Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 804/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

29. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Klimom, Sládkovičova 61, Žiar nad Hronom,

pre namietané porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza

sp. zn. z 25. júna 2014, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 5. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

(ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. júna 2016 (ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. marca 2015 (ďalej len

„rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 25. júna 2014 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“; spolu

ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými

súdmi po viacnásobnej zmene žalobného petitu voči žalovanej (jeho bývalej manželke)

domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy. Takto formulovaný žalobný petit vzápätí

odôvodňoval tým, že sa de facto domáha vrátenia daru – rodinného domu patriaceho v čase

darovania do bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov a niekoľkých pozemkov

patriacich výlučne do vlastníctva sťažovateľa v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), keďže

jeho bývalá manželka sa k nemu správala tak, že hrubo porušila dobré mravy.

Hrubé porušenie dobrých mravov videl v tom, že manželka mu bola neverná.

Celá vec bola podrobne prerokúvaná pred okresným súdom, kde manželka svoje

správanie ako hrubé porušenie dobrých mravov nevnímala a ako protistrana sťažovateľovi

kontrovala vyjadreniami, podľa ktorých ju mal sťažovateľ viackrát zbiť a opakovane

masturbovať na verejnosti.

Výsledok sporu bol taký, že okresný súd darovaciu zmluvu v časti darovania

rodinného domu považoval za neplatnú a vo zvyšku žalobu zamietol. Sťažovateľ nebol

úspešný ani s odvolaním na krajskom súde, ktorý sa s odôvodnením okresného súdu

v plnom rozsahu stotožnil, rozhodnutie okresného súdu potvrdil a odôvodnenie rozhodnutia

na zvýraznenie jeho správnosti doplnil. Najvyšší súd sa vo veci podaným dovolaním

odmietol zaoberať a procesne ho odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou napáda primárne procesné odmietnutie

dovolania a tvrdí, že podľa jeho názoru bolo podané dovolanie prípustné a malo o ňom byť

meritórne rozhodnuté. Avšak keď už takáto možnosť nie je schodná, tak napáda

aj rozhodnutie krajského súdu a okresného súdu, keďže ich rozsudky majú byť zaťažené

arbitrárnosťou z dôvodu ich nedostatočného odôvodnenia a nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu bol

porušený a dohovoru a aby napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 20. júna 2016 zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že nesprávnym posúdením prípustnosti dovolania

bolo sťažovateľovi zabránené v prístupe k súdu, neodôvodnenosť rozhodnutí okresného

súdu a krajského súdu a tak isto aj nesprávne právne posúdenie veci zakladá aj porušenie

a dohovoru.

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou nesprávneho posúdenia prípustnosti

dovolania najvyšším súdom.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí sp. zn. z 20. júna 2016

okrem posúdenia ostatných podmienok prípustnosti dovolania zameral na zdôvodnenie,

prečo namietané nedostatočné odôvodnenie súdov nižších stupňov nezakladá absolútnu

prípustnosť dovolania, ale zväčša iba inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), a len výnimočne aj prípustnosť dovolania v zmysle ,

a na zdôvodnenie, prečo v danej situácii nemôže ísť o sťažovateľov prípad.

Pokiaľ sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že mu procesným odmietnutím

dovolania zo strany najvyššieho súdu bol znemožnený prístup k súdu, ústavný súd potrebuje

poukázať na nasledovné:

Cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania je zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak bolo toto posúdenie

vykonané v súlade so zákonom (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Čo sa týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,

že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

(). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. z 20. júna 2016 odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Čo sa týka napadnutého rozhodnutia okresného súdu sp. zn.

z 25. júna 2014 vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa týmto

rozhodnutím, ústavný súd poznamenáva, že v citovanom in fine

je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom

porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ

nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne

upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m.

, , , , , ).

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ).

Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu bolo prípustné odvolanie

(ktoré sťažovateľ aj podal) a na jeho základe odvolací súd bol oprávnený, ale aj povinný

poskytnúť základným právam alebo slobodám sťažovateľa ochranu v prípade zistenia,

že okresný súd svojím postupom alebo rozhodnutím do nich zasiahol. Právomoc krajského

súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu. Ústavný súd preto časť sťažnosti smerujúcu proti rozhodnutiu okresného súdu

sp. zn. z 25. júna 2014 odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Čo sa týka napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn.

z 5. marca 2015, krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s rozhodnutím okresného

súdu, keďže podľa jeho názoru námietky uplatnené v odvolacom konaní boli totožné

s námietkami, s ktorými sa vo svojom rozhodnutí vysporiadaval okresný súd. Z uvedeného

dôvodu dospel krajský súd k záveru, že tieto námietky neboli spôsobilé privodiť zmenu

napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Napriek tomu však krajský súd na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu uviedol, že v posudzovanej veci bolo

podľa jeho názoru možné rozdeliť obsah darovacej zmluvy na rodinný dom a pozemky

v zmysle .

Čo sa týka názoru krajského súdu o možnosti oddeliť od seba jednotlivé časti

darovacej zmluvy (rodinný dom a pozemky), ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej nie je jeho úlohou suplovať meritórne rozhodovanie na všeobecných súdoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Uvedené sa týka tak isto aj vo veci posudzovanej otázky vrátenia daru v zmysle

. V príslušnej časti napadnutého rozhodnutia krajský súd

sťažovateľovi obsiahlo vysvetlil, aké správanie možno považovať za hrubé porušenie

dobrých mravov, a na základe tohto vysvetlenia sa priklonil k záveru, že v posudzovanom

prípade nedošlo k hrubému porušeniu dobrých mravov, ale že k nevhodnému správaniu

došlo z oboch strán účastníkov konania a že takto nevhodné správanie bolo medzi bývalými

manželmi dokonca dlhodobo tolerované a vzhľadom na okolnosti prípadu sa medzi nimi

javilo ako bežný spôsob komunikácie. Na uvedenom sa zhodli obe strany, keď pred súdom

potvrdili, že manželský štýl života aký viedli, bol predmetom ich spoločných diskusií

a rozhodnutí.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd aj okresný súd dali sťažovateľovi

vyčerpávajúcu odpoveď na jeho námietky. Ich názor nemožno hodnotiť ako zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny a popierajúci účel a význam na vec aplikovanej právnej

úpravy. K uvedenému je opakovane potrebné poukázať na ustálenú judikatúru ústavného

súdu, podľa ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 5. marca 2015 nenachádza žiadnu

príčinnú súvislosť, preto sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie

veci na ďalšie konanie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016