Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 351/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody D.,

vo veci namietaného porušenia jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2009

doručená sťažnosť J. Š., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody D. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm.

c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o dovolaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) mu 8. júla 2008

na jeho žiadosť ustanovil obhajcu JUDr. M. V. na účel podania dovolania. Ustanovený

obhajca podal dovolanie okresnému súdu 29. septembra 2008. Najvyšší súd prípisom

z 27. januára 2009 vyzval obhajcu sťažovateľa, aby doplnil dovolanie o splnomocnenie od

sťažovateľa. Ustanovený obhajca reagoval na výzvu najvyššieho súdu zaslaním kópie

opatrenia okresného súdu o jeho ustanovení z 8. júla 2008. Prípisom z 11. februára 2009

najvyšší súd oznámil ustanovenému obhajcovi, ako aj sťažovateľovi, že postup okresného

súdu nebol správny a trvá na predložení splnomocnenia na podanie dovolania.

Sťažovateľ 13. februára 2009 podpísal splnomocnenie pre advokáta JUDr. M. V.,

hoci, ako tvrdí, nemá prostriedky na zaplatenie za zastupovanie. Urobil tak preto, aby

najvyšší súd neodmietol jeho dovolanie pre nesplnenie tejto podmienky konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že postupom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, pretože týmto

postupom by bolo umožnené podať dovolanie len osobám, ktoré si môžu dovoliť zaplatiť

obhajcu z vlastných prostriedkov. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vyslovil, že

uvedeným postupom bolo porušené jeho právo, a aby zakázal najvyššiemu súdu pokračovať

v jeho porušovaní.

Ústavný súd prípisom zo 17. júla 2009 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril

k sťažnosti sťažovateľa. Najvyšší súd vo vyjadrení č. k. -65 z 12. augusta 2009

okrem iného uviedol, že dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté uznesením sp. zn.

z 3. marca 2009 z toho dôvodu, že sťažovateľ namietal skutkové zistenia

súdov prvého a druhého stupňa, čo odporuje ustanoveniu § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku.

K meritu sťažnosti najvyšší súd uviedol, že s názorom sťažovateľa nesúhlasí, pretože

„Obvinený sa domáhal ustanovenia obhajcu (dovolanie podal vlastným písomným podaním

on sám), čo nie je možné akceptovať pri mimoriadnom opravnom prostriedku, kde iniciatíva

je zásadne zverená zákonom stranám v konaní. Na výzvu Najvyššieho súdu potom obvinený

si zvolil obhajcu, ktorý ho zastupoval v celom nasledujúcom konaní.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy,

ak by namietaným postupom orgánu štátu, v posudzovanom prípade najvyššieho súdu,

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo ak

nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak

to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že záruky obsiahnuté

v čl. 6 ods. 3 dohovoru sú základnými elementami okrem iných (všeobecného pojmu

„spravodlivý proces“ zaručeného v odseku 1 tohto článku), a preto posudzuje sťažnosti

namietajúce jeho porušenie v spojení s odsekom 1 čl. 6 dohovoru (Bobek v. Poľsko,

rozsudok zo 17. júla 2007, § 55).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 6 ods.

3 písm. c) dohovoru je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto

článkom dohovoru zaručuje oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že

budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne

významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie

práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu,

o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť

sa obvineniu zo spáchania trestného činu (mutatis mutandis , ).

Sťažovateľ namieta porušenie práva na obhajobu tým, že najvyšší súd neakceptoval

ustanovenie mu obhajcu na účel podania dovolania, keď v prípise z 27. januára 2009

adresovanom advokátovi JUDr. M. V. uviedol, že „Podľa

Z. z., obvinený môže podať dovolanie len prostredníctvom zvoleného obhajcu“

a v nasledujúcom prípise z 11. februára 2009 uviedol, že„... zákon neumožňuje súdu prvého

stupňa ustanoviť obvinenému obhajcu. V tomto smere si treba uvedomiť, že vzhľadom na

charakter dovolania ako výsostne návrhového konania predpokladá, že už v čase podania

dovolania na súd je písomne vypracované obhajcom.“, a preto najvyšší súd JUDr. V. žiadal,

aby doplnil dovolanie o splnomocnenie, ktoré sťažovateľ udelil právnemu zástupcovi pre

účely dovolacieho konania.

Podľa obvinený alebo osoby uvedené v

môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu. Podľa odseku 2 tohoto ustanovenia

obvinený musí byť v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uviedol, že požiadavka

kvalifikovaného právneho zastúpenia v dovolacom (kasačnom) konaní nie je sama osebe

v rozpore s čl. 6 dohovoru (Staroszczyk v. Poľsko, rozsudok z 22. marca 2007, § 128).

Z hľadiska požiadavky judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Súčasťou záruk spravodlivého súdneho konania je aj právo obvineného na bezplatnú

obhajobu zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ktoré vyžaduje splnenie dvoch

podmienok, a to nedostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu a to, že záujmy

spravodlivosti vyžadujú jej bezplatné poskytnutie (R. D. c. Poľsko, rozsudok

z 18. decembra 2001, § 43). V tomto rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva tiež

uviedol, že ak štát zriadi súdy ďalšej inštancie (odvolacie alebo kasačné), má povinnosť

zabezpečiť v konaní pred nimi základné záruky spravodlivého súdneho konania obsiahnuté

v čl. 6 dohovoru vrátane práva na bezplatnú obhajobu (citované rozhodnutie, § 44).

Sťažovateľ vo všeobecnosti argumentuje, že podanie dovolania len prostredníctvom

zvoleného obhajcu by viedlo k odopretiu súdnej ochrany tým odsúdeným, ktorí nemajú

dostatok prostriedkov na zaplatenie odmeny zvolenému obhajcovi.

Sťažovateľ vo svojej veci splnomocnil obhajcu pre účely dovolacieho konania,

čo odôvodnil snahou o odvrátenie ním predpokladaného následku, a to odmietnutia

dovolania z dôvodu podľa (pre nesplnenie podmienky na

podanie dovolania), čím splnil podmienku podania dovolania vyžadovanú najvyšším súdom

(podanie dovolania prostredníctvom zvoleného obhajcu). Najvyšší súd sa potom vecou

sťažovateľa zaoberal a jeho dovolanie odmietol na neverejnom zasadnutí bez preskúmania

veci, pretože sťažovateľ namietal skutkové zistenia súdov prvého a druhého stupňa, ktoré

dovolací súd nemôže skúmať, a teda bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa

.

Sťažovateľovi teda nebola odopretá súdna ochrana, jeho vecou sa najvyšší súd

zaoberal. Sťažovateľ tým, že splnomocnil obhajcu, odvrátil ním predpokladaný, z pohľadu

ústavného súdu hypotetický následok. Ústavný súd však neposudzuje, či by určitý postup

namietaného orgánu mohol viesť k porušeniu niektorého zo základných práv, ale môže

preskúmať len taký následok, ktorý skutočne nastal (podobne ). Ústavný súd

(a ani sťažovateľ) nemôže predvídať, ako by v tomto prípade zjavne bezúspešného

dovolania postupoval najvyšší súd, ak by si obhajcu nezvolil. V prípade sťažovateľa bolo

dovolanie odmietnuté podľa (je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania) a je len úvahou sťažovateľa, že v prípade nevyhovenia výzve

najvyššieho súdu by bol výsledok dovolacieho konania iný.

Pokiaľ sa najvyšší súd zaoberal dovolaním sťažovateľa a odmietol ho z iného dôvodu

ako pre nesplnenie podmienky dovolania spočívajúcej v povinnosti podať dovolanie

prostredníctvom obhajcu, absentuje bezprostredná príčinná súvislosť medzi namietaným

postupom najvyššieho súdu a právom na obhajobu zaručeným čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru

v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorej existencia by založila právomoc ústavného súdu vec

meritórne preskúmať.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že

ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol po jej predbežnom

prerokovaní podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009