Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 577/2020
PDF · 282.73 KB
No categories available
II. ÚS 577/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti
, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká
cesta 2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 217/2012
a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 3
Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 139/2018-184
z 29. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 217/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“)
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 3
listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
č. k. 1 Cdo 139/2018-184 z 29. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. septembra 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou
napadnutého konania na strane navrhovateľa vedeného pred okresným súdom na základe
návrhu podaného 12. júna 2012, ktorým sa domáhala zaplatenia náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy proti žalovanej Slovenskej republike. Nemajetková ujma jej mala
vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu v inom konaní
vedenom pod sp. zn. 42 Rob 2/04 a pod sp. zn. 23 Cb 69/06. Konanie bolo pôvodne vedené
pod sp. zn. 12 C 53/2012, pričom spis bol postúpený Okresnému súdu Bratislava I.
Z dôvodu sporu o príslušnosť rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) tak, že miestne príslušný je okresný súd. Následne okresný súd vec viedol
pod sp. zn. 12 C 217/2012. O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom
22. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým návrh zamietol
a žalovanej strane nepriznal náhradu trov konania.
Odvolaniu sťažovateľky podanému proti rozsudku okresného súdu nebolo vyhovené
a krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 133/2014 z 15. februára 2017 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu a priznal žalovanej strane náhradu trov
odvolacieho konania.
Dovolanie sťažovateľky podané proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté
napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 447 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Krajský súd potvrdzujúcim rozsudkom
priznal žalovanej strane nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o sume
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd. Okresný súd však ku dňu podania
ústavnej sťažnosti o sume trov odvolacieho konania nerozhodol, a teda napadnuté konanie
nie je ako celok právoplatne skončené, a tým trvá aj stav právnej neistoty sťažovateľky.
Sťažovateľka, odkazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“), zastáva názor, že v napadnutom konaní došlo k porušeniu jej označených práv,
keďže okresný súd za viac ako 3 roky nerozhodol o trovách odvolacieho konania.
Podľa sťažovateľky tak napadnuté konanie celkovo trvá „extrémne dlho viac ako 9 rokov
a 4 mesiace...“.
4. V súvislosti s namietaným porušením označených práv najvyšším súdom
sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že postupom krajského súdu
v odvolacom konaní jej bola odňatá možnosť riadne konať, keďže napriek tomu,
že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu oznámila na účely komunikácie svoju
emailovú adresu na doručovanie písomností, krajský súd ju v primeranej lehote 5 dní
o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v jej právnej veci elektronickými
prostriedkami neupovedomil. S touto skutočnosťou sa najvyšší súd riadne a ústavne
konformne nevysporiadal. Najvyšší súd nesprávne aplikoval ustanovenia Civilného
sporového poriadku napriek tomu, že odvolanie sťažovateľky bolo podané ešte za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, a teda sťažovateľke nevyplývala žiadna povinnosť
požiadať krajský súd, aby ju o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku upovedomil aj
elektronickými prostriedkami. Na podporu svojej námietky poukázala sťažovateľka
na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 26/2017 z 31. mája 2018 v identickej veci.
Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a nepresvedčivo
odôvodnené.
5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 3 a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, označené rozhodnutie
najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec sťažovateľky najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, ako aj
primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €.
6. Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal o vyjadrenie k ústavnej
sťažnosti okresný súd. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu
prípisom sp. zn. 2 Spr. 465/2020 z 30. októbra 2020 a zaslal vyjadrenie zákonnej sudkyne
vo veci, ktorá v podstatnom uviedla:
„Súd prvej inštancie uvádza, že s rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa
§ 262 ods. 2 CSP v spojení s 396 ods. 1 CSP nebol v omeškaní ta,. ako to tvrdí sťažovateľ,
nakoľko Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozhodol v II. výroku rozsudku
č. k. 2Co/133/2014-l55 zo dňa 15.02.2017 tak, že žalovanému (SR-MS SR) priznal náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Je nepochybne evidentné, že ústavná sťažnosť žalobcu je zmätočná, nakoľko odvolací
súd ako súd druhej inštancie priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
žalovanému, t. j. SR- MS SR a nie žalobcovi (sťažovateľovi!). Na doplnenie a objasnenie
súd prvej inštancie dodáva, že navyše v záujme zachovania princípu hospodárnosti
civilného sporového konania (čl. 17 CSP) VSÚ nebol ani povinný samostatným uznesením
rozhodovať o výške náhrady trov odvolacieho konania, pretože žalovanému (MS SR) žiadne
trovy v konaní nevznikli a z obsahu spisového materiálu mu ani žiadne nevyplývajú.
Vydanie takéhoto nulitného a materiálne nevykonateľného rozhodnutia by teda nemalo
prakticky žiadny význam.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.
16. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
17. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
18. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré bolo podľa jej názoru poznačené
zbytočnými prieťahmi. Taktiež namieta porušenie svojich označených základných práv
zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktoré je arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým konaním okresného súdu
19. Sťažovateľka namieta, že konanie vedené všeobecnými súdmi trvá ako celok
nie jej vinou extrémne dlho (viac ako 9 rokov a 4 mesiace), čo je z ústavnoprávneho
hľadiska neprijateľné.
20. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny,
ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. Ústavný súd si pri výklade
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne
(napr. IV. ÚS 90/2010, I. ÚS 190/2019, II. ÚS 27/2020).
21. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu
22. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach pripomína, že čl. 6
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky fázy súdneho konania smerujúceho k urovnaniu sporu
o občianskom práve alebo záväzku skončili v primeranej lehote, a to vrátane fáz
nasledujúcich po rozhodnutí v merite veci (napr. rozsudok ESĽP vo veci Hornsby v. Grécko
z 19. 3. 1997, sťažnosť č. 18357/91).
23. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková doba
konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu možnosť
zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(II. ÚS 109/03, I. ÚS 103/2016), resp. ak argumenty v sťažnosti nepreukázali v čase podania
sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá
na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,
IV. ÚS 362/09, I. ÚS 188/2019, II. ÚS 238/2020).
24. Ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v rámci
súdneho konania ako celku (na všetkých inštanciách), napriek tomu táto časť ústavnej
sťažnosti smeruje iba proti postupu okresného súdu. Vychádzajúc z petitu ústavnej
sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, sťažovateľka teda namieta postup okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 217/2012 v podstate od začatia konania, pričom
v odôvodnení ústavnej sťažnosti predostiera predovšetkým problém spojený s prieťahmi
v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o sume trov odvolacieho konania.
25. V danej veci ústavný súd považuje za preukázané, že v napadnutom konaní
rozhodol okresný súd rozsudkom z 22. novembra 2013, teda v ústavne konformnej lehote,
ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. júla 2017.
Ústavný súd preskúmal celé konanie okresného súdu, rešpektujúc judikatúru ESĽP,
pretože primeranosť lehoty sa musí vzťahovať aj na fázy konania nasledujúce
po meritórnom rozhodnutí. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej prebiehalo v tomto
prípade ešte dovolacie konanie na základe sťažovateľkou podaného dovolania
proti rozsudku krajského súdu. Dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté napadnutým
uznesením z 29. apríla 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. júla 2020, teda ešte
pred podaním ústavnej sťažnosti.
26. Ústavný súd pri posudzovaní postupu okresného súdu zohľadnil skutočnosť,
že napadnuté konanie na súde prvej inštancie vo veci sťažovateľky bolo v čase doručenia
ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (17. septembra 2020, pozn.) právoplatne skončené.
Pokiaľ ide o sumy trov odvolacieho konania, ktorých nárok bol priznaný žalovanej strane,
ktorou bola Slovenská republika, teda štát, okresný súd o nej nerozhodol, pretože, ako to aj
z vyjadrenia okresného súdu (bod 6 uznesenia, pozn.) vyplýva, žalovanej strane žiadne
trovy v konaní nevznikli. Vzhľadom na to, že suma priznanej náhrady trov konania nemá
vplyv na zmenu hmotnoprávneho postavenia sťažovateľky (s prihliadnutím aj na vedomosť
sťažovateľky o tom, že žalovaná strana nie je v konaní zastúpená advokátom, ale
povereným zamestnancom a je oslobodená od súdnych poplatkov, ktorá bola vopred
potenciálne známa), nemožno uvažovať o zásahu do práv sťažovateľky.
27. Ústavný súd uzatvára, že postup okresného súdu v napadnutom konaní možno
hodnotiť ako efektívny, smerujúci k nastoleniu právnej istoty sťažovateľky a jej právna
istota bola nastolená v čase pred podaním ústavnej sťažnosti. Nevydanie rozhodnutia
o priznanej sume trov odvolacieho konania žalovanej strane, ktorých suma, ak by aj
rozhodnutie bolo vydané, bola v sume 0 €, nemá z hľadiska posudzovania zbytočných
prieťahov ústavnoprávnu relevanciu.
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy, listiny a práv
podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
29. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky proti rozsudku
krajského súdu odmietol sčasti ako neprípustné v súlade s § 447 písm. c) CSP po zistení,
že v sťažovateľkinej veci nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
ani k nesprávnemu procesnému postupu znemožňujúcemu sťažovateľke, aby mohla
uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia, a sčasti ako neprípustné podľa § 447
písm. f) CSP.
30. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, ktorou spochybňuje správnosť záveru
najvyššieho súdu o (ne)prípustnosti dovolania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je v zásade
otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených
práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 471/2017).
31. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak bolo toto posúdenie
vykonané v súlade so zákonom (m. m. IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa
(m. m. III. ÚS 804/2016, II. ÚS 465/2017, I. ÚS 156/2018, II. ÚS 153/2019).
32. Najvyšší súd sa teda neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom
sťažovateľky, ale ako dovolací súd jej dovolanie riadne preskúmal so zreteľom na uplatnené
dovolacie dôvody podľa § 420 písm. e) a f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP,
pričom dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov nie je prípustné. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu preto (na rozdiel od názoru sťažovateľky) nemožno považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva
na spravodlivý súdny proces.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne
závery, ku ktorým dospel, a tie sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.
33. Vo vzťahu k formulovanej námietke sťažovateľky o odňatí možnosti konať, ktorú
opiera o tvrdenie nerešpektovania zákonných ustanovení § 219 ods. 3 CSP, pretože krajský
súd ju neupovedomil o verejnom vyhlásení rozsudku na ňou uvedenú mailovú adresu,
ústavný súd poukazuje na bod 14 odôvodnenia napadnutého uznesenia, kde najvyšší súd
uviedol:
«V súvislosti s dovolateľom namietaným nesprávnym procesným postupom
odvolacieho súdu, ktorý mal spočívať v tom, že žalobcu v primeranej lehote neupovedomil
elektronicky o mieste a čase konania verejného vyhlásenia rozsudku, ktoré sa konalo
15. februára 2017, hoci mu bola jeho elektronická adresa z obsahu spisu známa, dovolací
súd uvádza, že podľa ustanovenia § 219 ods. 3 CSP „vo veciach, v ktorých súd rozhoduje
rozsudkom bez nariadenia pojednávania, označí miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej
päť dni pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.“ Z obsahu spisu nevyplýva, že by
žalobca, respektíve jeho právna zástupkyňa požiadala súd, aby jej oznámil miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami. Tvrdenie žalobcu, že jeho
elektronická adresa bola súdu známa, ako aj to, že súd prvej inštancie predmetnú
elektronickú adresu využíval na elektronickú komunikáciu a doručovanie písomnosti ešte
neznamená, že odvolaciemu súdu vznikla zo zákona takáto povinnosť, vzhľadom na už
spomenutú absenciu výslovnej požiadavky zo strany žalobcu, respektíve jeho právnej
zástupkyne. Žiadosť žalobcu o oznámenie miesia a času verejného vyhlásenia rozsudku
na elektronickú adresu možno vyvodiť až z obsahu e - mailu doručeného
odvolaciemu súdu 13. februára 2017, ktorej bolo obratom vyhovené 14. februára 2017.»
34. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné na úvod pripomenúť, že ústavný súd
disponuje bohatou a konštantnou judikatúrou k otázke verejného vyhlasovania rozsudkov
všeobecných súdov a k otázke upovedomenia verejnosti a sporových strán o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku (I. ÚS 252/05, II. ÚS 169/2019, II. ÚS 152/2020,
35. Vychádzajúc z citovanej konštantnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné
predovšetkým uviesť, že sťažovateľka nenamieta, že by k verejnému vyhláseniu rozsudku
krajského súdu nedošlo. Nenamieta ani, že by verejnosť a strany konania neboli vôbec
informované o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu vhodnými
prostriedkami (napr. na oznamovacej úradnej tabuli súdu, na jeho internetovej stránke), ale
namieta, že nebola upovedomená o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského
súdu aj špecifickým spôsobom, teda v zmysle § 219 ods. 3 CSP aj elektronickými
prostriedkami, a to v primeranom čase.
36. Pre naplnenie dikcie princípov spravodlivého konania podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy musí byť nepochybné, že došlo k verejnému vyhláseniu
rozsudku a že o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bola verejnosť a aj strany
sporu riadne upovedomené. Riadnym upovedomením je preukázanie, že do dispozičnej
sféry, vedomia verejnosti a strán sporu sa dostalo oznámenie súdu o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku, a to prinajmenšom spôsobom zákonným, na takéto oznámenie
obvyklým a legitímne očakávaným. Naplneniu týchto predpokladov pre ústavne súladný
postup súdov pri verejnom vyhlasovaní rozsudkov konvenuje napríklad oznámenie o mieste
a čase verejného vyhlásenia rozsudku stranám sporu a verejnosti jeho zverejnením
na úradnej tabuli súdu či internetovej stránke súdu.
37. Pokiaľ strana sporu bola o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
oboznámená zverejnením oznámenia na oznamovacej/úradnej tabuli súdu či jeho
internetovej stránke, avšak nie aj prostredníctvom elektronických prostriedkov, a to napriek
tomu, že strana sporu o to požiadala, ide o zjavne nezákonný postup súdu a dochádza tým
k odňatiu možnosti strany sporu konať pred súdom a naplneniu prípustnosti dovolania
z tohto dôvodu. Takýto nezákonný postup súdu (síce zakladajúci prípustnosť dovolania)
však nemusí dosahovať intenzitu porušenia ústavných práv tejto strany sporu.
Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie ústavnosti takéhoto (zjavne nezákonného)
postupu súdu pri oboznamovaní sa s miestom a časom verejného vyhlásenia rozsudku teda
je, či sa do dispozičnej sféry a vedomia strany sporu dostalo v dostatočnom časovom
predstihu (v lehote najmenej päť dní) riadne upovedomenie o mieste a čase verejného
vyhlásenia rozsudku. Inak povedané, rozhodujúce je, či strane sporu vôbec boli oznámené
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, aj keď nie elektronickými prostriedkami
(II. ÚS 169/2019, II. ÚS 162/2020).
38. Z ústavnej sťažnosti teda nevyplýva, že by krajský súd vôbec neoznámil miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku, t. j. neoznámil ho ani na úradnej tabuli súdu
či na internetovej stránke súdu. Sťažovateľka napokon ani nepreukázala, že by v zmysle
dikcie relevantného zákonného ustanovenia § 219 ods. 3 CSP výslovne krajský súd
o doručovanie písomností, resp. o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku
elektronickými prostriedkami požiadala skôr, ako tak učinila 13. februára 2017 (bod 14
napadnutého uznesenia).
39. K námietke sťažovateľky, že krajský súd bol na odvolacie konanie povinný
aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd uvádza, že odvolací súd
postupoval správne v súlade s princípom okamžitej aplikability ustanovení Civilného
sporového poriadku na všetky začaté i prebiehajúce konania v súlade s princípom
justifikácie procesných úkonov (II. ÚS 539/2020).
40. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné,
pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami
sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia,
nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu
podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesno-právnych noriem
(upravujúcich prípustnosť dovolania v civilných sporoch).
41. Medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení, a preto
túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
42. K námietke sťažovateľky o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým
uznesením najvyššieho súdu ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v týchto článkoch sú
upravené základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, majú teda charakter
všeobecného ústavného princípu a primárne neformulujú základné práva ani slobody
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré sú upravené v druhej hlave ústavy. Vzhľadom
na to, že sťažovateľka dáva ich porušenie do priamej súvislosti s čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, pričom ústavný súd nezistil porušenie
označených práv, je ústavná sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
43. Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru. Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho
z čl. 13 dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim)
o porušení iného práva chráneného dohovorom (Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu, rozhodnutie ESĽP z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba
na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa
stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému
kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 24/2010, sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013).
44. Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,
že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani
k záveru, že by najvyšší súd porušil právo sťažovateľky zaručené čl. 13 dohovoru, a preto aj
v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Článok 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo
na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa
dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný
prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne
III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS 167/2017).
45. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu