Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 432/2017
PDF · 429.76 KB
No categories available
II. ÚS 432/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Bratislavská teplárenská, a. s., Bajkalská 21/A, Bratislava, právne zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Juraj Tomášek, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho
exekútora JUDr. Martina Hermanovského v exekučnom konaní sp. zn. EX 3754/14, ako aj
postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3637/2014
a jeho uznesením z 12. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom súdneho exekútora JUDr. Martina Hermanovského (ďalej len „súdny exekútor“)
v exekučnom konaní sp. zn. EX 3754/14 (ďalej aj „napadnuté exekučné konanie“ alebo
„postup súdneho exekútora“), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3637/2014 a jeho uznesením č. k.
39 Er 3637/2014-685 z 12. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke v súčasnosti prebieha
pred okresným súdom pod sp. zn. 39 Er 3637/2014 exekučné konanie o vymoženie sumy
9 432 457,56 eur s prísl. vedené v prospech oprávneného ‒spoločnosti PAROPLYN
HOLDINGS LIMITED (ďalej len „oprávnený“), a to na základe rozsudku Okresného súdu
Bratislava I č. k. 29 Cb 68/2003-1208 zo 7. novembra 2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 105/2013-1732 z 30. júna 2014. Exekučné konanie
je vykonávané exekútorským úradom súdneho exekútora, pred ktorým je vedené pod sp. zn.
EX 3754/14.
2.1 Sťažovateľka podala v rámci napadnutého exekučného konania návrh na
povolenie odkladu exekúcie z 22. decembra 2015 a návrh na zastavenie exekúcie
z 31. decembra 2015. Tieto návrhy odôvodnila tým, že 29. decembra 2015 nadobudol
účinnosť zákon č. 439/2015 Z. z. (ďalej len „novela zákona“), ktorým sa doplnil zákon
č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o tepelnej energetike“) o ustanovenia § 28a a § 38ab, podľa ktorých niektoré zložky majetku
sťažovateľky nepodliehajú exekúcii. Keďže exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom
v rámci exekučného konania postihuje majetok sťažovateľky, ktorý podľa jej mienky
nepodlieha exekúcii, sťažovateľka sa dožadovala, aby okresný súd podľa ustanovenia § 57
ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu zastavil (návrh na zastavenie exekúcie
z 31. decembra 2015) a tiež, aby povolil odklad exekúcie podľa ustanovenia § 56 ods. 2
Exekučného poriadku (návrh na povolenie odkladu exekúcie z 22. decembra 2015).
2.2 V reakcii na prijatie novely zákona doručil súdny exekútor 7. januára 2016
sťažovateľke tieto dokumenty:
(i) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení upovedomenia o začatí exekúcie
zriadením exekučného záložného práva, ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí
exekúcie sp. zn. EX 3754/14 predajom nehnuteľností z 5. septembra 2014,
(ii) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení upovedomenia o začatí exekúcie
predajom nehnuteľností, ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn.
EX 3754/14 predajom nehnuteľností z 5. septembra 2014,
(iii) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení časti upovedomenia o začatí exekúcie,
ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 3754/14 z 5. septembra
2014 v časti vykonania exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok.
2.3 Zo strany exekútora však nedošlo k ustúpeniu od vedenia exekúcie na všetky
zložky majetku sťažovateľky, ktoré podľa sťažovateľky nepodliehajú exekúcii, pretože
exekútor nechal zablokovaný jej bankový účet, ktorý však podľa sťažovateľky v zmysle
ustanovenia § 28a zákona o tepelnej energetike tiež nepodlieha exekúcii. Bankový účet
sťažovateľky súdny exekútor do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu neodblokoval,
pričom k 15. júnu 2016 sa na bankovom účte nachádzajú peňažné prostriedky sťažovateľky
vo výške 29 661 784,60 eur, ktoré nemôže z dôvodu blokácie užívať.
2.4 Sťažovateľka podaním z 22. januára 2015 označeným ako žiadosť
o odblokovanie účtov v banke vyzvala súdneho exekútora, aby v nadväznosti na zrušenie
upovedomení bezodkladne vykonal také opatrenia, aby nebola vedená exekúcia na majetok
sťažovateľky, ktorý podľa § 28a zákona o tepelnej energetike nepodlieha exekúcii, t. j. aby
vydal príkaz na odblokovanie jej bankového účtu, ktorý dosiaľ neodblokoval.
2.5 Sťažovateľka podaním z 1. februára 2016 označeným ako žiadosť o bezodkladné
rozhodnutie o návrhoch povinného požiadala okresný súd, aby bezodkladne rozhodol o jej
návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý podala 31. decembra 2015. Táto žiadosť bola zaslaná
na vedomie tiež Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.
2.6 Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol, že prerušuje exekučné konanie do
rozhodnutia ústavného súdu o návrhu okresného súdu na začatie konania o súlade
ustanovenia § 28a a 38ab zákona o tepelnej energetike s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20
ods. 1 a 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“). Okresný súd opravným uznesením č. k. 39 Er 3637/2014-686 z 22. apríla 2016
(ďalej len „opravné uznesenie“), ktoré vydal vyšší súdny úradník, opravil zjavne nesprávne
poučenie na napadnutom uznesení takto: „Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie
v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia...“
2.7 Okresný súd v napadnutom uznesení o prerušení konania, ktorým sa súčasne
obrátil na ústavný súd s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov, uviedol:
„Exekučný súd sa v uvedenej exekučnej veci musel vysporiadať s tým, či je vôbec možné
a potrebné podať podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky.
Z § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že ak osobitný zákon neustanovuje inak,
exekučné konanie nemožno prerušiť. Poznámka pod čiarou síce odkazuje len na zákon
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
avšak sama nemá normatívny, iba informatívny význam (porov. 47. bod prílohy č. 2
k Legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, vyhláseným pod č. 19/1997 Z. z.).
Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Táto ústavná
norma má povahu príkazu, z ktorého vyplýva povinnosť súdu každé konanie, v ktorom
dospeje k názoru o nesúlade právnych predpisov s právnymi predpismi vyššej právnej sily.
prerušiť a podať návrh na začatie konania. Citované ustanovenie nerozlišuje medzi rôznymi
druhmi konaní, ani neustanovuje, že by súd v niektorom konaní takúto povinnosť nemal. Súd
je povinný vykladať právnu úpravu exekučného konania ústavno-konformne, a to aj z toho
dôvodu, že Ústava Slovenskej republiky je predpisom vyššej právnej sily než Exekučný
poriadok. Na základe vyššie uvedeného tak exekučný súd uzavrel, že má povinnosť prerušiť
konanie aj v exekučnom konaní a odkaz na osobitný zákon v § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku je súd povinný vykladať v súlade s Ústavou (čl. 152 ods. 4 Ústavy) tak, že tento
odkaz zahŕňa aj výslovný ústavný príkaz obsiahnutý v čl. 144 ods. 2 Ústavy.
Znamená to, že aj exekučné konanie je súd povinný prerušiť v prípade, ak dospeje
k názoru, že iný všeobecne záväzný právny predpis odporuje právnemu predpisu vyššej
právnej sily. Nedostatok inej procesnej úpravy potom musí viesť k názoru, že sa primerane
použije ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a súd o prerušení konania rozhodne
uznesením.
Súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od posúdenia otázky, ktorú nie je
oprávnený riešiť. Výlučne do právomoci Ústavného súdu SR patrí posudzovanie súladu
predpisov nižšej právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého rozhodnutím o rozpore
je konajúci súd viazaný v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. Súd zastáva stanovisko, že ust. § 28a
a § 38ab zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení zákona č. 439/2015 Z.z. sú
v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru, a preto je potrebné konanie
prerušiť a postúpiť návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o ich súlade s Ústavou
SR.
Súd dospel k uvedenému záveru na základe toho, že povinný je v zmysle § 28a zákona
č. 657/2004 Z.z. držiteľom povolenia na výrobu a rozvod tepla, v ktorom má 100%
majetkovú účasť spoločnosť HM Manažment, a.s., ktorá je s účinnosťou od 1.1.2016
právnickou osobou určenou Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky ako právny
nástupca Fondu národného majetku Slovenskej republiky v zmysle zákona č. 375/2015 Z.z.
Táto spoločnosť vstúpila do všetkých práv a povinností zaniknutého Fondu národného
majetku Slovenskej republiky vyplývajúcich z právnych vzťahov, ktorých účastníkom fond
bol. Dňom zrušenia fondu prešiel na spoločnosť HM Manažment, a.s. majetok fondu,
vrátane pohľadávok, majetkových účastí na podnikaní právnických osôb a iných
majetkových práv a záväzkov fondu. Na spoločnosť HM Manažment, a.s. prešli tiež práva
a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov, ktorých
účastníkom bol fond.
Uvedené potvrdzuje aj odôvodnenie spoločnej správy výborov Národnej rady
Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa
zákon č. 657/2004 Z. z. (tlač 1851a) v druhom čítaní, ktorou bolo vo forme pozmeňujúceho
návrhu navrhnuté nakoniec platne prijaté znenie ustanovenia § 28a zákona č. 657/2004 Z.z.
Z uvedeného odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu vyplýva, že pozmeňujúcim návrhom
navrhovaná úprava zabezpečuje zladenie navrhovaného ustanovenia s textom schváleného
zákona o zrušení Fondu národného majetku Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Uvedeným zákonom sa zrušuje Fond národného majetku Slovenskej
republiky, ktorého právnym nástupcom má byť Ministerstvom hospodárstva Slovenskej
republiky určená právnická osoba, ktorej jediným akcionárom je štát alebo právnická
osoba, ktorej jediným zakladateľom je štát. ...
Oprávnený doručil tunajšiemu súdu návrh na vykonanie exekúcie dňa 7.8.2015. Toto
exekučné konanie vedie súdom poverený exekútor JUDr. Martin Hermanovský pod
č. Ex 3754/14. V zmysle s § 38ab zákona č. 657/2004 Z.z. začalo exekučné konanie pred
nadobudnutím účinnosti zákona č. 439/2015 Z.z., a preto má súd povinnosť zastaviť
prebiehajúcu exekúciu voči povinnému v rozsahu majetku, ktorý podlieha exekučnej imunite
podľa § 28a zákona, č. 657/2004 Z.z.
V súlade s vyjadreniami samotného povinného v jeho podaní zo dňa 31.12.2015
exekučný súd dospel k záveru, že exekúcia vykonávaná v rámci exekučného konania
postihuje majetok nepodliehajúci exekúcii podľa § 28a zákona č. 657/2004 Z.z. V uvedenom
podaní povinný doručil tunajšiemu súdu návrh, ktorým exekučný súd žiada, aby zastavil
exekúciu vykonávanú v rámci prebiehajúceho exekučného konania prikázaním pohľadávky
(prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných pohľadávok,
postihnutím iných majetkových práv) vykonávanej na základe upovedomenia o začatí
exekúcie sp.zn. Ex 3754/14 zo dňa 5.9.2014 a upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie
sp.zn. EX 3754/14 prikázaním pohľadávky zo dňa 13.11.2015 a predajom nehnuteľností
vykonávanej na základe upovedomenia o začatí exekúcie sp.zn. Ex 3754/14 predajom
nehnuteľností zo dňa 5.9.2014 a upovedomenia o začatí exekúcie sp.zn. EX 3754/14
zriadením exekučného záložného práva zo dňa 5.9.2014, a to podľa § 57 ods. 1 písm. d)
exekučného poriadku v spojení s § 38ab zákona č. 657/2004 Z.z. ...
Exekučný súd je povinný aplikovať ustanovenie § 38ab zákona č. 657/2004 Z.z.,
v zmysle ktorého síce zákon prikazuje zastaviť prebiehajúce exekučné konanie, keďže
postihuje majetok povinného podľa § 28a uvedeného zákona, ale nakoľko ust. § 28a zákona
č. 657/2004 Z.z. poskytuje exekučnú imunitu nie povinnému, ale len jeho zákonom
vymedzenému majetku, preto súd vyložil toto ustanovenie ústavne konformným spôsobom
tak, že účelom uvedeného ustanovenia nie je zamedziť v pokračovaní exekučného konania
ako takého, ale len zamedziť uspokojeniu pohľadávky oprávneného z majetku povinného
v časti, ktorá je v zmysle § 28a uvedeného zákona nepostihnuteľná exekúciou.
Súd je v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami povinný zamedziť exekúcii
voči majetku povinného v rozsahu podľa § 28a uvedeného zákona.
Vzhľadom k tomu, že sa súd však domnieva, že uvedené ustanovenia nie sú v súlade
s Ústavou, sa rozhodol podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom podľa čl. 144
ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 125 ods. 1 Ústavy a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p.“
Následne okresný súd uvádza svoj právny názor a argumentáciu k ním tvrdenému
nesúladu uvedených ustanovení § 28a a 38ab zákona o tepelnej energetike s označenými
referenčnými právnymi normami.
3. Sťažovateľka rozdelila svoju argumentáciu uvedenú v sťažnosti na dva celky –
v prvom uvádza námietky voči postupu súdneho exekútora a v rámci druhého prezentuje
námietky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.
namietané porušenie ústavných práv sťažovateľky postupom súdneho exekútora
3.1 Podľa sťažovateľky v napadnutom exekučnom konaní je súdnym exekútorom
postihovaný majetok ‒bankový účet sťažovateľky, ktorý ale podľa ustanovenia § 28a
zákona o tepelnej energetike nepodlieha exekúcii. Tento bankový účet sťažovateľky je
v exekúcii zablokovaný, čo je podľa názoru sťažovateľky v priamom rozpore s ustanovením
§ 61a Exekučného poriadku, ako aj v rozpore so základným právom na užívanie majetku
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (v prípade vedenia exekúcie na majetok nepodliehajúci exekúcii
totiž absentuje zákonné zmocnenie, ktoré by umožňovalo obmedzenie majetku povinného).
3.1.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľky súdny exekútor na žiadosť o odblokovanie
účtov z 22. januára 2015 nijako nereagoval, avšak sťažovateľka zo spisu zistila, že súdny
exekútor si je vedomý, že exekúciou prikázaním pohľadávok postihuje bankový účet, ktorý
nepodlieha exekúcii. Súdny exekútor však toto protiprávne blokovanie účtu ospravedlňuje
tým, že tento jeho postup vyplynul z dohody o postupe v exekučnom konaní zo 4. decembra
2015 (ďalej len „dohoda“) uzatvorenej medzi sťažovateľkou a oprávneným.
3.1.2 Podľa presvedčenia sťažovateľky jediný argument, ktorým súdny exekútor
ospravedlňuje postihovanie bankového účtu, nie je spôsobilý ospravedlniť postihovanie
majetku sťažovateľky, ktorý podľa zákona nepodlieha exekúcii. Podľa sťažovateľky súdny
exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu
exekučných titulov (ustanovenie § 2 ods. 1 Exekučného poriadku) a je povinný vykonávať
exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len ústavou,
ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, zákonmi,
inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím
súdu vydaným v exekučnom konaní (ustanovenie § 3 Exekučného poriadku). Súdny
exekútor teda nie je podľa názoru sťažovateľky žiadnym partnerom oprávneného, ktorému
by mal pomáhať akýmkoľvek spôsobom „zabezpečovať“ súkromnoprávnu dohodu.
3.1.3 Sťažovateľka preto ústavný súd žiada, aby súdnemu exekútorovi zakázal
pokračovanie v porušovaní jej základných práv, t. j. aby mu prikázal odblokovať bankový
účet sťažovateľky, ktorý podľa zákona nepodlieha exekúcii.
namietané porušenie ústavných práv sťažovateľky postupom a napadnutým
uznesením okresného súdu
3.2 Podľa sťažovateľky postupom okresného súdu a napadnutým uznesením
o prerušení konania došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľky tým, že:
(i) okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia o prerušení konania nevykonal
žiadne opatrenie na to, aby sťažovateľka nemusela v rozpore s účinnou a platnou právnou
úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, hoci tak urobiť mal a mohol, čím došlo
k porušeniu práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
(ii) napadnuté uznesenie o prerušení konania nie je dostatočne odôvodnené, čím bolo
porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
(iii) napadnuté uznesenie o prerušení konania nevydal vyšší súdny úradník, ktorý bol
v zmysle rozvrhu práce poverený na všetky rozhodnutia v exekučných veciach (okrem
schválenia príklepu súdom), čím bolo porušené základné právo sťažovateľky na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
(iv) okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia o prerušení konania nedoručil
sťažovateľke vyjadrenie oprávneného z 28. januára 2016, o ktorého existencii sa
sťažovateľka dozvedela až z odôvodnenia napadnutého uznesenia o prerušení konania, čím
bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
(v) okresný súd dosiaľ nerozhodol o zastavení exekúcie podľa ustanovenia § 57
ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, hoci tak mal urobiť bezodkladne, čím bolo porušené
základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
3.2.1 Ad (i): Podľa sťažovateľky okresný súd namiesto poskytnutia ochrany
sťažovateľke pred postihovaním majetku nepodliehajúceho exekúcii jednoducho prerušil
exekučné konanie. Pri rozhodovaní o tom, či je napriek výslovnému zákazu uvedenému
v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného poriadku možné exekučné konanie prerušiť, sa
okresný súd podľa názoru sťažovateľky riadil úvahou, podľa ktorej ak súd dospel k názoru,
že zákon odporuje ústave, má povinnosť „prerušiť konanie aj v exekučnom konaní“.
Sťažovateľka upozorňuje, že odkaz na osobitný zákon v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku je podľa názoru okresného súdu nutné vykladať v súlade s ústavou tak, že tento
odkaz zahŕňa aj ustanovenie čl. 144 ods. 2 ústavy, podľa ktorého ak sa súd domnieva, že
všeobecne záväzný právny predpis odporuje ústave, konanie preruší a podá návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov. K tomuto okresný súd podľa sťažovateľky zároveň
dodal, že citované ustanovenie nerozlišuje medzi rôznymi druhmi konaní a ani
neustanovuje, že by súd v niektorom konaní povinnosť prerušiť konanie nemal.
Okresný súd však podľa sťažovateľky pri tejto úvahe absolútne opomenul tú
skutočnosť, že ustanovenie § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike, podľa ktorých
niektoré zložky majetku povinného nepodliehajú exekúcii, sú platnou a účinnou súčasťou
právneho poriadku, a to až do prípadného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým by vyslovil
ich nesúlad s ústavou.
Podľa mienky sťažovateľky ak sa teda okresný súd domnieva, že ustanovenie § 28a
a § 38ab zákona o tepelnej energetike sú v rozpore s ústavou, mal pred podaním návrhu
vykonať také vhodné opatrenia, aby sťažovateľka nemusela v rozpore s účinnou právnou
úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, a nie iba jednoducho prerušiť exekučné
konanie.
Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol o prerušení exekučného konania
s poukazom na ustanovenie čl. 144 ods. 2 ústavy. Požiadavka na prerušenie konania
obsiahnutá v ustanovení čl. 144 ods. 2 ústavy však podľa názoru sťažovateľky nie je
samoúčelná ‒ jej účelom je predísť situácii, že bude v konaní meritórne rozhodnuté na
základe ustanovenia, ktoré by neskôr v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu mohlo stratiť
účinnosť. Podľa sťažovateľky však rozhodne účelom ustanovenia čl. 144 ods. 2 ústavy nie
je to, aby bol povinný počas prerušenia konania povinný v rozpore so zákonom niekoľko
rokov trpieť obmedzenie svojho vlastníckeho práva len preto, že exekučný súd má
pochybnosti o ústavnosti ustanovení zákona, podľa ktorých majetok povinného obmedzeniu
nepodlieha. Takýmto postupom okresného súdu tak podľa úsudku sťažovateľky dochádza
k obmedzovaniu jej vlastníckeho práva bez existencie oprávňujúceho zákonného
ustanovenia, ba naopak, v priamom rozpore s ním.
Podľa sťažovateľky okresný súd mohol a mal nájsť proporcionalitu medzi
legitímnym záujmom sťažovateľky netrpieť obmedzenie vlastníckeho práva bez zákonného
zmocnenia a záujmom oprávneného, aby v jeho veci nebolo meritórne rozhodnuté na
základe neústavnej právnej normy. Okresný súd však podľa presvedčenia sťažovateľky na
nájdenie proporcionality absolútne rezignoval a zameral sa iba na posúdenie ústavnosti
ustanovení § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike. Týmto okresný súd pri aplikácii
práva podľa sťažovateľky porušil princíp proporcionality, čím došlo k porušeniu jej
základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Okresný súd pri rozhodovaní o prerušení exekučného konania podľa sťažovateľky
tiež vôbec nevzal na zreteľ tú skutočnosť, že možnosť prerušenia exekučného konania bola
v minulosti opakovane odmietnutá rozhodnutiami ústavného súdu. Sťažovateľka odkazuje,
že ústavný súd vo svojom plenárnom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 16/02 z 20. mája 2002
odmietol návrh okresného súdu (ako exekučného súdu) na začatie konania o súlade
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. i) Exekučného poriadku s ústavou pre nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. PL. ÚS 16/02 podľa
výkladu sťažovateľky jednoznačne konštatoval nemožnosť prerušenia exekučného konania
a predloženie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v tejto fáze civilného
procesu, keď uviedol, že: «Z ustanovenia § 20 ods. 1 a § 37 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v spojení s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku však vyplýva, že prerušenie konania je procesným predpokladom pre podanie
návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom. Tento
procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o
prerušení konania. Iný spôsob preukázania tejto procesnej podmienky (napríklad iba
tvrdenie o prerušení konania) nie je prípustný... Ústavný súd je toho názoru, že možnosť
exekučného súdu podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov nevyplýva
priamo z čl. 144 ods. 2 ústavy. Podľa tohto článku ústavy ak sa súd domnieva, že iný
všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa
týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa
čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl.
125 ods. 1. Tento článok ústavy je však vykonaný obyčajnými zákonmi, tak ako to vyplýva z
§ 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 224 Trestného poriadku. Ak niet takejto
zákonnej úpravy (a to je prípad civilnej exekúcie podľa Exekučného poriadku), nemožno
splniť predpoklad uvedený v čl. 144 ods. 2 ústavy, t. j. konanie prerušiť a až potom podať
návrh na konanie pred ústavným súdom. Je potrebné ešte dodať, že na prerušenie konania
všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy. Navrhovateľ (okresný súd ako
exekučný súd) nepreukázal a ani nemohol preukázať splnenie základného procesného
predpokladu pre postup podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku ani podľa Exekučného poriadku, a tak došlo k tomu, že nepripojil k návrhu na
začatie konania uznesenie o prerušení konania.»
Podľa sťažovateľky k záverom obsiahnutým v už uvedenom uznesení sp. zn.
PL. ÚS 16/02 sa ústavný súd prihlásil aj v neskoršom senátnom náleze sp. zn.
I. ÚS 218/2013 z 3. júla 2013
Podľa doplnenia sťažovateľky je síce pravdou, že ústavný súd v neskoršom
rozhodnutí, v ktorom posudzoval rozsah exekučnej imunity štátu, pripustil, že za istých
okolností je možné exekučné konanie prerušiť (PL. ÚS 111/2011), avšak v tomto prípade
neboli podľa sťažovateľky vykonané žiadne zabezpečovacie úkony na majetok povinného,
a to práve z dôvodu, že vtedajšia úprava postihnutie majetku štátu nepripúšťala.
3.2.2 Ad (ii): Okresný súd sa podľa sťažovateľky predovšetkým žiadnym spôsobom
nevysporiadal s námietkou sťažovateľky, že prerušením konania bude po dobu prerušenia
konania sťažovateľka nútená trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, ktorý podľa platnej
a účinnej právnej úpravy nepodlieha exekúcii, čo je v rozpore s princípom primeranosti
exekúcie, práva sťažovateľky na pokojné užívanie majetku a práva na spravodlivé súdne
konanie. Túto z hľadiska postavenia sťažovateľky kľúčovú otázku okresný súd podľa
sťažovateľky absolútne opomenul jednak pri svojej úvahe o tom, či je napriek výslovnému
zákazu uvedenému v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného poriadku možné exekučné konanie
prerušiť, a jednak v odôvodnení napadnutého uznesenia o prerušení.
3.2.3 Ad (iii): Podľa poverenia, ktoré je súčasťou rozvrhu práce okresného súdu, bol
podľa sťažovateľky vyšší súdny úradník Mgr. Lukáš Michálek poverený na všetky
rozhodnutia v exekučných veciach (okrem schválenia príklepu súdom) pre súdne oddelenie
39 Er ‒nepárne. Tento vyšší súdny úradník vykonával podľa sťažovateľky pred vydaním
napadnutého uznesenia úkony v exekučnom konaní sp. zn. 39 Er 3637/2014. Napadnuté
uznesenie o prerušení konania však podľa sťažovateľky prekvapujúco a v rozpore
s rozvrhom práce vydal sudca. Súdny spis exekučného konania sp. zn. 39 Er 3637/2014
podľa tvrdenia sťažovateľky zároveň neobsahuje akýkoľvek podklad, na základe ktorého by
bolo možné učiniť záver, prečo k zmene osoby príslušnej na rozhodnutie vo veci došlo.
3.2.4 Ad (iv): Sťažovateľka poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia o prerušení konania vyplynulo, že oprávnený podal 28. januára 2016 na okresnom
súde podanie, ktorým reagoval na podanie sťažovateľky z 22. januára 2016. O existencii
vyjadrenia oprávneného z 28. januára 2016 obsahujúceho obsiahlu argumentáciu k podaniu
sťažovateľky z 22. januára 2016 sa sťažovateľka ako povinná dozvedela až z odôvodnenia
napadnutého uznesenia o prerušení konania a s jeho obsahom sa oboznámila až po vydaní
napadnutého uznesenia o prerušení konania 29. apríla 2016 pri nahliadnutí do súdneho
spisu. Podľa mienky sťažovateľky okresný súd jej teda neumožnil vyjadriť sa k vyjadreniu
oprávneného z 28. januára 2016 a neposkytol jej ani žiaden priestor na zaujatie stanoviska
k novej obsiahlej argumentácii oprávneného v tomto podaní.
3.2.5 Ad (v): Sťažovateľka dôvodí, že Exekučný poriadok pripúšťa výklad, podľa
ktorého prerušenie exekučného konania nebráni vydaniu rozhodnutia o zastavení exekúcie
podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku v časti exekúcie prikázaním
pohľadávky z účtu v banke. V prípade rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie podľa
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku podľa sťažovateľky totiž nejde
o meritórne rozhodnutie, ktoré by predstavovalo prekážku res iudicata. Rovnako tak podľa
sťažovateľky ustanovenie § 111 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
ustanovuje, že ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty
podľa tohto zákona, z čoho právna teória odvodzuje, že súd ostatné procesné úkony
vykonávať môže.
Sťažovateľka dedukuje, že ak je ale správny výklad, že uznesenie o prerušení nebráni
zastaveniu exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, došlo
potom zo strany okresného súdu k zbytočným prieťahom, pretože zastaveniu exekúcie
nebráni žiadna prekážka.
Sťažovateľka dodáva, že prieťahy so zastavením exekúcie neboli odstránené ani
sťažnosťou predsedovi okresného súdu, pretože tá bola vyhodnotená ako nedôvodná.
V odpovedi na jej žiadosť o bezodkladné rozhodnutie podpredsedníčka okresného súdu
podľa odkazu sťažovateľky uviedla, že okresný súd už rozhodol o „procesných návrhoch“
a rozhodnutia sa doručujú účastníkom konania. Sťažovateľka k tomu uvádza, že
18. apríla 2016 jej bolo doručené napadnuté uznesenie o prerušení konania a uznesenie č. k.
39 Er 3637/2014-684 z 12. apríla 2016, ktorým bolo rozhodnuté o námietkach
sťažovateľky. O návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie z 31. decembra 2015 však
okresný súd podľa sťažovateľky nerozhodol.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„JUDr. Martin Hermanovský, súdny exekútor, so sídlom Moskovská 18, 81108
Bratislava tým, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 3754/14 exekúciou
prikázaním pohľadávky z účtu v banke postihuje bankový účet spoločnosti Bratislavská
teplárenská, a.s. , vedený v spoločnosti
, porušil základné právo spoločnosti Bratislavská teplárenská, a.s. na
ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
JUDr. Martinovi Hermanovskému, súdnemu exekútorovi, so sídlom Moskovská 18,
81108 Bratislava sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva spoločnosti
Bratislavská teplárenská, a.s. na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyslovenému v bode 1.
JUDr. Martin Hermanovský, súdny exekútor, so sídlom Moskovská 18, 81108
Bratislava je povinný uhradiť spoločnosti Bratislavská teplárenská, a.s. trovy konania
podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet jej právneho
zástupcu.
Základné právo spoločnosti Bratislavská teplárenská, a.s. na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39Er 3637/2014
a uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.04.2016, č. k. 39Er 3637/2014-685
porušené boli.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.04.2016, č. k. 39Er 3637/2014-
685 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Bratislave II na ďalšie konanie.
Základné právo spoločnosti Bratislavská teplárenská, a.s. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3637/2014 porušené bolo.
Okresnému súdu Bratislava II sa prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn.
39 Er 3637/2014 konať bez zbytočných prieťahov a rozhodnúť o Návrhu spoločnosti
Bratislavská teplárenská, a.s. na zastavenie exekúcie zo dňa 31.12.2015.
Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť spoločnosti Bratislavská teplárenská,
a.s. trovy konania podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet jej
právneho zástupcu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom konania (resp. predbežného prerokovania) pred ústavným súdom
začatým na základe sťažnosti sťažovateľky je posúdenie, či napadnutým postupom súdneho
exekútora, ktorý ku dňu podania sťažnosti neodblokoval bankový účet sťažovateľky, ktorá
sa domnieva, že tak súdny exekútor robí v rozpore s právnymi normami a napadnutým
uznesením, ktorým okresný súd prerušil konanie a obrátil sa na ústavný súd s návrhom na
začatie konania o súlade § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike s referenčnými
ústavnými normami, mohlo potenciálne dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených
ústavných práv, a či je preto potrebné prijať sťažnosť na ďalšie konanie, alebo naopak, či po
predbežnom prerokovaní sťažnosti je potrebné sťažnosť odmietnuť, keďže ani po jej prijatí
na ďalšie konanie by nebolo možné vzhľadom na právne posúdenie postupu súdneho
exekútora a napadnutého uznesenia okresného súdu prijať záver o porušení ústavných práv
sťažovateľky.
K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky postupom súdneho
exekútora
8. Podľa § 38ab zákona o tepelnej energetike konania začaté pred dňom účinnosti
tohto zákona podľa osobitného predpisu, ktoré postihujú majetok podľa § 28a, súd
bezodkladne zastaví.
8.1 Novela zákona o tepelnej energetike, podľa ktorej niektoré zložky majetku
sťažovateľky nepodliehajú exekúcii, prikazuje bezodkladne zastaviť konanie vedené na
majetok sťažovateľky podľa Exekučného poriadku súdu.
8.2 Pokiaľ sťažovateľka požadovala po súdnom exekútorovi, ako aj po okresnom
súde zastavenie exekúcie a s tým súvisiace zastavenie blokovania jej bankového účtu,
potom o zastavení exekučného konania v jej veci rozhoduje podľa zákona o tepelnej
energetike okresný súd.
8.3 Sťažnosť smerujúca proti napadnutému postupu súdneho exekútora je preto
potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre
neprípustnosť, keďže až okresný súd rozhoduje v zmysle zákona o tepelnej energetike
s konečnou platnosťou o zastavení exekúcie.
K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky postupom
a napadnutým uznesením okresného súdu
9. Preskúmavajúc napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd je nútený sa
v úvode zaoberať otázkou možnosti prerušenia exekučného konania, a v tejto súvislosti je
potrebné sa pristaviť a odkázať na judikatúru ústavného súdu relevantnú pre predbežné
prerokovanie sťažnosti v duchu tejto otázky, na časť ktorej navyše sťažovateľka sama
vo svojej sťažnosti odkázala.
9.1 Problematikou postupu všeobecného súdu pri prerušení exekučného konania sa
plénum ústavného súdu zaoberalo už vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 16/02, kde
v uznesení z 20. mája 2002 vyslovilo svoj právny názor a z neho vyplývajúci záver:
„Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší
(musí prerušiť), ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 254 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku na exekučné konanie podľa
Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho
poriadku (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný
poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5
Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 Občianskeho súdneho poriadku,
pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou
je uvedený napríklad zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť.
Z uvedených procesných predpisov vyplýva, že navrhovateľ ako exekučný súd
nemohol exekučné konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku.“
9.2 Ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 218/2013 z 3. júla 2013 k možnosti
prerušenia exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP uviedol:
«Namietané uznesenie okresného súdu... o prerušení exekučného konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) OSP z dôvodu súčasne prebiehajúceho trestného konania...
vychádzajúce z právneho názoru okresného súdu, že „v danej veci prerušil konanie podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. (teda procesne), čo ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku nevylučuje“, je z hľadiska už citovanej právnej úpravy..., interpretačných kritérií
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov..., ako aj právneho záveru pléna ústavného
súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 16/02, pozn.), ktorý je pre rozhodovanie
posudzovanej veci zaväzujúcim, rozhodnutím arbitrárnym majúcim za dôsledok porušenie
sťažovateľom označených práv, lebo mu nebola okresným súdom poskytnutá súdna ochrana
v kvalite, ktorú mal v prípade zákonom ustanoveným postupom dostať. Okresný súd mal
v predmetnej veci zvoliť postup predpokladaný ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku (vylučujúci použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožní za
určitých okolností konanie prerušiť), ktoré zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné
prerušiť iba vtedy, ak to ustanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je
predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V okolnostiach danej veci možno
uzavrieť, že prebiehajúce trestné konanie proti účastníkovi exekučného konania nepatrí
medzi zákonom (v danom prípade Exekučným poriadkom) právne akceptovateľné
(ustanovené) dôvody na prerušenie exekúcie.»
9.3 Dôležitým rozhodnutím týkajúcim sa priamo veci sťažovateľky je však uznesenie
pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2017 z 25. januára 2017 (ďalej aj „uznesenie
o prijatí“), ktorým ústavný súd návrh okresného súdu, zastúpeného sudkyňou JUDr. Norou
Vladovou, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 28a a § 38ab
zákona o tepelnej energetike s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu prijal na ďalšie konanie,
pričom podkladom na prijatie návrhu okresného súdu na ďalšie konanie bolo napadnuté
uznesenie okresného súdu o prerušení konania (pozri aj body 2.6 a 2.7), ktoré sťažovateľka
napadla tu prerokovávanou sťažnosťou. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia o prijatí
uviedol:
„Návrh bol podaný v súvislosti s rozhodovacou činnosťou okresného súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 39 Er 3637/2014. Z odôvodnenia podaného návrhu ústavný súd zistil, že
v predmetnom konaní je potrebné použiť všeobecne záväzný právny predpis (napadnuté
zákonné právne normy), ktorého nesúlad s ústavou a s medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná, je uplatnený v návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom.
Predložený návrh nesignalizuje nedostatky procesných podmienok okresným súdom
vedeného exekučného konania, ktoré by vylučovali akúkoľvek možnosť aplikácie
napádaných zákonných právnych noriem v tomto konaní (m. m. PL. ÚS 7/04, PL. ÚS
28/05). Z toho ústavný súd vyvodil, že návrh podala oprávnená osoba, pričom v súlade s čl.
144 ods. 2 ústavy bolo exekučné konanie uznesením okresného súdu č. k. 39 Er 3637/2014-
685 z 12. apríla 2016 prerušené.
Návrh podľa názoru ústavného súdu spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie
konania ustanovené v § 20 a § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde.“
9.4 Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP (platného a účinného v čase rozhodovania
okresného súdu) súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto
konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel
k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom
prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 251 ods. 4 OSP (platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu)
na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Občiansky súdny
poriadok tu odkazuje na Exekučný poriadok, pozn.) sa použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku (platného a účinného v čase rozhodovania
okresného súdu) ak osobitný zákon (Exekučný poriadok tu odkazuje napríklad na § 14
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, § 68d zákona
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení zákona
č. 589/2003 Z. z.) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno
odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na
obnovu exekučného konania.
Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy (platného a účinného v čase rozhodovania okresného
súdu) ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho
jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému
zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá
návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý
v rozhodnutí je pre súd záväzný.
9.5 Z citovanej judikatúry a právnej úpravy vyplýva, že exekučné konanie nie je
možné prerušiť aplikáciou výlučne § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
9.6 Naopak, exekučné konanie je možné prerušiť, ak osobitný zákon (t. j. iný ako
Občiansky súdny poriadok a Exekučný poriadok) upravuje prerušenie exekučného konania.
Takýmto osobitným zákonom je podľa odkazu a príslušnej poznámky pod čiarou k nemu
uvedeného v § 36 ods. 5 Exekučného poriadku napr. zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov alebo zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom. Poznámky pod čiarou k príslušným odkazom v rámci
právneho predpisu však nie sú súčasťou právneho predpisu, ale majú informatívnu hodnotu
(pozri bod 47 prílohy č. 2 k Legislatívnym pravidlám tvorby zákonov vyhláseným pod
č. 19/1997 Z. z.), preto osobitným zákonom možno rozumieť aj iné (ďalšie, nad rámec
výslovne uvedených dvoch zákonov) zákony upravujúce prerušenie exekučného konania.
9.7 Osobitným zákonom v zmysle § 36 ods. 5 Exekučného poriadku je možné pri
teleologickom výklade bez pochýb rozumieť aj osobitnú úpravu prerušenia súdneho konania
podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, ktorý upravuje prerušenie konania (akéhokoľvek súdneho
konania, t. j. aj exekučného) v prípade, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný
právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej
veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo
zákonu.
9.8 Avšak aj keby Exekučný poriadok neobsahoval v § 36 ods. 5 výnimku zo zákazu
prerušenia exekučného konania spočívajúcu v odkaze na osobitný zákon, resp. aj ak by sme
pri gramatickom a doslovnom výklade slovného spojenia „osobitný zákon“ upraveného
v § 36 ods. 5 Exekučného poriadku dospeli k záveru, že táto právna norma vyžaduje
osobitnú ZÁKONNÚ (forma zákona), nie ÚSTAVNÚ (forma ústavného zákona) úpravu pre
možnosť prerušenia exekučného konania, tak konajúci súd v prípade, ak by dospel k záveru,
že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré
sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve
podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, by bol oprávnený takéto exekučné konanie prerušiť
priamou aplikáciou čl. 144 ods. 2 ústavy, ktorý je priamo aplikovateľný (neodkazuje na
potrebu bližšej úpravy zákonom) a má prednosť pred zákonnou úpravou (lex superior
derogat legi inferiori).
9.9 Z napadnutého uznesenia okresného súdu nepochybne vyplýva, že okresný súd
prerušil konanie podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, keďže sa domnieval, že aplikovaný právny
predpis (aplikovateľné právne normy) nie je v súlade s referenčnými ústavnými normami,
a obrátil sa s návrhom na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy na ústavný súd.
Takémuto postupu okresného súdu a napadnutému uzneseniu tak nie je možné z ústavného
hľadiska nič vytknúť. Áno, odkaz okresného súdu v závere napadnutého uznesenia na § 109
ods. 1 písm. b) OSP je zbytočný až mätúci, ale z obsahu napadnutého uznesenia jasne
a nepochybne vyplýva, že okresný súd exekučné konanie prerušil práve podľa čl. 144 ods. 2
ústavy, keďže dospel k záveru, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo
jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci, odporuje ústave, ústavnému
zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu. Okresný súd postupoval
v súlade s ústavou a napadnuté uznesenie preto nezakladá porušenie práva na súdnu ochranu
či práva na spravodlivé súdne konanie.
9.10 Skúškou správnosti týchto záverov ústavného súdu je uznesenie pléna ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2017 z 25. januára 2017 o prijatí návrhu okresného súdu na začatie
konania o súlade § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike na ďalšie konanie. Podkladom
na prijatie návrhu okresného súdu na ďalšie konanie bolo tu preskúmavané napadnuté
uznesenie okresného súdu o prerušení konania. Pokiaľ by napadnuté uznesenie nespĺňalo
ústavné alebo zákonné požiadavky, nebola by splnená zákonná náležitosť pre prijatie
takéhoto návrhu okresného súdu na začatie konanie o súlade právnych predpisov na ďalšie
konanie. Plénum ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu okresného súdu
skúmalo napadnuté uznesenie z pohľadu, či ním bolo možné prebiehajúce exekučné konanie
prerušiť, pričom plénum ústavného súdu konštatovalo, že návrh okresného súdu (t. j. aj
napadnuté uznesenie o prerušení exekučného konania) spĺňa ústavné a zákonné požiadavky
a je potrebné návrh okresného súdu prijať na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn.
PL. ÚS 1/2017 z 25. januára 2017 zároveň ústavný súd spresnil (resp. v istom smere
prekonal) názor vyjadrený v uznesení sp. zn. PL. ÚS 16/02 a jasne deklaroval, že prerušenie
exekučného konania na účely podania návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade
právnych predpisov priamou aplikáciou čl. 144 ods. 2 ústavy (pre účely začatia konania
o súlade právnych predpisov) je ústavne aprobovateľný postup exekučného (všeobecného)
súdu.
10. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie práva na zákonného sudcu tým, že
o napadnutom uznesení rozhodoval sudca, a nie rozvrhom práce poverený vyšší súdny
úradník, ústavný súd dáva do pozornosti, že v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy o prerušení
konania a podaní návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov musí rozhodnúť
súd, t. j. zákonný sudca, a nie súdny úradník. A teda aj pokiaľ v zmysle rozvrhu práce
vykonáva určité úkony v exekučnom konaní vyšší súdny úradník, o prerušení konania na
účely predloženia návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov rozhoduje
v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy, ako aj § 18 ods. 1 písm. d) v spojení s § 19 zákona
o ústavnom súde jedine súd, t. j. konajúci samosudca/senát.
11. Čo sa týka námietky sťažovateľky, že prerušením konania dochádza k zbytočným
prieťahom v konaní pred okresným súdom, ústavný súd uvádza, že čl. 48 ods. 2 ústavy
upravuje právo na prerokovanie veci bez ZBYTOČNÝCH prieťahov. V každom súdnom konaní
dochádza hneď od začatia konania sprvoti k opodstatneným „prieťahom“, resp. vhodnejšie
je hovoriť o plynutí času/lehoty. Opakom zbytočných prieťahov je potom rozhodovanie v
primeranej lehote – možno odkázať na znenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý pojednáva
o práve na prejednanie veci v primeranej lehote. Rozhodovanie v primeranej lehote
znamená, že čas rozhodovania prirodzene plynie a nemožno považovať za neprimerané
(resp. za zbytočné prieťahy – slovami ústavy) také úkony súdu, ktoré sú potrebné na
spravodlivé rozhodnutie veci (pojednávanie, vykonanie dôkazov a pod.) alebo s ktorými
právny predpis vyslovene počíta ako s povinnými úkonmi súdu počas konania (doručovanie
žaloby protistrane a pod.). Článok 48 ods. 2 ústavy je preto potrebné vykladať aj v súvislosti
s ostatnými článkami ústavy, pričom čl. 144 ods. 2 ústavy predpokladá prerušenie konania
v prípade, ak súd dospeje k záveru o nesúlade aplikovanej právnej normy s právnym
predpisov vyššej právnej sily. Teda samotná ústava počíta s takým „prieťahom“ v konaní
spočívajúcim v prerušení konania na účely vyriešenia otázky súladu právneho predpisu
v konaní pred ústavným súdom. Nemožno potom takýto „prieťah“ (resp. realizáciu takého
úkonu súdu) považovať za ZBYTOČNÝ, ale za ústavou predpokladaný (dokonca nevyhnutný)
a neporušujúci právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
12. K výhrade sťažovateľky, že okresný súd jej nedoručil vyjadrenie oprávneného
z 28. januára 2016 a o jeho existencii sa dozvedela sťažovateľka až nahliadnutím do spisu,
ústavný súd uvádza, že konanie pred okresným súdom nie je právoplatne skončené a túto
námietku môže sťažovateľka uplatňovať priamo pred okresným súdom v prebiehajúcom
konaní, resp. okresný súd má ešte vždy možnosť až do skončenia konania pred ním tento
nedostatok sám odstrániť a vyjadrenie oprávneného sťažovateľke doručiť. Preto je táto
námietka sťažovateľky pred ústavným súdom uplatnená predčasne.
13. Na základe všetkých komunikovaných záverov ústavný súd uzatvára, že sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia ňou označených ústavných práv postupom
a napadnutým uznesením okresného súdu je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2017