Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 804/2016
PDF · 155.2 KB
No categories available
III. ÚS 804/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
29. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Klimom, Sládkovičova 61, Žiar nad Hronom,
pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 13 C 41/2013 z 25. júna 2014, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 19 Co 851/2014 z 5. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 411/2015 z 20. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 411/2015
z 20. júna 2016 (ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 851/2014 z 5. marca 2015 (ďalej len
„rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 13 C 41/2013 z 25. júna 2014 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“; spolu
ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými
súdmi po viacnásobnej zmene žalobného petitu voči žalovanej (jeho bývalej manželke)
domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy. Takto formulovaný žalobný petit vzápätí
odôvodňoval tým, že sa de facto domáha vrátenia daru – rodinného domu patriaceho v čase
darovania do bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov a niekoľkých pozemkov
patriacich výlučne do vlastníctva sťažovateľa v zmysle § 630 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), keďže
jeho bývalá manželka sa k nemu správala tak, že hrubo porušila dobré mravy.
Hrubé porušenie dobrých mravov videl v tom, že manželka mu bola neverná.
Celá vec bola podrobne prerokúvaná pred okresným súdom, kde manželka svoje
správanie ako hrubé porušenie dobrých mravov nevnímala a ako protistrana sťažovateľovi
kontrovala vyjadreniami, podľa ktorých ju mal sťažovateľ viackrát zbiť a opakovane
masturbovať na verejnosti.
Výsledok sporu bol taký, že okresný súd darovaciu zmluvu v časti darovania
rodinného domu považoval za neplatnú a vo zvyšku žalobu zamietol. Sťažovateľ nebol
úspešný ani s odvolaním na krajskom súde, ktorý sa s odôvodnením okresného súdu
v plnom rozsahu stotožnil, rozhodnutie okresného súdu potvrdil a odôvodnenie rozhodnutia
na zvýraznenie jeho správnosti doplnil. Najvyšší súd sa vo veci podaným dovolaním
odmietol zaoberať a procesne ho odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou napáda primárne procesné odmietnutie
dovolania a tvrdí, že podľa jeho názoru bolo podané dovolanie prípustné a malo o ňom byť
meritórne rozhodnuté. Avšak keď už takáto možnosť nie je schodná, tak napáda
aj rozhodnutie krajského súdu a okresného súdu, keďže ich rozsudky majú byť zaťažené
arbitrárnosťou z dôvodu ich nedostatočného odôvodnenia a nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu bol
porušený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 411/2015 z 20. júna 2016 zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že nesprávnym posúdením prípustnosti dovolania
bolo sťažovateľovi zabránené v prístupe k súdu, neodôvodnenosť rozhodnutí okresného
súdu a krajského súdu a tak isto aj nesprávne právne posúdenie veci zakladá aj porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou nesprávneho posúdenia prípustnosti
dovolania najvyšším súdom.
Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 411/2015 z 20. júna 2016
okrem posúdenia ostatných podmienok prípustnosti dovolania zameral na zdôvodnenie,
prečo namietané nedostatočné odôvodnenie súdov nižších stupňov nezakladá absolútnu
prípustnosť dovolania, ale zväčša iba inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“), a len výnimočne aj prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 OSP,
a na zdôvodnenie, prečo v danej situácii nemôže ísť o sťažovateľov prípad.
Pokiaľ sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že mu procesným odmietnutím
dovolania zo strany najvyššieho súdu bol znemožnený prístup k súdu, ústavný súd potrebuje
poukázať na nasledovné:
Cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania je zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak bolo toto posúdenie
vykonané v súlade so zákonom (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.
Čo sa týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,
že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
(I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 411/2015 z 20. júna 2016 odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Čo sa týka napadnutého rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 13 C 41/2013
z 25. júna 2014 vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa týmto
rozhodnutím, ústavný súd poznamenáva, že v citovanom čl. 127 ods. 1 in fine ústavy
je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom
porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ
nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m.
I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu bolo prípustné odvolanie
(ktoré sťažovateľ aj podal) a na jeho základe odvolací súd bol oprávnený, ale aj povinný
poskytnúť základným právam alebo slobodám sťažovateľa ochranu v prípade zistenia,
že okresný súd svojím postupom alebo rozhodnutím do nich zasiahol. Právomoc krajského
súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného
súdu. Ústavný súd preto časť sťažnosti smerujúcu proti rozhodnutiu okresného súdu
sp. zn. 13 C 41/2013 z 25. júna 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Čo sa týka napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 19 Co 851/2014
z 5. marca 2015, krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s rozhodnutím okresného
súdu, keďže podľa jeho názoru námietky uplatnené v odvolacom konaní boli totožné
s námietkami, s ktorými sa vo svojom rozhodnutí vysporiadaval okresný súd. Z uvedeného
dôvodu dospel krajský súd k záveru, že tieto námietky neboli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Napriek tomu však krajský súd na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu uviedol, že v posudzovanej veci bolo
podľa jeho názoru možné rozdeliť obsah darovacej zmluvy na rodinný dom a pozemky
v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka.
Čo sa týka názoru krajského súdu o možnosti oddeliť od seba jednotlivé časti
darovacej zmluvy (rodinný dom a pozemky), ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej nie je jeho úlohou suplovať meritórne rozhodovanie na všeobecných súdoch.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Uvedené sa týka tak isto aj vo veci posudzovanej otázky vrátenia daru v zmysle
§ 630 Občianskeho zákonníka. V príslušnej časti napadnutého rozhodnutia krajský súd
sťažovateľovi obsiahlo vysvetlil, aké správanie možno považovať za hrubé porušenie
dobrých mravov, a na základe tohto vysvetlenia sa priklonil k záveru, že v posudzovanom
prípade nedošlo k hrubému porušeniu dobrých mravov, ale že k nevhodnému správaniu
došlo z oboch strán účastníkov konania a že takto nevhodné správanie bolo medzi bývalými
manželmi dokonca dlhodobo tolerované a vzhľadom na okolnosti prípadu sa medzi nimi
javilo ako bežný spôsob komunikácie. Na uvedenom sa zhodli obe strany, keď pred súdom
potvrdili, že manželský štýl života aký viedli, bol predmetom ich spoločných diskusií
a rozhodnutí.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd aj okresný súd dali sťažovateľovi
vyčerpávajúcu odpoveď na jeho námietky. Ich názor nemožno hodnotiť ako zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny a popierajúci účel a význam na vec aplikovanej právnej
úpravy. K uvedenému je opakovane potrebné poukázať na ustálenú judikatúru ústavného
súdu, podľa ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým
rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 19 Co 851/2014 z 5. marca 2015 nenachádza žiadnu
príčinnú súvislosť, preto sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie
veci na ďalšie konanie).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016