Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 575/2020
PDF · 241.13 KB
No categories available
II. ÚS 575/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
a
zastúpených spoločnosťou Kanisová & Kanis
Advokátska kancelária s. r. o., Ďumbierska 3F, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr.
Matúš Kanis, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 116/2011 a
takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
a (ďalej aj „sťažovateľka“),
(spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 116/2011
(ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi
napadnutého konania na strane žalobcov vo veci žaloby o určenie priebehu hranice
pozemkov a o vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva. V tomto napadnutom konaní
rozhodol okresný súd rozsudkom z 12. apríla 2018 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“),
ktorým žalobu a vzájomnú žalobu v celom rozsahu zamietol. O odvolaní oboch strán sporu
rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 14 Co 113/2018 z 30. júla 2019
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.
3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že rozsudok krajského súdu im nebol
zo strany okresného súdu riadne doručený. Dňa 26. februára 2019 podali sťažovatelia proti
žalovaným na okresnom súde žalobu o odstránenie stavby. Konanie je vedené
pod sp. zn. 14 C 13/2019 (ďalej len „nasledujúce konanie“), pričom na prvom pojednávaní
27. mája 2020 sa sťažovatelia „z prednesu súdu prvý krát dozvedeli o rozhodnutí
odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 20C/116/2011 a o tom, že predmetný rozsudok im síce
nebol reálne doručený a v súdnom spise sa nachádza zmienka o jeho skartácii
po neúspešnom doručení Sťažovateľom, avšak považuje sa za doručený.“. Na tomto
pojednávaní požiadal právny zástupca sťažovateľov o nahratie rozsudku krajského súdu
do svojej elektronickej schránky v rámci napadnutého konania. Následne okresný súd
5. júna 2020 poštou doručil právnemu zástupcovi sťažovateľov rozsudok krajského súdu.
4. Podľa sťažovateľov okresný súd v napadnutom konaní porušil ich označené práva
tým, že napriek tomu, že považoval za preukázané, že zásielka obsahujúca rozsudok
krajského súdu nebola sťažovateľom účinne doručená, nezisťoval dôvody jeho nedoručenia,
ani sa len nepokúsil tento rozsudok krajského súdu sťažovateľom doručiť „ešte raz poštou,
resp. na inú adresu alebo iným spôsobom“ a rozsudok krajského súdu „svojvoľne a ústavne
nekonformné opatril doložkou právoplatnosti.“. Okresný súd tak sťažovateľom znemožnil
v lehote na podanie dovolania podať riadne dovolanie podľa zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), a tým im uprel
právo na prístup k súdu.
Sťažovatelia namietajú neúčinnosť doručenia rozsudku krajského súdu do vlastných
rúk a argumentujú tým, že úradný záznam v súdnom spise okresného súdu o uplatnení fikcie
doručenia a „skartácii rozsudku nie je pravdivý, nakoľko platné doručenie rozsudku nebolo
do súčasnosti vykonané a Sťažovatelia v predmetnom konaní sa ani po viac ako roku
nemohli oboznámiť s obsahom tohto rozhodnutia.“. Sťažovatelia argumentujú aj
pochybením súdneho doručovateľa, čo s odkazom na nález ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 148/2018 potvrdzuje zodpovednosť okresného súdu za správnosť doručenia
meritórneho rozhodnutia.
5. Postup okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s doručovaním rozsudku
krajského súdu zasiahol podľa sťažovateľov do ich procesných práv „a v tej súvislosti aj
do ich hmotnoprávneho postavenia, ale de facto predstavuje aj vznik prieťahov“
v napadnutom konaní, ktoré doteraz nebolo právoplatne ukončené a „trvá tak už viac
ako 9 rokov“. Podľa sťažovateľov neúčinnosť doručenia rozsudku krajského súdu nemožno
pričítať sťažovateľom, ale výhradne iba okresnému súdu, ktorý nepostupoval „zákonným
spôsobom a nesprávne a zjavne arbitrárne uplatnil fikciu doručenia daného rozsudku
Sťažovateľom, a to aj bez splnenia všetkých potrebných náležitostí.“.
6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd
v ich veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Zároveň
sťažovatelia žiadajú priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej
moci alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012,
III. ÚS 288/2016, II. 59/2019). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepoužíva. Dedenie sa zaručuje.
18. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
19. Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich označených práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní pri doručovaní
rozsudku krajského súdu.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
konaním okresného súdu
20. Medzi základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu
porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet
zásadných odlišností a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať
spoločne (II. ÚS 27/07, IV. ÚS 195/07).
21. Účelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej
ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1
ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
22. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si
osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo
na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, rozsudok ESĽP
z 29. 7. 1998, č. 25201/94, ale aj I. ÚS 303/06, IV. ÚS 351/09, II. ÚS 458/2010).
23. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby
sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05).
24. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň
na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane
ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv
uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie
vykonávajú (I. ÚS 56/01).
25. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní v namietanej veci aj
okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
ústavnej sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
26. Doručovanie písomností upravuje Civilný sporový poriadok všeobecne v § 105
až § 116. Konajúce súdy doručujú písomnosti na pojednávaní alebo pri inom úkone, čím nie
je dotknutá povinnosť takého súdu doručovať písomnosť do elektronickej schránky
podľa osobitného predpisu. V prípadoch, keď nemožno doručiť písomnosť na pojednávaní
alebo elektronicky, konajúci súd doručuje na adresu na doručovanie prostredníctvom
doručujúceho orgánu. V prípade fyzickej osoby je adresou na doručovanie adresa evidovaná
v registri obyvateľov Slovenskej republiky.
27. Podľa § 111 ods. 2 CSP sa do vlastných rúk doručujú písomnosti, pri ktorých tak
ustanovuje zákon. Takou písomnosťou je aj rozsudok súdu. Zákonodarca v Civilnom
sporovom poriadku sprísnil úpravu fikcie doručenia. V zmysle § 111 ods. 3 CSP
ak nemožno doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk na adresu evidovanú v registri
obyvateľov Slovenskej republiky, považuje sa písomnosť za doručenú v deň, keď sa ako
nedoručená vráti konajúcemu súdu, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.
28. Ak má adresát inú adresu na doručovanie, ktorú konajúcemu súdu neoznámi, súd
nemá po nedoručení následne povinnosť zisťovať skutočné adresy strán sporu. Každá osoba
je zodpovedná za údaje, ktoré má uvedené vo verejných registroch vrátane registra
obyvateľov Slovenskej republiky. Ak sa strana sporu dlhšie nezdržiava na evidovanej
adrese, môže si zabezpečiť na evidovanej adrese preberanie písomností splnomocnencom
alebo si môže zariadiť posielanie písomností na adresu, na ktorej sa dlhšie zdržiava.
29. Zmyslom právnej úpravy doručovania súdnych zásielok obsiahnutej v Civilnom
sporovom poriadku je pomocou sprísnenej fikcie doručenia odstrániť sporné situácie
týkajúce sa presného určenia momentu doručenia písomnosti strane sporu, ktorý je dôležitý
pre správne počítanie lehôt ustanovených zákonom (napr. aj pre lehotu na podanie
opravného prostriedku).
30. Zákonodarca ustanovuje v § 114 CSP výnimky z fikcie doručenia, ktoré majú
zmierniť tvrdosť uvedenej fikcie. Podľa tohto ustanovenia ak nastala fikcia doručenia
a adresátovi doručením začala plynúť lehota, ktorú zmeškal, pretože sa o písomnosti
nedozvedel, konajúci súd môže zmeškanie lehoty odpustiť. Podmienkou odpustenia
zmeškania lehoty je kumulatívne naplnenie dvoch podmienok – adresát sa
z ospravedlniteľného dôvodu nezdržiaval na adrese podľa § 106 CSP a v tejto súvislosti
neporušil žiadnu právnu povinnosť. Strana musí okrem preukázania podmienok podľa § 114
CSP splniť aj podmienky podľa § 122 CSP, a to podať návrh na odpustenie zmeškania
lehoty a do 15 dní od odpadnutia prekážky, pre ktorú strana procesný úkon zmeškala,
pripojiť aj zmeškaný úkon (napr. vyjadrenie, odvolanie, dovolanie a pod.).
31. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, ako aj predloženého súdneho spisu okresného
súdu vyplýva, že sťažovatelia mali možnosť požiadať o odpustenie zmeškania lehoty
podľa § 114 CSP. O vydaní rozsudku krajského súdu sa mohli sťažovatelia prvýkrát
dozvedieť 27. mája 2020 na pojednávaní v nasledujúcom konaní vedenom na okresnom
súde, ako to aj uviedli v ústavnej sťažnosti. O uplatnenej fikcii doručenia rozsudku
krajského súdu sa mohla sťažovateľka dozvedieť 2. júna 2020, keď jej bolo umožnené
nahliadnuť do súdneho spisu okresného súdu (č. l. 787), a potom následne aj 13. júla 2020.
Zo súdneho spisu tiež vyplýva, že 15. júla 2020 sťažovatelia splnomocnili právneho
zástupcu zastupujúceho ich v nasledujúcom konaní na zastupovanie aj v napadnutom
konaní, pričom tento právny zástupca následne požiadal okresný súd o sprístupnenie
elektronického súdneho spisu (č. l. 723).
32. K námietke sťažovateľov o skartácii rozsudku krajského súdu ústavný súd
poukazuje na postup okresného súdu v zmysle § 31a ods. 9 zákona č. 305/2013 Z. z.
o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o e-Governmente“), podľa ktorého ak ide o doručovanie listinného rovnopisu
elektronického úradného dokumentu, platí, že orgán verejnej moci si odoslaním
elektronického úradného dokumentu podľa ods. 1 vyhradil, že poštová zásielka, ktorej
obsahom je listinný rovnopis tohto dokumentu, nemá byť vrátená; poštový podnik takú
poštovú zásielku, ak ju nemožno dodať adresátovi, zničí do 30 dní odo dňa doručenia
informácie o výsledku doručenia.
Postup okresného súdu bol súladný so zákonom o e-Governmente prostredníctvom
projektu centrálneho úradného doručovania na základe spolupráce medzi Národnou
agentúrou pre sieťové a elektronické služby a Slovenskou poštou, ktorý umožňuje v plnej
miere štátnym orgánom komunikovať s adresátmi, ktorí nemajú aktivovanú elektronickú
schránku, elektronicky.
33. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie
konajúceho súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00), resp. postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom
na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa (m. m. III. ÚS 804/2016,
II. ÚS 465/2017, I. ÚS 156/2018, II. ÚS 153/2019).
34. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľov, ktorí poukázali na nález ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 148/2018, ústavný súd ozrejmuje, že v tam vedenej veci došlo zo strany
súdu prvej inštancie a poštového podniku k porušeniu predpisov spôsobom, že poštová
zásielka účastníkovi konania bola po oznámení jej uloženia pred uplynutím odbernej lehoty
vrátená späť súdu, a tak mu bolo znemožnené zásielku prevziať. V posudzovanom prípade
je zrejmé, že okresný súd pri doručovaní rozsudku krajského súdu postupoval v súlade
s Civilným sporovým poriadkom aj so zákonom o e-Governmente; poštová zásielka bola
doručovaná na adresu sťažovateľov evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky
(tak ako pri ostatných zásielkach doručovaných im v napadnutom konaní, pozn.), z dôvodu
ich nezastihnutia bola uložená na vyzdvihnutie počas 18-dňovej odbernej lehoty a po jej
uplynutí bola aplikovaná fikcia doručenia v zmysle § 111 ods. 3 CSP.
35. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu
v napadnutom konaní vrátane postupu pri úkone doručovania, ktorý bol predpisom
vyhovujúci, a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, odmietol túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľov podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
36. Nad rámec uvedeného ústavný súd ozrejmuje, že už v uznesení
sp. zn. IV. ÚS 224/2018 z 22. marca 2018 konštatoval, že samotnú žiadosť sťažovateľa ako
adresáta doručenia, ktorej predmetom je odpustenie zmeškania lehoty, možno považovať
za iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
poskytuje a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený podľa § 114 CSP.
Z uvedeného dôvodu by v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo možné
ústavnú sťažnosť sťažovateľov vyhodnotiť a následne odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. d)
zákona o ústavnom súde aj ako neprípustnú z dôvodu nevyčerpania iného účinného
prostriedku nápravy pred podaním ústavnej sťažnosti.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým konaním okresného súdu
37. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
38. Ústavný súd vychádza aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej poskytuje
ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva ešte môže dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať
(III. ÚS 71/2018, I. ÚS 61/2020).
39. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, ani zo súdneho spisu v tejto veci nie je sporné,
že okresný súd doručoval poštovú zásielku s rozsudkom krajského súdu sťažovateľom
na ich adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky, a to 26. augusta 2019.
Dňa 28. augusta 2019 bola zásielka uložená na doručujúcom poštovom podniku, pričom
lehota na prevzatie poštovej zásielky uplynula 16. septembra 2019. Výsledok
o nedoručení zásielky bol okresnému súdu oznámený 17. septembra 2019. Uvedený dátum
sa súčasne v zmysle § 111 ods. 3 CSP považoval za deň doručenia. Okresný súd,
zohľadňujúc princíp právnej fikcie doručenia, prijal záver, že v danom prípade došlo
k doručeniu písomnosti sťažovateľom, a k 18. septembru 2019 vyznačil doložku
o právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu.
40. Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi
postupom okresného súdu pri doručovaní rozsudku krajského súdu a namietaným
porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
41. V posudzovanom prípade je tiež zrejmé, že napadnuté konanie pred okresným
súdom bolo v čase doručenia ústavnej sťažnosti (4. augusta 2020, pozn.) skončené, a to
na základe vydania meritórneho rozhodnutia, rozsudku z 12. apríla 2018. V posudzovanej
veci si teda okresný súd z hľadiska požiadavky odstránenia stavu právnej neistoty svoju
úlohu v rámci prvoinštančného konania splnil vydaním meritórneho rozhodnutia a jeho
doručením stranám sporu, pričom, ako je už uvedené, rozsudok okresného súdu nadobudol
v spojení s rozsudkom krajského súdu právoplatnosť 18. septembra 2019.
42. Vo veci sťažovateľov v čase podania ústavnej sťažnosti už netrval namietaný
zásah zo strany okresného súdu, čo vylučuje, aby mohol ústavný súd po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení označeného základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým konaním okresného súdu
43. V súvislosti s námietkou porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľov
absentuje odôvodnenie namietaného porušenia označených práv (požiadavka plynúca z § 43
ods. 1 zákona o ústavnom súde), teda konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo
podľa sťažovateľov k ich porušeniu dôjsť.
44. Ústavný súd preto odmietol túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľov podľa § 56
ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
45. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu