.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 76/2008 z 26. januára 2010
vyplýva:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky ustálil, že napadnuté rozhodnutie nie je
individuálnym správnym aktom, ktorým by opatrením alebo rozhodnutím prijatým pri
výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov
osôb a ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v
rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade
nad finančným trhom, t. j. o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) OSP súd
samostatne nepreskúmava. Nezákonnosť tohto rozhodnutia – jeho vady bude možné
namietať až v konaní o žalobe proti rozhodnutiu žalovaného vo veci samej. Tým nedôjde ani
k žalobcom namietanému porušeniu jeho práv na prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) ani jeho práva na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250d ods. 3 veta
prvá OSP konanie zastavil.“
Ústavný súd sa v posudzovanom prípade zaoberal otázkou, či najvyšší súd mal dôvod
zaoberať sa v žalobe uvedenou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia jej
práva na „prejednanie veci pred nezávislým a nestranným orgánom“, teda N. rozhodnutie
ktorej posúdil podľa § 248 písm. a) OSP ako také, ktoré je ex lege vylúčené zo súdneho
prieskumu.
Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie n., ktorým bola
zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3 OSP, pretože ním
nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné rozhodnutie
preto nie je preskúmateľné v správnom súdnictve, keďže v správnom súdnictve sa
nepreskúmavajú postupy správneho orgánu, ktorými neboli priamo dotknuté práva, právom
chránené záujmy, alebo povinnosti fyzických a právnických osôb. Ústavný súd poukazuje
na skutočnosť, že nie každé rozhodnutie správneho orgánu má povahu individuálneho
správneho aktu. Rozhodnutie o vylúčení pracovníka správneho orgánu, keďže má povahu
úkonu, ktorým sa upravuje postup správneho orgánu, posúdil najvyšší súd ako rozhodnutie
procesnej povahy. V žiadnom prípade nejde o rozhodnutie meritórne, ktoré by zasahovalo
priamo do subjektívnych práv sťažovateľky ako dohliadaného subjektu. Takáto klasifikácia
je podľa názoru ústavného súdu v súlade s teóriou správneho práva a aj súčasnou
judikatúrou najmä českého Najvyššieho správneho súdu, ktorú si osvojil aj najvyšší súd.
Samotný zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom) v §
7 ods. 5 uvádza, že na rozhodovanie o námietke zaujatosti sa nevzťahujú ustanovenia
o konaní pred N. podľa tohto zákona a osobitných zákonov ani všeobecné predpisy o
správnom konaní. Nemožno ho považovať za rozhodnutie vydávané v správnom konaní
a samostatne ho nemožno napadnúť opravným prostriedkom.
Rozhodnutie o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka správneho orgánu z konania
vo veci má zmysel, ak ide o postup, ktorý predchádza rozhodnutiu vo veci samej, teda
k prijatiu individuálneho správneho aktu hmotnoprávnej povahy. Len v tom prípade je
podľa názoru ústavného súdu splnená podmienka na podanie žaloby k príslušnému súdu
a napadnutie skutočnosti, že vo veci rozhodovala zaujatá osoba.
Ústavný súd k veci dodáva, že v rámci výkonu dohľadu vo verejnej správe samotní
pracovníci poverení týmto výkonom ani nevydávajú rozhodnutia, ktoré možno posúdiť ako
individuálny správny akt hmotnoprávnej povahy. V zmysle § 8 ods. 2 písm. c) zákona
o dohľade nad finančným trhom vyhotovujú osoby poverené výkonom dohľadu, písomný
protokol o vykonanom dohľade na mieste, príp. vyhotovujú priebežné alebo čiastkové
protokoly. Ide o zápis skutkových zistení, vyplývajúcich z vykonaného dohľadu, a nie
o rozhodnutia, ktorými by sa záväzne určovali práva a povinnosti dohliadaného subjektu.
O rozhodnutí zasahujúcom do práv dohliadaného subjektu možno uvažovať, len ak by
sťažovateľke bola uložená konkrétna povinnosť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie
o vylúčení alebo nevylúčení pracovníka vykonávajúceho dohľad, nie je natoľko závažné,
aby ho bolo nevyhnutné preskúmavať, keďže jeho výsledok nemôže relevantným spôsobom
zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov a povinností dohliadaných subjektov, je
posúdenie rozhodnutia o námietke zaujatosti ako úkonu procesného, ktorý je ex lege
vylúčený zo súdneho prieskumu ústavne konformné.
Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 143/02,
III. ÚS 138/03 a ďalšie a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva
na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7
ods. 5 zákona o dohľade nad finančným trhom sa netýka základných práv a slobôd. Pri
vykonávaní dohľadu na mieste n. nejde o prípad, keď by sa sťažovateľka domáhala svojho
práva na inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
Preto nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom
a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel
k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu
v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 OSP, a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti
rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.
Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobou napadnuté rozhodnutie n. vo vzťahu k
sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru (rozhodnutie n. treba považovať za procesné rozhodnutie) vo veci
sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší
súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a
svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym
názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v
prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o
žalobe sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej
môže dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky
(podobne II. ÚS 393/2010, II. ÚS 458/2010).
Keďže ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľky porušené nebolo, je bez
ďalšieho právneho významu skúmať ďalšie právne nároky sťažovateľky, ktoré sa viažu
na úspech v konaní.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011