Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)II. ÚS 199/2019
PDF · 263.92 KB
No categories available
II. ÚS 199/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
PV Tekovské Nemce, s. r. o., IČO 45 320 748, Mraziarenská 6, Bratislava, právne
zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Maarom, advokátska kancelária, Dunajská 6,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na účinný prostriedok nápravy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 47
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13 Cob 122/2018 z 12. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PV Tekovské Nemce, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti PV Tekovské
Nemce, s. r. o., IČO 45 320 748, Mraziarenská 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 Cob 122/2018 z 12. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením
rozhodol o prerušení konania sp. zn. 13 Cob 122/2018, a to do skončenia konania
o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Cob 48/2018 z 19. septembra 2018.
Sťažovateľka v prerušenom konaní (konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 18 Cb 57/2017-304 z 1. marca 2018) vystupuje ako žalobca.
Krajský súd prerušenie konania napadnutým uznesením odôvodnil takto:
«Vo vzťahu k prejednávanej veci krajský súd konštatuje, že okresný súd odvolaním
napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 42.491,12 Eur spolu s príslušenstvom. Pri posúdení žalobcovho
nároku a obrany žalovaného, okresný súd vychádzal z Nálezu Ústavného súdu SR
č. k. PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.6.2016. V zmysle tohto nálezu bola konštatovaná
neústavnosť časti vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z.
S prihliadnutím na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06
konštatoval okresný súd účinky nálezu ex tunc, a tým aj neústavnosť účtovanej platby
žalovaným žalobcovi za stavu nepreukázania uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s poukazom na ust. § 26 ods. 23
vyhlášky č. 221/2013 Z. z. v spojení s Nálezom Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 17/2014-
132 zo dňa 22.6.2016. Okresný súd ako relevantné vyjadroval otázky týkajúce sa tak
pôvodného zákona o energetike č. 656/2004 Z. z., ako aj aktuálne platného zákona o
energetike č. 251/2012 Z. z. na právny vzťah sporových strán, a to najmä vo vzťahu k
posudzovaniu otázky (ne)existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny medzi žalobcom a žalovaným.
Z obsahu žalovaným podaného dovolania, datovaného dňa 23.10.2018, proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/48/2018 zo dňa 19.9.2018 (č. l. 394 - 413
spisu) je zrejmé, že žalovaný ako podstatnú vymedzil v podanom dovolaní práve otázku
týkajúcu sa právneho vzťahu medzi výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom
distribučnej sústavy, otázku posúdenia tohto právneho vzťahu podľa zák. č. 656/2004 Z. z.
o energetike, resp. podľa zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a tiež otázku aplikácie
Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 ex nunc alebo ex tunc. Otázky
vymedzené žalovaným v ním podanom dovolaní sú otázkami, ktoré ako relevantné bude
nevyhnutné vyriešiť Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím aj v prebiehajúcom
súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 13Cob/122/2018, kde žalobca za obdobných
skutkových a právnych okolností uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia titulom neústavných platieb, ktoré mal žalovaný od žalobcu
prijať a aj neoprávnenosť žalovaným vykonaného započítania. Tieto otázky bez ohľadu na
skutočnosť, že konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn. 13Cob/48/2018 bolo
konaním medzi žalovaným ako dovolateľom a spoločnosťou ako
žalobcom, ktorý je odlišný od žalobcu v aktuálne vedenom súdnom konaní Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 13Cob/122/2018, majú dopad aj na rozhodovanie krajského súdu ako súdu
odvolacieho, keďže sa prekrývajú s odvolacími námietkami žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žilina v odvolaní zo dňa 16.04.2018 (č. l. 326 - 334 spisu).
V žalovaným vyvolanom odvolacom konaní sp. zn. 13Cob/122/2018 tak bude
nevyhnutné krajským súdom posudzovať aplikáciu zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike,
resp. zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike na daný právny vzťah žalobcu a žalovaného,
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, ako aj účinky Nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ktorým Ústavný súd SR dospel k záveru o rozpore časti vyhlášky
č. 221/2013 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky. Rozhodujúcou sa pritom javí otázka
existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a otázka účinkov tohto Nálezu
Ústavného súdu, teda či tento môže pôsobiť ex tunc aj na nároky vzniknuté do uverejnenia
tohto nálezu v Zbierke zákonov, alebo ex nunc iba na nároky vzniknuté od uverejnenia
nálezu v Zbierke zákonov. Vyriešenie týchto otázok má zásadný dopad vo vzťahu
k uplatnenému nároku žalobcu na vrátenie platieb, o ktorých žalobca tvrdí, že boli
žalovanému vyplácané na základe ustanovenia vyhlášky č. 221/2013 Z. z., ohľadom ktorého
ústavný súd konštatoval jeho protiústavnosť, ako aj vo vzťahu k uplatnenému nároku
žalobcu na zaplatenie podpory vo forme doplatku, o ktorom nároku v rámci použitej obrany
žalovaný tvrdí, že bol použitý na započítanie účtovaný poplatok za prístup do distribučnej
sústavy, tým malo dôjsť k zániku nároku žalobcu V dovolacom konaní sa tak budú riešiť
otázky, ktoré majú zásadný význam aj pre rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho
v prejednávanej veci sp. zn. 13Cob/122/2018.
V zmysle uvedených zhodnotení je krajský súd názoru, že konanie o dovolaní
zo dňa 23.10.2018, ktoré podal žalovaný proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13Cob/48/2018 zo dňa 19.9.2018, je konaním, v ktorom sa riešia otázky, ktoré budú
mať význam aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto odvolacej právnej veci.
V dovolaním napadnutom rozsudku Krajského súdu v Žiline boli riešené práve vyššie
vymedzené otázky týkajúce sa aplikácie relevantnej právnej úpravy a účinkov Nálezu
Ústavného súdu SR, a preto výsledok konania o dovolaní, ktoré bolo podané žalovaným
proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Žiline, má podstatný vplyv a význam
pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci, kde predmetom konania je obdobne nárok
na vrátenie platieb vyplatených na základe ústavným súdom konštatovaného neústavného
ustanovenia vyhlášky č. 221/2013 Z. z.. Je tak namieste, aby krajský súd konanie o podanom
odvolaní prerušil a za rešpektovania princípu právnej istoty vo veci rozhodol až po tom,
ako relevantné právne otázky posúdi najvyššia súdna autorita. Krajský súd v zmysle Čl. 2
ods. 1, 2 CSP zvýrazňuje, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty,
že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve
na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb
a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná
rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo
analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,
je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach
nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných
sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 22.11.2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25).
Krajský súd si je vedomý ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej v zásade dovolacie
konanie samo osebe nie je dôvodom pre prerušenie súdneho konania, a teda ani dôvodom
pre prerušenie odvolacieho konania. V intenciách konkrétnej prejednávanej odvolacej
právnej veci je však situácia kvalitatívne odlišná, nakoľko v inom súdnom rozhodnutí bol
Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím v skutkovo a právne obdobnej veci
potvrdený rozsudok okresného súdu, proti ktorému rozhodnutiu krajského súdu ako súdu
odvolacieho bolo žalovaným podané dovolanie. Krajský súd aj s prihliadnutím
na skutočnosť väčšieho množstva prejednávaných právnych vecí založených na obdobnom
skutkovom a právnom základe považuje za vhodné a dôvodné, aby o rozhodujúcich
právnych otázkach, na ktorých stojí posúdenie v konaní uplatnených nárokov, bolo prioritne
rozhodnuté Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím. Krajský súd zároveň považuje
za potrebné poukázať na Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 21/2000 zo dňa 20. septembra
2000, podľa ktorého „ustanovenie §109 ods. 2 písm. c) OSP (pozn. aktuálne ust. §164 CSP)
sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou SR, pričom zo žiadneho ustanovenia
Ústavy SR nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“
Na základe uvedeného tak krajský súd pristúpil k prerušeniu prebiehajúceho
odvolacieho konania, a to až do skončenia konania o dovolaní podanom žalovaným
podaním zo dňa 23.10.2018 proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/48/2018
zo dňa 19.09.2018.»
3. Sťažovateľka zastáva názor, že prerušenie konania jej odoprelo možnosť účinnej
obrany svojich práv a spôsobilo zbytočné prieťahy v konaní.
3.1 Napadnutým uznesením o prerušení konania boli podľa sťažovateľky jej práva
na spravodlivý proces dotknuté omnoho intenzívnejšie, ako by boli dotknuté práva
žalovaného, ak by sa konanie neprerušilo, ale meritórne skončilo. Podľa mienky
sťažovateľky z odôvodnenia napadnutého uznesenia o prerušení konania však vyplýva,
že krajský súd pri rozhodovaní, či preruší alebo nepreruší konanie, nezvažoval potenciálne
dopady jednotlivých výrokov takého uznesenia na jednotlivé sporové strany, resp. na strany
ako také. Hlavným argumentom, na základe ktorého krajský súd rozhodol o prerušení,
bol podľa úvah sťažovateľky iluzórny scenár, že by sa žalovaný proti meritórnemu rozsudku
dovolával na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý
by takému dovolaniu mohol vyhovieť a meritórny rozsudok zrušiť, a teda aj tak by krajský
súd rozhodoval opäť. Na základe tohto myšlienkového postupu podľa slov sťažovateľky
potom krajský súd vyvodil záver, že je hospodárnejšie radšej nevydať žiaden rozsudok,
ako vydávať najprv vyhovujúci a potom zamietajúci. Tento postup je podľa mienky
sťažovateľky fundamentálne neprípustný jednak z dôvodu, že namiesto záujmov sporových
strán uprednostňuje záujem súdu, a jednak z dôvodu, že je ním implicitne vyjadrená
predpojatosť v tejto veci ‒že súd napokon rozhodne opačne, ako by rozhodol teraz.
3.2 Rozhodnutie najvyššieho súdu by bolo podľa názoru sťažovateľky v tomto
konaní pre krajský súd záväzné len za predpokladu, že by išlo o rozhodnutie vydané
v dovolacom konaní proti rozhodnutiu v tomto konaní ‒v zmysle § 455 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané
právnym názorom dovolacieho súdu. Inak je súd viazaný len rozhodnutiami súdov
uvedenými v § 193 CSP, medzi ktoré podľa sťažovateľky nepatrí rozhodnutie najvyššieho
súdu.
3.3 Sťažovateľka navyše dopĺňa, že neexistuje právna opora, ktorá by umožňovala
súdu prerušiť konanie kvôli posúdeniu otázky, ktorú je vecne, miestne a funkčne príslušný
posúdiť sám. V prípade, že by sa súdne konania prerušovali z dôvodov, že v budúcnosti
môže mať nadriadený súd rozdielny názor, potom by sa podľa presvedčenia sťažovateľky
všetky prvoinštančné konania museli prerušovať s otázkami smerovanými k nadriadeným
súdom.
3.4 Krajský súd vo veci sťažovateľky podľa jej slov v konaní nerozhodol z dôvodu,
že nadriadený súd by v dovolacom konaní mohol mať iný názor, na základe ktorého by jeho
rozsudok zrušil. Sťažovateľka poukazuje na fakt, že takéto odôvodnenie fakultatívneho
prerušenia konania nemôže obstáť, najmä v situácii, že ani jednej zo sporových strán
nepriznáva rýchlejšiu a účinnejšiu ochranu práv.
3.5 Otázka, na vyriešenie ktorej sa rozhodol krajský súd čakať, nie je podľa názoru
sťažovateľky prejudiciálnou. Rozhodnutie o dovolaní, na ktoré sa rozhodol krajský súd
čakať, nebude preň podľa mienky sťažovateľky právne záväzné (§ 455 CSP), a pokiaľ
by aj konania žalovaného smerovali k jeho úspechu, nepochybne (po zbytočných
prieťahoch) aj tak podľa úvah sťažovateľky skončia pred ústavným súdom, ktorý je reálne
tou najvyššou súdnou autoritou a ktorý by relevantné otázky pravdepodobne posúdil
v súlade s terajšou rozhodovacou praxou krajských súdov.
3.6 Sťažovateľka je toho názoru, že prerušenie konania jej odňalo možnosť účinnej
obrany svojich práv. Naopak, ak by krajský súd sťažovateľkino konanie neprerušil,
ale meritórne by rozhodol, žalovaný (v prípade jeho neúspechu) by mal podľa posúdenia
sťažovateľky možnosť obrátiť sa s dovolaním na najvyšší súd, ktorý by sám posúdil,
či konanie o dovolaní preruší do skončenia skôr podaného dovolania.
3.7 Sťažovateľka ďalej konštatuje, že krajský súd v poučení o prípustnosti odvolania
proti napadnutému uzneseniu o prerušení konania vyslovil záver, že odvolanie proti jeho
uzneseniu o prerušení konania podľa § 164 CSP nie je prípustné. Sťažovateľka je toho
názoru, že jej tým bolo odoprené právo dvojinštančného rozhodovania, keď nemala
možnosť apelácie a účinný prostriedok nápravy pred súdom. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukazuje najmä na to, že proti napadnutému uzneseniu o prerušení konania nie je prípustné
ani len dovolanie.
3.8 Podľa sťažovateľky krajský súd selektívne aplikoval ustanovenia § 164 CSP
bez použitia § 357 písm. n) CSP, čo má podľa sťažovateľky zákonite za následok buď
porušenie práva na spravodlivý proces zmarením práva na účinný prostriedok nápravy,
alebo porušenie práva na prejednanie a rozhodnutie veci bez zbytočných a neprimeraných
prieťahov.
4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd „zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn.: 13Cob/122/2018 zo dňa 12.03.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 21.03.2019, ktorým Krajský súd v Žiline rozhodol o prerušení konania
13Cob/122/2018 do skončenia konania o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13Cob/48/2018, ktorým došlo k porušeniu základných práv a slobôd Sťažovateľa:
- právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, dané
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR;
- právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch, dané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských
právach;
- právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom, dané článkom
13 Európskeho dohovoru o ľudských právach;
- právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom a právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, dané článkom 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej
únie.“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
6. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým posúdenie otázky, či v dôsledku
prerušenia civilného sporového konania podľa Civilného sporového poriadku mohlo
vzhľadom na špecifiká sťažovateľkinej veci dôjsť k porušeniu ústavného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a otázky, či sťažovateľka prerušením
konania s poučením o nemožnosti odvolania sa proti napadnutému uzneseniu o prerušení
konania nebola ukrátená o účinný opravný prostriedok ochrany jej práv.
7. Ústavný súd pripomína, že sťažovateľka sa s obdobnou až rovnakou otázkou
o možnom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v dôsledku
prerušenia civilného súdneho konania už v minulosti v inej veci na ústavný súd obrátila.
Ústavný súd na dopyt sťažovateľky odpovedal uznesením sp. zn. II. ÚS 432/2017
z 29. júna 2017, ktorým sťažnosť odmietol v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.
7.1 Ústavný súd tak aj tentokrát, avšak s ohľadom na konkrétne okolnosti
prerokovávanej ústavnej sťažnosti, objasňuje, že čo sa týka námietky sťažovateľky,
že prerušením konania dochádza k zbytočným prieťahom v konaní pred krajským súdom,
je potrebné povedať, že čl. 48 ods. 2 ústavy upravuje základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.
7.2 V každom súdnom konaní dochádza hneď od začatia konania sprvoti
k opodstatneným „prieťahom“, resp. vhodnejšie je hovoriť o plynutí času/lehoty. Opakom
zbytočných prieťahov je potom rozhodovanie v primeranej lehote – možno odkázať
na znenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý pojednáva o práve na prerokovanie veci v primeranej
lehote. Rozhodovanie v primeranej lehote znamená, že čas rozhodovania prirodzene plynie
a nemožno považovať za neprimerané (resp. za zbytočné prieťahy – slovami ústavy) také
úkony súdu, ktoré sú potrebné na spravodlivé rozhodnutie veci (pojednávanie, vykonanie
dôkazov a pod.) alebo s ktorými právny predpis vyslovene počíta ako s povinnými úkonmi
súdu počas konania (doručovanie žaloby protistrane a pod.).
7.3 Článok 48 ods. 2 ústavy je preto potrebné vykladať aj v súvislosti s ostatnými
článkami ústavy a je potrebné nazrieť aj do procesnoprávnych noriem upravujúcich postup
súdov v civilnom súdnom konaní.
7.4 Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
7.5 K fakultatívnemu rozhodnutiu o prerušení konania podľa § 164 CSP je potrebné
uviesť, že pôjde o otázky, ktoré by súd mohol sám vyriešiť ako prejudiciálne (pozri § 194
CSP). Je však na vôli súdu, či tak urobí alebo či počká na vyriešenie otázky v súdnom alebo
správnom konaní, ak takéto konanie už prebieha, alebo môže dať na takéto konanie aj sám
podnet a následne konanie preruší.
7.6 Súd si pri fakultatívnom prerušení konania však musí uvedomiť a najmä zvážiť,
či prerušenie konania prispeje (alebo je dokonca predpokladom) k spravodlivému
rozhodnutiu vo veci (t. j. k naplneniu dikcie čl. 46 ods. 1 ústavy) a tento dôvod prerušenia
konania tak preváži nad záujmom na postupe bez zbytočných prieťahov, ktorý je
rozhodnutím o prerušení konania dotknutý. Pri fakultatívnom prerušení konania (na rozdiel
od obligatórneho podľa § 162 CSP) je to práve súd, ktorý vyvažuje jednotlivé záujmy
stojace pri prerušení konania proti sebe – záujem na spravodlivom rozhodnutí veci a záujem
na konaní bez zbytočných prieťahov (dodajme, že v prípade obligatórneho prerušenia
konania vyvážil tieto záujmy sám zákonodarca preferovaním záujmu na spravodlivom
rozhodnutí veci. Súd tak nemá možnosť zvažovania a pri naplnení hypotézy § 162 CSP
konania preruší obligatórne). Vyváženie stretu týchto záujmov v prospech záujmu
na spravodlivom rozhodnutí veci pretavené do rozhodnutia o prerušení konania musí byť
v prípade fakultatívneho prerušenia konania riadne zdôvodnené v odôvodnení rozhodnutia,
ktorým sa konanie prerušuje.
7.7 Teda samotný Civilný sporový poriadok počíta s takým „prieťahom“ v konaní
spočívajúcom v možnom prerušení konania pre účely vyriešenia otázky, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu. Takýto „prieťah“, resp. odôvodnenú realizáciu takého
fakultatívneho úkonu súdu podľa § 164 CSP, nemožno potom považovať za zbytočný,
ale za zákonom predpokladaný, a v prípade riadneho odôvodnenia jeho realizácie
neporušujúci právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47
ods. 1 charty.
7.8 Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľkinej veci ústavný súd hodnotí
argumentáciu krajského súdu, ktorou odôvodnil prerušenie konania do rozhodnutia
dovolacieho súdu v obdobnej veci, za ústavne akceptovateľnú a neporušujúcu práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci
v primeranej lehote.
7.9 Krajský súd učinil rozhodnutie prerušiť odvolacie konanie v záujme dosiahnutia
čo najspravodlivejšieho meritórneho rozhodnutia a z odôvodnenia napadnutého uznesenia
nemožno vyčítať arbitrárny prístup krajského súdu. Naopak, krajský súd pristúpil
k odôvodneniu svojho rozhodnutia prerušiť odvolacie konanie riadne a ústavne
aprobovateľne v záujme chrániť právo strán sporu na spravodlivé súdne rozhodnutie vo veci
samej. Tieto závery krajského súdu ústavný súd pokladá za dôveryhodné, zrozumiteľné
a ústavne korektné.
8. Čo sa týka námietky sťažovateľky, že krajský súd v poučení o prípustnosti
odvolania proti napadnutému uzneseniu o prerušení konania vyslovil záver, že odvolanie
proti napadnutému uzneseniu o prerušení konania podľa § 164 CSP nie je prípustné, čím jej
malo byť odoprené právo dvojinštančného rozhodovania (a teda právo na účinný
prostriedok nápravy pred súdom), ústavný súd primárne poukazuje na § 164 CSP v spojení
s § 357 písm. n) CSP. Z týchto právnych noriem vyplýva, že proti prerušeniu konania podľa
§ 164 CSP je odvolanie prípustné, ak ide o uznesenie súdu prvej inštancie.
8.1 Podľa § 378 ods. 1 CSP sa na konanie na odvolacom súde primerane použijú
ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
8.2 Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberá otázkou ústavne udržateľného
výkladu a aplikácie citovaných noriem so zreteľom na závery krajského súdu o nemožnosti
podať odvolanie proti napadnutému uzneseniu o prerušení odvolacieho konania a námietky
sťažovateľky, podľa ktorých ak krajský súd aplikoval v odvolacom konaní ustanovenie
týkajúce sa konania pred súdom prvej inštancie (t. j. prerušenie konania v zmysle § 164
CSP), potom mal obdobne aplikovať aj ustanovenia týkajúce sa opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie [t. j. aplikovať § 357 písm. n) CSP].
8.3 Ustanoveniami o konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré sa podľa § 378 ods. 1
CSP primerane použijú na konanie na odvolacom súde, sa podľa náhľadu ústavného súdu
myslia ustanovenia druhej časti Civilného sporového poriadku (nazvanej „Konanie v prvej
inštancii“), t. j. ustanovenia § 156 až § 264 CSP. Medzi tieto ustanovenia tak jasne patria
aj normy o prerušení konania a ustanovenie § 164 CSP o fakultatívnom prerušení konania.
8.4 Ustanovenie § 357 písm. n) CSP pojednávajúce o odvolaní proti uzneseniu
o prerušení konania podľa § 164 CSP, ak ide o uznesenie súdu prvej inštancie,
je systematicky zaradené do štvrtej časti Civilného sporového poriadku nazvanej „Opravné
prostriedky“. Tieto normy upravujú opravný prostriedok (odvolanie) proti rozhodnutiam
súdu prvej inštancie, úkony súdu prvej inštancie po podaní odvolania a následne konanie na
odvolacom súde, na ktoré sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej
inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Táto časť sa tak bez pochýb (vychádzajúc
z jazykového, teleologického i systematického výkladu) týka odvolacieho konania
po podaní odvolania a neupravuje konanie súdu prvej inštancie po doručení žaloby, ktorou
sa má začať prvoinštančné konanie. Ustanovenie § 378 ods. 1 CSP tak má na mysli
primeranú aplikáciu § 156 až § 264 CSP, a nie aplikáciu noriem o odvolaní proti
rozhodnutiam súdu prvej inštancie a o konaní o odvolaní podľa štvrtej časti Civilného
sporového poriadku nazvanej „Opravné prostriedky“, kam patrí i § 357 CSP.
8.5 Z dosiaľ prezentovaných východísk je možné vyvodiť záver, že v rámci
odvolacieho konania je prípustné aplikovať normy o prerušení konania podľa § 164 CSP
(upravené v časti Civilného sporového poriadku pojednávajúcej o konaní súdu prvej
inštancie), avšak na takéto konanie a eventuálne rozhodnutie odvolacieho súdu o prerušení
konania nie je možné aplikovať normy časti Civilného sporového poriadku pojednávajúce
o konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie, teda ani normy
upravujúce možnosť podať odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 164
vydanému súdom prvej inštancie. Predsa sám krajský súd vydáva rozhodnutie o prerušení
konania ako odvolací súd v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Poučenie krajského súdu z napadnutého uznesenia o nemožnosti podania odvolania proti
tomuto napadnutému uzneseniu tak konvenuje ústavným súdom prezentovanej línii výkladu
a aplikácie dotknutých noriem Civilného sporového poriadku a neporušuje právo na účinný
prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru a čl. 47 ods. 1 charty.
8.6 Ak sa má ústavný súd ad absurdum zamyslieť nad argumentáciou sťažovateľky,
musí odkázať, že prijatím jej videnia (a výkladu) práva by aktéri právneho života vedeli
s neznesiteľnou ľahkosťou interpretácie a aplikácie Civilného sporového poriadku dospieť
k zákonom nepredpokladanej situácii, keď by napr. aj proti rozhodnutiu dovolacieho súdu
v konaní o dovolaní [napr. proti uzneseniu o zastavení konania pre nedostatok procesnej
podmienky, ktorý nemožno odstrániť, upravenému v § 161 ods. 2 CSP (teda v časti
Civilného sporového poriadku pojednávajúcej o konaní pred súdom prvej inštancie a časti
rovnakej, v ktorej sa nachádza § 164 CSP o prerušení konania), pričom podľa § 357 písm. a)
CSP je proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania prípustné odvolanie] bolo
prípustné odvolanie, keďže aj § 438 ods. 1 CSP (identicky ako § 378 ods. 1 CSP, z ktorého
sťažovateľka vyvodzuje, že na rozhodovanie odvolacieho súdu by sa mali vzťahovať
aj normy o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie) ustanovuje, že „na konanie
na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie,
ak tento zákon neustanovuje inak“.
9. Akcentujúc dosiaľ predostreté závery k námietkam sťažovateľky, ústavný súd
uzatvára, že ani po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd
nevidel žiaden priestor na vyslovenie porušenia označených ústavných práv sťažovateľky
napadnutým uznesením krajského súdu. Ústavný súd tak ústavnú sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2019