Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 577/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti

, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká

cesta 2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a základného práva podľa a 3 a a 3

Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj a Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -184

z 29. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa a 3 a a 3

listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný

opravný prostriedok podľa dohovoru, ako aj a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -184 z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. septembra 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

napadnutého konania na strane navrhovateľa vedeného pred okresným súdom na základe

návrhu podaného 12. júna 2012, ktorým sa domáhala zaplatenia náhrady škody vo forme

nemajetkovej ujmy proti žalovanej Slovenskej republike. Nemajetková ujma jej mala

vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu v inom konaní

vedenom pod sp. zn. a pod sp. zn. . Konanie bolo pôvodne vedené

pod sp. zn. , pričom spis bol postúpený Okresnému súdu Bratislava I.

Z dôvodu sporu o príslušnosť rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) tak, že miestne príslušný je okresný súd. Následne okresný súd vec viedol

pod sp. zn. . O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom

22. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým návrh zamietol

a žalovanej strane nepriznal náhradu trov konania.

Odvolaniu sťažovateľky podanému proti rozsudku okresného súdu nebolo vyhovené

a krajský súd rozsudkom sp. zn. z 15. februára 2017 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu a priznal žalovanej strane náhradu trov

odvolacieho konania.

Dovolanie sťažovateľky podané proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté

napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Krajský súd potvrdzujúcim rozsudkom

priznal žalovanej strane nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o sume

náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd. Okresný súd však ku dňu podania

ústavnej sťažnosti o sume trov odvolacieho konania nerozhodol, a teda napadnuté konanie

nie je ako celok právoplatne skončené, a tým trvá aj stav právnej neistoty sťažovateľky.

Sťažovateľka, odkazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“), zastáva názor, že v napadnutom konaní došlo k porušeniu jej označených práv,

keďže okresný súd za viac ako 3 roky nerozhodol o trovách odvolacieho konania.

Podľa sťažovateľky tak napadnuté konanie celkovo trvá „extrémne dlho viac ako 9 rokov

a 4 mesiace...“.

4. V súvislosti s namietaným porušením označených práv najvyšším súdom

sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že postupom krajského súdu

v odvolacom konaní jej bola odňatá možnosť riadne konať, keďže napriek tomu,

že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu oznámila na účely komunikácie svoju

emailovú adresu na doručovanie písomností, krajský súd ju v primeranej lehote 5 dní

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v jej právnej veci elektronickými

prostriedkami neupovedomil. S touto skutočnosťou sa najvyšší súd riadne a ústavne

konformne nevysporiadal. Najvyšší súd nesprávne aplikoval ustanovenia Civilného

sporového poriadku napriek tomu, že odvolanie sťažovateľky bolo podané ešte za účinnosti

, a teda sťažovateľke nevyplývala žiadna povinnosť

požiadať krajský súd, aby ju o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku upovedomil aj

elektronickými prostriedkami. Na podporu svojej námietky poukázala sťažovateľka

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2018 v identickej veci.

Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a nepresvedčivo

odôvodnené.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1

ods. 1 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, označené rozhodnutie

najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec sťažovateľky najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj

primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €.

6. Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal o vyjadrenie k ústavnej

sťažnosti okresný súd. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu

prípisom sp. zn. 2 Spr. 465/2020 z 30. októbra 2020 a zaslal vyjadrenie zákonnej sudkyne

vo veci, ktorá v podstatnom uviedla:

„Súd prvej inštancie uvádza, že s rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa

v spojení s 396 ods. 1 nebol v omeškaní ta,. ako to tvrdí sťažovateľ,

nakoľko Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozhodol v II. výroku rozsudku

č. k. zo dňa 15.02.2017 tak, že žalovanému (SR-MS SR) priznal náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Je nepochybne evidentné, že ústavná sťažnosť žalobcu je zmätočná, nakoľko odvolací

súd ako súd druhej inštancie priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

žalovanému, t. j. SR- MS SR a nie žalobcovi (sťažovateľovi!). Na doplnenie a objasnenie

súd prvej inštancie dodáva, že navyše v záujme zachovania princípu hospodárnosti

civilného sporového konania ( ) VSÚ nebol ani povinný samostatným uznesením

rozhodovať o výške náhrady trov odvolacieho konania, pretože žalovanému (MS SR) žiadne

trovy v konaní nevznikli a z obsahu spisového materiálu mu ani žiadne nevyplývajú.

Vydanie takéhoto nulitného a materiálne nevykonateľného rozhodnutia by teda nemalo

prakticky žiadny význam.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

16. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

17. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

18. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré bolo podľa jej názoru poznačené

zbytočnými prieťahmi. Taktiež namieta porušenie svojich označených základných práv

zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktoré je arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým konaním okresného súdu

19. Sťažovateľka namieta, že konanie vedené všeobecnými súdmi trvá ako celok

nie jej vinou extrémne dlho (viac ako 9 rokov a 4 mesiace), čo je z ústavnoprávneho

hľadiska neprijateľné.

20. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v je pojem autonómny,

ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. Ústavný súd si pri výklade

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne

(napr. , , ).

21. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu

().

22. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach pripomína, že čl. 6

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky fázy súdneho konania smerujúceho k urovnaniu sporu

o občianskom práve alebo záväzku skončili v primeranej lehote, a to vrátane fáz

nasledujúcich po rozhodnutí v merite veci (napr. rozsudok ESĽP vo veci Hornsby v. Grécko

z 19. 3. 1997, sťažnosť č. 18357/91).

23. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková doba

konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu možnosť

zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa

(, ), resp. ak argumenty v sťažnosti nepreukázali v čase podania

sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá

na ďalšie konanie (, ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

24. Ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v rámci

súdneho konania ako celku (na všetkých inštanciách), napriek tomu táto časť ústavnej

sťažnosti smeruje iba proti postupu okresného súdu. Vychádzajúc z petitu ústavnej

sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, sťažovateľka teda namieta postup okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. v podstate od začatia konania, pričom

v odôvodnení ústavnej sťažnosti predostiera predovšetkým problém spojený s prieťahmi

v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o sume trov odvolacieho konania.

25. V danej veci ústavný súd považuje za preukázané, že v napadnutom konaní

rozhodol okresný súd rozsudkom z 22. novembra 2013, teda v ústavne konformnej lehote,

ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. júla 2017.

Ústavný súd preskúmal celé konanie okresného súdu, rešpektujúc judikatúru ESĽP,

pretože primeranosť lehoty sa musí vzťahovať aj na fázy konania nasledujúce

po meritórnom rozhodnutí. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej prebiehalo v tomto

prípade ešte dovolacie konanie na základe sťažovateľkou podaného dovolania

proti rozsudku krajského súdu. Dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté napadnutým

uznesením z 29. apríla 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. júla 2020, teda ešte

pred podaním ústavnej sťažnosti.

26. Ústavný súd pri posudzovaní postupu okresného súdu zohľadnil skutočnosť,

že napadnuté konanie na súde prvej inštancie vo veci sťažovateľky bolo v čase doručenia

ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (17. septembra 2020, pozn.) právoplatne skončené.

Pokiaľ ide o sumy trov odvolacieho konania, ktorých nárok bol priznaný žalovanej strane,

ktorou bola Slovenská republika, teda štát, okresný súd o nej nerozhodol, pretože, ako to aj

z vyjadrenia okresného súdu (bod 6 uznesenia, pozn.) vyplýva, žalovanej strane žiadne

trovy v konaní nevznikli. Vzhľadom na to, že suma priznanej náhrady trov konania nemá

vplyv na zmenu hmotnoprávneho postavenia sťažovateľky (s prihliadnutím aj na vedomosť

sťažovateľky o tom, že žalovaná strana nie je v konaní zastúpená advokátom, ale

povereným zamestnancom a je oslobodená od súdnych poplatkov, ktorá bola vopred

potenciálne známa), nemožno uvažovať o zásahu do práv sťažovateľky.

27. Ústavný súd uzatvára, že postup okresného súdu v napadnutom konaní možno

hodnotiť ako efektívny, smerujúci k nastoleniu právnej istoty sťažovateľky a jej právna

istota bola nastolená v čase pred podaním ústavnej sťažnosti. Nevydanie rozhodnutia

o priznanej sume trov odvolacieho konania žalovanej strane, ktorých suma, ak by aj

rozhodnutie bolo vydané, bola v sume 0 €, nemá z hľadiska posudzovania zbytočných

prieťahov ústavnoprávnu relevanciu.

28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti

namietaného porušenia základného práva podľa a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa , listiny a práv

podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

29. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu odmietol sčasti ako neprípustné v súlade s po zistení,

že v sťažovateľkinej veci nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

ani k nesprávnemu procesnému postupu znemožňujúcemu sťažovateľke, aby mohla

uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia, a sčasti ako neprípustné podľa § 447

písm. f) .

30. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, ktorou spochybňuje správnosť záveru

najvyššieho súdu o (ne)prípustnosti dovolania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je v zásade

otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených

práv sťažovateľa (napr. , ).

31. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak bolo toto posúdenie

vykonané v súlade so zákonom (m. m. ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa

(m. m. , , , ).

32. Najvyšší súd sa teda neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom

sťažovateľky, ale ako dovolací súd jej dovolanie riadne preskúmal so zreteľom na uplatnené

dovolacie dôvody podľa a a podľa až c) ,

pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je prípustné. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu preto (na rozdiel od názoru sťažovateľky) nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na spravodlivý súdny proces.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne

závery, ku ktorým dospel, a tie sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.

33. Vo vzťahu k formulovanej námietke sťažovateľky o odňatí možnosti konať, ktorú

opiera o tvrdenie nerešpektovania zákonných ustanovení , pretože krajský

súd ju neupovedomil o verejnom vyhlásení rozsudku na ňou uvedenú mailovú adresu,

ústavný súd poukazuje na bod 14 odôvodnenia napadnutého uznesenia, kde najvyšší súd

uviedol:

«V súvislosti s dovolateľom namietaným nesprávnym procesným postupom

odvolacieho súdu, ktorý mal spočívať v tom, že žalobcu v primeranej lehote neupovedomil

elektronicky o mieste a čase konania verejného vyhlásenia rozsudku, ktoré sa konalo

15. februára 2017, hoci mu bola jeho elektronická adresa z obsahu spisu známa, dovolací

súd uvádza, že podľa ustanovenia „vo veciach, v ktorých súd rozhoduje

rozsudkom bez nariadenia pojednávania, označí miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej

päť dni pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.“ Z obsahu spisu nevyplýva, že by

žalobca, respektíve jeho právna zástupkyňa požiadala súd, aby jej oznámil miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami. Tvrdenie žalobcu, že jeho

elektronická adresa bola súdu známa, ako aj to, že súd prvej inštancie predmetnú

elektronickú adresu využíval na elektronickú komunikáciu a doručovanie písomnosti ešte

neznamená, že odvolaciemu súdu vznikla zo zákona takáto povinnosť, vzhľadom na už

spomenutú absenciu výslovnej požiadavky zo strany žalobcu, respektíve jeho právnej

zástupkyne. Žiadosť žalobcu o oznámenie miesia a času verejného vyhlásenia rozsudku

na elektronickú adresu možno vyvodiť až z obsahu e - mailu doručeného

odvolaciemu súdu 13. februára 2017, ktorej bolo obratom vyhovené 14. februára 2017.»

34. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné na úvod pripomenúť, že ústavný súd

disponuje bohatou a konštantnou judikatúrou k otázke verejného vyhlasovania rozsudkov

všeobecných súdov a k otázke upovedomenia verejnosti a sporových strán o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku (, , ,

).

35. Vychádzajúc z citovanej konštantnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné

predovšetkým uviesť, že sťažovateľka nenamieta, že by k verejnému vyhláseniu rozsudku

krajského súdu nedošlo. Nenamieta ani, že by verejnosť a strany konania neboli vôbec

informované o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu vhodnými

prostriedkami (napr. na oznamovacej úradnej tabuli súdu, na jeho internetovej stránke), ale

namieta, že nebola upovedomená o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského

súdu aj špecifickým spôsobom, teda v zmysle aj elektronickými

prostriedkami, a to v primeranom čase.

36. Pre naplnenie dikcie princípov spravodlivého konania podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s musí byť nepochybné, že došlo k verejnému vyhláseniu

rozsudku a že o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bola verejnosť a aj strany

sporu riadne upovedomené. Riadnym upovedomením je preukázanie, že do dispozičnej

sféry, vedomia verejnosti a strán sporu sa dostalo oznámenie súdu o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku, a to prinajmenšom spôsobom zákonným, na takéto oznámenie

obvyklým a legitímne očakávaným. Naplneniu týchto predpokladov pre ústavne súladný

postup súdov pri verejnom vyhlasovaní rozsudkov konvenuje napríklad oznámenie o mieste

a čase verejného vyhlásenia rozsudku stranám sporu a verejnosti jeho zverejnením

na úradnej tabuli súdu či internetovej stránke súdu.

37. Pokiaľ strana sporu bola o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

oboznámená zverejnením oznámenia na oznamovacej/úradnej tabuli súdu či jeho

internetovej stránke, avšak nie aj prostredníctvom elektronických prostriedkov, a to napriek

tomu, že strana sporu o to požiadala, ide o zjavne nezákonný postup súdu a dochádza tým

k odňatiu možnosti strany sporu konať pred súdom a naplneniu prípustnosti dovolania

z tohto dôvodu. Takýto nezákonný postup súdu (síce zakladajúci prípustnosť dovolania)

však nemusí dosahovať intenzitu porušenia ústavných práv tejto strany sporu.

Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie ústavnosti takéhoto (zjavne nezákonného)

postupu súdu pri oboznamovaní sa s miestom a časom verejného vyhlásenia rozsudku teda

je, či sa do dispozičnej sféry a vedomia strany sporu dostalo v dostatočnom časovom

predstihu (v lehote najmenej päť dní) riadne upovedomenie o mieste a čase verejného

vyhlásenia rozsudku. Inak povedané, rozhodujúce je, či strane sporu vôbec boli oznámené

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, aj keď nie elektronickými prostriedkami

(, ).

38. Z ústavnej sťažnosti teda nevyplýva, že by krajský súd vôbec neoznámil miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku, t. j. neoznámil ho ani na úradnej tabuli súdu

či na internetovej stránke súdu. Sťažovateľka napokon ani nepreukázala, že by v zmysle

dikcie relevantného zákonného ustanovenia výslovne krajský súd

o doručovanie písomností, resp. o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku

elektronickými prostriedkami požiadala skôr, ako tak učinila 13. februára 2017 (bod 14

napadnutého uznesenia).

39. K námietke sťažovateľky, že krajský súd bol na odvolacie konanie povinný

aplikovať ustanovenia , ústavný súd uvádza, že odvolací súd

postupoval správne v súlade s princípom okamžitej aplikability ustanovení Civilného

sporového poriadku na všetky začaté i prebiehajúce konania v súlade s princípom

justifikácie procesných úkonov ().

40. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné,

pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia,

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu

podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesno-právnych noriem

(upravujúcich prípustnosť dovolania v civilných sporoch).

41. Medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva

podľa a 3 a podľa a 3 listiny, práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení, a preto

túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

42. K námietke sťažovateľky o porušení a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v týchto článkoch sú

upravené základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, majú teda charakter

všeobecného ústavného princípu a primárne neformulujú základné práva ani slobody

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré sú upravené v druhej hlave . Vzhľadom

na to, že sťažovateľka dáva ich porušenie do priamej súvislosti s a 3 ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, pričom ústavný súd nezistil porušenie

označených práv, je ústavná sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

43. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru. Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho

z čl. 13 dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim)

o porušení iného práva chráneného dohovorom (Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu, rozhodnutie ESĽP z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba

na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa

stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

44. Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,

že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani

k záveru, že by najvyšší súd porušil právo sťažovateľky zaručené čl. 13 dohovoru, a preto aj

v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Článok 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo

na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa

dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný

prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne

, , ).

45. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu