Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 238/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudcov Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti SAND, s. r. o., J. Hollého 645, Šastín-Stráže, IČO 36247561, právne zastúpenej

advokátskou kanceláriou URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o.,

Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie konaním a postupom Okresného súdu Senica v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti SAND, s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti SAND, s. r. o.,

J. Hollého 645, Šastín-Stráže, IČO 36247561 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)

konaním a postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde bola 18. augusta 2015

podaná žaloba proti sťažovateľke ako žalovanej o zaplatenie finančnej sumy 13 671,30 €

s príslušenstvom. V napadnutom konaní okresný súd 27. novembra 2015 vydal platobný

rozkaz, ktorý sťažovateľka napadla 14. decembra 2015 odporom, v ktorom vzniesla

námietku litispendencie a navrhla konanie zastaviť. Okresný súd uznesením z 30. júna 2016

(ďalej len „prvé uznesenie o prerušení konania“) prerušil konanie z dôvodu, že v tom čase

prebiehalo na Okresnom súde Trnava konanie pod sp. zn. (ďalej aj

„súvisiace konanie“) na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti sťažovateľke ako

žalovanej vyslovenia neúčinnosti dohôd o vzájomnom započítaní pohľadávok, medzi ktoré

patrili aj pohľadávky, ktoré boli predmetom napadnutého konania vedeného na okresnom

súde.

Okresný súd v napadnutom konaní uznesením z 21. júna 2018 (ďalej len „druhé

uznesenie o prerušení konania“) druhýkrát prerušil konanie z dôvodu prebiehajúceho

dovolacieho konania v súvisiacom konaní, ktoré bolo dôvodom prvého prerušenia

napadnutého konania.

Uznesením z 18. júla 2019 okresný súd rozhodol o pokračovaní v napadnutom

konaní, keďže dovolacie konanie v súvisiacom konaní na Okresnom súde Trnava bolo

24. januára 2019 právoplatne zastavené.

Okresný súd v napadnutom konaní uznesením č. k. -152

z 10. januára 2020 rozhodol o zastavení konania z dôvodu neodstrániteľného nedostatku

podmienky konania, a to prekážky už právoplatne rozhodnutej veci (prekážky res iudicata),

vzhľadom na zistenie, že o nároku žalobcu uplatnenom v napadnutom konaní bolo

právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava v súvisiacom konaní.

Dňa 12. februára 2020 podal žalobca odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania,

ktorým navrhol, aby odvolací súd uznesenie o zastavení konania zrušil a vrátil vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Sťažovateľka podala 26. marca 2020

vyjadrenie k odvolaniu žalobcu.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že v napadnutom konaní boli porušené

ňou označené práva, pretože ak konanie okresného súdu nie je právoplatne ukončené

po viac ako 4 rokoch a 8 mesiacoch od podania žaloby, také konanie súdu je zjavne

neefektívne a neúčinné a je možné ho označiť za konanie so zbytočnými prieťahmi.

V posudzovanom prípade sťažovateľka nepodala sťažnosť v zmysle § 62 ods. 1

a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), pretože «má za to, že v danom prípade

využitie tohto prostriedku nápravy nemožno považovať za postup umožňujúci dosiahnuť

účinnú ochranu práva garantovaného SR, nakoľko z chronologického

prehľadu úkonov súdu prvej inštancie vyplýva, že konajúci súd je v danej veci v podstate

„činný“, keďže vydal viacero procesných rozhodnutí o prerušení konania a o pokračovaní

v konaní a napokon po vyše 4 rokoch a 4 mesiacoch vydal rozhodnutie o zastavení konania,

avšak vzhľadom k aktuálnemu stavu konania je možné podľa názoru sťažovateľky

konštatovať, že vykonané úkony súdom neboli dostatočne efektívne a účinné, keďže ani

po 4 rokoch a 8 mesiacoch vedenia súdneho konania sťažovateľka nedisponuje v tejto veci

právoplatným rozhodnutím.

... podanie predmetnej sťažnosti v zmysle zákona o súdoch by sa v danom prípade

celkom „minulo“ účinkom, keďže je zrejmé, že súd prvej inštancie je v danom prípade

dostatočne „aktívny“, o čom svedčia viaceré úkony, avšak tieto úkony nemožno považovať

za dostatočne efektívne a účinné...».

4. Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutom konaní dvakrát „absolútne

neefektívne resp. dokonca nezákonne“ prerušil konanie. Prvé uznesenie o prerušení konania

vydal okresný súd z dôvodu, že v tom čase prebiehalo súvisiace konanie na inom súde prvej

inštancie, v ktorom sa žalobca domáhal proti sťažovateľke vyslovenia neúčinnosti dohôd

o vzájomnom započítaní pohľadávok, medzi ktoré patria i pohľadávky, ktoré sú

i predmetom napadnutého konania. Sťažovateľka už v odpore podanom proti platobnému

rozkazu podala argumenty v prospech dôvodnej námietky litispendencie a navrhla

okresnému súdu, aby bez nariadenia súdneho pojednávania rozhodol, že konanie zastavuje

pre neodstrániteľnú prekážku konania. Okresný súd však namiesto zastavenia konania

„rozhodol absolútne neefektívne, ba dokonca nezákonne“ o prerušení konania, a to až

do právoplatného skončenia súvisiaceho konania na Okresnom súde Trnava.

Podľa sťažovateľky jej argumenty sa ukázali ako opodstatnené, keď napokon okresný súd

uznesením z 10. januára 2020 napadnuté konanie zastavil pre prekážku res iudicata.

Sťažovateľka namieta aj efektívnosť druhého prerušenia konania, pretože okresný

súd mal vedomosť o právoplatnom skončení súvisiaceho konania, ktoré bolo dôvodom

prvého prerušenia konania, a teda okresný súd mal konanie už vtedy zastaviť z dôvodu

prekážky res iudicata, „a nie opätovne prerušovať konanie z dôvodu podania dovolania

v konaní na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. , keďže podanie dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku môže zvrátiť právoplatným rozsudkom nastolený

právny stav iba výnimočne“ .

Celková doba „prvého prerušenia konania..., t. j. od 30.06.2016 do 28.11.2017, je

1 rok a 4 mesiace a 28 dní, a celková doba druhého prerušenia konania...,

t. j. od 21.06.2018 do 24.01.2019, je 7 mesiacov a 3 dni. Celková doba prvého prerušenia

a druhého prerušenia konania na Okresnom súde Senica pod spis. zn.

je 2 roky. Táto doba predstavuje zbytočné prieťahy v konaní... vzhľadom na vyššie uvedené

dôvody, na základe ktorých súd prvej inštancie konal neefektívne, keď prerušoval

konanie.“.

5. Sťažovateľka zároveň argumentuje, že uznesením o zastavení konania

z 10. januára 2020 z dôvodu prekážky res iudicata okresný súd preukázal neefektívnosť

svojho postupu, keď prerušoval konanie, ktoré mal už dávno zastaviť z dôvodu

neodstrániteľného nedostatku podmienky konania, a to prekážky prv začatého konania

(prekážky litispendencie) pred prvým prerušením konania, a z dôvodu neodstrániteľného

nedostatku podmienky konania, a to prekážky už právoplatne rozhodnutej veci (prekážky

res iudicata) pred druhým prerušením konania. Podľa jej názoru by mal ústavný súd vziať

do úvahy aj skutočnosť, že tento neistý stav, v ktorom sa sťažovateľka nachádza „z dôvodu

neefektívnej činnosti súdu prvej inštancie viac ako 4 roky a 8 mesiacov, má ďalej značný

dopad aj na ekonomickú situáciu sťažovateľky, keďže sťažovateľka je v danom súdnom

konaní zastúpená erudovanou advokátskou kanceláriou... dĺžka súdneho konania má značný

dopad aj na výšku trov právneho zastúpenia a preto sťažovateľka má za to, že súd prvej

inštancie... súčasne spôsobil, že týmto svojím vedením súdneho konania značným spôsobom

neprimerane zaťažil sťažovateľku, keďže právne zastúpenie si vyžaduje značné finančné

náklady.

Preto podľa názoru sťažovateľky je podaná ústavná sťažnosť v celom rozsahu

dôvodná nielen vo vzťahu ku konštatovaniu, že právo sťažovateľky na prerokovanie veci

v primeranej lehote bolo porušené, ale rovnako tak podľa názoru sťažovateľky je podaná

ústavná sťažnosť dôvodná aj v časti týkajúcej sa priznania primeraného finančného

zadosťučinenia.“.

6. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť

prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v zmysle v spojení Listiny

základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie, konaním a postupom Okresného súdu Senica v súdnom

konaní vedenom pod spis. zn. porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Senica, aby v konaní

vedenom pod spis. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 6.000 EUR, ktoré je Okresný súd Senica povinný uhradiť

sťažovateľke do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Senica je povinný nahradiť sťažovateľke náhradu trov konania a trov

právneho zastúpenia, a to vo výške 675,43 € na bankový účet právneho zástupcu

sťažovateľky do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov...

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

14. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

15. Hlavnou námietkou sťažovateľky, od ktorej odvíja porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v spojení s čl. 47 charty, je, že okresný súd v napadnutom konaní bol zjavne neefektívny,

pretože prerušením konania spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v a listiny osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne

(, , , , ,

).

17. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že prerušením konania došlo k zbytočným

prieťahom v napadnutom konaní pred okresným súdom, ústavný súd uvádza, že čl. 48

ods. 2 upravuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V každom súdnom konaní dochádza hneď od začatia konania sprvoti k opodstatneným

„prieťahom“, resp. vhodnejšie je hovoriť o plynutí času/lehoty. Opakom zbytočných

prieťahov je potom rozhodovanie v primeranej lehote, pričom tu možno odkázať na znenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý pojednáva o práve na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Rozhodovanie v primeranej lehote znamená, že čas rozhodovania prirodzene plynie

a nemožno považovať za neprimerané (resp. za zbytočné prieťahy – slovami )

také úkony súdu, ktoré sú potrebné na spravodlivé rozhodnutie veci (pojednávanie,

vykonanie dôkazov a pod.) alebo s ktorými právny predpis vyslovene počíta ako

s povinnými úkonmi súdu počas konania (doručovanie žaloby protistrane a pod.)

(napr. , ).

18. Článok 48 ods. 2 je preto potrebné vykladať aj v súvislosti s ostatnými

článkami a je potrebné nazrieť aj do procesnoprávnych noriem upravujúcich postup

súdov v civilnom súdnom konaní.

19. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie

prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

20. K fakultatívnemu rozhodnutiu o prerušení konania podľa je potrebné

uviesť, že pôjde o otázky, ktoré by súd mohol sám vyriešiť ako prejudiciálne (pozri § 194

). Je však na vôli konajúceho súdu, či tak urobí alebo či počká na vyriešenie otázky

v súdnom alebo správnom konaní, ak takéto konanie už prebieha, alebo môže dať na takéto

konanie aj sám podnet a následne konanie preruší.

21. Konajúci súd si pri fakultatívnom prerušení konania však musí uvedomiť a najmä

zvážiť, či prerušenie konania prispeje (alebo je dokonca predpokladom) k spravodlivému

rozhodnutiu vo veci (t. j. k naplneniu dikcie ) a tento dôvod prerušenia

konania tak preváži nad záujmom na postupe bez zbytočných prieťahov, ktorý je

rozhodnutím o prerušení konania dotknutý. Pri fakultatívnom prerušení konania (na rozdiel

od obligatórneho podľa ) je to práve konajúci súd, ktorý vyvažuje jednotlivé

záujmy stojace pri prerušení konania proti sebe – záujem na spravodlivom rozhodnutí veci

a záujem na konaní bez zbytočných prieťahov. Vyváženie stretu týchto záujmov v prospech

záujmu na spravodlivom rozhodnutí veci pretavené do rozhodnutia o prerušení konania

musí byť v prípade fakultatívneho prerušenia konania riadne zdôvodnené v odôvodnení

rozhodnutia, ktorým sa konanie prerušuje.

22. Teda samotný počíta s takým „prieťahom“ v konaní

spočívajúcom v možnom prerušení konania s cieľom vyriešiť otázku, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu. Takýto „prieťah“, resp. odôvodnenú realizáciu takého

fakultatívneho úkonu konajúceho súdu podľa , nemožno potom považovať

za zbytočný, ale za zákonom predpokladaný a v prípade riadneho odôvodnenia jeho

realizácie neporušujúci právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru

a čl. 47 ods. 1 charty.

23. Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľkinej veci, ústavný súd hodnotí

argumentáciu okresného súdu, ktorou odôvodnil prerušenie konania do právoplatného

skončenia súvisiaceho konania, resp. právoplatného skončenia dovolacieho konania

v súvisiacom konaní, za ústavne akceptovateľnú a neporušujúcu práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci v primeranej lehote.

24. Okresný súd učinil rozhodnutie prerušiť napadnuté konanie v záujme dosiahnutia

čo najspravodlivejšieho meritórneho rozhodnutia a z odôvodnenia oboch uznesení

o prerušení konania nemožno vyčítať arbitrárny prístup okresného súdu. Tieto závery

okresného súdu ústavný súd pokladá za dôveryhodné, zrozumiteľné a ústavne korektné.

25. Z už citovaného vyplýva, že ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti posudzuje, či táto je/nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

26. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková doba

konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu možnosť

zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa

(, ), resp. ak argumenty v sťažnosti nepreukázali v čase podania

sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá

na ďalšie konanie (, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (m. m. , , , ).

27. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

28. Ústavný súd nad rámec k veci poznamenáva, že špecifickosť sťažnosti

podľa spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne

dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana

ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je rovnako

úlohou všetkých orgánov verejnej moci, predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

29. Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1

, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj

využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ v okolnostiach danej

veci právo podľa zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi

príslušného súdu, alebo preukázanie, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62

a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu ústavný súd v zásade

netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej

veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

30. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti sama uviedla, že nepodala sťažnosť

na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa zákona o súdoch z dôvodu, že by sa

to «v danom prípade celkom „minulo“ účinkom, keďže je zrejmé, že súd prvej inštancie je

v danom prípade dostatočne „aktívny“, o čom svedčia viaceré úkony, avšak tieto úkony

nemožno považovať za dostatočne efektívne a účinné...». Ústavný súd konštatuje, že

argumenty sťažovateľky týkajúce sa nevyužitia sťažnosti podľa § 62 zákona o súdoch sú

zavádzajúce a účelové.

31. V konaní pred ústavným súdom o sťažnosti podľa , vychádzajúc aj

z judikatúry ESĽP (napr. Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP

z 12. 6. 2012, sťažnosť č. 30189/07, ods. 76), je pre posudzovanie podmienok prijateľnosti

ústavnej sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, rozhodujúca vnútroštátna úprava, konkrétne

a .

32. Sťažovateľka nevyužila pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu účinný

právny prostriedok nápravy proti porušovaniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nepreukázala, že uvedenú podmienku nesplnila

z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ). Na základe

uvedeného mohol ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

33. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v sťažnostnom

petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu