Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 432/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Bratislavská teplárenská, a. s., Bajkalská 21/A, Bratislava, právne zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Tomášek & partners, s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Juraj Tomášek, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho

exekútora JUDr. Martina Hermanovského v exekučnom konaní sp. zn. EX 3754/14, ako aj

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom súdneho exekútora JUDr. Martina Hermanovského (ďalej len „súdny exekútor“)

v exekučnom konaní sp. zn. EX 3754/14 (ďalej aj „napadnuté exekučné konanie“ alebo

„postup súdneho exekútora“), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k.

-685 z 12. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke v súčasnosti prebieha

pred okresným súdom pod sp. zn. exekučné konanie o vymoženie sumy

9 432 457,56 eur s prísl. vedené v prospech oprávneného ‒spoločnosti PAROPLYN

HOLDINGS LIMITED (ďalej len „oprávnený“), a to na základe rozsudku Okresného súdu

Bratislava I č. k. -1208 zo 7. novembra 2011 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -1732 z 30. júna 2014. Exekučné konanie

je vykonávané exekútorským úradom súdneho exekútora, pred ktorým je vedené pod sp. zn.

EX 3754/14.

2.1 Sťažovateľka podala v rámci napadnutého exekučného konania návrh na

povolenie odkladu exekúcie z 22. decembra 2015 a návrh na zastavenie exekúcie

z 31. decembra 2015. Tieto návrhy odôvodnila tým, že 29. decembra 2015 nadobudol

účinnosť (ďalej len „“), ktorým sa doplnil zákon

č. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o tepelnej energetike“) o ustanovenia § 28a a § 38ab, podľa ktorých niektoré zložky majetku

sťažovateľky nepodliehajú exekúcii. Keďže exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom

v rámci exekučného konania postihuje majetok sťažovateľky, ktorý podľa jej mienky

nepodlieha exekúcii, sťažovateľka sa dožadovala, aby okresný súd podľa ustanovenia § 57

ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu zastavil (návrh na zastavenie exekúcie

z 31. decembra 2015) a tiež, aby povolil odklad exekúcie podľa ustanovenia § 56 ods. 2

Exekučného poriadku (návrh na povolenie odkladu exekúcie z 22. decembra 2015).

2.2 V reakcii na prijatie novely zákona doručil súdny exekútor 7. januára 2016

sťažovateľke tieto dokumenty:

(i) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení upovedomenia o začatí exekúcie

zriadením exekučného záložného práva, ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí

exekúcie sp. zn. EX 3754/14 predajom nehnuteľností z 5. septembra 2014,

(ii) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení upovedomenia o začatí exekúcie

predajom nehnuteľností, ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn.

EX 3754/14 predajom nehnuteľností z 5. septembra 2014,

(iii) rozhodnutie zo 4. januára 2016 o zrušení časti upovedomenia o začatí exekúcie,

ktorým bolo „zrušené“ upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 3754/14 z 5. septembra

2014 v časti vykonania exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok.

2.3 Zo strany exekútora však nedošlo k ustúpeniu od vedenia exekúcie na všetky

zložky majetku sťažovateľky, ktoré podľa sťažovateľky nepodliehajú exekúcii, pretože

exekútor nechal zablokovaný jej bankový účet, ktorý však podľa sťažovateľky v zmysle

ustanovenia § 28a zákona o tepelnej energetike tiež nepodlieha exekúcii. Bankový účet

sťažovateľky súdny exekútor do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu neodblokoval,

pričom k 15. júnu 2016 sa na bankovom účte nachádzajú peňažné prostriedky sťažovateľky

vo výške 29 661 784,60 eur, ktoré nemôže z dôvodu blokácie užívať.

2.4 Sťažovateľka podaním z 22. januára 2015 označeným ako žiadosť

o odblokovanie účtov v banke vyzvala súdneho exekútora, aby v nadväznosti na zrušenie

upovedomení bezodkladne vykonal také opatrenia, aby nebola vedená exekúcia na majetok

sťažovateľky, ktorý podľa § 28a zákona o tepelnej energetike nepodlieha exekúcii, t. j. aby

vydal príkaz na odblokovanie jej bankového účtu, ktorý dosiaľ neodblokoval.

2.5 Sťažovateľka podaním z 1. februára 2016 označeným ako žiadosť o bezodkladné

rozhodnutie o návrhoch povinného požiadala okresný súd, aby bezodkladne rozhodol o jej

návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý podala 31. decembra 2015. Táto žiadosť bola zaslaná

na vedomie tiež Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

2.6 Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol, že prerušuje exekučné konanie do

rozhodnutia ústavného súdu o návrhu okresného súdu na začatie konania o súlade

ustanovenia § 28a a 38ab zákona o tepelnej energetike s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20

ods. 1 a 46 ods. 1 , ako aj s a dohovoru a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“). Okresný súd opravným uznesením č. k. -686 z 22. apríla 2016

(ďalej len „opravné uznesenie“), ktoré vydal vyšší súdny úradník, opravil zjavne nesprávne

poučenie na napadnutom uznesení takto: „Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie

v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia...“

2.7 Okresný súd v napadnutom uznesení o prerušení konania, ktorým sa súčasne

obrátil na ústavný súd s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov, uviedol:

„Exekučný súd sa v uvedenej exekučnej veci musel vysporiadať s tým, či je vôbec možné

a potrebné podať podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Z § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že ak osobitný zákon neustanovuje inak,

exekučné konanie nemožno prerušiť. Poznámka pod čiarou síce odkazuje len na zákon

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

avšak sama nemá normatívny, iba informatívny význam (porov. 47. bod prílohy č. 2

k Legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, vyhláseným pod č. ).

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Táto ústavná

norma má povahu príkazu, z ktorého vyplýva povinnosť súdu každé konanie, v ktorom

dospeje k názoru o nesúlade právnych predpisov s právnymi predpismi vyššej právnej sily.

prerušiť a podať návrh na začatie konania. Citované ustanovenie nerozlišuje medzi rôznymi

druhmi konaní, ani neustanovuje, že by súd v niektorom konaní takúto povinnosť nemal. Súd

je povinný vykladať právnu úpravu exekučného konania ústavno-konformne, a to aj z toho

dôvodu, že je predpisom vyššej právnej sily než Exekučný

poriadok. Na základe vyššie uvedeného tak exekučný súd uzavrel, že má povinnosť prerušiť

konanie aj v exekučnom konaní a odkaz na osobitný zákon v § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku je súd povinný vykladať v súlade s ( ) tak, že tento

odkaz zahŕňa aj výslovný ústavný príkaz obsiahnutý v .

Znamená to, že aj exekučné konanie je súd povinný prerušiť v prípade, ak dospeje

k názoru, že iný všeobecne záväzný právny predpis odporuje právnemu predpisu vyššej

právnej sily. Nedostatok inej procesnej úpravy potom musí viesť k názoru, že sa primerane

použije ustanovenie a súd o prerušení konania rozhodne

uznesením.

Súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu závisí od posúdenia otázky, ktorú nie je

oprávnený riešiť. Výlučne do právomoci Ústavného súdu SR patrí posudzovanie súladu

predpisov nižšej právnej sily s predpismi vyššej právnej sily, ktorého rozhodnutím o rozpore

je konajúci súd viazaný v zmysle Súd zastáva stanovisko, že ust.

a o tepelnej energetike v znení sú

v rozpore s , , a 4 a Slovenskej

republiky, ako aj s čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru, a preto je potrebné konanie

prerušiť a postúpiť návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o ich súlade s

SR.

Súd dospel k uvedenému záveru na základe toho, že povinný je v zmysle § 28a zákona

č. držiteľom povolenia na výrobu a rozvod tepla, v ktorom má 100%

majetkovú účasť spoločnosť HM Manažment, a.s., ktorá je s účinnosťou od 1.1.2016

právnickou osobou určenou Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky ako právny

nástupca Fondu národného majetku Slovenskej republiky v zmysle

Táto spoločnosť vstúpila do všetkých práv a povinností zaniknutého Fondu národného

majetku Slovenskej republiky vyplývajúcich z právnych vzťahov, ktorých účastníkom fond

bol. Dňom zrušenia fondu prešiel na spoločnosť HM Manažment, a.s. majetok fondu,

vrátane pohľadávok, majetkových účastí na podnikaní právnických osôb a iných

majetkových práv a záväzkov fondu. Na spoločnosť HM Manažment, a.s. prešli tiež práva

a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov, ktorých

účastníkom bol fond.

Uvedené potvrdzuje aj odôvodnenie spoločnej správy výborov Národnej rady

Slovenskej republiky o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa

(tlač 1851a) v druhom čítaní, ktorou bolo vo forme pozmeňujúceho

návrhu navrhnuté nakoniec platne prijaté znenie ustanovenia

Z uvedeného odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu vyplýva, že pozmeňujúcim návrhom

navrhovaná úprava zabezpečuje zladenie navrhovaného ustanovenia s textom schváleného

zákona o zrušení Fondu národného majetku Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov. Uvedeným zákonom sa zrušuje Fond národného majetku Slovenskej

republiky, ktorého právnym nástupcom má byť Ministerstvom hospodárstva Slovenskej

republiky určená právnická osoba, ktorej jediným akcionárom je štát alebo právnická

osoba, ktorej jediným zakladateľom je štát. ...

Oprávnený doručil tunajšiemu súdu návrh na vykonanie exekúcie dňa 7.8.2015. Toto

exekučné konanie vedie súdom poverený exekútor JUDr. Martin Hermanovský pod

č. Ex 3754/14. V zmysle s začalo exekučné konanie pred

nadobudnutím účinnosti , a preto má súd povinnosť zastaviť

prebiehajúcu exekúciu voči povinnému v rozsahu majetku, ktorý podlieha exekučnej imunite

podľa zákona, č.

V súlade s vyjadreniami samotného povinného v jeho podaní zo dňa 31.12.2015

exekučný súd dospel k záveru, že exekúcia vykonávaná v rámci exekučného konania

postihuje majetok nepodliehajúci exekúcii podľa V uvedenom

podaní povinný doručil tunajšiemu súdu návrh, ktorým exekučný súd žiada, aby zastavil

exekúciu vykonávanú v rámci prebiehajúceho exekučného konania prikázaním pohľadávky

(prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných pohľadávok,

postihnutím iných majetkových práv) vykonávanej na základe upovedomenia o začatí

exekúcie sp.zn. Ex 3754/14 zo dňa 5.9.2014 a upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie

sp.zn. EX 3754/14 prikázaním pohľadávky zo dňa 13.11.2015 a predajom nehnuteľností

vykonávanej na základe upovedomenia o začatí exekúcie sp.zn. Ex 3754/14 predajom

nehnuteľností zo dňa 5.9.2014 a upovedomenia o začatí exekúcie sp.zn. EX 3754/14

zriadením exekučného záložného práva zo dňa 5.9.2014, a to podľa § 57 ods. 1 písm. d)

exekučného poriadku v spojení s ...

Exekučný súd je povinný aplikovať ustanovenie ,

v zmysle ktorého síce zákon prikazuje zastaviť prebiehajúce exekučné konanie, keďže

postihuje majetok povinného podľa § 28a uvedeného zákona, ale nakoľko ust. § 28a zákona

č. poskytuje exekučnú imunitu nie povinnému, ale len jeho zákonom

vymedzenému majetku, preto súd vyložil toto ustanovenie ústavne konformným spôsobom

tak, že účelom uvedeného ustanovenia nie je zamedziť v pokračovaní exekučného konania

ako takého, ale len zamedziť uspokojeniu pohľadávky oprávneného z majetku povinného

v časti, ktorá je v zmysle § 28a uvedeného zákona nepostihnuteľná exekúciou.

Súd je v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami povinný zamedziť exekúcii

voči majetku povinného v rozsahu podľa § 28a uvedeného zákona.

Vzhľadom k tomu, že sa súd však domnieva, že uvedené ustanovenia nie sú v súlade

s , sa rozhodol podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom podľa

ods. 2 v spojení s a konanie prerušiť podľa

písm. b) “

Následne okresný súd uvádza svoj právny názor a argumentáciu k ním tvrdenému

nesúladu uvedených ustanovení § 28a a 38ab zákona o tepelnej energetike s označenými

referenčnými právnymi normami.

3. Sťažovateľka rozdelila svoju argumentáciu uvedenú v sťažnosti na dva celky –

v prvom uvádza námietky voči postupu súdneho exekútora a v rámci druhého prezentuje

námietky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

namietané porušenie ústavných práv sťažovateľky postupom súdneho exekútora

3.1 Podľa sťažovateľky v napadnutom exekučnom konaní je súdnym exekútorom

postihovaný majetok ‒bankový účet sťažovateľky, ktorý ale podľa ustanovenia § 28a

zákona o tepelnej energetike nepodlieha exekúcii. Tento bankový účet sťažovateľky je

v exekúcii zablokovaný, čo je podľa názoru sťažovateľky v priamom rozpore s ustanovením

§ 61a Exekučného poriadku, ako aj v rozpore so základným právom na užívanie majetku

podľa (v prípade vedenia exekúcie na majetok nepodliehajúci exekúcii

totiž absentuje zákonné zmocnenie, ktoré by umožňovalo obmedzenie majetku povinného).

3.1.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľky súdny exekútor na žiadosť o odblokovanie

účtov z 22. januára 2015 nijako nereagoval, avšak sťažovateľka zo spisu zistila, že súdny

exekútor si je vedomý, že exekúciou prikázaním pohľadávok postihuje bankový účet, ktorý

nepodlieha exekúcii. Súdny exekútor však toto protiprávne blokovanie účtu ospravedlňuje

tým, že tento jeho postup vyplynul z dohody o postupe v exekučnom konaní zo 4. decembra

2015 (ďalej len „dohoda“) uzatvorenej medzi sťažovateľkou a oprávneným.

3.1.2 Podľa presvedčenia sťažovateľky jediný argument, ktorým súdny exekútor

ospravedlňuje postihovanie bankového účtu, nie je spôsobilý ospravedlniť postihovanie

majetku sťažovateľky, ktorý podľa zákona nepodlieha exekúcii. Podľa sťažovateľky súdny

exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu

exekučných titulov (ustanovenie § 2 ods. 1 Exekučného poriadku) a je povinný vykonávať

exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len ,

ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa a 5 , zákonmi,

inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím

súdu vydaným v exekučnom konaní (ustanovenie § 3 Exekučného poriadku). Súdny

exekútor teda nie je podľa názoru sťažovateľky žiadnym partnerom oprávneného, ktorému

by mal pomáhať akýmkoľvek spôsobom „zabezpečovať“ súkromnoprávnu dohodu.

3.1.3 Sťažovateľka preto ústavný súd žiada, aby súdnemu exekútorovi zakázal

pokračovanie v porušovaní jej základných práv, t. j. aby mu prikázal odblokovať bankový

účet sťažovateľky, ktorý podľa zákona nepodlieha exekúcii.

namietané porušenie ústavných práv sťažovateľky postupom a napadnutým

uznesením okresného súdu

3.2 Podľa sťažovateľky postupom okresného súdu a napadnutým uznesením

o prerušení konania došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľky tým, že:

(i) okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia o prerušení konania nevykonal

žiadne opatrenie na to, aby sťažovateľka nemusela v rozpore s účinnou a platnou právnou

úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, hoci tak urobiť mal a mohol, čím došlo

k porušeniu práva na ochranu vlastníckeho práva podľa , základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s právom na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

(ii) napadnuté uznesenie o prerušení konania nie je dostatočne odôvodnené, čím bolo

porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

(iii) napadnuté uznesenie o prerušení konania nevydal vyšší súdny úradník, ktorý bol

v zmysle rozvrhu práce poverený na všetky rozhodnutia v exekučných veciach (okrem

schválenia príklepu súdom), čím bolo porušené základné právo sťažovateľky na zákonného

sudcu podľa ,

(iv) okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia o prerušení konania nedoručil

sťažovateľke vyjadrenie oprávneného z 28. januára 2016, o ktorého existencii sa

sťažovateľka dozvedela až z odôvodnenia napadnutého uznesenia o prerušení konania, čím

bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

(v) okresný súd dosiaľ nerozhodol o zastavení exekúcie podľa ustanovenia § 57

ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, hoci tak mal urobiť bezodkladne, čím bolo porušené

základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

.

3.2.1 Ad (i): Podľa sťažovateľky okresný súd namiesto poskytnutia ochrany

sťažovateľke pred postihovaním majetku nepodliehajúceho exekúcii jednoducho prerušil

exekučné konanie. Pri rozhodovaní o tom, či je napriek výslovnému zákazu uvedenému

v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného poriadku možné exekučné konanie prerušiť, sa

okresný súd podľa názoru sťažovateľky riadil úvahou, podľa ktorej ak súd dospel k názoru,

že zákon odporuje ústave, má povinnosť „prerušiť konanie aj v exekučnom konaní“.

Sťažovateľka upozorňuje, že odkaz na osobitný zákon v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku je podľa názoru okresného súdu nutné vykladať v súlade s tak, že tento

odkaz zahŕňa aj ustanovenie , podľa ktorého ak sa súd domnieva, že

všeobecne záväzný právny predpis odporuje ústave, konanie preruší a podá návrh na začatie

konania o súlade právnych predpisov. K tomuto okresný súd podľa sťažovateľky zároveň

dodal, že citované ustanovenie nerozlišuje medzi rôznymi druhmi konaní a ani

neustanovuje, že by súd v niektorom konaní povinnosť prerušiť konanie nemal.

Okresný súd však podľa sťažovateľky pri tejto úvahe absolútne opomenul tú

skutočnosť, že ustanovenie § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike, podľa ktorých

niektoré zložky majetku povinného nepodliehajú exekúcii, sú platnou a účinnou súčasťou

právneho poriadku, a to až do prípadného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým by vyslovil

ich nesúlad s .

Podľa mienky sťažovateľky ak sa teda okresný súd domnieva, že ustanovenie § 28a

a zákona o tepelnej energetike sú v rozpore s , mal pred podaním návrhu

vykonať také vhodné opatrenia, aby sťažovateľka nemusela v rozpore s účinnou právnou

úpravou trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, a nie iba jednoducho prerušiť exekučné

konanie.

Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol o prerušení exekučného konania

s poukazom na ustanovenie . Požiadavka na prerušenie konania

obsiahnutá v ustanovení však podľa názoru sťažovateľky nie je

samoúčelná ‒ jej účelom je predísť situácii, že bude v konaní meritórne rozhodnuté na

základe ustanovenia, ktoré by neskôr v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu mohlo stratiť

účinnosť. Podľa sťažovateľky však rozhodne účelom ustanovenia nie

je to, aby bol povinný počas prerušenia konania povinný v rozpore so zákonom niekoľko

rokov trpieť obmedzenie svojho vlastníckeho práva len preto, že exekučný súd má

pochybnosti o ústavnosti ustanovení zákona, podľa ktorých majetok povinného obmedzeniu

nepodlieha. Takýmto postupom okresného súdu tak podľa úsudku sťažovateľky dochádza

k obmedzovaniu jej vlastníckeho práva bez existencie oprávňujúceho zákonného

ustanovenia, ba naopak, v priamom rozpore s ním.

Podľa sťažovateľky okresný súd mohol a mal nájsť proporcionalitu medzi

legitímnym záujmom sťažovateľky netrpieť obmedzenie vlastníckeho práva bez zákonného

zmocnenia a záujmom oprávneného, aby v jeho veci nebolo meritórne rozhodnuté na

základe neústavnej právnej normy. Okresný súd však podľa presvedčenia sťažovateľky na

nájdenie proporcionality absolútne rezignoval a zameral sa iba na posúdenie ústavnosti

ustanovení § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike. Týmto okresný súd pri aplikácii

práva podľa sťažovateľky porušil princíp proporcionality, čím došlo k porušeniu jej

základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa a základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Okresný súd pri rozhodovaní o prerušení exekučného konania podľa sťažovateľky

tiež vôbec nevzal na zreteľ tú skutočnosť, že možnosť prerušenia exekučného konania bola

v minulosti opakovane odmietnutá rozhodnutiami ústavného súdu. Sťažovateľka odkazuje,

že ústavný súd vo svojom plenárnom rozhodnutí sp. zn. z 20. mája 2002

odmietol návrh okresného súdu (ako exekučného súdu) na začatie konania o súlade

ustanovenia Exekučného poriadku s pre nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. podľa

výkladu sťažovateľky jednoznačne konštatoval nemožnosť prerušenia exekučného konania

a predloženie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov v tejto fáze civilného

procesu, keď uviedol, že: «Z ustanovenia § 20 ods. 1 a § 37 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v spojení s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku však vyplýva, že prerušenie konania je procesným predpokladom pre podanie

návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom. Tento

procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o

prerušení konania. Iný spôsob preukázania tejto procesnej podmienky (napríklad iba

tvrdenie o prerušení konania) nie je prípustný... Ústavný súd je toho názoru, že možnosť

exekučného súdu podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov nevyplýva

priamo z . Podľa tohto článku ak sa súd domnieva, že iný

všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa

týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa

čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl.

125 ods. 1. Tento článok je však vykonaný obyčajnými zákonmi, tak ako to vyplýva z

a . Ak niet takejto

zákonnej úpravy (a to je prípad civilnej exekúcie podľa Exekučného poriadku), nemožno

splniť predpoklad uvedený v , t. j. konanie prerušiť a až potom podať

návrh na konanie pred ústavným súdom. Je potrebné ešte dodať, že na prerušenie konania

všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy. Navrhovateľ (okresný súd ako

exekučný súd) nepreukázal a ani nemohol preukázať splnenie základného procesného

predpokladu pre postup podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku ani podľa Exekučného poriadku, a tak došlo k tomu, že nepripojil k návrhu na

začatie konania uznesenie o prerušení konania.»

Podľa sťažovateľky k záverom obsiahnutým v už uvedenom uznesení sp. zn.

sa ústavný súd prihlásil aj v neskoršom senátnom náleze sp. zn.

z 3. júla 2013

Podľa doplnenia sťažovateľky je síce pravdou, že ústavný súd v neskoršom

rozhodnutí, v ktorom posudzoval rozsah exekučnej imunity štátu, pripustil, že za istých

okolností je možné exekučné konanie prerušiť (), avšak v tomto prípade

neboli podľa sťažovateľky vykonané žiadne zabezpečovacie úkony na majetok povinného,

a to práve z dôvodu, že vtedajšia úprava postihnutie majetku štátu nepripúšťala.

3.2.2 Ad (ii): Okresný súd sa podľa sťažovateľky predovšetkým žiadnym spôsobom

nevysporiadal s námietkou sťažovateľky, že prerušením konania bude po dobu prerušenia

konania sťažovateľka nútená trpieť úkony zabezpečujúce jej majetok, ktorý podľa platnej

a účinnej právnej úpravy nepodlieha exekúcii, čo je v rozpore s princípom primeranosti

exekúcie, práva sťažovateľky na pokojné užívanie majetku a práva na spravodlivé súdne

konanie. Túto z hľadiska postavenia sťažovateľky kľúčovú otázku okresný súd podľa

sťažovateľky absolútne opomenul jednak pri svojej úvahe o tom, či je napriek výslovnému

zákazu uvedenému v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného poriadku možné exekučné konanie

prerušiť, a jednak v odôvodnení napadnutého uznesenia o prerušení.

3.2.3 Ad (iii): Podľa poverenia, ktoré je súčasťou rozvrhu práce okresného súdu, bol

podľa sťažovateľky vyšší súdny úradník Mgr. Lukáš Michálek poverený na všetky

rozhodnutia v exekučných veciach (okrem schválenia príklepu súdom) pre súdne oddelenie

39 Er ‒nepárne. Tento vyšší súdny úradník vykonával podľa sťažovateľky pred vydaním

napadnutého uznesenia úkony v exekučnom konaní sp. zn. . Napadnuté

uznesenie o prerušení konania však podľa sťažovateľky prekvapujúco a v rozpore

s rozvrhom práce vydal sudca. Súdny spis exekučného konania sp. zn.

podľa tvrdenia sťažovateľky zároveň neobsahuje akýkoľvek podklad, na základe ktorého by

bolo možné učiniť záver, prečo k zmene osoby príslušnej na rozhodnutie vo veci došlo.

3.2.4 Ad (iv): Sťažovateľka poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého

uznesenia o prerušení konania vyplynulo, že oprávnený podal 28. januára 2016 na okresnom

súde podanie, ktorým reagoval na podanie sťažovateľky z 22. januára 2016. O existencii

vyjadrenia oprávneného z 28. januára 2016 obsahujúceho obsiahlu argumentáciu k podaniu

sťažovateľky z 22. januára 2016 sa sťažovateľka ako povinná dozvedela až z odôvodnenia

napadnutého uznesenia o prerušení konania a s jeho obsahom sa oboznámila až po vydaní

napadnutého uznesenia o prerušení konania 29. apríla 2016 pri nahliadnutí do súdneho

spisu. Podľa mienky sťažovateľky okresný súd jej teda neumožnil vyjadriť sa k vyjadreniu

oprávneného z 28. januára 2016 a neposkytol jej ani žiaden priestor na zaujatie stanoviska

k novej obsiahlej argumentácii oprávneného v tomto podaní.

3.2.5 Ad (v): Sťažovateľka dôvodí, že Exekučný poriadok pripúšťa výklad, podľa

ktorého prerušenie exekučného konania nebráni vydaniu rozhodnutia o zastavení exekúcie

podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku v časti exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu v banke. V prípade rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie podľa

ustanovenia § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku podľa sťažovateľky totiž nejde

o meritórne rozhodnutie, ktoré by predstavovalo prekážku res iudicata. Rovnako tak podľa

sťažovateľky ustanovenie (ďalej len „OSP“)

ustanovuje, že ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty

podľa tohto zákona, z čoho právna teória odvodzuje, že súd ostatné procesné úkony

vykonávať môže.

Sťažovateľka dedukuje, že ak je ale správny výklad, že uznesenie o prerušení nebráni

zastaveniu exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, došlo

potom zo strany okresného súdu k zbytočným prieťahom, pretože zastaveniu exekúcie

nebráni žiadna prekážka.

Sťažovateľka dodáva, že prieťahy so zastavením exekúcie neboli odstránené ani

sťažnosťou predsedovi okresného súdu, pretože tá bola vyhodnotená ako nedôvodná.

V odpovedi na jej žiadosť o bezodkladné rozhodnutie podpredsedníčka okresného súdu

podľa odkazu sťažovateľky uviedla, že okresný súd už rozhodol o „procesných návrhoch“

a rozhodnutia sa doručujú účastníkom konania. Sťažovateľka k tomu uvádza, že

18. apríla 2016 jej bolo doručené napadnuté uznesenie o prerušení konania a uznesenie č. k.

-684 z 12. apríla 2016, ktorým bolo rozhodnuté o námietkach

sťažovateľky. O návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie z 31. decembra 2015 však

okresný súd podľa sťažovateľky nerozhodol.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„JUDr. Martin Hermanovský, súdny exekútor, so sídlom Moskovská 18, 81108

Bratislava tým, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 3754/14 exekúciou

prikázaním pohľadávky z účtu v banke postihuje bankový účet spoločnosti Bratislavská

teplárenská, a.s. , vedený v spoločnosti

, porušil základné právo spoločnosti Bratislavská teplárenská, a.s. na

ochranu vlastníckeho práva podľa , základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa v

spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

JUDr. Martinovi Hermanovskému, súdnemu exekútorovi, so sídlom Moskovská 18,

81108 Bratislava sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva spoločnosti

Bratislavská teplárenská, a.s. na ochranu vlastníckeho práva podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyslovenému v bode 1.

JUDr. Martin Hermanovský, súdny exekútor, so sídlom Moskovská 18, 81108

Bratislava je povinný uhradiť spoločnosti Bratislavská teplárenská, a.s. trovy konania

podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet jej právneho

zástupcu.

Základné právo spoločnosti Bratislavská teplárenská, a.s. na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , základné právo na zákonného

sudcu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.04.2016, č. k. -685

porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.04.2016, č. k.

685 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Bratislave II na ďalšie konanie.

Základné právo spoločnosti Bratislavská teplárenská, a.s. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Okresného

súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Okresnému súdu Bratislava II sa prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov a rozhodnúť o Návrhu spoločnosti

Bratislavská teplárenská, a.s. na zastavenie exekúcie zo dňa 31.12.2015.

Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť spoločnosti Bratislavská teplárenská,

a.s. trovy konania podľa vyčíslenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet jej

právneho zástupcu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom konania (resp. predbežného prerokovania) pred ústavným súdom

začatým na základe sťažnosti sťažovateľky je posúdenie, či napadnutým postupom súdneho

exekútora, ktorý ku dňu podania sťažnosti neodblokoval bankový účet sťažovateľky, ktorá

sa domnieva, že tak súdny exekútor robí v rozpore s právnymi normami a napadnutým

uznesením, ktorým okresný súd prerušil konanie a obrátil sa na ústavný súd s návrhom na

začatie konania o súlade § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike s referenčnými

ústavnými normami, mohlo potenciálne dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených

ústavných práv, a či je preto potrebné prijať sťažnosť na ďalšie konanie, alebo naopak, či po

predbežnom prerokovaní sťažnosti je potrebné sťažnosť odmietnuť, keďže ani po jej prijatí

na ďalšie konanie by nebolo možné vzhľadom na právne posúdenie postupu súdneho

exekútora a napadnutého uznesenia okresného súdu prijať záver o porušení ústavných práv

sťažovateľky.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky postupom súdneho

exekútora

8. Podľa § 38ab zákona o tepelnej energetike konania začaté pred dňom účinnosti

tohto zákona podľa osobitného predpisu, ktoré postihujú majetok podľa § 28a, súd

bezodkladne zastaví.

8.1 o tepelnej energetike, podľa ktorej niektoré zložky majetku

sťažovateľky nepodliehajú exekúcii, prikazuje bezodkladne zastaviť konanie vedené na

majetok sťažovateľky podľa Exekučného poriadku súdu.

8.2 Pokiaľ sťažovateľka požadovala po súdnom exekútorovi, ako aj po okresnom

súde zastavenie exekúcie a s tým súvisiace zastavenie blokovania jej bankového účtu,

potom o zastavení exekučného konania v jej veci rozhoduje podľa zákona o tepelnej

energetike okresný súd.

8.3 Sťažnosť smerujúca proti napadnutému postupu súdneho exekútora je preto

potrebné odmietnuť podľa v spojení s pre

neprípustnosť, keďže až okresný súd rozhoduje v zmysle zákona o tepelnej energetike

s konečnou platnosťou o zastavení exekúcie.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky postupom

a napadnutým uznesením okresného súdu

9. Preskúmavajúc napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd je nútený sa

v úvode zaoberať otázkou možnosti prerušenia exekučného konania, a v tejto súvislosti je

potrebné sa pristaviť a odkázať na judikatúru ústavného súdu relevantnú pre predbežné

prerokovanie sťažnosti v duchu tejto otázky, na časť ktorej navyše sťažovateľka sama

vo svojej sťažnosti odkázala.

9.1 Problematikou postupu všeobecného súdu pri prerušení exekučného konania sa

plénum ústavného súdu zaoberalo už vo veci vedenej pod sp. zn. , kde

v uznesení z 20. mája 2002 vyslovilo svoj právny názor a z neho vyplývajúci záver:

„Podľa súd konanie preruší

(musí prerušiť), ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený

riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne

záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi

návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa na exekučné konanie podľa

Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho

poriadku (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný

poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5

Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu ,

pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou

je uvedený napríklad v znení neskorších predpisov) neustanovuje

inak, exekučné konanie nemožno prerušiť.

Z uvedených procesných predpisov vyplýva, že navrhovateľ ako exekučný súd

nemohol exekučné konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku.“

9.2 Ústavný súd v uznesení sp. zn. z 3. júla 2013 k možnosti

prerušenia exekučného konania podľa uviedol:

«Namietané uznesenie okresného súdu... o prerušení exekučného konania podľa

z dôvodu súčasne prebiehajúceho trestného konania...

vychádzajúce z právneho názoru okresného súdu, že „v danej veci prerušil konanie podľa

(teda procesne), čo ustanovenie Exekučného

poriadku nevylučuje“, je z hľadiska už citovanej právnej úpravy..., interpretačných kritérií

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov..., ako aj právneho záveru pléna ústavného

súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. , pozn.), ktorý je pre rozhodovanie

posudzovanej veci zaväzujúcim, rozhodnutím arbitrárnym majúcim za dôsledok porušenie

sťažovateľom označených práv, lebo mu nebola okresným súdom poskytnutá súdna ochrana

v kvalite, ktorú mal v prípade zákonom ustanoveným postupom dostať. Okresný súd mal

v predmetnej veci zvoliť postup predpokladaný ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku (vylučujúci použitie ustanovení , ktoré umožní za

určitých okolností konanie prerušiť), ktoré zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné

prerušiť iba vtedy, ak to ustanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je

predovšetkým o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V okolnostiach danej veci možno

uzavrieť, že prebiehajúce trestné konanie proti účastníkovi exekučného konania nepatrí

medzi zákonom (v danom prípade Exekučným poriadkom) právne akceptovateľné

(ustanovené) dôvody na prerušenie exekúcie.»

9.3 Dôležitým rozhodnutím týkajúcim sa priamo veci sťažovateľky je však uznesenie

pléna ústavného súdu sp. zn. z 25. januára 2017 (ďalej aj „uznesenie

o prijatí“), ktorým ústavný súd návrh okresného súdu, zastúpeného sudkyňou JUDr. Norou

Vladovou, na začatie konania podľa o súlade a

zákona o tepelnej energetike s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1

, , dohovoru a dodatkového protokolu prijal na ďalšie konanie,

pričom podkladom na prijatie návrhu okresného súdu na ďalšie konanie bolo napadnuté

uznesenie okresného súdu o prerušení konania (pozri aj body 2.6 a 2.7), ktoré sťažovateľka

napadla tu prerokovávanou sťažnosťou. Ústavný súd v odôvodnení uznesenia o prijatí

uviedol:

„Návrh bol podaný v súvislosti s rozhodovacou činnosťou okresného súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. . Z odôvodnenia podaného návrhu ústavný súd zistil, že

v predmetnom konaní je potrebné použiť všeobecne záväzný právny predpis (napadnuté

zákonné právne normy), ktorého nesúlad s a s medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná, je uplatnený v návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom.

Predložený návrh nesignalizuje nedostatky procesných podmienok okresným súdom

vedeného exekučného konania, ktoré by vylučovali akúkoľvek možnosť aplikácie

napádaných zákonných právnych noriem v tomto konaní (m. m. , PL. ÚS

28/05). Z toho ústavný súd vyvodil, že návrh podala oprávnená osoba, pričom v súlade s čl.

144 ods. 2 bolo exekučné konanie uznesením okresného súdu č. k. 39 Er 3637/2014-

685 z 12. apríla 2016 prerušené.

Návrh podľa názoru ústavného súdu spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie

konania ustanovené v a .“

9.4 Podľa (platného a účinného v čase rozhodovania

okresného súdu) súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto

konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ,

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom

prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa (platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu)

na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Občiansky súdny

poriadok tu odkazuje na Exekučný poriadok, pozn.) sa použijú ustanovenia

predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však

vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku (platného a účinného v čase rozhodovania

okresného súdu) ak osobitný zákon (Exekučný poriadok tu odkazuje napríklad na § 14

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, zákona

č. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení zákona

č. ) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno

odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na

obnovu exekučného konania.

Podľa (platného a účinného v čase rozhodovania okresného

súdu) ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho

jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému

zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá

návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý

v rozhodnutí je pre súd záväzný.

9.5 Z citovanej judikatúry a právnej úpravy vyplýva, že exekučné konanie nie je

možné prerušiť aplikáciou výlučne .

9.6 Naopak, exekučné konanie je možné prerušiť, ak osobitný zákon (t. j. iný ako

a Exekučný poriadok) upravuje prerušenie exekučného konania.

Takýmto osobitným zákonom je podľa odkazu a príslušnej poznámky pod čiarou k nemu

uvedeného v Exekučného poriadku napr. o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov alebo o medzinárodnom

práve súkromnom a procesnom. Poznámky pod čiarou k príslušným odkazom v rámci

právneho predpisu však nie sú súčasťou právneho predpisu, ale majú informatívnu hodnotu

(pozri bod 47 prílohy č. 2 k Legislatívnym pravidlám tvorby zákonov vyhláseným pod

č. ), preto osobitným zákonom možno rozumieť aj iné (ďalšie, nad rámec

výslovne uvedených dvoch zákonov) zákony upravujúce prerušenie exekučného konania.

9.7 Osobitným zákonom v zmysle § 36 ods. 5 Exekučného poriadku je možné pri

teleologickom výklade bez pochýb rozumieť aj osobitnú úpravu prerušenia súdneho konania

podľa , ktorý upravuje prerušenie konania (akéhokoľvek súdneho

konania, t. j. aj exekučného) v prípade, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný

právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej

veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo

zákonu.

9.8 Avšak aj keby Exekučný poriadok neobsahoval v § 36 ods. 5 výnimku zo zákazu

prerušenia exekučného konania spočívajúcu v odkaze na osobitný zákon, resp. aj ak by sme

pri gramatickom a doslovnom výklade slovného spojenia „osobitný zákon“ upraveného

v § 36 ods. 5 Exekučného poriadku dospeli k záveru, že táto právna norma vyžaduje

osobitnú ZÁKONNÚ (forma zákona), nie ÚSTAVNÚ (forma ústavného zákona) úpravu pre

možnosť prerušenia exekučného konania, tak konajúci súd v prípade, ak by dospel k záveru,

že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré

sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve

podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, by bol oprávnený takéto exekučné konanie prerušiť

priamou aplikáciou , ktorý je priamo aplikovateľný (neodkazuje na

potrebu bližšej úpravy zákonom) a má prednosť pred zákonnou úpravou (lex superior

derogat legi inferiori).

9.9 Z napadnutého uznesenia okresného súdu nepochybne vyplýva, že okresný súd

prerušil konanie podľa , keďže sa domnieval, že aplikovaný právny

predpis (aplikovateľné právne normy) nie je v súlade s referenčnými ústavnými normami,

a obrátil sa s návrhom na začatie konania podľa na ústavný súd.

Takémuto postupu okresného súdu a napadnutému uzneseniu tak nie je možné z ústavného

hľadiska nič vytknúť. Áno, odkaz okresného súdu v závere napadnutého uznesenia na § 109

ods. 1 písm. b) je zbytočný až mätúci, ale z obsahu napadnutého uznesenia jasne

a nepochybne vyplýva, že okresný súd exekučné konanie prerušil práve podľa čl. 144 ods. 2

, keďže dospel k záveru, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo

jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci, odporuje ústave, ústavnému

zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu. Okresný súd postupoval

v súlade s a napadnuté uznesenie preto nezakladá porušenie práva na súdnu ochranu

či práva na spravodlivé súdne konanie.

9.10 Skúškou správnosti týchto záverov ústavného súdu je uznesenie pléna ústavného

súdu sp. zn. z 25. januára 2017 o prijatí návrhu okresného súdu na začatie

konania o súlade § 28a a § 38ab zákona o tepelnej energetike na ďalšie konanie. Podkladom

na prijatie návrhu okresného súdu na ďalšie konanie bolo tu preskúmavané napadnuté

uznesenie okresného súdu o prerušení konania. Pokiaľ by napadnuté uznesenie nespĺňalo

ústavné alebo zákonné požiadavky, nebola by splnená zákonná náležitosť pre prijatie

takéhoto návrhu okresného súdu na začatie konanie o súlade právnych predpisov na ďalšie

konanie. Plénum ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu okresného súdu

skúmalo napadnuté uznesenie z pohľadu, či ním bolo možné prebiehajúce exekučné konanie

prerušiť, pričom plénum ústavného súdu konštatovalo, že návrh okresného súdu (t. j. aj

napadnuté uznesenie o prerušení exekučného konania) spĺňa ústavné a zákonné požiadavky

a je potrebné návrh okresného súdu prijať na ďalšie konanie. Uznesením sp. zn.

z 25. januára 2017 zároveň ústavný súd spresnil (resp. v istom smere

prekonal) názor vyjadrený v uznesení sp. zn. a jasne deklaroval, že prerušenie

exekučného konania na účely podania návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade

právnych predpisov priamou aplikáciou (pre účely začatia konania

o súlade právnych predpisov) je ústavne aprobovateľný postup exekučného (všeobecného)

súdu.

10. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie práva na zákonného sudcu tým, že

o napadnutom uznesení rozhodoval sudca, a nie rozvrhom práce poverený vyšší súdny

úradník, ústavný súd dáva do pozornosti, že v zmysle o prerušení

konania a podaní návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov musí rozhodnúť

súd, t. j. zákonný sudca, a nie súdny úradník. A teda aj pokiaľ v zmysle rozvrhu práce

vykonáva určité úkony v exekučnom konaní vyšší súdny úradník, o prerušení konania na

účely predloženia návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov rozhoduje

v zmysle , ako aj v spojení s zákona

o ústavnom súde jedine súd, t. j. konajúci samosudca/senát.

11. Čo sa týka námietky sťažovateľky, že prerušením konania dochádza k zbytočným

prieťahom v konaní pred okresným súdom, ústavný súd uvádza, že

upravuje právo na prerokovanie veci bez ZBYTOČNÝCH prieťahov. V každom súdnom konaní

dochádza hneď od začatia konania sprvoti k opodstatneným „prieťahom“, resp. vhodnejšie

je hovoriť o plynutí času/lehoty. Opakom zbytočných prieťahov je potom rozhodovanie v

primeranej lehote – možno odkázať na znenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý pojednáva

o práve na prejednanie veci v primeranej lehote. Rozhodovanie v primeranej lehote

znamená, že čas rozhodovania prirodzene plynie a nemožno považovať za neprimerané

(resp. za zbytočné prieťahy – slovami ) také úkony súdu, ktoré sú potrebné na

spravodlivé rozhodnutie veci (pojednávanie, vykonanie dôkazov a pod.) alebo s ktorými

právny predpis vyslovene počíta ako s povinnými úkonmi súdu počas konania (doručovanie

žaloby protistrane a pod.). Článok 48 ods. 2 je preto potrebné vykladať aj v súvislosti

s ostatnými článkami , pričom predpokladá prerušenie konania

v prípade, ak súd dospeje k záveru o nesúlade aplikovanej právnej normy s právnym

predpisov vyššej právnej sily. Teda samotná počíta s takým „prieťahom“ v konaní

spočívajúcim v prerušení konania na účely vyriešenia otázky súladu právneho predpisu

v konaní pred ústavným súdom. Nemožno potom takýto „prieťah“ (resp. realizáciu takého

úkonu súdu) považovať za ZBYTOČNÝ, ale za predpokladaný (dokonca nevyhnutný)

a neporušujúci právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

12. K výhrade sťažovateľky, že okresný súd jej nedoručil vyjadrenie oprávneného

z 28. januára 2016 a o jeho existencii sa dozvedela sťažovateľka až nahliadnutím do spisu,

ústavný súd uvádza, že konanie pred okresným súdom nie je právoplatne skončené a túto

námietku môže sťažovateľka uplatňovať priamo pred okresným súdom v prebiehajúcom

konaní, resp. okresný súd má ešte vždy možnosť až do skončenia konania pred ním tento

nedostatok sám odstrániť a vyjadrenie oprávneného sťažovateľke doručiť. Preto je táto

námietka sťažovateľky pred ústavným súdom uplatnená predčasne.

13. Na základe všetkých komunikovaných záverov ústavný súd uzatvára, že sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia ňou označených ústavných práv postupom

a napadnutým uznesením okresného súdu je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2017