Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 199/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

PV Tekovské Nemce, s. r. o., IČO 45 320 748, Mraziarenská 6, Bratislava, právne

zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Maarom, advokátska kancelária, Dunajská 6,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný prostriedok nápravy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 47

ods. 1 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 12. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PV Tekovské Nemce, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti PV Tekovské

Nemce, s. r. o., IČO 45 320 748, Mraziarenská 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“), práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 12. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením

rozhodol o prerušení konania sp. zn. , a to do skončenia konania

o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. septembra 2018.

Sťažovateľka v prerušenom konaní (konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č. k. -304 z 1. marca 2018) vystupuje ako žalobca.

Krajský súd prerušenie konania napadnutým uznesením odôvodnil takto:

«Vo vzťahu k prejednávanej veci krajský súd konštatuje, že okresný súd odvolaním

napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu vo výške 42.491,12 Eur spolu s príslušenstvom. Pri posúdení žalobcovho

nároku a obrany žalovaného, okresný súd vychádzal z Nálezu Ústavného súdu SR

č. k. -132 zo dňa 22.6.2016. V zmysle tohto nálezu bola konštatovaná

neústavnosť časti vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č.

S prihliadnutím na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PLz.

konštatoval okresný súd účinky nálezu ex tunc, a tým aj neústavnosť účtovanej platby

žalovaným žalobcovi za stavu nepreukázania uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným

o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s poukazom na ust. § 26 ods. 23

vyhlášky č. v spojení s Nálezom Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 17/2014-

132 zo dňa 22.6.2016. Okresný súd ako relevantné vyjadroval otázky týkajúce sa tak

pôvodného , ako aj aktuálne platného zákona o

energetike č. na právny vzťah sporových strán, a to najmä vo vzťahu k

posudzovaniu otázky (ne)existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii

elektriny medzi žalobcom a žalovaným.

Z obsahu žalovaným podaného dovolania, datovaného dňa 23.10.2018, proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 19.9.2018 (č. l. 394 - 413

spisu) je zrejmé, že žalovaný ako podstatnú vymedzil v podanom dovolaní práve otázku

týkajúcu sa právneho vzťahu medzi výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom

distribučnej sústavy, otázku posúdenia tohto právneho vzťahu podľa

o energetike, resp. podľa o energetike a tiež otázku aplikácie

Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. ex nunc alebo ex tunc. Otázky

vymedzené žalovaným v ním podanom dovolaní sú otázkami, ktoré ako relevantné bude

nevyhnutné vyriešiť Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím aj v prebiehajúcom

súdnom konaní vedenom pod sp. zn. , kde žalobca za obdobných

skutkových a právnych okolností uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia titulom neústavných platieb, ktoré mal žalovaný od žalobcu

prijať a aj neoprávnenosť žalovaným vykonaného započítania. Tieto otázky bez ohľadu na

skutočnosť, že konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn. bolo

konaním medzi žalovaným ako dovolateľom a spoločnosťou ako

žalobcom, ktorý je odlišný od žalobcu v aktuálne vedenom súdnom konaní Krajského súdu v

Žiline sp. zn. , majú dopad aj na rozhodovanie krajského súdu ako súdu

odvolacieho, keďže sa prekrývajú s odvolacími námietkami žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Žilina v odvolaní zo dňa 16.04.2018 (č. l. 326 - 334 spisu).

V žalovaným vyvolanom odvolacom konaní sp. zn. tak bude

nevyhnutné krajským súdom posudzovať aplikáciu o energetike,

resp. o energetike na daný právny vzťah žalobcu a žalovaného,

zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, ako aj účinky Nálezu Ústavného súdu SR

sp. zn. , ktorým Ústavný súd SR dospel k záveru o rozpore časti vyhlášky

č. s . Rozhodujúcou sa pritom javí otázka

existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a otázka účinkov tohto Nálezu

Ústavného súdu, teda či tento môže pôsobiť ex tunc aj na nároky vzniknuté do uverejnenia

tohto nálezu v Zbierke zákonov, alebo ex nunc iba na nároky vzniknuté od uverejnenia

nálezu v Zbierke zákonov. Vyriešenie týchto otázok má zásadný dopad vo vzťahu

k uplatnenému nároku žalobcu na vrátenie platieb, o ktorých žalobca tvrdí, že boli

žalovanému vyplácané na základe ustanovenia vyhlášky č. , ohľadom ktorého

ústavný súd konštatoval jeho protiústavnosť, ako aj vo vzťahu k uplatnenému nároku

žalobcu na zaplatenie podpory vo forme doplatku, o ktorom nároku v rámci použitej obrany

žalovaný tvrdí, že bol použitý na započítanie účtovaný poplatok za prístup do distribučnej

sústavy, tým malo dôjsť k zániku nároku žalobcu V dovolacom konaní sa tak budú riešiť

otázky, ktoré majú zásadný význam aj pre rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho

v prejednávanej veci sp. zn. .

V zmysle uvedených zhodnotení je krajský súd názoru, že konanie o dovolaní

zo dňa 23.10.2018, ktoré podal žalovaný proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 19.9.2018, je konaním, v ktorom sa riešia otázky, ktoré budú

mať význam aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto odvolacej právnej veci.

V dovolaním napadnutom rozsudku Krajského súdu v Žiline boli riešené práve vyššie

vymedzené otázky týkajúce sa aplikácie relevantnej právnej úpravy a účinkov Nálezu

Ústavného súdu SR, a preto výsledok konania o dovolaní, ktoré bolo podané žalovaným

proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Žiline, má podstatný vplyv a význam

pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci, kde predmetom konania je obdobne nárok

na vrátenie platieb vyplatených na základe ústavným súdom konštatovaného neústavného

ustanovenia vyhlášky č. . Je tak namieste, aby krajský súd konanie o podanom

odvolaní prerušil a za rešpektovania princípu právnej istoty vo veci rozhodol až po tom,

ako relevantné právne otázky posúdi najvyššia súdna autorita. Krajský súd v zmysle Čl. 2

ods. 1, 2 zvýrazňuje, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty,

že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. , a , ).

Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov

verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve

na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb

a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná

rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo

analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,

je ústavne neudržateľná (, m. m. , ,

). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach

nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 22.11.2011, č. k. -25).

Krajský súd si je vedomý ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej v zásade dovolacie

konanie samo osebe nie je dôvodom pre prerušenie súdneho konania, a teda ani dôvodom

pre prerušenie odvolacieho konania. V intenciách konkrétnej prejednávanej odvolacej

právnej veci je však situácia kvalitatívne odlišná, nakoľko v inom súdnom rozhodnutí bol

Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím v skutkovo a právne obdobnej veci

potvrdený rozsudok okresného súdu, proti ktorému rozhodnutiu krajského súdu ako súdu

odvolacieho bolo žalovaným podané dovolanie. Krajský súd aj s prihliadnutím

na skutočnosť väčšieho množstva prejednávaných právnych vecí založených na obdobnom

skutkovom a právnom základe považuje za vhodné a dôvodné, aby o rozhodujúcich

právnych otázkach, na ktorých stojí posúdenie v konaní uplatnených nárokov, bolo prioritne

rozhodnuté Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím. Krajský súd zároveň považuje

za potrebné poukázať na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 20. septembra

2000, podľa ktorého „ustanovenie (pozn. aktuálne ust. )

sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s SR, pričom zo žiadneho ustanovenia

SR nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to,

aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v SR.“

Na základe uvedeného tak krajský súd pristúpil k prerušeniu prebiehajúceho

odvolacieho konania, a to až do skončenia konania o dovolaní podanom žalovaným

podaním zo dňa 23.10.2018 proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 19.09.2018.»

3. Sťažovateľka zastáva názor, že prerušenie konania jej odoprelo možnosť účinnej

obrany svojich práv a spôsobilo zbytočné prieťahy v konaní.

3.1 Napadnutým uznesením o prerušení konania boli podľa sťažovateľky jej práva

na spravodlivý proces dotknuté omnoho intenzívnejšie, ako by boli dotknuté práva

žalovaného, ak by sa konanie neprerušilo, ale meritórne skončilo. Podľa mienky

sťažovateľky z odôvodnenia napadnutého uznesenia o prerušení konania však vyplýva,

že krajský súd pri rozhodovaní, či preruší alebo nepreruší konanie, nezvažoval potenciálne

dopady jednotlivých výrokov takého uznesenia na jednotlivé sporové strany, resp. na strany

ako také. Hlavným argumentom, na základe ktorého krajský súd rozhodol o prerušení,

bol podľa úvah sťažovateľky iluzórny scenár, že by sa žalovaný proti meritórnemu rozsudku

dovolával na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý

by takému dovolaniu mohol vyhovieť a meritórny rozsudok zrušiť, a teda aj tak by krajský

súd rozhodoval opäť. Na základe tohto myšlienkového postupu podľa slov sťažovateľky

potom krajský súd vyvodil záver, že je hospodárnejšie radšej nevydať žiaden rozsudok,

ako vydávať najprv vyhovujúci a potom zamietajúci. Tento postup je podľa mienky

sťažovateľky fundamentálne neprípustný jednak z dôvodu, že namiesto záujmov sporových

strán uprednostňuje záujem súdu, a jednak z dôvodu, že je ním implicitne vyjadrená

predpojatosť v tejto veci ‒že súd napokon rozhodne opačne, ako by rozhodol teraz.

3.2 Rozhodnutie najvyššieho súdu by bolo podľa názoru sťažovateľky v tomto

konaní pre krajský súd záväzné len za predpokladu, že by išlo o rozhodnutie vydané

v dovolacom konaní proti rozhodnutiu v tomto konaní ‒v zmysle § 455 Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané

právnym názorom dovolacieho súdu. Inak je súd viazaný len rozhodnutiami súdov

uvedenými v , medzi ktoré podľa sťažovateľky nepatrí rozhodnutie najvyššieho

súdu.

3.3 Sťažovateľka navyše dopĺňa, že neexistuje právna opora, ktorá by umožňovala

súdu prerušiť konanie kvôli posúdeniu otázky, ktorú je vecne, miestne a funkčne príslušný

posúdiť sám. V prípade, že by sa súdne konania prerušovali z dôvodov, že v budúcnosti

môže mať nadriadený súd rozdielny názor, potom by sa podľa presvedčenia sťažovateľky

všetky prvoinštančné konania museli prerušovať s otázkami smerovanými k nadriadeným

súdom.

3.4 Krajský súd vo veci sťažovateľky podľa jej slov v konaní nerozhodol z dôvodu,

že nadriadený súd by v dovolacom konaní mohol mať iný názor, na základe ktorého by jeho

rozsudok zrušil. Sťažovateľka poukazuje na fakt, že takéto odôvodnenie fakultatívneho

prerušenia konania nemôže obstáť, najmä v situácii, že ani jednej zo sporových strán

nepriznáva rýchlejšiu a účinnejšiu ochranu práv.

3.5 Otázka, na vyriešenie ktorej sa rozhodol krajský súd čakať, nie je podľa názoru

sťažovateľky prejudiciálnou. Rozhodnutie o dovolaní, na ktoré sa rozhodol krajský súd

čakať, nebude preň podľa mienky sťažovateľky právne záväzné ( ), a pokiaľ

by aj konania žalovaného smerovali k jeho úspechu, nepochybne (po zbytočných

prieťahoch) aj tak podľa úvah sťažovateľky skončia pred ústavným súdom, ktorý je reálne

tou najvyššou súdnou autoritou a ktorý by relevantné otázky pravdepodobne posúdil

v súlade s terajšou rozhodovacou praxou krajských súdov.

3.6 Sťažovateľka je toho názoru, že prerušenie konania jej odňalo možnosť účinnej

obrany svojich práv. Naopak, ak by krajský súd sťažovateľkino konanie neprerušil,

ale meritórne by rozhodol, žalovaný (v prípade jeho neúspechu) by mal podľa posúdenia

sťažovateľky možnosť obrátiť sa s dovolaním na najvyšší súd, ktorý by sám posúdil,

či konanie o dovolaní preruší do skončenia skôr podaného dovolania.

3.7 Sťažovateľka ďalej konštatuje, že krajský súd v poučení o prípustnosti odvolania

proti napadnutému uzneseniu o prerušení konania vyslovil záver, že odvolanie proti jeho

uzneseniu o prerušení konania podľa nie je prípustné. Sťažovateľka je toho

názoru, že jej tým bolo odoprené právo dvojinštančného rozhodovania, keď nemala

možnosť apelácie a účinný prostriedok nápravy pred súdom. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukazuje najmä na to, že proti napadnutému uzneseniu o prerušení konania nie je prípustné

ani len dovolanie.

3.8 Podľa sťažovateľky krajský súd selektívne aplikoval ustanovenia

bez použitia , čo má podľa sťažovateľky zákonite za následok buď

porušenie práva na spravodlivý proces zmarením práva na účinný prostriedok nápravy,

alebo porušenie práva na prejednanie a rozhodnutie veci bez zbytočných a neprimeraných

prieťahov.

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd „zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn.: zo dňa 12.03.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 21.03.2019, ktorým Krajský súd v Žiline rozhodol o prerušení konania

do skončenia konania o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

sp. zn. , ktorým došlo k porušeniu základných práv a slobôd Sťažovateľa:

- právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, dané

článkom 48 ods. 2 SR;

- právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch, dané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských

právach;

- právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom, dané článkom

13 Európskeho dohovoru o ľudských právach;

- právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom a právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, dané článkom 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej

únie.“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

6. Predmetom ústavnej sťažnosti je predovšetkým posúdenie otázky, či v dôsledku

prerušenia civilného sporového konania podľa mohlo

vzhľadom na špecifiká sťažovateľkinej veci dôjsť k porušeniu ústavného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a otázky, či sťažovateľka prerušením

konania s poučením o nemožnosti odvolania sa proti napadnutému uzneseniu o prerušení

konania nebola ukrátená o účinný opravný prostriedok ochrany jej práv.

7. Ústavný súd pripomína, že sťažovateľka sa s obdobnou až rovnakou otázkou

o možnom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v dôsledku

prerušenia civilného súdneho konania už v minulosti v inej veci na ústavný súd obrátila.

Ústavný súd na dopyt sťažovateľky odpovedal uznesením sp. zn.

z 29. júna 2017, ktorým sťažnosť odmietol v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

7.1 Ústavný súd tak aj tentokrát, avšak s ohľadom na konkrétne okolnosti

prerokovávanej ústavnej sťažnosti, objasňuje, že čo sa týka námietky sťažovateľky,

že prerušením konania dochádza k zbytočným prieťahom v konaní pred krajským súdom,

je potrebné povedať, že upravuje základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

7.2 V každom súdnom konaní dochádza hneď od začatia konania sprvoti

k opodstatneným „prieťahom“, resp. vhodnejšie je hovoriť o plynutí času/lehoty. Opakom

zbytočných prieťahov je potom rozhodovanie v primeranej lehote – možno odkázať

na znenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý pojednáva o práve na prerokovanie veci v primeranej

lehote. Rozhodovanie v primeranej lehote znamená, že čas rozhodovania prirodzene plynie

a nemožno považovať za neprimerané (resp. za zbytočné prieťahy – slovami ) také

úkony súdu, ktoré sú potrebné na spravodlivé rozhodnutie veci (pojednávanie, vykonanie

dôkazov a pod.) alebo s ktorými právny predpis vyslovene počíta ako s povinnými úkonmi

súdu počas konania (doručovanie žaloby protistrane a pod.).

7.3 Článok 48 ods. 2 je preto potrebné vykladať aj v súvislosti s ostatnými

článkami a je potrebné nazrieť aj do procesnoprávnych noriem upravujúcich postup

súdov v civilnom súdnom konaní.

7.4 Podľa ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,

ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

7.5 K fakultatívnemu rozhodnutiu o prerušení konania podľa je potrebné

uviesť, že pôjde o otázky, ktoré by súd mohol sám vyriešiť ako prejudiciálne (pozri § 194

). Je však na vôli súdu, či tak urobí alebo či počká na vyriešenie otázky v súdnom alebo

správnom konaní, ak takéto konanie už prebieha, alebo môže dať na takéto konanie aj sám

podnet a následne konanie preruší.

7.6 Súd si pri fakultatívnom prerušení konania však musí uvedomiť a najmä zvážiť,

či prerušenie konania prispeje (alebo je dokonca predpokladom) k spravodlivému

rozhodnutiu vo veci (t. j. k naplneniu dikcie ) a tento dôvod prerušenia

konania tak preváži nad záujmom na postupe bez zbytočných prieťahov, ktorý je

rozhodnutím o prerušení konania dotknutý. Pri fakultatívnom prerušení konania (na rozdiel

od obligatórneho podľa ) je to práve súd, ktorý vyvažuje jednotlivé záujmy

stojace pri prerušení konania proti sebe – záujem na spravodlivom rozhodnutí veci a záujem

na konaní bez zbytočných prieťahov (dodajme, že v prípade obligatórneho prerušenia

konania vyvážil tieto záujmy sám zákonodarca preferovaním záujmu na spravodlivom

rozhodnutí veci. Súd tak nemá možnosť zvažovania a pri naplnení hypotézy

konania preruší obligatórne). Vyváženie stretu týchto záujmov v prospech záujmu

na spravodlivom rozhodnutí veci pretavené do rozhodnutia o prerušení konania musí byť

v prípade fakultatívneho prerušenia konania riadne zdôvodnené v odôvodnení rozhodnutia,

ktorým sa konanie prerušuje.

7.7 Teda samotný počíta s takým „prieťahom“ v konaní

spočívajúcom v možnom prerušení konania pre účely vyriešenia otázky, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu. Takýto „prieťah“, resp. odôvodnenú realizáciu takého

fakultatívneho úkonu súdu podľa , nemožno potom považovať za zbytočný,

ale za zákonom predpokladaný, a v prípade riadneho odôvodnenia jeho realizácie

neporušujúci právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru a

ods. 1 charty.

7.8 Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľkinej veci ústavný súd hodnotí

argumentáciu krajského súdu, ktorou odôvodnil prerušenie konania do rozhodnutia

dovolacieho súdu v obdobnej veci, za ústavne akceptovateľnú a neporušujúcu práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci

v primeranej lehote.

7.9 Krajský súd učinil rozhodnutie prerušiť odvolacie konanie v záujme dosiahnutia

čo najspravodlivejšieho meritórneho rozhodnutia a z odôvodnenia napadnutého uznesenia

nemožno vyčítať arbitrárny prístup krajského súdu. Naopak, krajský súd pristúpil

k odôvodneniu svojho rozhodnutia prerušiť odvolacie konanie riadne a ústavne

aprobovateľne v záujme chrániť právo strán sporu na spravodlivé súdne rozhodnutie vo veci

samej. Tieto závery krajského súdu ústavný súd pokladá za dôveryhodné, zrozumiteľné

a ústavne korektné.

8. Čo sa týka námietky sťažovateľky, že krajský súd v poučení o prípustnosti

odvolania proti napadnutému uzneseniu o prerušení konania vyslovil záver, že odvolanie

proti napadnutému uzneseniu o prerušení konania podľa nie je prípustné, čím jej

malo byť odoprené právo dvojinštančného rozhodovania (a teda právo na účinný

prostriedok nápravy pred súdom), ústavný súd primárne poukazuje na v spojení

s . Z týchto právnych noriem vyplýva, že proti prerušeniu konania podľa

je odvolanie prípustné, ak ide o uznesenie súdu prvej inštancie.

8.1 Podľa sa na konanie na odvolacom súde primerane použijú

ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8.2 Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd zaoberá otázkou ústavne udržateľného

výkladu a aplikácie citovaných noriem so zreteľom na závery krajského súdu o nemožnosti

podať odvolanie proti napadnutému uzneseniu o prerušení odvolacieho konania a námietky

sťažovateľky, podľa ktorých ak krajský súd aplikoval v odvolacom konaní ustanovenie

týkajúce sa konania pred súdom prvej inštancie (t. j. prerušenie konania v zmysle § 164

), potom mal obdobne aplikovať aj ustanovenia týkajúce sa opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie [t. j. aplikovať ].

8.3 Ustanoveniami o konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré sa podľa § 378 ods. 1

primerane použijú na konanie na odvolacom súde, sa podľa náhľadu ústavného súdu

myslia ustanovenia druhej časti (nazvanej „Konanie v prvej

inštancii“), t. j. ustanovenia až . Medzi tieto ustanovenia tak jasne patria

aj normy o prerušení konania a ustanovenie o fakultatívnom prerušení konania.

8.4 Ustanovenie pojednávajúce o odvolaní proti uzneseniu

o prerušení konania podľa , ak ide o uznesenie súdu prvej inštancie,

je systematicky zaradené do štvrtej časti nazvanej „Opravné

prostriedky“. Tieto normy upravujú opravný prostriedok (odvolanie) proti rozhodnutiam

súdu prvej inštancie, úkony súdu prvej inštancie po podaní odvolania a následne konanie na

odvolacom súde, na ktoré sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej

inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Táto časť sa tak bez pochýb (vychádzajúc

z jazykového, teleologického i systematického výkladu) týka odvolacieho konania

po podaní odvolania a neupravuje konanie súdu prvej inštancie po doručení žaloby, ktorou

sa má začať prvoinštančné konanie. Ustanovenie tak má na mysli

primeranú aplikáciu až , a nie aplikáciu noriem o odvolaní proti

rozhodnutiam súdu prvej inštancie a o konaní o odvolaní podľa štvrtej časti Civilného

sporového poriadku nazvanej „Opravné prostriedky“, kam patrí i .

8.5 Z dosiaľ prezentovaných východísk je možné vyvodiť záver, že v rámci

odvolacieho konania je prípustné aplikovať normy o prerušení konania podľa

(upravené v časti pojednávajúcej o konaní súdu prvej

inštancie), avšak na takéto konanie a eventuálne rozhodnutie odvolacieho súdu o prerušení

konania nie je možné aplikovať normy časti pojednávajúce

o konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie, teda ani normy

upravujúce možnosť podať odvolanie proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 164

vydanému súdom prvej inštancie. Predsa sám krajský súd vydáva rozhodnutie o prerušení

konania ako odvolací súd v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Poučenie krajského súdu z napadnutého uznesenia o nemožnosti podania odvolania proti

tomuto napadnutému uzneseniu tak konvenuje ústavným súdom prezentovanej línii výkladu

a aplikácie dotknutých noriem a neporušuje právo na účinný

prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru a čl. 47 ods. 1 charty.

8.6 Ak sa má ústavný súd ad absurdum zamyslieť nad argumentáciou sťažovateľky,

musí odkázať, že prijatím jej videnia (a výkladu) práva by aktéri právneho života vedeli

s neznesiteľnou ľahkosťou interpretácie a aplikácie dospieť

k zákonom nepredpokladanej situácii, keď by napr. aj proti rozhodnutiu dovolacieho súdu

v konaní o dovolaní [napr. proti uzneseniu o zastavení konania pre nedostatok procesnej

podmienky, ktorý nemožno odstrániť, upravenému v (teda v časti

pojednávajúcej o konaní pred súdom prvej inštancie a časti

rovnakej, v ktorej sa nachádza o prerušení konania), pričom podľa

je proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania prípustné odvolanie] bolo

prípustné odvolanie, keďže aj (identicky ako , z ktorého

sťažovateľka vyvodzuje, že na rozhodovanie odvolacieho súdu by sa mali vzťahovať

aj normy o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie) ustanovuje, že „na konanie

na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie,

ak tento zákon neustanovuje inak“.

9. Akcentujúc dosiaľ predostreté závery k námietkam sťažovateľky, ústavný súd

uzatvára, že ani po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd

nevidel žiaden priestor na vyslovenie porušenia označených ústavných práv sťažovateľky

napadnutým uznesením krajského súdu. Ústavný súd tak ústavnú sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2019