Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 471/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a (ďalej len „“) a podľa

čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o zvýšenie výživného v procesnom postavení odporcu. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 13. januára 2015 (ďalej len „rozsudok z 13. januára

2015“) zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu navrhovateľa výživným, ktoré navýšil

zo sumy 33,20 € na sumu 150 €, počnúc od 9. apríla 2014. Okresný súd zároveň označeným

rozsudkom rozhodol, že zročné výživné za obdobie od 9. apríla 2014 do 13. januára 2015

v sume 1 129,07 € povoľuje sťažovateľovi splácať v splátkach po 30 € spolu s bežným

výživným až do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok, a vo zvyšku návrh

navrhovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

Rozsudkom okresného súdu z 13. januára 2015 zároveň došlo k zmene rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 14. februára 2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 19. augusta 2003 (ďalej len „predchádzajúce rozhodnutia“).

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. apríla 2016 (ďalej len „rozsudok

z 13. apríla 2016“) vydaným v napadnutom konaní, ktorým potvrdil ako vecne správny

rozsudok okresného súdu z 13. januára 2015 vo výroku o povinnosti sťažovateľa prispievať

na výživu navrhovateľa zvýšeným výživným a vo výroku o trovách konania potvrdil.

Zároveň bol označeným rozhodnutím krajského súdu rozsudok okresného súdu

z 13. januára 2015 zmenený vo výroku o zročnom výživnom tak, že zročné výživné

za obdobie od 9. apríla 2014 do 31. decembra 2014 v sume 1 020,05 € bolo povolené

splácať sťažovateľovi v splátkach po 30 € mesačne spolu s bežným výživným

až do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok. Odvolanie sťažovateľa proti výroku

rozsudku okresného súdu z 13. januára 2015, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý,

krajský súd odmietol ako podaný neoprávnenou osobou a navrhovateľovi náhradu trov

konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 3. novembra 2016 (ďalej len „uznesenie

z 3. novembra 2016“) odmietol ako neprípustné v súlade s § 447 písm. c) zákona

č. v znení (ďalej len

„CSP“).

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu

z 13. apríla 2016 bolo prípustné, keďže tak rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozsudok

okresného súdu z 13. januára 2015 „neobsahovali zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie. Zásadnú vadu rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu vidí sťažovateľ

napr. v tom, že pri zvyšovaní výživného neboli zohľadnené zatajené, ale nepriamo priznané

príjmy matky navrhovateľa, prípadne samotného navrhovateľa. ... navrhovateľ spoločne

so svojou matkou musia mať na domácnosť príjem vo výške minimálne 900,- EUR, a teda

nejaký príjem alebo majetok navrhovateľa alebo jeho matky bol zatajený... Na výšku

vyživovacej povinnosti majú vplyv schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov,

a teda ak sú tieto na strane jedného z rodičov lepšie, tak vyššia je aj vyživovacia povinnosť

tohto rodiča. Touto zásadnou otázkou sa doteraz nezaoberal ani jeden súd...“.

V dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 sťažovateľ argumentoval

aj tým, že krajský súd na vec aplikoval druhú vetu o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rodine“), pričom okresný súd toto ustanovenie zákona o rodine pri svojom rozhodnutí

neaplikoval, takže malo byť povinnosťou krajského súdu postupovať v súlade s v tom čase

platným a účinným v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie sa k možnému

použitiu § 75 ods. 1 druhej vety zákona o rodine. Týmto postupom malo podľa sťažovateľa

dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Sťažovateľ nepopiera, že okresný súd § 75 ods. 1 zákona o rodine v odôvodnení

uviedol, avšak z „hodnotiacich úvah súdu nevyplýva, že by toto aj aplikoval, ako ho

aplikoval alebo ktorú jeho časť aplikoval. ... keďže okresný súd svoje hodnotiace úvahy

neprepojil s aplikovanou právnou úpravou, zostalo len v rovine dohadov, či okresný súd

pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine...“.

Rozsudok okresného súdu z 13. januára 2015 považuje sťažovateľ za svojvoľný,

keďže okresný súd určil mesačné výživné vo výške 128 % príjmu sťažovateľa. Názor

okresného súdu, že sťažovateľ nevyvíja dostatočné úsilie, aby si našiel vhodné zamestnanie,

považuje za svojvoľný a nemajúci žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pochybeniami všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu

základného práva vlastniť majetok podľa a listiny, pretože

sťažovateľ „musí zo svojho majetku znášať náklady na výživu navrhovateľa vo väčšom

rozsahu ako by mal v prípade, ak by súdy rozhodli o výške výživného pre navrhovateľa

v súlade so zákonnou úpravou“.

V dôsledku pochybení okresného súdu a krajského súdu zároveň došlo aj k vzniku

zbytočných prieťahov, keďže sťažovateľ bol nútený obrátiť sa na najvyšší súd a podať

dovolanie. Pochybenia „súdov teda spôsobujú, že sa značným spôsobom odďaľuje konečné

rozhodnutie vo veci, ktoré bude spravodlivé a bude náležite zohľadňovať zákonnú úpravu“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie ním označených

práv garantovaných , listinou a dohovorom postupom krajského súdu a postupom

najvyššieho súdu v napadnutých konaniach, uznesenie najvyššieho súdu z 3. novembra

2016 zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, príp. alternatívne rozsudok

krajského súdu z 13. apríla 2016 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

2 000 € a úhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

v konaní o sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

(obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť (m. m. ), čo umožňuje posudzovať

ich namietané porušenie spoločne.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

(v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Najvyšší súd v napadnutom konaní uznesením z 3. novembra 2016 dovolanie proti

rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 odmietol ako neprípustné v súlade s § 447

písm. c) po zistení, že v sťažovateľovej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom [ ] a neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania

v súlade s .

Podľa sťažovateľa bolo dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského súdu

z 13. apríla 2016 prípustné, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahovalo zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre samotné rozhodnutie. Okrem uvedeného sťažovateľ

zdôrazňuje procesné pochybenie krajského súdu, ktorý ho nevyzval v súlade s § 213 ods. 2

na vyjadrenie k aplikácii zákona o rodine, ktoré okresný súd vo veci

sťažovateľa nepoužil. Týmto spôsobom mala byť sťažovateľovi odňatá možnosť konať

pred súdom, čo odôvodňuje prípustnosť dovolania.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, ktorou spochybňuje správnosť záveru

najvyššieho súdu o (ne)prípustnosti dovolania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých

sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania

je v zásade otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa (napr. ).

Z uznesenia najvyššieho súdu z 3. novembra 2016 vydaného v napadnutom konaní

v prvom rade vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 podľa § 238 ods. 1

až 3 a rovnako tak aj podľa , pričom dospel k záveru,

že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné.

Ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu z 3. novembra 2016, v ktorej k sťažovateľom namietanej prípustnosti

dovolania z dôvodu, že krajský súd procesne pochybil, keď sťažovateľa v súlade s § 213

ods. 2 nevyzval na vyjadrenie k použitiu druhej vety zákona o rodine,

uviedol:

«Podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu sa pod tzv. „prekvapivým

rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého

stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp.

ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie

odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu

prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn.

), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa

„nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých

založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej

situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého

až v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn.

). V danom prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s výrokom

prvostupňového rozsudku o zvýšení výživného a v plnom rozsahu odkázal na jeho

odôvodnenie ( a ). Odvolací súd tým, že nad rámec prvostupňového

rozhodnutia doplnil dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru o opodstatnenosti

zvýšenia výživného, neporušil zásadu dvojinštančnosti konania. Aj judikatúra (R 56/2012)

dospela k záveru, že ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia

v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol

ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je

prekvapivé a takýto postup odvolacieho súdu v konečnom dôsledku neodníma účastníkovi

možnosť konať pred súdom ( ). Podľa právneho stavu účinného

do 30. júna 2016 v zmysle ustanovenia ak bol odvolací súd toho

názoru, že sa na vec vzťahovalo ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom

rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzval účastníkov

konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V danom prípade je odkaz

na § 75 ods. 1... obsahovou súčasťou odôvodnenia rozhodnutia tak prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu. Zo spisu vyplýva, že súdy oboch stupňov mali na zreteli toto ustanovenie

a zásady, ktorými sa riadi určovanie výživného. Vzhľadom na to, že odvolací súd použil

to ustanovenie, ktoré bolo „pri doterajšom rozhodovaní veci“ použité aj súdom prvého

stupňa, neprichádzal do úvahy postup podľa »

K námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016

najvyšší súd uviedol:

„Prípustnosť dovolania v zmysle nebola spôsobilá

založiť odporcom namietanú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd

v súvislosti s týmto konštatovaním poukazuje na judikát R 111/1998 a zjednocujúce

stanovisko R 2/2016; obsah spisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto

stanoviska – v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné

dôvody a jeho postup bol v súlade s “

S prihliadnutím na citované časti uznesenia najvyššieho súdu z 3. novembra 2016

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval

prípustnosť dovolania podľa . Najvyšší súd sa s dovolacími

námietkami sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.

Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania uznesenia z 3. novembra 2016, nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty,

zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa použitých procesno-právnych noriem (upravujúcich

prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach). Vzhľadom na uvedené ani uznesenie

najvyššieho súdu vydané v napadnutom konaní nemožno považovať za neodôvodnené

či arbitrárne.

Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

(obdobne listiny) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu príslušný procesno-právny predpis výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

v súlade s .

II.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského

súdu v napadnutom konaní

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom

dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu z 13. apríla

2016 (dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 najvyšší súd

uznesením z 3. novembra 2016 odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd na základe

uvedeného postup krajského súdu v napadnutom konaní, ktorý predchádzal vydaniu

rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016, preskúmal z hľadiska možného porušenia

sťažovateľovho základného práva podľa a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či ho možno považovať

z ústavného hľadiska za akceptovateľný.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon ().

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(napr. , , ). Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové

a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V podstatnej časti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 sa uvádza:

«Pri určovaní výšky výživného súd posudzuje komplexne pomery (sociálne,

zárobkové a majetkové) všetkých účastníkov konania a odôvodnené potreby oprávneného,

teda nepostupuje tak, že by výlučne matematicky zratúval účastníkmi uvádzané výdavky,

príjmy, platby a podobne, že by výlučne zohľadňoval „vyčíslené“ potreby oprávneného, ako

to namieta odporca v odvolaní. Z judikačnej činnosti odvolacieho súdu je všeobecne známe,

že štúdium na vysokej škole je finančne náročné. Platná právna úprava výživného, na ktorú

odkázal v odôvodnení rozhodnutia aj okresný súd, predpokladá úpravu výživného medzi

účastníkmi konania vo výške primeranej pomerom účastníkov. Rozsah vyživovacej

povinnosti rodičov k deťom sa určuje tak, aby to zodpovedalo odôvodneným potrebám detí

a príjmom a majetkovým pomerom rodičov. U povinnej osoby sú rozhodujúce aj reálne

schopnosti, možnosti poskytovať výživné. Správne prvostupňový súd prihliadol na

schopnosti a možnosti a majetkové pomery povinného, v danom prípade odporcu, aj vtedy,

ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,

majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré

povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). Pokiaľ odporca v odvolaní namietal,

že nie je schopný platiť takto zvýšené výživné, tu aj odvolací súd poukazuje na ust. § 75

ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, s tým, že odporca je v súčasnosti nezamestnaný

a evidovaný na úrade práce, do ktorej situácie sa dostal vlastným pričinením, a to tým,

že rozviazal pracovný pomer u posledného zamestnávateľa kde

dosahoval priemerný mesačný príjem vo výške 16 112,- Kč, a tak sa pripravil o pravidelný

zdroj príjmu. Pracovný pomer u posledného zamestnávateľa skončil odporca dohodou bez

uvedenia dôvodu. Správne potom prvostupňový súd prihliadol na túto skutočnosť a nebral

do úvahy tvrdenie odporcu o tom, že pracovný pomer ukončil z dôvodu zlého zdravotného

stavu jeho matky. Odporca pri rozväzovaní pracovného pomeru u posledného

zamestnávateľa mal riadne zvážiť aj tú skutočnosť, že má vyživovaciu povinnosť voči

navrhovateľovi, ktorého potreby vzhľadom na jeho vek sa neustále zvyšujú. Odporca

v tomto smere teda konal podľa názoru odvolacieho súdu nezodpovedne, keď pri rozviazaní

pracovného pomeru nebral do úvahy tieto skutočnosti. Naposledy bolo upravované výživné

na navrhovateľa v roku 2003, teda pred 12 rokmi, a za celú túto dobu odporca okrem

bežného výživného na navrhovateľa ničím neprispel, nezaujímal sa o neho a výška

výživného, ktoré poskytoval odporca navrhovateľovi v sume 33,20 eur je blízka hranici

minimálneho výživného, napriek tomu, že navrhovateľ je už dospelá osoba a má výdavky

spojené so štúdiom na vysokej škole. Odporca inú vyživovaciu povinnosť nemá. V čase

rozhodovania prvostupňového súdu bol navrhovateľ študentom 5. ročníka vysokej školy,

teda posledného ročníka. Všetky tieto skutočnosti zobral do úvahy aj odvolací súd a výšku

zvýšeného výživného považoval za primeranú zárobkovým možnostiam a schopnostiam

odporcu (súd bral do úvahy príjem odporcu u posledného zamestnávateľa 16 112,- Kč), ako

aj odôvodneným potrebám navrhovateľa. V dôsledku rozhodnutia súdu ohľadom zvýšenia

výživného vzniklo odporcovi zameškané výživné za obdobie od podania návrhu

navrhovateľom, t. j. odo dňa 09. 04. 2014 do 31. 12. 2014 v sume 1020,05 eur (vo výške

rozdielu oproti poslednému výživnému určeného súdom v sume 33,20 eur a zvýšenému

výživnému za obdobie 8 mesiacov po 116,80 eur plus 22 dní za mesiac apríl 2014). Rozdiel

medzi zvýšeným výživným 150,- eur a bežným výživným 30,20 eur predstavuje 116,80 eur,

ktorú sumu odvolací súd vynásobil počtom 8 mesiacov, čo spolu predstavuje 934,40 eur

za mesiac máj, jún, júl, august, september, október, november, december roku 2014, za 22

dní v apríli 2014 zameškané výživné predstavuje sumu 85,65 eur (116,80 eur/30 dní =

3,8933333 eur x 22 dní). Odvolací súd nezapočítal do zameškaného výživného mesiac

január 2015 tak, ako to urobil prvostupňový súd a v tejto časti potom rozhodnutie

prvostupňového súdu zmenil vzhľadom k tomu, že výživné za mesiac január ešte splatné

nebolo (splatnosť výživného bola určená vždy do 15. dňa v mesiaci a prvostupňový súd

rozhodoval dňa 13. 01. 2015, t. j. pred splatnosťou výživného v mesiaci január 2015). Výška

zameškaného výživného určená prvostupňovým súdom ako aj obdobie zameškaného

výživného neboli určené v rozhodnutí prvostupňového súdu správne, a preto odvolací súd

s poukazom na § 220 v tejto časti rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil. Pokiaľ povolil

prvostupňový súd odporcovi splácať zameškané výživné po 30,- eur mesačne spolu s

bežným výživným, v tejto časti rozhodol prvostupňový súd správne, keď povolil splátky po

30,- eur mesačne, a to vzhľadom na výšku zameškaného výživného, ktorú pri uvedených

splátkach po 30,- eur mesačne bude odporca splácať navrhovateľovi po dobu troch rokov.

V prípade určenia nižších splátok, by došlo k predĺženiu doby splácania, čo by bolo v

neprospech navrhovateľa.»

Citovaná časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 obsahuje

vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli

rozhodné na ustálenie rozsahu vyživovacej povinnosti sťažovateľa k navrhovateľovi (jej

zvýšenia). Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd ústavne akceptovateľným spôsobom

aplikoval príslušné ustanovenia zákona o rodine, podľa ktorých súd pri určení výživného

predovšetkým prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,

možnosti a majetkové pomery povinného, pričom na schopnosti, možnosti a majetkové

pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu

výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na

neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 zákona o rodine).

Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že majetkové pomery,

schopnosti a možnosti sťažovateľa vzal do úvahy primeraným spôsobom, pričom nemožno

namietať ani krajským súdom prednostne použitému princípu potencionality, ktorý má

v zhode s príslušnou právnou úpravou (za dodržania zákonom ustanovených podmienok)

prednosť pred princípom fakticity.

Po preskúmaní citovanej časti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 sa ústavný

súd presvedčil, že krajský súd uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré rozsudok

okresného súdu z 13. januára 2015 ako vecne správny potvrdil v časti týkajúcej sa zvýšenia

výživného, a zároveň riadnym spôsobom odôvodnil zmenu citovaného rozhodnutia

okresného súdu v časti týkajúcej sa zročného výživného, a preto konštatuje, že postup

krajského súdu v napadnutom konaní, v rámci ktorého jasne a zrozumiteľne podáva výklad

použitého právneho predpisu, nemožno považovať za taký, ktorým došlo k porušeniu

sťažovateľom označeného práva zaručeného ods. (obdobne

listiny), resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 vydaného v napadnutom konaní

možno vyvodiť, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery citovaného rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej

miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom konaní, ako aj

závery obsiahnuté v jeho rozsudku z 13. apríla 2016 vydaného v napadnutom konaní

nemožno kvalifikovať ako arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa , listiny

a dohovoru, a preto sťažnosť odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením

sťažovateľom označených práv a postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv zaručených

a čl. 38 ods. 2 listiny postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a postupom

krajského súdu v napadnutom konaní

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(obdobne listiny), resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

poskytuje týmto právam ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom

uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu týchto práv ešte mohlo dochádzať alebo

porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. , , ,

). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už nemôže

dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (obdobne listiny), ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú podľa (napr. ).

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu (23. januára 2017, pozn.) v čase, keď vo veci

už bolo rozhodnuté (najvyšší súd rozhodol v napadnutom konaní uznesením z 3. novembra

2016 a krajský súd rozhodol v napadnutom konaní rozsudkom z 13. apríla 2016, pozn.).

Právna neistota, v ktorej sa sťažovateľ v súvislosti so súdnym konaním vedeným krajským

súdom a následne najvyšším súdom nachádzal, už teda v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu bola odstránená rozhodnutím vo veci samej rozsudkom a následným

rozhodnutím o dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v napadnutom konaní a postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní

Podľa (obdobne listiny) každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Dedenie sa zaručuje.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľ namieta v priamej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v dôsledku „nezákonných“ rozhodnutí

všeobecných súdov o zvýšení výživného musí znášať náklady na výživu navrhovateľa,

pozn.). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a listiny ani práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo

dôjsť ani k porušeniu jeho základného práva podľa a

listiny. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017