Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 393/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr.

D. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

v spojení s a Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

13. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva zaručeného v (ďalej

len „ústava“) v spojení s a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka – právnická osoba

podnikajúca v oblasti poisťovníctva – podala najvyššiemu súdu žalobu proti rozhodnutiu

Bankovej rady Národnej banky Slovenska (ďalej len „národná banka“) č. GUV-588/2008-

38 z 5. augusta 2008, ktorou zamietla sťažovateľkou vznesenú námietku zaujatosti proti

Ing. M. B., CSc., zodpovednému za výkon dohľadu na mieste. Národná banka je orgánom

verejnej správy, ktorý podľa o dohľade nad finančným trhom a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

dohľade nad finančným trhom“), o. i. je oprávnený vykonávať dohľad na mieste a na diaľku

nad sťažovateľkou. Podľa sťažovateľky dôvody zaujatosti Ing. M. B., CSc., spočívali v

postupe, rozhodnutiach či iných úkonoch smerujúcich proti sťažovateľke v iných konaniach,

v ktorých tento pri výkone svojej funkcie postupoval neštandartne, ba dokonca aj

protizákonne, čím malo dôjsť k účelovému poškodzovaniu záujmov sťažovateľky.

Najvyšší súd uznesením z 29. septembra 2009 konanie o sťažovateľkinej žalobe

prerušil až do odpadnutia prekážky z dôvodu efektívnosti a s poukazom na § 109 ods. 2

písm. c) (ďalej aj „OSP“) z dôvodu, že 3. novembra 2008

podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, ktorá je vzhľadom na predmet konania

a namietané skutočnosti podstatná pre predmetné konanie.

Najvyšší súd namietaným uznesením z 13. apríla 2010 konanie o sťažovateľkinej

žalobe zastavil, lebo zistil, že napadnuté rozhodnutie nie je individuálnym správnym aktom,

ktorým by bolo rozhodnutie vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci

výkonu dohľadu a súčasne aj o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle

súd nepreskúmava. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odvolanie nie je

prípustné.

Sťažovateľka predložila najvyššiemu súdu žalobu, ktorou sa uchádzala o ochranu

svojho základného práva zaručeného v v spojení s a

ods. 1 pred výkonom dohľadu zaujatým subjektom národnej banky. Podľa

sťažovateľky najvyšší súd namiesto toho, aby poskytol ochranu jej právam podliehajúcim

ochrane podľa , uspokojil sa s povrchným a formálnym konštatovaním,

že sťažovateľka síce namietala porušenie svojho základného práva, ale ustanovenie § 248

písm. a) bráni súdu poskytnúť ochranu jej uplatnenému právu. V okolnostiach tohto

prípadu si najvyšší súd nesplnil povinnosť orgánu súdnej moci implikovanú v základnom

práve na prístup k súdu, ale nahradil formálnu ochranu ústavnosti nad materiálnou. Tým

mal podľa sťažovateľky najvyšší súd porušiť ňou označené základné práva.

Sťažovateľka žiadala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „z dôvodu,

že samé rozhodnutie o porušení jeho základného práva v okolnostiach prípadu nemá

povahu dostatočnej satisfakcie. Sťažovateľka utrpela ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti,

nespravodlivosti a krivdy, že napriek právnej istote zdanlivo zaručenej každému

prostredníctvom záruk obsiahnutých v zásadách materiálneho právneho štátu, Národná

banka Slovenska v konaní o dohľade nad ním tieto záruky porušila. Kým sa sťažovateľka

obrátila na Najvyšší súd SR, aby zjednal nápravu a zabezpečil jej ochranu porušených

základných práv, namiesto ochrany sa dočkala ďalšieho porušenia základných práv.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení čl. 46 ods. 2

a čl. 1 ods. 1 v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydaním uznesenia

zo dňa 13. apríla 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. apríla

2010 sa ruší.

3. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva primerané finančné

zadosťučinenie 2.000 (slovom dvetisíc) euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný

vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej

republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 euro,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr. D. B., do

dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej JUDr. D. B.

uvedie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

zaručeného v v spojení s a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. apríla 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie

označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 13. apríla

2010, ktorým konanie o žalobe sťažovateľky zastavil, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ). Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú

sťažovateľkou považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany najvyššieho súdu

rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby

najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané

postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj

keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 13. apríla 2010 vyplýva, že ním

bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľky proti národnej banke o preskúmanie

rozhodnutia č. -38 z 5. augusta 2008. Z odôvodnenia najvyššieho súdu

vyplýva, že napadnuté rozhodnutie národnej banky, ktorým bola zamietnutá námietka

zaujatosti, nie je rozhodnutím podľa , pretože ním nebolo zasiahnuté do

hmotných subjektívnych práv sťažovateľky, a predmetné rozhodnutie preto nie je

preskúmateľné v správnom súdnictve. Rozhodnutie o námietke zaujatosti sa preveruje iba

z toho hľadiska, či osoba poverená výkonom dohľadu nie je zaujatá, pričom bolo

rozhodnuté iba o procesných právach. Preto ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci

výkonu dohľadu na mieste zo strany národnej banky podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona

o dohľade nad finančným trhom. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu

sp. zn. a a zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie priamo

zasiahlo do jej práva na spravodlivý proces, ústavný súd uvádza, že rozhodnutie o námietke

zaujatosti podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade nad finančným trhom sa netýka základných

práv a slobôd. Pri vykonávaní dohľadu na mieste národnou bankou nejde o prípad, keď by

sa sťažovateľka domáhala svojho práva na inom orgáne v zmysle . Preto

nemôže byť ani porušené jej právo domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom orgáne

Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že predmet

konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho orgánu v zmysle ustanovenia §

244 ods. 3 , a konanie zastavil, pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré

nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Ako to z jeho rozhodnutia vyplýva, najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie národnej

banky vo vzťahu k sťažovateľke zastavil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho záveru (rozhodnutie národnej banky treba považovať za

procesné rozhodnutie) vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo

sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Z dosiaľ uvedeného možno konštatovať, že zastavením konania o žalobe

sťažovateľky nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej žaloby, pretože k nej môže

dôjsť v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do práv sťažovateľky.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010