Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 575/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

a

zastúpených spoločnosťou Kanisová & Kanis

Advokátska kancelária s. r. o., Ďumbierska 3F, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr.

Matúš Kanis, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a , práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a

takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

a (ďalej aj „sťažovateľka“),

(spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi

napadnutého konania na strane žalobcov vo veci žaloby o určenie priebehu hranice

pozemkov a o vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva. V tomto napadnutom konaní

rozhodol okresný súd rozsudkom z 12. apríla 2018 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“),

ktorým žalobu a vzájomnú žalobu v celom rozsahu zamietol. O odvolaní oboch strán sporu

rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. z 30. júla 2019

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.

3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že rozsudok krajského súdu im nebol

zo strany okresného súdu riadne doručený. Dňa 26. februára 2019 podali sťažovatelia proti

žalovaným na okresnom súde žalobu o odstránenie stavby. Konanie je vedené

pod sp. zn. (ďalej len „nasledujúce konanie“), pričom na prvom pojednávaní

27. mája 2020 sa sťažovatelia „z prednesu súdu prvý krát dozvedeli o rozhodnutí

odvolacieho súdu vo veci sp. zn. a o tom, že predmetný rozsudok im síce

nebol reálne doručený a v súdnom spise sa nachádza zmienka o jeho skartácii

po neúspešnom doručení Sťažovateľom, avšak považuje sa za doručený.“. Na tomto

pojednávaní požiadal právny zástupca sťažovateľov o nahratie rozsudku krajského súdu

do svojej elektronickej schránky v rámci napadnutého konania. Následne okresný súd

5. júna 2020 poštou doručil právnemu zástupcovi sťažovateľov rozsudok krajského súdu.

4. Podľa sťažovateľov okresný súd v napadnutom konaní porušil ich označené práva

tým, že napriek tomu, že považoval za preukázané, že zásielka obsahujúca rozsudok

krajského súdu nebola sťažovateľom účinne doručená, nezisťoval dôvody jeho nedoručenia,

ani sa len nepokúsil tento rozsudok krajského súdu sťažovateľom doručiť „ešte raz poštou,

resp. na inú adresu alebo iným spôsobom“ a rozsudok krajského súdu „svojvoľne a ústavne

nekonformné opatril doložkou právoplatnosti.“. Okresný súd tak sťažovateľom znemožnil

v lehote na podanie dovolania podať riadne dovolanie podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), a tým im uprel

právo na prístup k súdu.

Sťažovatelia namietajú neúčinnosť doručenia rozsudku krajského súdu do vlastných

rúk a argumentujú tým, že úradný záznam v súdnom spise okresného súdu o uplatnení fikcie

doručenia a „skartácii rozsudku nie je pravdivý, nakoľko platné doručenie rozsudku nebolo

do súčasnosti vykonané a Sťažovatelia v predmetnom konaní sa ani po viac ako roku

nemohli oboznámiť s obsahom tohto rozhodnutia.“. Sťažovatelia argumentujú aj

pochybením súdneho doručovateľa, čo s odkazom na nález ústavného súdu

sp. zn. potvrdzuje zodpovednosť okresného súdu za správnosť doručenia

meritórneho rozhodnutia.

5. Postup okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s doručovaním rozsudku

krajského súdu zasiahol podľa sťažovateľov do ich procesných práv „a v tej súvislosti aj

do ich hmotnoprávneho postavenia, ale de facto predstavuje aj vznik prieťahov“

v napadnutom konaní, ktoré doteraz nebolo právoplatne ukončené a „trvá tak už viac

ako 9 rokov“. Podľa sťažovateľov neúčinnosť doručenia rozsudku krajského súdu nemožno

pričítať sťažovateľom, ale výhradne iba okresnému súdu, ktorý nepostupoval „zákonným

spôsobom a nesprávne a zjavne arbitrárne uplatnil fikciu doručenia daného rozsudku

Sťažovateľom, a to aj bez splnenia všetkých potrebných náležitostí.“.

6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

v ich veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na spravodlivé súdne konanie a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Zároveň

sťažovatelia žiadajú priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej

moci alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu ().

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

17. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepoužíva. Dedenie sa zaručuje.

18. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

19. Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich označených práv

podľa , a a podľa dohovoru a

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní pri doručovaní

rozsudku krajského súdu.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

konaním okresného súdu

20. Medzi základným právom na súdnu ochranu podľa a jemu

porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať

spoločne (, ).

21. Účelom citovaného je zaručiť každému prístup k súdnej

ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

22. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo

na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, rozsudok ESĽP

z 29. 7. 1998, č. 25201/94, ale aj , , ).

23. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma (, , ).

24. Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). V súvislosti so základným právom podľa treba mať zároveň

na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane

ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno domáhať práv

uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú ().

25. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní v namietanej veci aj

okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

ústavnej sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

26. Doručovanie písomností upravuje všeobecne v

až § 116. Konajúce súdy doručujú písomnosti na pojednávaní alebo pri inom úkone, čím nie

je dotknutá povinnosť takého súdu doručovať písomnosť do elektronickej schránky

podľa osobitného predpisu. V prípadoch, keď nemožno doručiť písomnosť na pojednávaní

alebo elektronicky, konajúci súd doručuje na adresu na doručovanie prostredníctvom

doručujúceho orgánu. V prípade fyzickej osoby je adresou na doručovanie adresa evidovaná

v registri obyvateľov Slovenskej republiky.

27. Podľa sa do vlastných rúk doručujú písomnosti, pri ktorých tak

ustanovuje zákon. Takou písomnosťou je aj rozsudok súdu. Zákonodarca v Civilnom

sporovom poriadku sprísnil úpravu fikcie doručenia. V zmysle

ak nemožno doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk na adresu evidovanú v registri

obyvateľov Slovenskej republiky, považuje sa písomnosť za doručenú v deň, keď sa ako

nedoručená vráti konajúcemu súdu, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.

28. Ak má adresát inú adresu na doručovanie, ktorú konajúcemu súdu neoznámi, súd

nemá po nedoručení následne povinnosť zisťovať skutočné adresy strán sporu. Každá osoba

je zodpovedná za údaje, ktoré má uvedené vo verejných registroch vrátane registra

obyvateľov Slovenskej republiky. Ak sa strana sporu dlhšie nezdržiava na evidovanej

adrese, môže si zabezpečiť na evidovanej adrese preberanie písomností splnomocnencom

alebo si môže zariadiť posielanie písomností na adresu, na ktorej sa dlhšie zdržiava.

29. Zmyslom právnej úpravy doručovania súdnych zásielok obsiahnutej v Civilnom

sporovom poriadku je pomocou sprísnenej fikcie doručenia odstrániť sporné situácie

týkajúce sa presného určenia momentu doručenia písomnosti strane sporu, ktorý je dôležitý

pre správne počítanie lehôt ustanovených zákonom (napr. aj pre lehotu na podanie

opravného prostriedku).

30. Zákonodarca ustanovuje v výnimky z fikcie doručenia, ktoré majú

zmierniť tvrdosť uvedenej fikcie. Podľa tohto ustanovenia ak nastala fikcia doručenia

a adresátovi doručením začala plynúť lehota, ktorú zmeškal, pretože sa o písomnosti

nedozvedel, konajúci súd môže zmeškanie lehoty odpustiť. Podmienkou odpustenia

zmeškania lehoty je kumulatívne naplnenie dvoch podmienok – adresát sa

z ospravedlniteľného dôvodu nezdržiaval na adrese podľa a v tejto súvislosti

neporušil žiadnu právnu povinnosť. Strana musí okrem preukázania podmienok podľa § 114

splniť aj podmienky podľa , a to podať návrh na odpustenie zmeškania

lehoty a do 15 dní od odpadnutia prekážky, pre ktorú strana procesný úkon zmeškala,

pripojiť aj zmeškaný úkon (napr. vyjadrenie, odvolanie, dovolanie a pod.).

31. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, ako aj predloženého súdneho spisu okresného

súdu vyplýva, že sťažovatelia mali možnosť požiadať o odpustenie zmeškania lehoty

podľa . O vydaní rozsudku krajského súdu sa mohli sťažovatelia prvýkrát

dozvedieť 27. mája 2020 na pojednávaní v nasledujúcom konaní vedenom na okresnom

súde, ako to aj uviedli v ústavnej sťažnosti. O uplatnenej fikcii doručenia rozsudku

krajského súdu sa mohla sťažovateľka dozvedieť 2. júna 2020, keď jej bolo umožnené

nahliadnuť do súdneho spisu okresného súdu (č. l. 787), a potom následne aj 13. júla 2020.

Zo súdneho spisu tiež vyplýva, že 15. júla 2020 sťažovatelia splnomocnili právneho

zástupcu zastupujúceho ich v nasledujúcom konaní na zastupovanie aj v napadnutom

konaní, pričom tento právny zástupca následne požiadal okresný súd o sprístupnenie

elektronického súdneho spisu (č. l. 723).

32. K námietke sťažovateľov o skartácii rozsudku krajského súdu ústavný súd

poukazuje na postup okresného súdu v zmysle

o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o e-Governmente“), podľa ktorého ak ide o doručovanie listinného rovnopisu

elektronického úradného dokumentu, platí, že orgán verejnej moci si odoslaním

elektronického úradného dokumentu podľa ods. 1 vyhradil, že poštová zásielka, ktorej

obsahom je listinný rovnopis tohto dokumentu, nemá byť vrátená; poštový podnik takú

poštovú zásielku, ak ju nemožno dodať adresátovi, zničí do 30 dní odo dňa doručenia

informácie o výsledku doručenia.

Postup okresného súdu bol súladný so zákonom o e-Governmente prostredníctvom

projektu centrálneho úradného doručovania na základe spolupráce medzi Národnou

agentúrou pre sieťové a elektronické služby a Slovenskou poštou, ktorý umožňuje v plnej

miere štátnym orgánom komunikovať s adresátmi, ktorí nemajú aktivovanú elektronickú

schránku, elektronicky.

33. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie

konajúceho súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

, ), resp. postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom

na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa (m. m. ,

, , ).

34. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľov, ktorí poukázali na nález ústavného

súdu sp. zn. , ústavný súd ozrejmuje, že v tam vedenej veci došlo zo strany

súdu prvej inštancie a poštového podniku k porušeniu predpisov spôsobom, že poštová

zásielka účastníkovi konania bola po oznámení jej uloženia pred uplynutím odbernej lehoty

vrátená späť súdu, a tak mu bolo znemožnené zásielku prevziať. V posudzovanom prípade

je zrejmé, že okresný súd pri doručovaní rozsudku krajského súdu postupoval v súlade

s aj so zákonom o e-Governmente; poštová zásielka bola

doručovaná na adresu sťažovateľov evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky

(tak ako pri ostatných zásielkach doručovaných im v napadnutom konaní, pozn.), z dôvodu

ich nezastihnutia bola uložená na vyzdvihnutie počas 18-dňovej odbernej lehoty a po jej

uplynutí bola aplikovaná fikcia doručenia v zmysle .

35. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu

v napadnutom konaní vrátane postupu pri úkone doručovania, ktorý bol predpisom

vyhovujúci, a obsahom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, odmietol túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľov podľa § 56 ods. 2

písm. g) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

36. Nad rámec uvedeného ústavný súd ozrejmuje, že už v uznesení

sp. zn. z 22. marca 2018 konštatoval, že samotnú žiadosť sťažovateľa ako

adresáta doručenia, ktorej predmetom je odpustenie zmeškania lehoty, možno považovať

za iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

poskytuje a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený podľa .

Z uvedeného dôvodu by v zmysle bolo možné

ústavnú sťažnosť sťažovateľov vyhodnotiť a následne odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. d)

aj ako neprípustnú z dôvodu nevyčerpania iného účinného

prostriedku nápravy pred podaním ústavnej sťažnosti.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým konaním okresného súdu

37. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

().

38. Ústavný súd vychádza aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej poskytuje

ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva ešte môže dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať

(, ).

39. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, ani zo súdneho spisu v tejto veci nie je sporné,

že okresný súd doručoval poštovú zásielku s rozsudkom krajského súdu sťažovateľom

na ich adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky, a to 26. augusta 2019.

Dňa 28. augusta 2019 bola zásielka uložená na doručujúcom poštovom podniku, pričom

lehota na prevzatie poštovej zásielky uplynula 16. septembra 2019. Výsledok

o nedoručení zásielky bol okresnému súdu oznámený 17. septembra 2019. Uvedený dátum

sa súčasne v zmysle považoval za deň doručenia. Okresný súd,

zohľadňujúc princíp právnej fikcie doručenia, prijal záver, že v danom prípade došlo

k doručeniu písomnosti sťažovateľom, a k 18. septembru 2019 vyznačil doložku

o právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.

40. Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi

postupom okresného súdu pri doručovaní rozsudku krajského súdu a namietaným

porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

41. V posudzovanom prípade je tiež zrejmé, že napadnuté konanie pred okresným

súdom bolo v čase doručenia ústavnej sťažnosti (4. augusta 2020, pozn.) skončené, a to

na základe vydania meritórneho rozhodnutia, rozsudku z 12. apríla 2018. V posudzovanej

veci si teda okresný súd z hľadiska požiadavky odstránenia stavu právnej neistoty svoju

úlohu v rámci prvoinštančného konania splnil vydaním meritórneho rozhodnutia a jeho

doručením stranám sporu, pričom, ako je už uvedené, rozsudok okresného súdu nadobudol

v spojení s rozsudkom krajského súdu právoplatnosť 18. septembra 2019.

42. Vo veci sťažovateľov v čase podania ústavnej sťažnosti už netrval namietaný

zásah zo strany okresného súdu, čo vylučuje, aby mohol ústavný súd po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení označeného základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým konaním okresného súdu

43. V súvislosti s námietkou porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľov

absentuje odôvodnenie namietaného porušenia označených práv (požiadavka plynúca z § 43

ods. 1 ), teda konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo

podľa sťažovateľov k ich porušeniu dôjsť.

44. Ústavný súd preto odmietol túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľov podľa § 56

ods. 2 písm. c) pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

45. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu