Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 471/2017
PDF · 302.34 KB
No categories available
II. ÚS 471/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cdo 165/2016 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Co 689/2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa
čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 165/2016 (ďalej len „napadnuté
konanie“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Co 689/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
17 C 121/2014 o zvýšenie výživného v procesnom postavení odporcu. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 17 C 121/2014 z 13. januára 2015 (ďalej len „rozsudok z 13. januára
2015“) zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu navrhovateľa výživným, ktoré navýšil
zo sumy 33,20 € na sumu 150 €, počnúc od 9. apríla 2014. Okresný súd zároveň označeným
rozsudkom rozhodol, že zročné výživné za obdobie od 9. apríla 2014 do 13. januára 2015
v sume 1 129,07 € povoľuje sťažovateľovi splácať v splátkach po 30 € spolu s bežným
výživným až do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok, a vo zvyšku návrh
navrhovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.
Rozsudkom okresného súdu z 13. januára 2015 zároveň došlo k zmene rozsudku okresného
súdu sp. zn. 31 P 163/2002 zo 14. februára 2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 13 CoP 42/2003 z 19. augusta 2003 (ďalej len „predchádzajúce rozhodnutia“).
Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 689/2015 z 13. apríla 2016 (ďalej len „rozsudok
z 13. apríla 2016“) vydaným v napadnutom konaní, ktorým potvrdil ako vecne správny
rozsudok okresného súdu z 13. januára 2015 vo výroku o povinnosti sťažovateľa prispievať
na výživu navrhovateľa zvýšeným výživným a vo výroku o trovách konania potvrdil.
Zároveň bol označeným rozhodnutím krajského súdu rozsudok okresného súdu
z 13. januára 2015 zmenený vo výroku o zročnom výživnom tak, že zročné výživné
za obdobie od 9. apríla 2014 do 31. decembra 2014 v sume 1 020,05 € bolo povolené
splácať sťažovateľovi v splátkach po 30 € mesačne spolu s bežným výživným
až do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok. Odvolanie sťažovateľa proti výroku
rozsudku okresného súdu z 13. januára 2015, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý,
krajský súd odmietol ako podaný neoprávnenou osobou a navrhovateľovi náhradu trov
konania nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 165/2016 z 3. novembra 2016 (ďalej len „uznesenie
z 3. novembra 2016“) odmietol ako neprípustné v súlade s § 447 písm. c) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z. z. (ďalej len
„CSP“).
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu
z 13. apríla 2016 bolo prípustné, keďže tak rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozsudok
okresného súdu z 13. januára 2015 „neobsahovali zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie. Zásadnú vadu rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu vidí sťažovateľ
napr. v tom, že pri zvyšovaní výživného neboli zohľadnené zatajené, ale nepriamo priznané
príjmy matky navrhovateľa, prípadne samotného navrhovateľa. ... navrhovateľ spoločne
so svojou matkou musia mať na domácnosť príjem vo výške minimálne 900,- EUR, a teda
nejaký príjem alebo majetok navrhovateľa alebo jeho matky bol zatajený... Na výšku
vyživovacej povinnosti majú vplyv schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov,
a teda ak sú tieto na strane jedného z rodičov lepšie, tak vyššia je aj vyživovacia povinnosť
tohto rodiča. Touto zásadnou otázkou sa doteraz nezaoberal ani jeden súd...“.
V dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 sťažovateľ argumentoval
aj tým, že krajský súd na vec aplikoval § 75 ods. 1 druhú vetu zákona č. 36/2005 o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rodine“), pričom okresný súd toto ustanovenie zákona o rodine pri svojom rozhodnutí
neaplikoval, takže malo byť povinnosťou krajského súdu postupovať v súlade s v tom čase
platným a účinným § 213 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie sa k možnému
použitiu § 75 ods. 1 druhej vety zákona o rodine. Týmto postupom malo podľa sťažovateľa
dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Sťažovateľ nepopiera, že okresný súd § 75 ods. 1 zákona o rodine v odôvodnení
uviedol, avšak z „hodnotiacich úvah súdu nevyplýva, že by toto aj aplikoval, ako ho
aplikoval alebo ktorú jeho časť aplikoval. ... keďže okresný súd svoje hodnotiace úvahy
neprepojil s aplikovanou právnou úpravou, zostalo len v rovine dohadov, či okresný súd
pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine...“.
Rozsudok okresného súdu z 13. januára 2015 považuje sťažovateľ za svojvoľný,
keďže okresný súd určil mesačné výživné vo výške 128 % príjmu sťažovateľa. Názor
okresného súdu, že sťažovateľ nevyvíja dostatočné úsilie, aby si našiel vhodné zamestnanie,
považuje za svojvoľný a nemajúci žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní.
Pochybeniami všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, pretože
sťažovateľ „musí zo svojho majetku znášať náklady na výživu navrhovateľa vo väčšom
rozsahu ako by mal v prípade, ak by súdy rozhodli o výške výživného pre navrhovateľa
v súlade so zákonnou úpravou“.
V dôsledku pochybení okresného súdu a krajského súdu zároveň došlo aj k vzniku
zbytočných prieťahov, keďže sťažovateľ bol nútený obrátiť sa na najvyšší súd a podať
dovolanie. Pochybenia „súdov teda spôsobujú, že sa značným spôsobom odďaľuje konečné
rozhodnutie vo veci, ktoré bude spravodlivé a bude náležite zohľadňovať zákonnú úpravu“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie ním označených
práv garantovaných ústavou, listinou a dohovorom postupom krajského súdu a postupom
najvyššieho súdu v napadnutých konaniach, uznesenie najvyššieho súdu z 3. novembra
2016 zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, príp. alternatívne rozsudok
krajského súdu z 13. apríla 2016 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 000 € a úhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
v konaní o sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho
súdu v napadnutom konaní
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu
týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje posudzovať
ich namietané porušenie spoločne.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal zo svojej
konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
(v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Najvyšší súd v napadnutom konaní uznesením z 3. novembra 2016 dovolanie proti
rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 odmietol ako neprípustné v súlade s § 447
písm. c) CSP po zistení, že v sťažovateľovej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP] a neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania
Podľa sťažovateľa bolo dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského súdu
z 13. apríla 2016 prípustné, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahovalo zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre samotné rozhodnutie. Okrem uvedeného sťažovateľ
zdôrazňuje procesné pochybenie krajského súdu, ktorý ho nevyzval v súlade s § 213 ods. 2
OSP na vyjadrenie k aplikácii § 75 ods. 1 zákona o rodine, ktoré okresný súd vo veci
sťažovateľa nepoužil. Týmto spôsobom mala byť sťažovateľovi odňatá možnosť konať
pred súdom, čo odôvodňuje prípustnosť dovolania.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, ktorou spochybňuje správnosť záveru
najvyššieho súdu o (ne)prípustnosti dovolania, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
v súlade s ktorou otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania
je v zásade otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).
Z uznesenia najvyššieho súdu z 3. novembra 2016 vydaného v napadnutom konaní
v prvom rade vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 podľa § 238 ods. 1
až 3 OSP a rovnako tak aj podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, pričom dospel k záveru,
že dovolanie z týchto dôvodov nie je procesne prípustné.
Ústavný súd v ďalšom poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu z 3. novembra 2016, v ktorej k sťažovateľom namietanej prípustnosti
dovolania z dôvodu, že krajský súd procesne pochybil, keď sťažovateľa v súlade s § 213
ods. 2 OSP nevyzval na vyjadrenie k použitiu § 75 ods. 1 druhej vety zákona o rodine,
uviedol:
«Podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu sa pod tzv. „prekvapivým
rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého
stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp.
ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie
odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu
prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn.
3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa
„nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých
založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej
situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého
až v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn.
5 Cdo 46/2011). V danom prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s výrokom
prvostupňového rozsudku o zvýšení výživného a v plnom rozsahu odkázal na jeho
odôvodnenie (§ 219 ods. 1 a 2 OSP). Odvolací súd tým, že nad rámec prvostupňového
rozhodnutia doplnil dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru o opodstatnenosti
zvýšenia výživného, neporušil zásadu dvojinštančnosti konania. Aj judikatúra (R 56/2012)
dospela k záveru, že ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia
v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol
ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je
prekvapivé a takýto postup odvolacieho súdu v konečnom dôsledku neodníma účastníkovi
možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Podľa právneho stavu účinného
do 30. júna 2016 v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. ak bol odvolací súd toho
názoru, že sa na vec vzťahovalo ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzval účastníkov
konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V danom prípade je odkaz
na § 75 ods. 1... obsahovou súčasťou odôvodnenia rozhodnutia tak prvostupňového, ako aj
odvolacieho súdu. Zo spisu vyplýva, že súdy oboch stupňov mali na zreteli toto ustanovenie
a zásady, ktorými sa riadi určovanie výživného. Vzhľadom na to, že odvolací súd použil
to ustanovenie, ktoré bolo „pri doterajšom rozhodovaní veci“ použité aj súdom prvého
stupňa, neprichádzal do úvahy postup podľa § 213 ods. 2 O. s. p.»
K námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016
najvyšší súd uviedol:
„Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nebola spôsobilá
založiť odporcom namietanú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd
v súvislosti s týmto konštatovaním poukazuje na judikát R 111/1998 a zjednocujúce
stanovisko R 2/2016; obsah spisu nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto
stanoviska – v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné
dôvody a jeho postup bol v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p.“
S prihliadnutím na citované časti uznesenia najvyššieho súdu z 3. novembra 2016
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Najvyšší súd sa s dovolacími
námietkami sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.
Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania uznesenia z 3. novembra 2016, nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty,
zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa použitých procesno-právnych noriem (upravujúcich
prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach). Vzhľadom na uvedené ani uznesenie
najvyššieho súdu vydané v napadnutom konaní nemožno považovať za neodôvodnené
či arbitrárne.
Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto
postup a rozhodnutie dovolacieho súdu príslušný procesno-právny predpis výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v napadnutom konaní
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom
dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu z 13. apríla
2016 (dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 najvyšší súd
uznesením z 3. novembra 2016 odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd na základe
uvedeného postup krajského súdu v napadnutom konaní, ktorý predchádzal vydaniu
rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016, preskúmal z hľadiska možného porušenia
sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či ho možno považovať
z ústavného hľadiska za akceptovateľný.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav
a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
V podstatnej časti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 sa uvádza:
«Pri určovaní výšky výživného súd posudzuje komplexne pomery (sociálne,
zárobkové a majetkové) všetkých účastníkov konania a odôvodnené potreby oprávneného,
teda nepostupuje tak, že by výlučne matematicky zratúval účastníkmi uvádzané výdavky,
príjmy, platby a podobne, že by výlučne zohľadňoval „vyčíslené“ potreby oprávneného, ako
to namieta odporca v odvolaní. Z judikačnej činnosti odvolacieho súdu je všeobecne známe,
že štúdium na vysokej škole je finančne náročné. Platná právna úprava výživného, na ktorú
odkázal v odôvodnení rozhodnutia aj okresný súd, predpokladá úpravu výživného medzi
účastníkmi konania vo výške primeranej pomerom účastníkov. Rozsah vyživovacej
povinnosti rodičov k deťom sa určuje tak, aby to zodpovedalo odôvodneným potrebám detí
a príjmom a majetkovým pomerom rodičov. U povinnej osoby sú rozhodujúce aj reálne
schopnosti, možnosti poskytovať výživné. Správne prvostupňový súd prihliadol na
schopnosti a možnosti a majetkové pomery povinného, v danom prípade odporcu, aj vtedy,
ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré
povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). Pokiaľ odporca v odvolaní namietal,
že nie je schopný platiť takto zvýšené výživné, tu aj odvolací súd poukazuje na ust. § 75
ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, s tým, že odporca je v súčasnosti nezamestnaný
a evidovaný na úrade práce, do ktorej situácie sa dostal vlastným pričinením, a to tým,
že rozviazal pracovný pomer u posledného zamestnávateľa kde
dosahoval priemerný mesačný príjem vo výške 16 112,- Kč, a tak sa pripravil o pravidelný
zdroj príjmu. Pracovný pomer u posledného zamestnávateľa skončil odporca dohodou bez
uvedenia dôvodu. Správne potom prvostupňový súd prihliadol na túto skutočnosť a nebral
do úvahy tvrdenie odporcu o tom, že pracovný pomer ukončil z dôvodu zlého zdravotného
stavu jeho matky. Odporca pri rozväzovaní pracovného pomeru u posledného
zamestnávateľa mal riadne zvážiť aj tú skutočnosť, že má vyživovaciu povinnosť voči
navrhovateľovi, ktorého potreby vzhľadom na jeho vek sa neustále zvyšujú. Odporca
v tomto smere teda konal podľa názoru odvolacieho súdu nezodpovedne, keď pri rozviazaní
pracovného pomeru nebral do úvahy tieto skutočnosti. Naposledy bolo upravované výživné
na navrhovateľa v roku 2003, teda pred 12 rokmi, a za celú túto dobu odporca okrem
bežného výživného na navrhovateľa ničím neprispel, nezaujímal sa o neho a výška
výživného, ktoré poskytoval odporca navrhovateľovi v sume 33,20 eur je blízka hranici
minimálneho výživného, napriek tomu, že navrhovateľ je už dospelá osoba a má výdavky
spojené so štúdiom na vysokej škole. Odporca inú vyživovaciu povinnosť nemá. V čase
rozhodovania prvostupňového súdu bol navrhovateľ študentom 5. ročníka vysokej školy,
teda posledného ročníka. Všetky tieto skutočnosti zobral do úvahy aj odvolací súd a výšku
zvýšeného výživného považoval za primeranú zárobkovým možnostiam a schopnostiam
odporcu (súd bral do úvahy príjem odporcu u posledného zamestnávateľa 16 112,- Kč), ako
aj odôvodneným potrebám navrhovateľa. V dôsledku rozhodnutia súdu ohľadom zvýšenia
výživného vzniklo odporcovi zameškané výživné za obdobie od podania návrhu
navrhovateľom, t. j. odo dňa 09. 04. 2014 do 31. 12. 2014 v sume 1020,05 eur (vo výške
rozdielu oproti poslednému výživnému určeného súdom v sume 33,20 eur a zvýšenému
výživnému za obdobie 8 mesiacov po 116,80 eur plus 22 dní za mesiac apríl 2014). Rozdiel
medzi zvýšeným výživným 150,- eur a bežným výživným 30,20 eur predstavuje 116,80 eur,
ktorú sumu odvolací súd vynásobil počtom 8 mesiacov, čo spolu predstavuje 934,40 eur
za mesiac máj, jún, júl, august, september, október, november, december roku 2014, za 22
dní v apríli 2014 zameškané výživné predstavuje sumu 85,65 eur (116,80 eur/30 dní =
3,8933333 eur x 22 dní). Odvolací súd nezapočítal do zameškaného výživného mesiac
január 2015 tak, ako to urobil prvostupňový súd a v tejto časti potom rozhodnutie
prvostupňového súdu zmenil vzhľadom k tomu, že výživné za mesiac január ešte splatné
nebolo (splatnosť výživného bola určená vždy do 15. dňa v mesiaci a prvostupňový súd
rozhodoval dňa 13. 01. 2015, t. j. pred splatnosťou výživného v mesiaci január 2015). Výška
zameškaného výživného určená prvostupňovým súdom ako aj obdobie zameškaného
výživného neboli určené v rozhodnutí prvostupňového súdu správne, a preto odvolací súd
s poukazom na § 220 v tejto časti rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil. Pokiaľ povolil
prvostupňový súd odporcovi splácať zameškané výživné po 30,- eur mesačne spolu s
bežným výživným, v tejto časti rozhodol prvostupňový súd správne, keď povolil splátky po
30,- eur mesačne, a to vzhľadom na výšku zameškaného výživného, ktorú pri uvedených
splátkach po 30,- eur mesačne bude odporca splácať navrhovateľovi po dobu troch rokov.
V prípade určenia nižších splátok, by došlo k predĺženiu doby splácania, čo by bolo v
neprospech navrhovateľa.»
Citovaná časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 obsahuje
vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli
rozhodné na ustálenie rozsahu vyživovacej povinnosti sťažovateľa k navrhovateľovi (jej
zvýšenia). Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd ústavne akceptovateľným spôsobom
aplikoval príslušné ustanovenia zákona o rodine, podľa ktorých súd pri určení výživného
predovšetkým prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného, pričom na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na
neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 zákona o rodine).
Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že majetkové pomery,
schopnosti a možnosti sťažovateľa vzal do úvahy primeraným spôsobom, pričom nemožno
namietať ani krajským súdom prednostne použitému princípu potencionality, ktorý má
v zhode s príslušnou právnou úpravou (za dodržania zákonom ustanovených podmienok)
prednosť pred princípom fakticity.
Po preskúmaní citovanej časti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 sa ústavný
súd presvedčil, že krajský súd uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré rozsudok
okresného súdu z 13. januára 2015 ako vecne správny potvrdil v časti týkajúcej sa zvýšenia
výživného, a zároveň riadnym spôsobom odôvodnil zmenu citovaného rozhodnutia
okresného súdu v časti týkajúcej sa zročného výživného, a preto konštatuje, že postup
krajského súdu v napadnutom konaní, v rámci ktorého jasne a zrozumiteľne podáva výklad
použitého právneho predpisu, nemožno považovať za taký, ktorým došlo k porušeniu
sťažovateľom označeného práva zaručeného čl. 46 ods. ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1
listiny), resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016 vydaného v napadnutom konaní
možno vyvodiť, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý
postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery citovaného rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej
miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom konaní, ako aj
závery obsiahnuté v jeho rozsudku z 13. apríla 2016 vydaného v napadnutom konaní
nemožno kvalifikovať ako arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa ústavy, listiny
a dohovoru, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením
sťažovateľom označených práv a postupom krajského súdu v napadnutom konaní.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a postupom
krajského súdu v napadnutom konaní
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny), resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
poskytuje týmto právam ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom
uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu týchto práv ešte mohlo dochádzať alebo
porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03,
IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená, už nemôže
dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny), ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).
Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu (23. januára 2017, pozn.) v čase, keď vo veci
už bolo rozhodnuté (najvyšší súd rozhodol v napadnutom konaní uznesením z 3. novembra
2016 a krajský súd rozhodol v napadnutom konaní rozsudkom z 13. apríla 2016, pozn.).
Právna neistota, v ktorej sa sťažovateľ v súvislosti so súdnym konaním vedeným krajským
súdom a následne najvyšším súdom nachádzal, už teda v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu bola odstránená rozhodnutím vo veci samej rozsudkom a následným
rozhodnutím o dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 13. apríla 2016.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v napadnutom konaní a postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 11 ods. 1 listiny) každý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Dedenie sa zaručuje.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľ namieta v priamej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v dôsledku „nezákonných“ rozhodnutí
všeobecných súdov o zvýšení výživného musí znášať náklady na výživu navrhovateľa,
pozn.). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo
dôjsť ani k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1
listiny. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017