Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 393/2010
PDF · 160.7 KB
No categories available
II. ÚS 393/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr.
D. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 77/2008 z
13. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010
doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 77/2008 z 13. apríla 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka – právnická osoba
podnikajúca v oblasti poisťovníctva – podala najvyššiemu súdu žalobu proti rozhodnutiu
Bankovej rady Národnej banky Slovenska (ďalej len „národná banka“) č. GUV-588/2008-
38 z 5. augusta 2008, ktorou zamietla sťažovateľkou vznesenú námietku zaujatosti proti
Ing. M. B., CSc., zodpovednému za výkon dohľadu na mieste. Národná banka je orgánom
verejnej správy, ktorý podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
dohľade nad finančným trhom“), o. i. je oprávnený vykonávať dohľad na mieste a na diaľku
nad sťažovateľkou. Podľa sťažovateľky dôvody zaujatosti Ing. M. B., CSc., spočívali v
postupe, rozhodnutiach či iných úkonoch smerujúcich proti sťažovateľke v iných konaniach,
v ktorých tento pri výkone svojej funkcie postupoval neštandartne, ba dokonca aj
protizákonne, čím malo dôjsť k účelovému poškodzovaniu záujmov sťažovateľky.
Najvyšší súd uznesením z 29. septembra 2009 konanie o sťažovateľkinej žalobe
prerušil až do odpadnutia prekážky z dôvodu efektívnosti a s poukazom na § 109 ods. 2
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu, že 3. novembra 2008
podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, ktorá je vzhľadom na predmet konania
a namietané skutočnosti podstatná pre predmetné konanie.
Najvyšší súd namietaným uznesením z 13. apríla 2010 konanie o sťažovateľkinej
žalobe zastavil, lebo zistil, že napadnuté rozhodnutie nie je individuálnym správnym aktom,
ktorým by bolo rozhodnutie vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci
výkonu dohľadu a súčasne aj o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) OSP
súd nepreskúmava. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odvolanie nie je
prípustné.
Sťažovateľka predložila najvyššiemu súdu žalobu, ktorou sa uchádzala o ochranu
svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1
ods. 1 ústavy pred výkonom dohľadu zaujatým subjektom národnej banky. Podľa
sťažovateľky najvyšší súd namiesto toho, aby poskytol ochranu jej právam podliehajúcim
ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, uspokojil sa s povrchným a formálnym konštatovaním,
že sťažovateľka síce namietala porušenie svojho základného práva, ale ustanovenie § 248
písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu jej uplatnenému právu. V okolnostiach tohto
prípadu si najvyšší súd nesplnil povinnosť orgánu súdnej moci implikovanú v základnom
práve na prístup k súdu, ale nahradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnou. Tým
mal podľa sťažovateľky najvyšší súd porušiť ňou označené základné práva.
Sťažovateľka žiadala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „z dôvodu,
že samé rozhodnutie o porušení jeho základného práva v okolnostiach prípadu nemá
povahu dostatočnej satisfakcie. Sťažovateľka utrpela ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti,
nespravodlivosti a krivdy, že napriek právnej istote zdanlivo zaručenej každému
prostredníctvom záruk obsiahnutých v zásadách materiálneho právneho štátu, Národná
banka Slovenska v konaní o dohľade nad ním tieto záruky porušila. Kým sa sťažovateľka
obrátila na Najvyšší súd SR, aby zjednal nápravu a zabezpečil jej ochranu porušených
základných práv, namiesto ochrany sa dočkala ďalšieho porušenia základných práv.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení čl. 46 ods. 2
a čl. 1 ods. 1 v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydaním uznesenia
5 Sž 77/2008 zo dňa 13. apríla 2010 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Sž 77/2008 zo dňa 13. apríla
2010 sa ruší.
3. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva primerané finančné
zadosťučinenie 2.000 (slovom dvetisíc) euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný
vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej
republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.
5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 euro,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr. D. B., do
dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej JUDr. D. B.
uvedie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 77/2008 z 13. apríla 2010.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie
označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 77/2008 z 13. apríla
2010, ktorým konanie o žalobe sťažovateľky zastavil, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05,
IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06). Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú
sťažovateľkou považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade
sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany najvyššieho súdu
rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby
najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke
diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané
postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj
keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 77/2008 z 13. apríla 2010 vyplýva, že ním
bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľky proti národnej banke o preskúmanie
rozhodnutia č. GUV-588/2008-38 z 5. augusta 2008. Z odôvodnenia najvyššieho súdu
vyplýva, že napadnuté rozhodnutie národnej banky, ktorým bola zamietnutá námietka
zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa § 244 ods. 3 OSP, pretože ním nebolo zasiahnuté do
hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné rozhodnutie preto nie je
preskúmateľné v správnom súdnictve. Rozhodnutie o námietke zaujatosti sa preveruje iba
z toho hľadiska, či osoba poverená výkonom dohľadu nie je zaujatá, pričom bolo
rozhodnuté iba o procesných právach. Preto ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci
výkonu dohľadu na mieste zo strany národnej banky podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona
o dohľade nad finančným trhom. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 143/02 a III. ÚS 138/03 a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo
zasiahlo do jej práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke
zaujatosti podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade nad finančným trhom sa netýka základných
práv a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste národnou bankou nejde o prípad, keď by
sa sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto
nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom orgáne
Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že predmet
konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu v zmysle ustanovenia §
244 ods. 3 OSP, a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré
nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.
Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie národnej
banky vo vzťahu k sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu
pri odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie národnej banky treba považovať za
procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo
sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o žalobe
sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže
dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2010