Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 224/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Rastislavom Sopócim, Kpt. Miloša

Uhra 2621/3, Malacky, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Malacky č. k. -57,

z 10. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. februára 2018 (elektronicky 29. januára 2018) doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s uznesením

Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) č. k. -57,

z 10. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola navrhovateľkou v konaní

o novoobjavenom dedičstve, vedenom na okresnom súde, ktorý v danej veci rozhodol

uznesením č. k. -57, tak, že konanie zastavil, pričom priznal

odmenu pre súdneho komisára a zaviazal sťažovateľku na úhradu trov konania.

Sťažovateľka namieta, že jej napadnuté uznesenie nebolo zo strany okresného súdu

riadne doručené tak, ako ho okresný súd doručil iným účastníkom dedičského konania. Táto

skutočnosť podľa sťažovateľky vyplýva „aj priamo zo súdneho spisu, v ktorom sa

nachádza pri sťažovateľom mene iba nedoručená obálka z poštovej zásielky, ktorú údajne

sťažovateľ neprebral v odbernej lehote na príslušnej pobočke Slovenská pošta. a.s.. V

skutočnosti však nebola sťažovateľovi doručená nielen príslušná poštová zásielka, ale ani

správa od poštového doručovateľa o neúspešnom pokuse o doručenie. Sťažovateľ teda

nemal žiadnu vedomosť o rozhodnutí Súdu v danej právnej veci, čo dokladajú aj neskoršie

(po vydaní Uznesenia doručené) podania sťažovateľa k predmetnému konaniu, ktoré sú

súčasťou súdneho, resp. notárskeho spisu.

Napriek vyššie uvedeným nedostatkom vyznačil Súd na písomnom vyhotovení

Uznesenia Doložku, v dôsledku čoho postúpil dané Uznesenie na vymáhanie trov konania

príslušnému orgánu štátu - Justičná pokladnica - na základe čoho bola sťažovateľovi

doručená príslušná výzva spolu s Uznesením. Až na základe doručenej výzvy na úhradu trov

konania, ku ktorej bolo priložené písomné vyhotovenie Uznesenia, mal sťažovateľ možnosť

sa oboznámiť s Uznesením a jeho obsahom.

S uvedeným postupom sa nemožno uspokojiť. Sťažovateľ je toho názoru, že v danom

prípade mal Súd zabezpečiť riadne doručenie svojho rozhodnutia sťažovateľovi, pričom mal

dohliadnuť na správnosť vyznačenej Doložky. V prípade, ak tak Súd neurobil, mal svoj

postup riadne a jednoznačne v odôvodnení vydaného Uznesenia zdôvodniť. Sťažovateľ vidí

porušenie svojich práv na súdnu ochranu v tom, že Súd sa vo svojom rozhodnutí riadne

nevysporiadal s povinnosťou doručenia Uznesenia sťažovateľovi, ktorý bol pritom

iniciátorom (navrhovateľom) celého konania o novoobjavenom dedičstve, a tým odňal

sťažovateľovi právo na dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia súdu a na

súdnu ochranu v zmysle SR.“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na porušenie zásady rovnosti zbraní, ktorá je v zmysle

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednou zo zložiek širšieho chápania

spravodlivého súdneho konania a ktorá vyžaduje, „aby bola každej strane v spore

poskytnutá rozumná možnosť prezentovať svoj postoj v podmienkach, ktoré ju nestavajú do

zjavnej nevýhody voči svojmu protivníkovi.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

vydal tento nález:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ,

, garantované Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s ,

uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 10.02.2017, sp. zn. -57, Dnot

56/2016, porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Malacky zo dňa 10.02.2017, sp. zn. -57,

, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Malacky na ďalšie konanie.

Okresný súd Malacky je povinný nahradiť ako sťažovateľovi trovy

konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú tvrdenia o porušení jej základného práva podľa

, listiny a práva podľa v spojení s

napadnutým uznesením okresného súdu, konkrétne však postupom okresného súdu

pri doručovaní uvedeného uznesenia.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Účelom citovaného článku a listiny je zaručiť každému prístup k súdnej

ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1

a listiny umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní v namietanej veci aj okresný

súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň

rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je

z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či

sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Doručovanie písomností upravuje (ďalej aj „“)

všeobecne v ustanoveniach § 105 až § 116. Súdy doručujú písomnosti na pojednávaní alebo

pri inom úkone, čím nie je dotknutá povinnosť súdu doručovať písomnosť do elektronickej

schránky podľa osobitného predpisu. V prípadoch, keď nemožno doručiť písomnosť na

pojednávaní alebo elektronicky, súd doručuje na adresu na doručovanie prostredníctvom

doručujúceho orgánu. V prípade fyzickej osoby je adresou na doručovanie adresa evidovaná

v registri obyvateľov Slovenskej republiky. Zákonodarca v

sprísnil úpravu fikcie doručenia. V zmysle ak nemožno doručiť písomnosť

určenú do vlastných rúk na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky,

považuje sa písomnosť za doručenú v deň, kedy sa ako nedoručená vráti súdu, a to aj vtedy,

ak sa adresát o tom nedozvie.

Ak má adresát inú adresu na doručovanie, ktorú súdu neoznámi, súd nemá po

nedoručení následne povinnosť zisťovať skutočné adresy strán sporu. Každá osoba je

zodpovedná za údaje, ktoré má uvedené vo verejných registroch vrátane registra

obyvateľov. Ak sa strana sporu dlhšie nezdržiava na evidovanej adrese, môže si zabezpečiť

na evidovanej adrese preberanie písomností splnomocnencom alebo si môže zariadiť

posielanie písomností na adresu, na ktorej sa dlhšie zdržiava.

Zmyslom právnej úpravy doručovania súdnych zásielok obsiahnutej v Civilnom

sporovom poriadku je pomocou sprísnenej fikcie doručenia odstrániť sporné situácie

týkajúce sa presného určenia momentu doručenia písomnosti strane sporu, ktorý je dôležitý

pre správne počítanie lehôt ustanovených zákonom (napr. aj pre lehotu na podanie

odvolania).

Zákonodarca ustanovuje v výnimky z fikcie doručenia, ktoré majú

zmierniť tvrdosť uvedenej fikcie. Podľa tohto ustanovenia ak nastala fikcia doručenia

a adresátovi doručením začala plynúť lehota, ktorú zmeškal, pretože sa o písomnosti

nedozvedel, súd môže zmeškanie lehoty odpustiť. Podmienkou odpustenia zmeškania

lehoty je kumulatívne naplnenie dvoch podmienok – adresát sa z ospravedlniteľného

dôvodu nezdržiaval na adrese podľa a v tejto súvislosti neporušil žiadnu právnu

povinnosť.

Sťažovateľka mala možnosť požiadať o odpustenie zmeškania lehoty na podanie

opravného prostriedku, ak u nej nastali okolnosti, ktoré zákonodarca predpokladá v § 114

. V opačnom prípade je v zmysle citovaných ustanovení

nevyhnutné predpokladať fikciu doručenia a považovať zásielku za doručenú dňom vrátenia

zásielky súdu.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

okresného súdu vrátane postupu pri úkone doručovania, odmietol sťažnosť sťažovateľky

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj samotnú žiadosť sťažovateľky

ako adresátky doručenia, ktorej predmetom je odpustenie zmeškania lehoty, možno

považovať v danej veci za iný právny prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej

základných práv alebo slobôd poskytuje a na ktorého použitie je sťažovateľka oprávnená

podľa , a to za predpokladu, že sa sťažovateľka z ospravedlniteľného dôvodu

v čase doručovania písomnosti postupom podľa a a s tým spojeného

začatia plynutia lehoty na podanie odvolania, ktorú sťažovateľka zmešká, pretože sa

o písomnosti nedozvedela, lebo sa na svojej adrese na doručovanie ( )

nezdržiavala a v tejto súvislosti neporušila žiadnu právnu povinnosť.

Z uvedeného dôvodu by v zmysle bolo možné

sťažnosť sťažovateľky vyhodnotiť a následne odmietnuť aj ako neprípustnú, z dôvodu

nevyčerpania iného účinného prostriedku nápravy pred podaním ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018